NA SVETE je veľa slávnych ľudí. Určite ste o niektorých z nich počuli a viete, ako sa volajú. Ale to ešte vôbec nemusí znamenať, že ich poznáte. Pravdepodobne ste počuli aj o Ježišovi Kristovi, hoci zomrel už pred 2 000 rokmi. Aj keď jeho meno počula väčšina ľudí, málokto vie, kto Ježiš naozaj bol. Niektorí si myslia, že to bol jednoducho dobrý človek, iní ho považujú za proroka a veľa ľudí verí, že je to Boh.
Poznať pravdu o tom, kto je Ježiš, je veľmi dôležité. Prečo? V Biblii sa píše: „To znamená večný život, že spoznávajú teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Ján 17:3) Teda keď spoznáte pravdu o Jehovovi a o Ježišovi, budete môcť žiť navždy v raji na zemi. (Ján 14:6) Keď Ježiša dobre spoznáte, prinesie vám to úžitok aj dnes. To, ako Ježiš žil a ako sa správal k iným, je totiž tým najlepším návodom na život. (Ján 13:34, 35)
Znamenie Mesiáša: Proroctvá a ich naplnenie
Oveľa skôr ako sa Ježiš narodil, Boh Jehova v Biblii predpovedal, že pošle na zem Mesiáša, čiže Krista. Slovo „Mesiáš“ pochádza z hebrejčiny a slovo „Kristus“ z gréčtiny. Oba tituly znamenajú „Pomazaný“. Označujú niekoho, koho Boh poveril výnimočnou úlohou. Prostredníctvom predpovedaného Mesiáša sa mali splniť všetky Božie sľuby.
Mnoho rokov pred Ježišovým narodením zapísali Boží proroci o Mesiášovi veľa podrobností. Prečo to bolo dôležité? Predstavte si, že by ste na rušnej autobusovej stanici mali vyzdvihnúť niekoho, koho ste nikdy nevideli. Asi by ste ho spoznali, len keby vám ho niekto detailne opísal. Podobne aby ľudia spoznali Mesiáša, potrebovali o ňom niečo vedieť. Preto Jehova cez svojich prorokov vopred oznámil veľa podrobností o tom, čo bude Mesiáš robiť a čo sa s ním stane.
Pozrime sa na dve z týchto proroctiev. Jedno z nich zapísal Micheáš 700 rokov pred Ježišovým narodením. Predpovedal, že Mesiáš sa narodí v malom mestečku Betlehem. (Micheáš 5:2) A vieme, že Ježiš sa narodil práve tam. (Matúš 2:1, 3-9) Druhé zapísal prorok Daniel. Predpovedal, že Mesiáš začne svoju službu v roku 29 n. l. (Daniel 9:25) Už len tieto dve proroctvá jasne dokazujú, že predpovedaným Mesiášom bol Ježiš.
To, že Ježiš je Mesiáš, Jehova jednoznačne potvrdil pri Ježišovom krste. Boh sľúbil Jánovi Krstiteľovi, že mu dá znamenie, podľa ktorého spozná Mesiáša. Ján toto znamenie uvidel, keď v roku 29 n. l. krstil Ježiša. V Biblii sa píše: „Keď bol Ježiš pokrstený, ihneď vyšiel z vody. V tej chvíli sa otvorili nebesia a on videl, ako naňho zostupuje Boží duch v podobe holubice. Nato sa z neba ozval hlas: ‚Toto je môj milovaný Syn, z ktorého mám radosť.‘“ (Matúš 3:16, 17) Keď Ján videl toto znamenie a počul Boží hlas z neba, pochopil, že Ježiš je Mesiáš. (Ján 1:32-34) Ježiš sa ním stal vo chvíli, keď naňho Jehova vylial svätého ducha. Jehova tým ukázal, že si ho vybral, aby sa stal Vodcom a Kráľom.
Biblické proroctvá, slová samotného Jehovu a znamenie, ktoré dal pri Ježišovom krste, dokazujú, že Ježiš je Mesiáš.
Ježiš ako Boží Syn a "Slovo"
Biblia učí, že predtým ako Ježiš prišiel na zem, žil dlhý čas v nebi. Prorok Micheáš o Mesiášovi napísal, že „pochádza z dávnych čias“. (Micheáš 5:2) Ježiš o sebe veľakrát povedal, že skôr než sa narodil ako človek, žil v nebi.
Jehova má k Ježišovi výnimočný vzťah. Prečo? Lebo ho stvoril ako prvého. V Biblii sa píše, že Ježiš je „prvorodený celého stvorenia“. (Kolosanom 1:15) Jehova má k nemu mimoriadne vrúcny vzťah aj preto, že je jedinou bytosťou, ktorú stvoril priamo on sám. Z tohto dôvodu sa o Ježišovi v Biblii hovorí ako o „jednorodenom Synovi“. (Ján 3:16, pozn. pod čiarou) Okrem toho Ježiš je jediný, s kým Boh spolupracoval, keď tvoril všetko ostatné. (Kolosanom 1:16) A len Ježiš je nazvaný „Slovo“, pretože Jehova cez neho dával pokyny a informácie anjelom aj ľuďom.
Niektorí ľudia veria, že Ježiš a Boh sú jedna a tá istá osoba. Ale Biblia učí niečo iné. Píše sa v nej, že Ježiš bol stvorený, čo znamená, že mal začiatok. Naproti tomu Jehova, ktorý stvoril všetko, nemal začiatok. Bol tu vždy. (Žalm 90:2) Ježiš nikdy netúžil byť rovný Bohu ani sa o to nesnažil. Jasne povedal, že Otec je väčší ako Syn. (Prečítajte Jána 14:28; 1. Korinťanom 11:3) Len Jehova je „Všemohúci Boh“. (1. Mojžišova 17:1) Je najvyššou a najmocnejšou bytosťou v celom vesmíre.
12 biblických veršov, ktoré kresťanovi zlepšia vzťah s Bohom
Jehova a jeho Syn Ježiš spolupracovali miliardy rokov, a to dokonca ešte pred stvorením neba a zeme. Muselo ich spájať veľmi silné puto! (Ján 3:35; 14:31) Ježiš napodobňoval vlastnosti svojho Otca tak verne, že je v Biblii nazvaný „obrazom neviditeľného Boha“.
Pozemský život Ježiša: Učiteľ, Liečiteľ a Príklad
Jehovov milovaný Syn bol ochotný opustiť nebesia a narodiť sa na zemi ako človek. Ako sa mohol stať človekom? Jehova urobil zázrak a preniesol jeho život z neba do lona panny, ktorá sa volala Mária. Vďaka tomuto zázraku nepotreboval ľudského otca. Márii sa narodil ako dokonalý syn, ktorému na Boží pokyn dala meno Ježiš.
O Ježišovi, jeho živote a jeho vlastnostiach sa môžete veľa dozvedieť z evanjelií podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Ježiš je presne taký, ako jeho Otec, takže keď budete čítať o Ježišovi, lepšie spoznáte aj Jehovu.
Čo Ježiš učil?
Veľa ľudí nazývalo Ježiša „Učiteľom“. (Ján 1:38; 13:13) A čo Ježiš vyučoval? Hovoril najmä o „dobrej správe o Kráľovstve“. Toto Kráľovstvo je Božia vláda v nebi, ktorá bude vládnuť nad celou zemou. Ľuďom, ktorí poslúchajú Boha, prinesie veľa dobrého. (Matúš 4:23) Všetko, čo Ježiš vyučoval, sa naučil od Jehovu.
Kde Ježiš vyučoval?
Všade, kde boli ľudia - v dedinách, v mestách, na trhoviskách, v chráme, v synagógach i v súkromných domoch. Nečakal, kým ľudia prídu za ním, ale on išiel za nimi. (Marek 6:56; Lukáš 19:5, 6) Ježiš sa nešetril a vyučovaniu venoval veľa času a energie. Prečo? Lebo vedel, že je to Božia vôľa, a on svojho Otca vždy poslúchal. (Ján 8:28, 29) Ježiš hlásal dobrú správu aj preto, lebo mal s ľuďmi súcit. (Prečítajte Matúša 9:35, 36.) Videl, že náboženskí vodcovia neučia pravdu o Bohu a jeho Kráľovstve.
Ježišove vlastnosti a skutky
Ježiš miloval ľudí a zaujímal sa o nich. Bol láskavý a prístupný. Mali ho rady aj deti. (Marek 10:13-16) Bol vždy nestranný a nenávidel, keď sa s ľuďmi zaobchádzalo nespravodlivo. (Matúš 21:12, 13) Žil v čase, keď ženy nemali takmer žiadne práva a muži sa k nim často správali neúctivo. Ale Ježiš si ženy vážil a prejavoval im úctu. (Ján 4:9, 27) Vynikal aj pokorou. Napríklad v jeden večer umyl nohy svojim apoštolom, čo bola práca, ktorú bežne robili sluhovia.
Ježiš vedel, čo ľudia potrebujú, a túžil im pomôcť. Vidno to napríklad z toho, že vďaka sile od Boha ich zázračne uzdravoval. (Matúš 14:14) Raz za ním prišiel muž postihnutý malomocenstvom a povedal: „Keby si chcel, môžeš ma uzdraviť.“ Ježišovi bolo veľmi ľúto, že tento muž trpí a musí žiť v bolestiach. Súcitil s ním a chcel mu pomôcť. Vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: „Chcem, buď uzdravený!“ V tej chvíli bol chorý muž opäť zdravý.
Vernosť až do smrti a víťazstvo nad smrťou
Ježiš je najlepším príkladom poslušnosti Bohu. Vždy verne robil to, čo mu Otec povedal. Nezastavili ho ťažkosti ani útoky nepriateľov. Napríklad keď ho pokúšal Satan, Ježiš sa nedal naviesť na hriech. (Matúš 4:1-11) Niektorí členovia jeho rodiny neverili, že je Mesiáš, a hovorili, že sa pomiatol. Ale Ježiš ani vtedy neprestal konať Božiu vôľu. (Marek 3:21) Ani vo chvíľach, keď mu jeho nepriatelia kruto ubližovali, nezatúžil po pomste, ale sústredil sa na to, aby zostal verný Bohu.
Ježišovu vernosť Jehovovi nezlomila ani krutá mučenícka smrť. (Prečítajte Filipanom 2:8.) Zamyslite sa nad tým, čo všetko musel vytrpieť. Bol zatknutý, nespravodlivo obvinený z rúhania sa Bohu, nečestní sudcovia ho odsúdili na smrť, davy ľudí sa mu vysmievali a vojaci ho mučili a nakoniec pribili na kôl. No Ježišovi záležalo hlavne na tom, aby urobil všetko, čo si Boh prial. Tesne pred smrťou zvolal: „Je dokonané!“ (Ján 19:30)
Jehova o tri dni Ježiša vzkriesil a dal mu duchovné telo. (1. Petra 3:18) O niekoľko týždňov po vzkriesení sa Ježiš vrátil do neba, „posadil sa po Božej pravici“ a čakal, kým ho Boh urobí Kráľom.
Vďaka tomu, že Ježiš zostal svojmu Otcovi verný a poslušný až po smrť, máme možnosť žiť v raji na zemi, tak ako si to Boh od začiatku prial.
Znamenia a viera: Pohľad farizejov a Ježišova odpoveď
V Novom zákone sa často stretávame s príbehmi, kde farizeji žiadajú od Ježiša znamenia, aby overili jeho autoritu. Tieto žiadosti však Ježiš často odmieta, zdôrazňujúc, že skutočné znamenia sú prítomné v jeho skutkoch a učení.
V dnešnom evanjeliu počúvame, ako sa farizeji začali hádať s Ježišom a žiadali od neho znamenie z neba. Chcú od Ježiša potvrdenie, že jeho autorita pochádza od Boha. Ježiš však odmieta vyhovieť ich požiadavke. Nedostanú znamenie podľa podmienok, ktoré si kladú. Veľavravná je v tomto ohľade poznámka, ktorú tu uvádza evanjelista Marek: robili to preto, aby Ježiša pokúšali.
Iróniou je, že celý Ježišov život je jedným veľkým znamením, znamením Božej láskyplnej prítomnosti medzi ľuďmi. Chudobní a obyčajní ľudia to vidia jasne. Len vodcovia ľudu - v dnešnom prípade farizeji - sú v tomto ohľade veľmi nechápaví. Na jednej strane nemôžu poprieť zázraky, ktoré sa stali pred očami ľudu - aj pred ich vlastnými očami. No na druhej strane nechcú uznať Boží prst a Božiu moc v konaní Ježiša. Nechcú prijať to, čo prijímajú iní - že Ježiš celým svojím prejavom, teda slovami i skutkami, je znamením.
Aj my si musíme uvedomiť svoju vlastnú slepotu a neschopnosť vidieť „znamenia“ Božej lásky v našom každodennom živote. Možno sa aj my v niečom podobáme farizejom - očakávame alebo aj žiadame, aby Boh konal podľa našich očakávaní a kritérií. Boh však je úplne iný; má svoje vlastné cesty, ktoré nie vždy chápeme.
V predchádzajúcom úryvku evanjelia Ježiš nasýtil 4 000 ľudí siedmimi chlebmi a niekoľkými rybami. Znamení, čiže zázrakov je tu veľa, ale farizeji ich nevidia, pretože nechcú vidieť.
Znamenia, ktoré robí Ježiš, svedčia o tom, že ho poslal Otec. Vyzývajú veriť v neho. Tým, čo sa na neho obracajú s vierou, udeľuje, o čo prosia. A tak zázraky posilňujú vieru v toho, ktorý koná skutky svojho Otca: dosvedčujú, že je Boží Syn. Ale môžu byť aj príležitosťou na pohoršenie. Nemajú za cieľ ukájať zvedavosť a túžby po čaroch.
Keď Ježiš oslobodil niektorých ľudí od pozemského zla, akým je hlad, nespravodlivosť, choroba a smrť, vykonal mesiášske znamenia. Zmŕtvychvstalý Pán obnovuje toto poslanie (Mk 16,17-18) a potvrdzuje ho znameniami, ktoré Cirkev koná, vzývajúc jeho meno.
V Ježišovi Boh prejavuje ako definitívne znamenie svoje milosrdenstvo. Boh nám nemôže dať iné znamenie, ako je znamenie jeho milosrdenstva a jeho lásky: úsilie hľadať iné znamenia je úplne zbytočné. Ba čo viac, ak toto znamenie pochopíme a prijmeme, sme povolaní, aby sme sa sami stali znamením tohto milosrdenstva, viditeľným a čitateľným znamením.
Sme povolaní, aby sme ho nasledovali. Jeho, nie predstavy, ktoré sme si o ňom vytvorili! Cirkev sama, ako spoločenstvo učeníkov, je znamením toho všetkého. Cirkev, ktorá nasleduje skôr svoje vlastné predstavy o Učiteľovi, ako samého Učiteľa je odsúdená na to, aby sa stala nečitateľným a zavádzajúcim znamením. Ako taká bude schopná produkovať iba "zlé pokolenie", čiže pokolenie mužov a žien, neschopných čítať znamenia Jeho prítomnosti, a ako následok neschopných stať sa znameniami. Ježiš hovorí o "tomto" pokolení dnes a je len na nás, ako sa rozhodneme.
Nikodém a Ježiš: Hľadanie viery v tme noci
Stretnutie Nikodéma s Ježišom v noci je dôležitým momentom, ktorý poukazuje na hľadanie viery a pravdy. Nikodém, farizej a popredný muž u Židov, prichádza k Ježišovi s otázkami a túžbou po hlbšom poznaní.
Nikodém prichádza k Ježišovi ako človek znalý Zákona, ktorý túži ešte viac patriť Bohu. Okrem toho nám evanjelista hovorí, že bol „popredný muž u Židov“. Dá sa povedať, že Nikodém sa stáva zástupcom alebo hovorcom časti židovského národa, ktorá sa usilovala s otvorenosťou skúmať pravdu o Ježišovi Kristovi na základe Písma. Potvrdzujú to jeho prvé slová, ktoré formuluje v množnom čísle: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha…“
Napriek odvážnemu tvrdeniu „vieme“, cítiť z jeho vyjadrenia, že ešte stále hľadá. Zdá sa, že o tom svedčí aj skutočnosť, že za Ježišom prichádza „v noci“ - detail, ktorý je spolu s „tmou“ v evanjeliu častým symbolom nepochopenia, alebo až neviery. Noc je ale aj priestorom, v ktorom možno pokojne študovať Písmo - tak znie začiatok prvého Žalmu: „Blažený človek, čo …v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (Ž 1,1-2).
Ježiš vedel, kam Nikodém mieri svojím výrokom - veď poznal aj jeho srdce a zmýšľanie- preto mu v odpovedi ukazuje cestu, ktorú hľadá: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“. Nikodém dosiaľ hľadal len prirodzenou cestou, cestou vlastného úsilia podľa prikázaní Zákona - Ježiš mu v dialógu otvára a približuje cestu nadprirodzenú, cestu daru a milosti. Znovuzrodenie „z vody a z Ducha“ značí vstup do novej skutočnosti, ktorá spočíva na Božej iniciatíve.
Ježiš vychádza zo starozákonnej skúsenosti izraelského ľudu pri putovaní púšťou po vyjdení z Egypta. Ľud, sužovaný vlastnou hriešnosťou a neverou voči Bohu, dostal vtedy znamenie medeného hada. Mojžiš ho vyvesil na žrď a každý, kto sa naň pozrel, bol zachránený - zostal nažive (porov. Nm 21,8-9). Vyvýšený Syn človeka na kríži sa stane podobne znamením záchrany a života.
Božia Láska ako motív spásy
Hneď nato evanjelista zjavuje aj motív: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“. Božia zachraňujúca láska je základným motívom spásy. Veď „Boh je láska“ (1Jn 4,8).
Stretnutie Nikodéma s Ježišom končí otvorené - nevieme, ako Nikodém prijal Ježišove slová. Objaví sa však ešte dva krát v Ježišovom príbehu. V 7. kapitole sa v kruhu veľkňazov a farizejov postaví na Ježišovu obranu so slovami: „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“. Tam sa už neodvoláva na znamenia, ale na Ježišovo slovo.
Posledný krát vystúpi z tieňa po ukrižovaní, keď spolu s Jozefom z Arimatey preukáže Ježišovmu telu úctu pri jeho pohrebe. Množstvo voňavých olejov, ktoré so sebou vtedy prináša, ukazuje, že Ježiša už rozpoznal ako skutočného kráľa. Svoju vieru v tej chvíli vyznáva bez slov - v skutkoch.
Pozorné a vnímavé čítanie úryvku nám priblížilo postavu Nikodéma v dynamike jeho dialógu s Ježišom. Teraz sa zamyslime nad tým, aké posolstvo nám ponúka ich stretnutie pre náš dnešný život. Veď celý dialóg medzi Ježišom a Nikodémom je „katechézou o skutočných dimenziách kresťanskej viery“.
Nie je zriedkavosťou stretnúť sa s povzdychnutím typu: „Ach, keby mi Boh dal milosť byť svedkom zázraku - určite by to posilnilo moju vieru…“ Sú takí, čo prežívajú svoju vieru len v honbe za mimoriadnymi udalosťami. Zaiste, mocné činy konané v Ježišovom mene zjavujú Božiu moc, ale samé osebe ešte nedávajú vieru.
Nikodém, vedený nesmelou vierou, prichádza k Ježišovi. Vládne ešte noc - vonku i v jeho vnútri - ale práve ona sa stáva príležitosťou na jeho vnímavé počúvanie Ježišových slov. Vo vzájomnom dialógu sa usiluje poznať lepšie, kto je Ježiš. A hoci po stretnutí sa ponára do ticha, nie je to kapitulácia pred tajomstvom, ktoré ho presahuje, ale skôr postoj Márie, Ježišovej matky, ktorá tiež „zachovávala všetky slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19.51).
V Nikodémovom srdci Ježišovo slovo pôsobí a premieňa ho, o čom neskôr svedčí jeho svedectvo. Najprv sa verejne postaví na obranu Učiteľa pred farizejmi, keď ich pozýva vypočuť si jeho slová (porov. Jn 7,51) - a tým dáva najavo, že jeho viera už nestojí na znameniach, ale na Ježišovom slove, ktoré ponúka správny kľúč k chápaniu znamení.
Skúška a noc viery, ktoré i dnešný človek zažíva, nie sú dôvodom na rezignáciu - ale sú pozvánkou do Kristovej prítomnosti. Nikodém, tak ako i Mária, sestra Marty a Lazára, ktorá „si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo“ (Lk 10,39), nás učia, že vo viere možno rásť len v osobnom stretnutí s Kristom, cez načúvanie jeho slovu.
Možno človek nedostáva hneď jasné odpovede na všetky svoje otázky. No Ježišovo slovo má moc pôsobiť v srdci a upriamovať ho na cestu svetla a pokoja (porov. Lk 1,79). Preto je v živote kresťana bytostne dôležité čítanie a počúvanie Sv. Písma, zvlášť evanjelií, ktoré zjavujú tvár Krista.
Vzťah viery k životu osvetľuje Ježiš v rozhovore s Nikodémom prostredníctvom znovuzrodenia zhora, z vody a Ducha (porov. Jn 3,5). Tak ako si nikto nemôže dať život sám, aj večný život možno iba prijať ako dar. Viera je kladnou odpoveďou na Božiu ponuku tohto života; vlastne značí samotné prijatie života. Sviatosť krstu, ktorú možno rozpoznať v pozadí Ježišových slov, sa udeľuje práve v spojení s vierou. V krste sa človek otvára pre životodarné pôsobenie Ducha, podobne ako plachetnica, ktorá rozvíja svoje plachty, aby sa do nich oprel vietor a viedol ju vpred.
Jedinečnosť Ježiša Krista: Boh a Človek v jednej osobe
Praví kresťania veria, že Ježiš je jediný Boží Syn, ktorý prišiel v ľudskom tele. Nová zmluva učí o plnej jednote božskej a ľudskej podstaty Krista. Nicejské učenie (325) vyhlásilo jednotu viery všetkých pravých kresťanov, že Kristus bol plne Bohom aj človekom v jednej osobe.
Pán Ježiš žil život plný zázrakov a mal nadprirodzenú moc od počatia až po vstúpenie. Proroci to predpovedali o Ňom storočia pred Jeho narodením. Stará zmluva predpovedala, že Kristus zomrie pre naše hriechy (Ž 22; Iz 53; Dan 9:26; Zach 12:10) a vstane z mŕtvych. (Ž 16:10) Všetky tieto nadprirodzené predpovede sa výnimočne splnili v Ježišovi Kristovi.
Kristus bol nielen nadprirodzene predpovedaný, ale bol aj zázračne počatý. Matúš pri ozname o Jeho panenskom počatí poukazuje na Izaiášovo proroctvo (Iz 7:14). Lukáš, lekár, zaznamenáva tento zázračný počiatok ľudského života (L 1); Pavel sa o tom zmieňuje v Liste Galatským (4:4).
Od prvého zázraku v Káne Galilejskej (J 2:11) bola služba Pána Ježiša poznamenaná zázrakmi (J 3:2; Sk 2:22). Pán Ježiš premenil vodu na víno (J 2), chodil po vode (Mt 14:25), rozmnožil chlieb (J 6:11), otvoril oči slepému (J 9:7), uzdravil porazeného (Mk 2:3), vyháňal démonov (Mk 3:10), uzdravoval všetky choroby (Mt 9:35) vrátane malomocenstva (Mk 1:40-42) a pri viacerých príležitostiach kriesil i mŕtvych (Mk 5:35-43, L 7:11-15, J 11:43-44).
Aj udalosti pri smrti Pána Ježiša boli zázračné. Bola to tma od poludnia až do tretej hodiny poobede (Mk 15:33) a zemetrasenie, ktoré otváralo hroby a roztrhlo chrámovú oponu. (Mt 27:51-54) Zázrakom, ktorý korunoval zemské pôsobenie Pána Ježiša, bolo zmŕtvychvstanie.
Ježiš sám raz vyzval tých, čo na Neho žalovali: „Kto z vás usvedčí ma z hriechu?“ (J 8:46) Nikto však nebol schopný obviniť Ho. To bol prípad, keď bezchybný Ježišov charakter dával dvojité svedectvo pre pravdu Jeho vyhlásenia.
Jednou z výnimočných čŕt Pána Ježiša bolo, že spájal v sebe charakteristiky, čo bolo nemožné u akéhokoľvek iného človeka. Bol dokonalým príkladom ľudskosti až do tej miery, že učeníkom umýval nohy. (J 15) Predsa však urobil smelé vyhlásenia o svojom božstve, ako: „Ja a Otec jedno sme“ (J 10:30) a „Prv, ako bol Abrahám, ja som.“ (J 8:58, porovnaj 2. M 3:14)
Pán Ježiš sám vyhlasoval, že korene Jeho učenia, sú v Starej zmluve. (Mt 5:17-18) Odsudzoval nezmyselnosť tradícií a nesprávne vysvetľovanie Starého zákona (Mt 5:21 a ďalšie verše, 15:3-5) Aj keď podstata toho, čo učil, nebola nová, forma a spôsob, akým učil, boli výnimočné.
Pán Ježiš tvrdil, že Mojžišove slová sú slovami Pána Boha. Kristovo zjavenie je slávnejšie ako Mojžišovo. Mojžiš je najväčší medzi prorokmi Starej zmluvy, ale Pán Ježiš je viac ako prorok. Zatiaľ čo Mojžiš slúžil Bohu, Ježiš bol vyhlásený za Božieho Syna s právom vládnuť všetkým sluhom. Mojžiš nikdy nevyhlásil, že je Bohom a nikdy neurobil nič viac, len plnil úlohu proroka. Pán Ježiš však vyhlásil, že je Bohom a predpovedal svoje vlastné vzkriesenie na potvrdenie toho.
Ježiš je dokonalejší prorok ako Mojžiš. Kristovo zjavenie stavia na Mojžišovom základe a rieši problém, s ktorým nás zákon oboznamuje.
Kristus ponúka lepšiu cestu spasenia. Boh Biblie na rozdiel od boha islamu prišiel k nám tak, že poslal na zem svojho Syna, aby zomrel za naše hriechy. Kristus nám všetkým zaistil, že sa môžeme dostať do neba skrze Jeho smrť, „Pretože aj Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu.“ (1. Pt 3:18)
Pán Ježiš povedal: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ Definoval blížneho ako toho, kto potrebuje pomoc. Ján povedal: „Ale ak niekto má pozemský majetok a vidí brata núdzu trieť a zavrie si pred ním srdce, ako môže byť v ňom láska Božia?“ (1. J 3:17)
Ježiš Kristus učí teistický svetonázor. Na rozdiel od toho srdcom hinduizmu je panteizmus, uvedomenie si vlastnej božskosti.
Ježiš bol dokonalým príkladom trpezlivosti, láskavosti a zľutovania. Bolo Mu ľúto zástupov, až plakal nad Jeruzalemom. Dokonale prejavil najvyššiu čestnosť.
Výnimočný bol aj spôsob, akým Pán Ježiš učil. Židovskí intelektuáli priznávali, že „nikdy človek nehovoril tak, ako hovorí tento.“ (J 7:46) Keďže učil v podobenstvách, tlačili sa na Neho zástupy. V chráme prekvapil rabínov ešte ako chlapec. Ježiš Kristus je výnimočný v každom ohľade.
Veriaci v Ježiša Krista nachádzajú v ňom nielen duchovného vodcu, ale aj osobný príklad a zdroj nádeje pre svoj život.
Je dôležité poznamenať, že určenie znamenia zverokruhu pre Ježiša nie je súčasťou tradičného kresťanského učenia. Znamenia zverokruhu súvisia s astrológiou, ktorá nie je súčasťou kresťanskej viery. Avšak, ak by sme sa na to pozreli čisto z hľadiska dátumu narodenia, tradične sa uvádza 25. december.
Príbeh o nasýtení zástupu: Svedectvo Ježišovej moci
Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Na tom mieste bolo mnoho trávy. Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.“ (Jn 6, 1 - 15)
Ježiš vystupuje na vrch a tam si sadne so svojimi učeníkmi. Chystá sa ich niečo naučiť. Keď sa objaví problém s množstvom ľudí, ktorí idú za ním, a minimálnou zásobou jedla, vyzve učeníkov, aby usadili ľudí. Učeníci to splnia a do trávy sa posadí okolo päťtisíc mužov. Všetci sediaci sú nasýtení Ježišovým chlebom a učeníci žasnú nielen nad košmi odrobín, ale aj nad lekciou, ktorú práve absolvovali. Ako dobre, že si posadali s Ježišom a že na jeho slovo usadili zástupy.