V srdci Indie, v regióne presiaknutom hlbokou duchovnou tradíciou, sa zrodila bytosť, ktorá zanechala nesmazateľnú stopu v histórii duchovného myslenia 20. storočia. Nirmala Sundari Déví, neskôr známa ako Ánandamáji Má, čo v preklade znamená „Radostiplná“ alebo „Číra blaženosť“, bola ženou, ktorej život prekračoval hranice bežného ľudského chápania. Jej narodenie 30. apríla 1896 v dedinke Kheore vo Východnom Bengálsku (dnes Bangladéš) nebolo obyčajnou udalosťou. Už od prvých okamihov jej života sa prejavovala aura výnimočnosti, ktorá priťahovala pozornosť všetkých v jej okolí.
Počiatky výnimočnosti: Narodenie a detstvo
Ánandamáji Má sa narodila do chudobnej brahmanskej višnuistickej rodiny. Jej rodičia, Šrí Bipin Bihari Bhatačárija a Srimati Mokšadá Sundari Déví, boli hlboko veriaci a ich domov bol presiaknutý duchovnou atmosférou. Matka, ktorá sama písala básne a komponovala hudbu, mala pred narodením dcéry sny o príchode božstiev do ich skromného príbytku, ktoré ho napĺňali svetlom. Počas pôrodu Nirmala necítila žiadnu bolesť, čo bolo jedným z prvých znamení jej neobyčajného pôvodu. Jej tajomná krása a pokoj vyžarujúci z jej bytosti okamžite zaujali obyvateľov rodnej dediny.
Po narodení prvej dcéry, ktorá žiaľ zomrela, sa otec Šrí Bipin na čas vzdialil od rodiny, aby viedol asketický život. Po jej smrti sa však vrátil. Nirmala bola ich druhou dcérou. Rodičia jej dali meno Nirmala Sundari, čo znamená „Nepoškvrnená Krása alebo Čistota“, neskôr boli pridané aj mená „Hasi“ (úsmev) a „Khusir“ (radostná). Na rozdiel od iných detí, Nirmala sa po narodení neozvala plačom. Keď sa jej matka na túto zvláštnu príhodu neskôr pýtala, Nirmala odvetila: „Prečo by som mala plakať?“
Už od detstva Nirmala prejavovala veľkú odpútanosť od bežného sveta. Okolitý svet ju nezaujímal tak, ako by sa od dieťaťa očakávalo, čo viedlo jej rodičov k počiatočným obavám o jej mentálne zdravie. Často sa stávalo, že prerušila prebiehajúci rozhovor a ponorila sa do stavu hlbokého pohrúženia, uprene hľadiac pred seba. Bola vždy pokojná, ľahostajná k jedlu i oblečeniu. Formálne vzdelanie získala iba v dvoch triedach základnej školy.
Manželstvo a vnútorný svet
V roku 1909, v súlade s hinduistickými zvyklosťami, bola trinásťročná Nirmala vydatá za omnoho staršieho muža, Ramana Mohana Čakravartiho. Ešte rok však ostala u svojich rodičov, než odišla do manželovej rodiny. Ako osemnásťročná začala žiť so svojím manželom, ktorému dala meno Bhonalath, jedno z mien boha Šivu. Bhonalath sa postupne menil na mimoriadneho jogína, ktorý prijal ich neobyčajný zväzok.
Počas tohto obdobia si okolie všimlo, že Nirmala bola zvonka vzornou domácou paňou, ktorá dokonale plnila všetky svoje povinnosti. Jej vnútorný svet však bol celkom iného rázu. Neraz uprostred domácich prác upadla do stavu hlbokého tranzu, z ktorého ju len zásah okolia dokázal vrátiť do bežného vedomia. Nikdy neposkytla vysvetlenie tohto javu, no vždy z nej vyžarovala radosť.
Nirmalino nezvyčajné správanie šokovalo jej rodinu a okolie po celý jej život. Jedna z príhod sa odohrala, keď sa v rozpore s bengálskymi spoločenskými zvyklosťami odmietla pokloniť predkom. Neskôr uviedla, že v tom okamihu začula hlas, ktorý jej hovoril: „Nie si povinná nikomu sa klaňať. Komu chceš vzdať úctu? Ty si všetko.“ A dodala: „Zrazu som si uvedomila, že celý vesmír je môj vlastný prejav.“
Duchovné prebudenie a sadhánu líla
V roku 1918 si Bholanath našiel miesto intendanta v Badžitpure u nawaba z Daccy. Bholanath bol spočiatku zdesený, keď svoju krásnu, no zároveň neprístupnú manželku vídaval, ako sa zvíja na dlážke a vydáva podivné zvuky. Vďaka jej častým stavom pohrúženia si však čoskoro uvedomil, akú nezvyčajnú ženu dostal za manželku. Raz priviedol domov kamaráta, aby sa mu pochválil svojou pôvabnou manželkou. Keď obaja vstúpili do domu, Má sedela na zemi s prehodenou látkou cez hlavu. Keď si manžel všimol, že sa ani nepohla, aby ich privítala, vykríkol na ňu: „Nevidíš, že máme hosťa? Čo si myslíš, že kto si?“ Má si pomaly odhrnula látku z tváre. Energia, ktorá z nej vyžarovala, bola taká silná, že obaja muži neskôr poznamenali, akoby ich nejaká neviditeľná sila odhodila dozadu. Odpovedala im: „Púrna brahma nárájána.“ Izba bola naplnená duchovnou silou. Jeden rodinný priateľ, ktorý bol tiež v skupinke, dostal strach a povedal: „Ste Šaitan (Satan).“ „Áno,“ odpovedala. Má si vôbec neuvedomovala vonkajší svet, akoby sa nachádzala v inej dimenzii, jej sárí sa jej zosunulo z pliec. Práve vtedy sa zo školy vrátil Bholanathov malý synovec, ktorý u nich býval. Keď zbadal Má a Bholanatha v stave pohrúženia, preľakol sa, že sa zbláznili, a začal plakať. Rodinný priateľ preto naliehavo prosil Má, aby priviedla Bholanatha do bežného vedomia, čo aj urobila, keď sa jemne dotkla jeho hlavy.
Na jar roku 1918, keď sa Má a Bhonalath usadili v Badžitpure vo Východnom Bengálsku, Nirmala začala s intenzívnou sadhánou (askézou). Vravela, že jej jedného dňa prišlo na um: „Aké by to bolo, keby som hrala úlohu duchovne hľadajúcej osoby?“ V rokoch 1918 až 1924 nezaujato pozorovala samú seba, ako prechádza rôznymi stupňami toho, čo neskôr nazvala sadhánu líla, teda božská hra na askézu. Má viackrát zdôraznila, že v skutočnosti sa nikdy nepotrebovala „oslobodiť“ - vravievala, že vždy bola rovnaká a od svojho narodenia bola žijúcou oslobodenou bytosťou (džívanmukta) a v stave dokonalého a úplného osvietenia.
- augusta 1922 si Nirmala sama udelila iniciáciu. Neskôr o tom povedala: „Túžite zavolať na niekoho, koho vidíte, ale nepoznáte jeho meno. Pokúšate sa preto pritiahnuť jeho pozornosť, mávate na neho a voláte ho slovami, ktoré vám prídu na rozum. On príde k vám a opýta sa: ‚Volali ste ma? Toto je moje meno.‘ Podobne aj Boh vo svojej úlohe duchovného vodcu odhalí svoje Meno pútnikovi hľadajúcemu učiteľa. Po iniciácii sa pre žiaka skončia všetky neistoty! Našiel niť, ktorá ho dovedie do cieľa. Žiak pochopí, že je zjednotený s Menom a s guruom. Ako by to mohlo byť inak? Jedine On môže dať svoje Meno, nikto iný než On ho nemôže poznať.“ Keď sa v tento deň Má ako zvyčajne posadila do meditačnej polohy, spontánne, z hĺbok jej bytia vyvrel iniciačný proces, v ktorom hrala úlohu gurua i žiačky. Potom vstúpila do samádhí, stavu mystického pohrúženia, v ktorom mizne akékoľvek vedomie duality.
V roku 1922 pochopil zmätený Bholanath, čo sa deje s jeho ženou, a stal sa jej prvým žiakom. Počas šiestich rokov praktizovala všetky existujúce typy jogínskej praxe a všetky doviedla do vrcholu, niektoré dokonca v priebehu pár sekúnd. V súvislosti s touto hrou na sádhanu Má povedala: „Musím vám povedať, že toto telo nešlo iba po jednej ceste sádhany, ale uskutočnilo všetky známe cesty.“ Má sa často označovala ako „toto telo“, čím dávala najavo dezidentifikáciu vedomia a tela. O svojom tele často hovorila aj takto: „Toto telo je hudobný nástroj: zvuk, ktorý z neho vychádza, závisí od rytmu, aký na ňom hráte.“ Často o sebe hovorila aj ako o „tomto malom dievčatku“ alebo „tomto bábätku“. Počas tohto obdobia vstupovala niekedy na niekoľko dní do samádhí, keď prakticky mizli vonkajšie známky života ako dýchanie a tlkot srdca. Mala vízie rôznych božstiev, ktoré sa následne rozpúšťali v jej tele: dualita uctievateľ/uctievaný zanikala v absolútnej ne-dvojnosti. Neskôr povedala, že neprezradila ani tisícinu z toho, čo v tomto období prežila.
V roku 1924 prestala Má sama seba kŕmiť. Vyhlásila, že jej ruky by jednoducho nezdvihli jedlo do úst. Ako povedala, ľudia jedia preto, aby ochránili svoj život. Keďže však sama nemala žiadnu potrebu ochraňovať ho, nedokázala sa sama kŕmiť. Ak sa o to pokúsila, jej ruky spontánne začali kŕmiť ostatných.
Tajomné učenie Anandamayi Maa
Vzostup Ánandamáji Má: Z dedinčanky na duchovnú učiteľku
V apríli 1924 sa Bholanath a Má presťahovali do Daccy, hlavného mesta regiónu a sídla miestnej britskej správy. Bholanath sa stal intendantom záhrad v Shabbagu. Práve v tomto období ľudia po prvý raz objavili Má. Jej extázy sa zintenzívňovali a jej duchovné vyžarovanie pôsobilo na okolie svojou neodolateľnou príťažlivosťou. Ánandamáji Má bola neprestajne obklopená atmosférou zázračnosti a žiarivosti, diali sa okolo nej mnohé fyzické i psychické uzdravenia. Ľudia spontánne objavovali zmysel života, ktorý si nikdy nepredstavovali. Podaktorí cítili dokonca inšpiráciu celkom sa zriecť sveta a venovať sa intenzívnej jogínskej a meditačnej praxi. Často išlo o veľmi vzdelaných ľudí, ktorí museli čeliť pohŕdaniu zo strany svojich blízkych, pretože prijímať duchovné vedenie od ženy, nevzdelanej dedinčanky, bolo v tom čase čímsi bezprecedentným.
Rok 1926 je rokom ukončenia sadhánu líly. Mladá bojazlivá vidiečanka, ktorá si na verejnosti schovávala hlavu do sárí, zmizla. Za Má začalo chodiť množstvo ľudí a tak postupne začala hrať rolu významnej duchovnej učiteľky, ktorou v skutočnosti bola. Počet jej stúpencov neustále narastal, až jej postavili ášram v Dacce. Má to spočiatku odmietala, vravievala, že celé univerzum je jej ášram, no nakoniec uctievateľom povolila zakladať ášramy. Niekedy, aby unikla naliehavosti davu, „utiekla“ (často i uprostred noci) na najbližšiu železničnú stanicu k veľkému zdeseniu tých, ktorí cítili, že ich život závisí od nej. Nehovorila, kam ide, ani na ako dlho a či sa niekedy ešte vráti. Nasadla na prvý vlak, ktorý prišiel, často len v sprievode jedinej osoby.
V júni roku 1932 si uprostred noci Nirmala k sebe zavolala hŕstku žiakov a oznámila im, že odchádza. Žiaci sa jej úpenlivo pýtali, prečo to robí. Kam má odísť? Vysvetlila, že nevie. Usadila sa na rok v neobývanom chráme pri Dehradune, kde zjavne podstúpila niekoľko pokání, ale v skutočnosti podľa jej vlastných slov ostala v stave nevýslovnej blaženosti. Toto bolo posledné miesto, ktoré sa považuje za obydlie Ánandamáje Má. Od tohto času až do svojej smrti sa Má neprestajne presúvala z miesta na miesto, podobná „vtáčikovi na konári“, ako sama vravela. Nikdy vopred nepovedala, kam pôjde, ani kedy sa vráti. Jej činy boli riadené tým, čo volala khejal (vnútorná inšpirácia). Niekedy sa jej žiakom javia jej kroky vskutku nevypočítateľné a rozmarné.
O jej činoch inšpirovaných khejalom kolujú stovky legiend. Napríklad, keď sa v roku 1955 okresný starosta Vindhjačalu dozvedel, že sa Ánandamáji Má chystá navštíviť toto miesto, ponáhľal sa, aby s ňou mohol mať daršan (možnosť vidieť svätú bytosť). Keď ho Má uvidela, vzala ho z hlavnej siene von na verandu, kde mu povedala: „Bohovia a Bohyne ležia tu pod touto zemou. Dopočula som sa od nich, že im je veľmi protivné byť zahrabaní v zemi a že by sa radi dostali von. Môžeš im pomôcť?“ Starosta okamžite zvolal pracovnú čatu, ktorá začala na danom mieste kopať. Bola to ťažká práca, pretože tam ležal tvrdý kameň. Na druhý deň, keďže nič nenašli, boli kopáči už otrávení a mysleli si, že sa ich starosta musel pomiasť.
Jedného dňa za ňou ľudia poslali tantrického mága, ktorý v jej prítomnosti vyslovoval nebezpečné zaklínadlá. Žiaci ho chceli vyhnať von, ale Má sa chápavo usmiala a povedala: „Nechajte ho tu tak dlho, ako bude chcieť. Nech sa k nemu nikto nespráva zle.“ Bol práve čas obeda, no Má ostala vo svojej izbe. Prečo? Pretože mág, ktorý sedel pri nej, vyslovoval zaklínadlá namierené proti nej! Neskôr povedala: „Keď toto telo videlo, ako spieva nebezpečné zaklínadlá, bola to pre neho radosť, odovzdať to Pánovi ako žart. Toto telo vôbec nerozlišuje medzi dobrými alebo zlými zaklínadlami - berie všetko.“
V rokoch 1939-1940 bolo celé jej telo zachvátené rakovinou. Všetky telesné orgány boli jeden po druhom napadnuté chorobou. Trpela nesmiernymi bolesťami. Lekári boli bezmocní a oznámili, že onedlho zomrie. V jednu noc však bol jeden z lekárov svedkom toho, že Má zrazu nadobudla črty bohyne Durgy. Jej telo samo od seba zaujímalo jógické polohy. Na druhý deň povedala lekárovi: „Tak, kde je teraz rakovina?“ Bola dokonale zdravá. Ako povedala: „Choroby sú bytosťami ako vy. Nepošlem vás preč, keď za mnou prídete. Prečo by som sa k nim mala správať inak?“
Vplyv a odkaz Ánandamáji Má
S Ánandamájou Má sa stretávali nielen obyčajní ľudia, ale aj učenci, politici či svätci (vrátane Mahátmú Gándhího, ktorý sa s ňou stretol v roku 1942, a Indíry Gándhíovej, ktorá ju obdivovala už od detstva). Keď ju navštívil najväčší indický učenec Gopinatha Kaviradž, tak užasol nad odpoveďami tejto ženy bez akéhokoľvek formálneho vzdelania na svoje ťažko pochopiteľné otázky, že sa ihneď presťahoval do jej ášrámu, kde ostal až do smrti.
Časom začali ľudia pre Má budovať ášramy, vznikla takisto organizácia. Má sa však pokúšala ostať mimo celého tohto pohybu. Ánandamáji Má o sebe vravievala, že je všetkým, za čo ju ostatní považujú a že jej vedomie je úplne zjednotené s Božským (Parabrahman), s absolútnym ne-dvojným stavom, ktorý sa manifestuje v každom jednotlivcovi v podobe jeho átmanu (ja, duša). V tomto zmysle napríklad niektorým ľuďom hovorila, že je ich átmanom. Podľa svedectiev mnohých, vzťah s ňou predstavoval kontakt s niečím, čo tvorí skutočnú podstatu človeka, s niečím, čo nie je mimo alebo oddelené od ľudskej bytosti. Poznať ju možno ani nie tak prostredníctvom jej slov alebo učenia, ale prostredníctvom osobného vzťahu, ktorý je svojou podstatou a prirodzenosťou ne-dvojný.
Ánandamáji Má si nikdy nepripravovala prejavy či vystúpenia, vždy hovorila z priamej inšpirácie v danom okamihu a k danej osobe. Pre okolie bolo niekedy ťažké prekladať jej slová, pretože boli plné melodicky znejúcich narážok a etymologických odkazov. Ústrednou témou jej slov vo všemožných variáciach bolo to, že najvyšším cieľom každej ľudskej bytosti je seba-poznanie, všetky ostatné povinnosti sú až druhoradé. Nikoho pritom nežiadala, aby sa stal mníchom či mníškou, vravela, že každý človek, tam kde je, je pripravený vydať sa na cestu. Takisto, napriek tomu, že stelesňovala obnovu starobylých hinduistických tradícií, nikdy všeobecne neuprednostňovala nejakú konkrétnu duchovnú cestu, ale s každému dala inštrukcie, ktoré boli v súlade s jeho osobnými sklonmi a tendenciami. Vravela, že je rovnako kresťankou, muslimkou, hinduistkou a všetkým ostatným, čím len ľudia chcú, aby bola.
Posledná púť
Na konci roku 1981 sa zdravie Ánandamáji Má začalo prudko zhoršovať. Prestala prijímať pevnú stravu, jedla iba malé množstvo tekutej stravy. Zo všetkých strán Indie ju prichádzali navštíviť veľkí mahátmovia a prosili ju, aby zotrvala vo svojom tele pre dobro sveta, ktorý ju potrebuje. Na základe predchádzajúcich skúseností, keď Má mnohokrát počas svojho života ochorela, niekedy aj ťažko, a v priebehu pár dní sa dokázala celkom uzdraviť, panovalo presvedčenie, že má moc vyliečiť sa, ak má taký khejal. Napokon sa však ukázalo, že tento khejal nemá. Jej jediným khejalom bolo odísť do avyakty, ne-prejavu, ktorý - ako vravela - ju volá. Nakoniec 27. augusta 1982 opustila svoje telo v ášrame Dehra Dun-Kishenpur.
Jej odkaz žije ďalej prostredníctvom jej učení a svedectiev tých, ktorí mali to šťastie ju poznať. Ánandamáji Má zostáva symbolom hlbokej duchovnej múdrosti, nezištnej lásky a neochvejnej oddanosti Absolútnu.
„Predstavte si, že nejakí ľudia sa idú okúpať do mora. Ten, ktorého jediným cieľom je samotný oceán, sa nebude otáčať za seba smerom k brehu. Ponorte sa celkom do vlny a budete pohltení prúdom; ak sa celí ponoríte do mora, nikdy viac sa už nevrátite. Večnosť sama je vlnou, ktorá zaplaví breh tak, aby ste mohli byť odvedení.“