Kleopatra, meno, ktoré dodnes evokuje obrazy exotickej krásy, neviazanej vášne a neľútostnej politickej hry. Hovorí sa o nej ako o najkrajšej žene sveta a celej histórie. Kleopatra patrila k zosobneniu ženstva už od starovekého Egypta. Hlavne jej krása sa jej údajne pomohla dostať na vysokú pozíciu, ktorou sa zapísala do histórie. V spleti rôznych mýtov a legiend sa však oplatí o nej poznať pravdu.
Kto bola Kleopatra? Základné fakty
Jej celé meno bolo Kleopatra Tea Filopator. Narodila sa v roku 69 pred Kristom a zomrela vo veku iba 39 rokov. Ostala teda krásnou a vznešenou až do svojej smrti. Meno Kleopatra znamená „otcova sláva“. Tea znamená bohyňa a Filopator znamená „milovaná jej otcom“. Tieto mená naznačujú význam, ktorý mala jej rodina a bohovia v jej živote.
Rodinné korene a neobvyklé tradície
Pre dnešnú dobu niečo nepredstaviteľné, ale treba si uvedomiť, že v dávnych dobách bolo bežné, že šľachtici si brali svojich príbuzných, aby zaručili čistotu rodovej línie. U Kleopatry to nebolo inak. Jej rodičia boli brat a sestra. Napriek tomu sa jej podarilo vyhnúť genetickým poruchám, naopak, bola nezabudnuteľne krásna. Táto prax, hoci dnes považovaná za tabu, odrážala snahu o udržanie moci a dynastickej kontinuity vtedajších vládnucich rodín.
Viac než len Egypťanka: Grécky pôvod
Napriek tomu, že bola najznámejšou Egypťankou, nenarodila sa pri Níle. Kleopatra mala grécky pôvod a narodila sa v Macedónsku. Hoci nebola domáca, osvojila si mnohé miestne zvyky a ako prvá z jej rodiny sa naučila egyptský jazyk. Okrem krásy teda bola aj vzdelaná a cieľavedomá. Jej jazykové schopnosti a znalosť miestnych tradícií jej umožnili efektívnejšie vládnuť a získať si lojalitu svojich poddaných.
Posledná panovníčka dynastie Ptolemaiovcov
Išla za slávou. Bola poslednou panovníčkou z dynastie Ptolemaiovcov, potomkov Ptolemaia I., ktorý vládol Egyptu po dobytí krajiny macedónskym kráľom Alexandrom III. Pre svoje vlohy, nadanie aj krásu sa stala najznámejšou vládkyňou svojej línie. Jej panovanie znamenalo koniec helenistického obdobia v Egypte a predznamenalo nástup rímskej nadvlády.
Udržanie línie a neľútostná moc
Aj napriek tomu, že Kleopatru by chcel každý, ona sa nevzpierala pravidlám. Ptolemaios si pred svojou smrťou vybral za nových vládcov Egypta svoje deti Kleopatru a Ptolemaia XIII. Podľa tradície dynastie sa Kleopatra teda vydala rovnako za svojho brata, ktorý mal vtedy asi pätnásť rokov. Toto manželstvo bolo súčasťou snahy o zachovanie moci dynastie, ale zároveň sa stalo zárodkom budúcich konfliktov.
Vzostup k moci: Využitie spojencov a tvrdé kroky
Neštítila sa ani vraždy. Nebola len krásna, ale aj tvrdá. No a pre svoje ciele neváhala zájsť aj ďalej ako ostatní. S ambíciou vládnuť sama, išla do vojny so svojím prvým manželom Ptolemaiom XIII. S podporou Juliusa Caesara vyhrala bitku a zabila jedného zo svojich bratov. Následne sa vydala za svojho mladšieho brata Ptolemaia XIV., ktorý sa stal jej ďalšou obeťou. Ak to nestačilo, zabila aj svoju sestru Arsinoe, pretože ju považovala za hrozbu pre svoj trón. Tieto činy, hoci brutálne, boli v kontexte vtedajšej politiky často nevyhnutné pre udržanie moci a elimináciu rivalov.
Sex ako politická zbraň: Mýtus a realita
Sex ako zbraň. Využívala nielen chladné zbrane, ale aj tie svoje ženské. Legendu o tom, že je neodolateľnou ženou, vytvorili Rimania, ktorí klebetili, že je femme fatale, ktorá používa sex ako politickú zbraň. A áno, mužov, ktorých nemohla odstrániť, si získala na svoju stranu práve svojím telom. Pravdupovediac, je to taktika, ktorú mnoho žien používa až do dnešných dní. Jej vzťahy s Juliusom Caesarom a neskôr s Markom Antoniom boli nielen romantické, ale predovšetkým strategické aliancie, ktoré jej pomohli udržať si moc a vplyv v búrlivom období rímskych občianskych vojen.
Kleopatra a umenie skrášľovania: Priekopníčka v starostlivosti o zovňajšok
Túžba žien skrášľovať sa, páčiť sa sebe a okoliu sa tiahne naprieč dejinami. Ženy túžili byť krásne odnepamäti. Dôvody líčenia boli nielen dekoratívne, často išlo výlučne o praktickú záležitosť. Zároveň malo líčenie kultové a hierarchické pozadie. Čím sa líšil tajomný starovek, temný stredovek a éra hippies v 60. rokoch? Čo by povedala na dnešný make-up Kleopatra?
Kráľovnú Egypta Kleopatru môžeme pokojne považovať za priekopníčku líčenia a skrášľovania. Tisícky rokov pred naším letopočtom sa dôraz kládol na oči. Tie museli byť výrazne namaľované, nahrubo orámované kajalom, s linkou tiahnúcou sa od vonkajších kútikov oka až po spánky. Rovnaký dôraz sa kládol na upravené a namaľované obočie a riasy. V Egypte sa líčili všetci bez rozdielu, ženy, muži i deti. No nešlo im len o krásu. Verili, že kajal má dezinfekčné účinky a chráni zrak pred ostrým africkým slnkom. Na druhej strane, aby dosiahli na očiach metalický lesk, potierali si viečka jedovatým arzénom. Očiam dominovala čierna, zelená a modrá farba. Na ústa si Egypťanky nanášali červenú farbu. Aj tu sa šikovne vynašli. Farbili si ich červeným ílom. Bol využiteľný 2v1, poslúžil aj ako lícenka. Nezabúdali ani na vlasy a manikúru. Obľúbená bola prírodná farba Henna, ktorá poslúžila ako farba na vlasy i lak na nechty zároveň. Egypťanky sa bezpochyby stali inšpiráciou pre všetky ďalšie kultúry a epochy v oblasti krásy. Egypťania si boli istí, že čím väčšia vrstva líčidiel, tým väčšia bude ich ochrana Bohmi pred zlými silami.
Prírodná kozmetika v Egypte: Tajomstvá krásy faraónov
Egypťania sa nesmierne radi natierali vonnými mastičkami. Na ich výrobu používali prírodné látky rastlinného, aj živočíšneho pôvodu. Uprednostňovali šafrán, myrhu, céder, jazmín. Zbožňovali kúpele s vonnými olejmi a dokonalú hygienu. V zušľachťovaní tela boli vskutku vyspelí a vynaliezaví. Mali prípravky na hydratáciu, vyhladenie vrások, depiláciu, podporujúce rast vlasov, či zbavenia sa nepekných jaziev. Kozmetika bola úzko spätá s liečiteľstvom. Neraz bola v rukách kňaza. V archeologických nálezoch z tohto obdobia boli objavené rôzne predmety pomáhajúce k skrášleniu. Dózy, palety, nádoby alebo kozmetické lyžičky sa nevyužívali iba v chrámoch a palácoch, ale aj v domácnostiach obyčajných remeselníkov. Egypťanky nezabúdali ani na kvalitné odlíčenie. Na tento účel využívali kriedu zmiešanú s olejom.
Ideál krásy v starovekom Grécku a Ríme: Afrodita a jej nasledovníčky
Ideálom krásy v starovekom Grécku bola jedna z najkrajších a najznámejších bohýň, bohyňa Afrodita. Všetky ženy dychtivo túžili mať rovnakú pleť, bielu ako sneh. Na pleť používali púder, ktorý však bol prudko jedovatý, vyrábal sa totiž z olova. Svetlá pleť bola v tom čase symbolom urodzenosti. Pre dosiahnutie porcelánovej pleti, si ženy potierali pleť vaječným bielkom alebo citrónovou šťavou. Drastickejšou metódou bolo prikladanie pijavíc na tvár. Čím viac krvi pijavice vysali, tým belostnejšia bola pleť. Grékyne a Rimanky zbožňovali parfémy, upravené a nafarbené vlasy, vosky, očné tiene, pleťové vody, púdre a dokonca aj rozjasňovače na tvár. Tie boli údajne pripravované z moču malých chlapcov. Na hydratáciu pleti využívali med a ako opaľovací krém používali olivový olej. Ten bol zároveň hlavnou zložkou mnohých kozmetických prípravkov. Pridával sa do parfémov, v kombinácii s čiernym ílom poslúžil ako očný tieň a s pridaním červeného farbiva a včelieho vosku vznikol, v tom čase, dokonalý rúž. Fantázii sa však medze nekládli. Nie každá Rimanka a Grékyňa si mohla dovoliť moderné "šminky". Bohužiaľ, krásu častokrát uprednostnili pred zdravím. Nebolo nezvyčajné, ak sa na perách krások objavila namiesto rúžu krv. V iných prípadoch používali ako farbivo rôzne jedovaté zmesi, pri ktorých išlo neraz o život. Dokonalý make-up dotvorilo výrazné obočie, ideálne v strede spojené.
Vône staroveku: Parfuméria ako umenie
Silu vône oceňovali už ženy v staroveku. Vône sa používali rovnako na kozmetické účely, ako aj pri náboženských obradoch. Vonné zmesi pálili ako obetu Bohom, no radi si prevoniavali aj príbytky. Parfuméria bola umenie, vône sa pridávali do kúpeľov, natieral sa nimi nábytok aj steny. V starovekom Grécku a Ríme museli byť kvôli nadmernej spotrebe parfumov vydávané nariadenia na obmedzenie ich používania. Väčšinou sa však minuli účinku. Obľúbená bola vôňa cédra, myrhy, jalovca, cyprušteka a kadidla. Neskôr bola obľúbená vôňa ruží. Tak, ako aj dnes, bola cenená vôňa jazmínu, levandule, ľalie, mäty či bazalky.
Temný stredovek a desivá gotika: Krása ako hriech
V stredoveku boli červené pery často doslova hrozbou smrti. Nielen, že boli krvavočervené pery znakom žien ľahkých mravov, spájali sa aj s čarodejníctvom. Nejedna žena skončila vďaka kráse na hranici! Cirkev ani náboženstvo kozmetike nepriali. Hriechom bol akýkoľvek prejav radosti zo života, pestovanie tela, skrášľovanie, ba aj hygiena boli neprípustné. Askéza vládla pochmúrnym a špinavým stredovekom.
Stredovek hygiene príliš neprial. Hoci sa mydlo varilo v tom čase bežne v domácnostiach a v roku 1464 bol v Prahe založený cech mlynárov, mydla bol často prebytok. Ženy nedostatok hygieny zakrývali parochňami, farbami, výraznými vôňami a najmä bielym púdrom. Ten bol v tom čase veľmi obľúbený a tvoril pomyslenú hranicu medzi šľachtou a poddanými. Slnkom opálená pokožka sa v stredoveku nenosila. Tvár si púdrovali zmesou chloridu medi a bieleho olova. Jed na tvári sa prejavoval rôznorodo. Závraty, koliky, ochrnutia a neraz aj slepota boli daňou za krásu. Pozornosť venovali aj očiam. Šťava z ľuľkovca zlomocného bola prostriedkom na zväčšenie zreničiek a skrášlenie očí. Prípadná strata zraku bola rizikom, ktoré ženy stredoveku bez problémov podstúpili. V 19. storočí sa zistili nebezpečné účinky olova. V púdroch bol nahradený oxidom zinočnatým, ktorý sa používa dodnes.
Novovek: Tajné skrášľovanie a prvé kozmetické salóny
Najobľúbenejším líčením žien v 19. storočí bolo štípanie líc. Prirodzenosť sa cenila. V prvých rokoch 20. storočia začali vznikať prvé kozmetické salóny. V tom období však bolo hanbou ukázať potrebu skrášľovania. Ženy sa do salónov zakrádali často zadným vchodom, zahalené závojom tak, aby ich nikto nespoznal. Potajomky si užívali skrášľovacie procedúry a zo salónu následne vychádzali "prirodzene" krásne a spokojné. V skutočnosti sa v tom čase výrazný make-up prisudzoval iba prostitútkam a herečkám. Obľúbenou kozmetickou vychytávkou bola špirála. Vedeli ste, že prvá špirála uzrela svetlo sveta ešte v roku 1917, pričom za jej vznikom stojí francúzsky parfumér Eugéne Rimmel?
Éra hippies a 60. roky: Ikona Twiggy a sloboda prejavu
Kto by ju nepoznal? Veľké, výrazne namaľované oči, očné linky, umelé riasy a svetlý rúž na perách-ideálom krásy 60-tych rokov 20. storočia bola bezpochyby Twiggy. Modelka s extrémne štíhlou postavou, krátkymi vlasmi a výraznými očami. Podľa jej vzoru sa mladšie i staršie ženy snažili opticky si zväčšiť oči. Vedeli ste, že Twiggy bola uznaná za prvú topmodelku na svete? Jej vplyv na ženskú krásu bol nepopierateľný. Nik nevedel lepšie predviesť miniusukňu a krátke áčkové šaty. S érou hippies sa dĺžka sukieň posunula až po zem. Rozviate vlasy s cestičkou uprostred, čelenky vo vlasoch, matný make-up, oči s čiernymi linkami, výraznými mihalnicami a farebnými tieňmi boli odrazom hnutia, ktoré hlásalo lásku, slobodu a mier. V žiadnom inom období sa nepripisovala taká dôležitosť vlasom, ako práve v zlatej ére hippies.
5 ŠIKOVNÝCH Účesů, které Dělají Ženy nad 60 Let ÚŽASNÝMI
Úprava vlasov naprieč dejinami: Od henny po nebezpečné metódy
V starovekom Egypte si vlasy s obľubou farbili hennou. Čierna, ideálne s nádychom do modra, bola farbou čias faraónov. V Egypte tiež používali vonné masti na hlavu. Bežne si ich vtierali do pokožky hlavy pod parochňami. Postupné rozpúšťanie mastí uvoľňovalo do okolia príjemnú vôňu. Rimanky získavali čiernu farbu na vlasy z pijavíc 60 dní naložených v uzavretých nádobách s vínom a octom. Na odfarbenie vlasov používali lúh, červený odtieň vlasov získavali z brezového popola. Neboli to šetrné metódy. Ženy pri nich častokrát prišli o vlasy a niekedy i o zdravie. Vedeli ste, že.. V 15. storočí sa cenilo vysoké čelo. Ženy z vyšších spoločenských vrstiev si pre dosiahnutie ideálu krásy bolestivo vytrhávali vlasy na čele z prednej časti vlasov. Ideál ženskej krásy počas histórie ľudstva ovplyvňovalo nielen meniace sa estetické cítenie, ale aj hladomor, vojny či náboženstvo.
Vplyv histórie na ideály krásy: Od kyprých tvarov k štíhlosti
V súčasnosti sú trendom primerane štíhle (nie vychudnuté) a pevné postavy. Najbližšie k tomuto ideálu boli bežné praveké ženy - neprejedali sa a veľa sa hýbali. Archeologické nálezy v podobe sošiek s kyprými tvarmi síce tomu nenasvedčujú, tieto artefakty však treba brať s rezervou, keďže išlo o symboly materstva a plodnosti, čiže zachovania rodu a života.
Nefertiti a Kleopatra: Dve egyptské ikony krásy a moci
Ideálnou krásou v Egypte bola kráľovná Nefertiti s úzkymi ramenami, labutím krkom a mandľovými očami. Iné zdroje v tejto súvislosti spomínajú Kleopatru, tá však vraj zďaleka nezodpovedala obrazu, ktorý o nej o niekoľko storočí neskôr vytvorila herečka Elizabeth Taylor. Pravdepodobne by sa však zhodli v počte milencov, ktorí sa uchádzali o obe tieto „bohyne“. Kleopatra mohla byť vzorom svojou vzdelanosťou, už ako mladá rozprávala niekoľkými jazykmi, ovládala rôzne druhy písma, vyznala sa v matematike, astronómii, politike. Hoci bola márnivá, milovala róby a šperky, bola zbožňovanou panovníčkou.
Diablov nástroj verzus ideál krásy: Stredoveký paradox
Ideálna antická žena bola kombináciou krásy tela a ducha. Úspech mali dobre stavané ženy pevných tvarov. Epicentrom vtedajšej mužskej pozornosti bol zadok. Túto časť tela si nechávali obnaženú hetéry (vtedajšie kurtizány) a táto časť tela rozhodla v známom spore troch bohýň - Paris v ňom venoval jablko Afrodite práve kvôli jej zvodne tvarovanému pozadiu, čím nevedome a nechtiac urobil prvé kroky k vyvolaniu Trójskej vojny.
Temný stredovek neprial ženskej kráse, cirkev ju totiž vyhlásila za diablov nástroj. Ideálom bola cnostná, skromná myška s bledom tvárou a plachým pohľadom anjela. Trendom boli priamo až vycivené postavy s nezdravo prehnutým driekom. Za vrchol elegancie považovali dlhé, úzke chodidlá, ktoré ešte viac zvýrazňovala dobová obuv s úzkymi, mimoriadne predĺženými špičkami. Aby sa v takýchto topánkach dalo chodiť, ich prednú časť si šnúrkou priväzovali o kolená.
Bacuľky a žena-vamp: Premenlivosť ideálov krásy
Ďalší ideál dobovej ženskej krásy zachytávajú obrazy majstrov, akými boli Raffael či Sandro Botticelli. Ich modelky mali už plnšie krivky, zvýrazňovali si pery a oči. Vrcholom elegancie bola čo najbelšia alabastrová pleť. Trend baculiek sa udržal pomerne dlho, až do obdobia romantizmu, keď boli v kurze opäť krehkosť a útlosť, ktorú ženy dosahovali pomocou korzetov.
Zásadné zmeny priniesla až emancipácia - skrátila vlasy aj sukne. Medzivojnové obdobie ovládla žena-vamp stelesnená Gretou Garbo a jej charakteristickými nohavicovými kostýmami. Ešte skôr než Európu zachvátila ultra štíhlosť, úzke boky, minimálne poprsie a oči ranenej srnky, čo zosobňovala modelka Twiggy, svetu ovládol ideál Marylin Monroe či Sophie Loren.
Skutočná tvár Kleopatry: Od filmovej ikony k realistickej rekonštrukcii
Kleopatra je jednou z najznámejších žien histórie, no ako naozaj vyzerala, nikto nevie s istotou. Keď sa povie Kleopatra, väčšina ľudí si nepredstaví historickú panovníčku, ale filmovú legendu. Desaťročia ju popkultúra maľovala ako osudovú krásku s dokonale upravenou tvárou, dramatickými očami a vzhľadom, ktorý mal skôr slúžiť plátnu než histórii. Problém je v tom, že jej skutočnú podobu dodnes nepoznáme s istotou. Na rozdiel od niektorých iných starovekých vládcov nemáme k dispozícii jej potvrdené telesné pozostatky a jej hrobka stále nebola spoľahlivo objavená. Jedna z najznámejších moderných rekonštrukcií, ktorá sa znovu virálne šíri na sociálnych sieťach, vychádza najmä z busty, ktorú odborníci vo všeobecnosti považujú za zobrazenie Kleopatry. A práve tu sa to začína lámať. Výsledok nepôsobí ako ďalšia verzia hollywoodskej bohyne, ale skôr ako tvár skutočnej helenistickej panovníčky. Rekonštrukcia ukazuje výraznejší nos, realistickejšie črty a celkovo menej romantizovanú podobu. Zaujímavé je aj to, že samotné mince z jej doby už dávno naznačovali, že Kleopatra zrejme nebola idealizovaná kráska v dnešnom filmovom zmysle. Na niektorých portrétoch má ostré črty, výraznú bradu aj nápadný nos. To však vôbec neznižuje jej historickú silu. Kleopatra nebola ikonou preto, že by zodpovedala dnešnému obrazu dokonalej krásy, ale preto, že bola mimoriadne inteligentná, politicky schopná a vedela hrať veľkú mocenskú hru s Rímom v čase, keď sa lámali dejiny Stredomoria. Práve preto takéto rekonštrukcie ľudí tak bavia. Nejde len o zvedavosť, ako asi vyzerala slávna kráľovná. Ide aj o stret medzi mýtom a človekom z mäsa a kostí. A pri Kleopatre je ten rozdiel obrovský. Hollywood z nej spravil fantáziu.
Kozmetické rituály naprieč svetom: Inšpirácia od Fíniek po Brazílčanky
Žiarivá pleť Fíniek, nádherne bohatá hriva Argentínčaniek alebo doslova žiariace grécke bohyne. Každá z nich má svoje vlastné kozmetické rituály a malé tajomstvá, vďaka ktorým vyzerajú dokonale. Niekedy pri potulkách svetom s obdivom pozeráte na ženy prechádzajúce ulicami a máte pocit, že je to jedna obrovská prehliadka krásy, charizmy a štýlu.
Preslávený mliečny kúpeľ egyptskej panovníčky Kleopatry si ešte aj dnes pripravujú v Egypte dámy, aby vyživili svoju pokožku a dodali jej hebkosť a vláčnosť, po ktorej túži snáď každá žena. A pritom je recept tak jednoduchý. Každá z vás si určite z času na čas dopraje relax vo vani. Nabudúce, keď si budete pripravovať kúpeľ, pridajte do vody 2 litre plnotučného mlieka a sto gramov medu.
Na kráskach z Latinskej Ameriky je naozaj čo obdivovať. Kým mužov oslovia vždy ich sexi postavy, ženy so závisťou pozerajú aj na bohaté hrivy Argentínčaniek. A pozor, nie je za tým žiadna ingrediencia, za ktorou by ste museli letieť cez celý svet, ale avokádo, ktoré je stálicou už aj na našom trhu. Zrelé avokádo popučte s polovicou mäkkého banánu. Zmiešajte, naneste na vlasy a nechajte pôsobiť minimálne 30 minút.
Samozrejme, že život v prímorskej krajine prináša so sebou značné benefity a podpíše sa to aj na pleti. Už len slnkom pobozkaná pokožka má niečo do seba. Ale o to intenzívnejšiu starostlivosť jej musíte potom venovať. Grécke ženy však vedia, ako na to a zdroje olivového oleja, ktorý sa v ich krajine produkuje, využívajú naplno nielen v kuchyni, ale aj v kúpeľni. Maska na vlasy či tvár, natieranie pokožky kvalitným olejom namiesto krémov.
Vo Fínsku musia ženy svojej pleti venovať obzvlášť veľkú pozornosť. Nepriaznivé počasie tejto severskej krajiny ju totiž vysušuje, môže byť oveľa viac podráždená, a preto netreba nič zanedbať. Z času na čas svojej pleti doprajú poriadnu dávku minerálov, a to nielen zvnútra, ale aj zvonku.
Brazílčanky svoje dokonalé krivky vystavujú veľmi rady na obdiv, a preto dbajú na to, aby ich pokožka bola dokonale hladká. Pomáha im k tomu nielen pestrá strava a šport, ale aj pravidelné masáže a peeling pieskom. Vďaka krúživým pohybom rozprúdia lymfu a prekrvia pokožku. Tá tým pádom nikdy nebude mať vzhľad pomarančovej kože. Pri varení obeda nabudúce ryžu neduste, ale varte ju a vodu, ktorá vám zostane si prelejte do fľašky, uskladnite ju v chladničke a používajte namiesto pleťovej vody či tonika.
Kleopatra v gréckej mytológii: Mýtus o dcére boha vetra
Kleopatra (starogr. Κλεοπάτρα - Kleopatra, lat. Cleopatra) je v gréckej mytológii dcéra boha severného vetra Borea. Jej otec Boreas, boh vetra, sa dlho uchádzal o dcéru aténskeho kráľa Erechthea Óreithyiu, ale jej otec ho stále vyhýbavo odmietal. Nakoniec sa Boreas zmocnil Óreithyie násilím, uniesol ju a usadil v krajine Kikonov. Keď sa to dozvedeli jej bratia Kalais a Zétes, priplávali k tráckym brehom na lodi Argó, ktorá pod velením Iasóna plávala pre zlaté rúno do ďalekej Kolchidy. Na tejto zastávke bratia zistili, že čo sa presne stalo a svojich synovcov oslobodili. Bohovia však Finea potrestali neutíchajúcim hladom. Kedykoľvek si sadol k jedlu, prileteli hrozné Harpye, napoly ženy, napoly vtáky, jedlo mu zožrali a čo zostalo znečistili svojimi výkalmi. Nakoniec bol Fineus už len kosť a koža. Ale okrídlení bratia Kalais a Zétes mu pomohli, vyleteli do výšky, schovali sa za mrak a keď sa Harpye priblížili, podnikli na ne z hora rýchly útok, Harpye sa následne splašili a odleteli ďaleko na juh až k Plótskym ostrovom. Hnali by ich ešte ďalej, ale bohyňa dúhy Íris ich menom bohov uistila, že Harpye sa už k Fineovi nikdy nevrátia. Ostrovy boli potom premenované na Strofady t. j. ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 148.
Afrodita: Grécka bohyňa krásy a lásky
Afrodita (iné názvy: Afrodité, Afrodíté, Afrodíta; starogr. Ἀφροδίτη - Afrodité, iný prepis Afrodíté - doslova „tá, ktorá povstala z morskej peny (ἀφρός)") je grécka bohyňa krásy. Afrodita je starogrécka bohyňa spájaná s láskou, žiadostivosťou, krásou, rozkošou, vášňou a plodením. Medzi hlavné symboly Afrodity patria myrty, ruže, holubice, vrabce a labute. Afroditin kult bol do veľkej miery odvodený od kultu fenickej bohyne Astarte, príbuznej východosemitskej bohyne Ištar, ktorej kult vychádzal zo sumerského kultu Inanny. Hlavnými kultovými centrami Afrodity boli Kythéra, Cyprus, Korint a Atény. Jej hlavným sviatkom boli Afrodisie, ktoré sa slávili každoročne uprostred leta. V Lakónii bola Afrodita uctievaná ako bohyňa bojovníčka. V Hésiodovej Teogónii sa Afrodita narodila pri pobreží Kythéry z peny (ἀφρός, aphrós), ktorá vznikla zo semena Uránových pohlavných orgánov, ktoré jeho syn Kronos odrezal a hodil do mora. V Homérovej Iliade je však dcérou Dia a Dioné. Platón vo svojom Sympóziu tvrdí, že tieto dva pôvody napovedajú o dvoch rozličných entitách: Afrodita Ourania (transcendentná, "nebeská" Afrodita) a Afrodita Pandemos (Afrodita spoločná "všetkým ľuďom"). V gréckej mytológii bola Afrodita manželkou Hefaista, boha ohňa, kováčov a spracovania kovov. Afrodita mu bola často neverná a mala veľa milencov; v Odysei ju pristihli pri cudzoložstve s Áresom, bohom vojny. V prvom Homérovom hymne na Afroditu zvádza smrteľného pastiera Anchísa. Afrodita bola aj náhradnou matkou a milenkou smrteľného pastiera Adonisa, ktorého zabil diviak. Spolu s Aténou a Hérou bola Afrodita jednou z troch bohýň, ktorých spor vyústil do začiatku trójskej vojny, a zohráva významnú úlohu v celej Iliade. Afrodita sa objavuje v západnom umení ako symbol ženskej krásy a vystupuje v mnohých dielach západnej literatúry. Je hlavným božstvom v moderných neopohanských náboženstvách vrátane "Afroditinej cirkvi", wiccy a helenizmu. Chrámy zasvätené Afrodite sa nachádzajú napríklad v Knide, Pafe, Korinte, Afrodiziade, Alabande, na Rode. Hésiodos odvodzuje meno Afrodity od aphrós (ἀφρός) vo význame "morská pena", pričom meno interpretuje ako "povstala z peny", ale väčšina moderných bádateľov to považuje za falošnú ľudovú etymológiu. Raní moderní bádatelia klasickej mytológie sa pokúšali tvrdiť, že meno Afrodita je gréckeho alebo indoeurópskeho pôvodu, ale tieto snahy sa už väčšinou zanechali. Vedci z konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia, akceptujúc Hesiódovu etymológiu "peny" ako pravú, analyzovali druhú časť Afroditinho mena ako *-odítē "pútnička" alebo *-dítē "jasná". Afroditin hlavný sviatok, Afrodisia, sa slávil v celom Grécku, ale najmä v Aténach a Korinte. V Aténach sa Afrodisia slávila v štvrtý deň mesiaca Hekatombaion na počesť Afroditinej úlohy pri zjednotení Attiky. Počas tohto sviatku Afroditini kňazi očisťovali Afroditin chrám Pandemos na juhozápadnom svahu Akropoly krvou obetovanej holubice. Potom sa pomazali oltáre a kultové sochy Afrodity Pandemos a Peitho sa v majestátnom sprievode odprevadili na miesto, kde sa rituálne vykúpali. Afrodita sa v Aténach uctievala aj v rámci festivalu Arrhephoria. Pausanias zaznamenal, že v Sparte sa Afrodita uctievala ako Afrodita Areia, čo znamená "bojovná". Tento epiteton zdôrazňuje Afroditine spojenie s Aresom, s ktorým mala mimomanželský vzťah. Afrodita bola patrónkou prostitútok všetkých druhov, od pornai (lacných pouličných prostitútok, ktoré zvyčajne vlastnili bohatí pasáci ako otrokyne) až po hetairai (drahé, vzdelané nájomné spoločníčky, ktoré boli zvyčajne samostatne zárobkovo činné a niekedy poskytovali sex svojim zákazníkom). Mesto Korint bolo v celom antickom svete známe množstvom hetairai, ktoré mali rozšírenú povesť jedných z najschopnejších, ale aj najdrahších prostitútok v gréckom svete. V Korinte sa na Akrokorinte nachádzal aj veľký chrám Afrodity, ktorý bol jedným z hlavných centier jej kultu. Záznamy o početných zasväteniach Afrodite, ktoré vykonali úspešné kurtizány, sa zachovali v básňach a na keramických nápisoch. Odkazy na Afroditu v súvislosti s prostitúciou sa nachádzajú v Korinte, ako aj na ostrochoch Cyprus, Kythéra a Sicília. V helenistickom období Gréci stotožňovali Afroditu so staroegyptskými bohyňami Hathor a Isis. Afrodita bola patrónkou kráľovien Ptolemáiovcov a kráľovná Arsinoe II. bola označovaná za jej smrteľné stelesnenie. Afrodita bola uctievaná v Alexandrii a mala početné chrámy v meste a jeho okolí. Arsinoe II. zaviedla do Alexandrie kult Adonisa a mnohé tamojšie ženy sa na ňom zúčastňovali. Tessarakonteres, obrovská katamaránová galéra, ktorú navrhol Archimedes pre Ptolemaia IV Filopatora, mala na sebe kruhový chrám Afrodity s mramorovou sochou bohyne. V druhom storočí pred Kr. Ptolemaios VIII Fyzikón a jeho manželky Kleopatra II. a Kleopatra III. zasvätili chrám Afrodite Háthor vo Filae. Starí Rimania stotožňovali Afroditu so svojou bohyňou Venušou, ktorá bola pôvodne bohyňou poľnohospodárskej plodnosti, vegetácie a jari. Podľa rímskeho historika Livia boli Afrodita a Venuša oficiálne stotožnené v treťom storočí pred Kr., keď bol do Ríma uvedený kult Venuše Erycíny z gréckej Afroditinej svätyne na hore Eryx na Sicílii. Po tomto momente Rimania prevzali Afroditinu ikonografiu a mýty a aplikovali ich na Venušu. Keďže Afrodita bola v gréckej mytológii matkou trójskeho hrdinu Aenea a rímska tradícia vyhlasovala Aenea za zakladateľa Ríma, Venuša sa začala uctievať ako Venus Genetrix, matka celého rímskeho národa. Julius Caesar tvrdil, že je priamym potomkom Eneovho syna Iula, a stal sa silným zástancom kultu Venuše. Tento synkretizmus výrazne ovplyvnil grécky kult Afrodity. Počas rímskej éry začali kulty Afrodity v mnohých gréckych mestách zdôrazňovať jej vzťah k Tróji a Eneovi. Začali tiež prijímať výrazne rímske prvky, zobrazovali Afroditu ako viac materskú, viac militaristickú a viac sa zaoberali administratívnou byrokraciou. Mnohí politickí magistráti ju vyhlasovali za božskú ochrankyňu. O Afrodite sa zvyčajne hovorí, že sa narodila v blízkosti svojho hlavného centra uctievania, Pafosu na ostrove Cyprus, preto sa niekedy nazýva "Cyperská", najmä v básnických dielach Sapfo. Afroditina svätyňa Pafia, označujúca miesto jej narodenia, bola v starovekom svete po stáročia pútnickým miestom. Podľa iných verzií mýtu sa narodila neďaleko ostrova Kýthéra, odtiaľ pochádza ďalšie z jej mien "Kýtherská". Podľa verzie jej narodenia, ktorú rozpráva Hésiodos vo svojej Teogónii, Kronos odrezal Uránovi genitálie a hodil ich za seba do mora. Z peny z jeho genitálií sa zrodila Afrodita (odtiaľ jej meno, ktoré Hesiódos vykladá ako "zrodená z peny"), zatiaľ čo z kvapiek jeho krvi vznikli Giganti, Erínye (fúrie) a Melie." Hesiodos uvádza, že genitálie "sa dlho niesli po mori a z nesmrteľného tela vznikla biela pena; s ňou vyrástlo dievča". Hesiódova správa o Afroditinom narodení po Uránovej kastrácii je pravdepodobne odvodená z Piesne o Kumarbim, starovekej chetitskej epickej básne, v ktorej boh Kumarbi zvrhne svojho otca Anua, boha nebies, a odhryzne mu genitálie, čím otehotnie a porodí Anuove deti. V Iliade je Afrodita opísaná ako dcéra Dia a Dioné. Dioné je zrejme ženským príbuzným mena Dios a Dion, čo sú sklonné podoby mena Zeus. Zeus a Dioné mali spoločný kult v Dodone v severozápadnom Grécku. Afrodita je dôsledne zobrazovaná ako atraktívna, nekonečne žiadúca dospelá žena, ktorá nemala žiadne detstvo. Často je zobrazovaná nahá. V Iliade je Afrodita zjavne slobodnou manželkou boha vojny Area a manželkou Hefaista je iná bohyňa menom Charis. V ôsmej knihe Odysei však slepý spevák Démodokus opisuje Afroditu ako Héfaistovu manželku a rozpráva, ako sa počas trójskej vojny dopustila cudzoložstva s Aresom. Boh slnka Hélios videl Afroditu a Area, ako súložia v Héfaistovej posteli, a varoval Héfaista, ktorý zhotovil sieť zo zlata. Pri ďalšej súloži sieť oboch uväznila. Héfaistos priviedol do spálne všetkých bohov, aby sa zajatým cudzoložníkom vysmievali, ale Apolón, Hermes a Poseidón mali pre Area pochopenie a Poseidón súhlasil, že Héfaistovi zaplatí za Áresovo prepustenie. Ponížená Afrodita sa vrátila na Cyprus, kde sa o ňu starali Charitky. Toto rozprávanie pravdepodobne vzniklo ako grécka ľudová rozprávka, pôvodne nezávislá od Odysei. V oveľa neskôr interpolovanom detaile postavil Áres k ich dverám mladého vojaka Alectryona, aby ich varoval pred Héliovým príchodom, pretože Hélios by v prípade ich odhalenia povedal Héfaistovi o Afroditinej nevere. Ale Alectryon zaspal na stráži. Po ich odhalení Héfaistos žiada Dia, aby mu vrátil svadobné dary a veno; v čase trójskej vojny sa oženil s Charis/Aglaeou, jednou z Grácií, zrejme rozvedenou s Afroditou. Neskôr sa za manžela alebo oficiálneho manžela bohyne všeobecne považoval Áres. Neskôr boli vymyslené príbehy, ktoré mali vysvetliť Afroditino manželstvo s Héfaistom. V najznámejšom príbehu Zeus narýchlo oženil Afroditu s Héfaistom, aby zabránil ostatným bohom bojovať o ňu. V inej verzii mýtu dal Héfaistos svojej matke Hére zlatý trón, ale keď si naň sadla, uviazla v pasci a on ju odmietol pustiť, kým nebude súhlasiť, že mu dá Afroditinu ruku. Héfaistos bol zo svadby s bohyňou krásy nadšený a ukoval jej nádherné šperky vrátane strofónu (στρόφιον), spodného odevu v tvare saltiéry (zvyčajne sa prekladá ako "opasok"), ktorý zvýrazňoval jej prsia a robil ju pre mužov ešte neodolateľnejšou. Afroditu takmer vždy sprevádza Eros, boh žiadostivosti a sexuálnej túžby. Hésiodos vo svojej Teogónii opisuje Erosa ako jednu zo štyroch pôvodných prvotných síl, ktoré sa zrodili na počiatku času, ale po zrodení Afrodity z morskej peny sa k nemu pridáva Himeros a spoločne sa stávajú Afroditinými stálymi spoločníkmi. V ranom gréckom umení sú Eros aj Himeros zobrazovaní ako idealizovaní krásni mladíci s krídlami. Grécki lyrickí básnici považovali silu Erosa a Himerosa za nebezpečnú, nutkavú a neodolateľnú. V modernej dobe sa Eros často považuje za Afroditinho syna, ale v skutočnosti ide o pomerne neskorú inováciu. Scholion na Theokritove Idyly poznamenáva, že básnička Sapfo zo šiesteho storočia pred Kristom opísala Erosa ako syna Afrodity a Urána, ale prvá zachovaná zmienka o Erosovi ako Afroditinom synovi pochádza z Argonautiky od Apollónia z Rhodu. Tá je napísaná v treťom storočí pred Kristom a robí z neho syna Afrodity a Área. Hlavnými Afroditinými sprievodkyňami boli tri Grácie, ktoré Hésiodos identifikuje ako dcéry Dia a Eurynome a pomenúva ich ako Aglaea ("Nádhera"), Eufrozína ("Dobrá nálada") a Thália ("Hojnosť"). Grácie boli v Grécku uctievané ako bohyne už od počiatku gréckych dejín, dávno predtým, ako bola do panteónu zavedená Afrodita. Ďalšou skupinou Afroditiných spoločníčok boli tri Hóry ("Hodiny"), ktoré Hesiódos identifikuje ako dcéry Dia a Themis a pomenúva ich ako Eunomia ("Dobrý poriadok"), Dike ("Spravodlivosť") a Eirene ("Mier"). Boh plodnosti Priapus sa zvyčajne považoval za Afroditinho syna od Dionýza, ale niekedy sa opisoval aj ako jej syn od Herma, Adonisa alebo dokonca od Dia. V scholióne o Argonautike od Apollónia z Rhodu sa uvádza, že keď bola Afrodita tehotná s Priapom, Héra jej závidela a počas spánku jej na brucho naliala zlý elixír, aby zabezpečila, že dieťa bude ohavné. Podľa inej verzie Héra prekliala Afroditinho nenarodeného syna, pretože jeho otcom bol Zeus. Keď Afrodita porodila, s hrôzou zistila, že dieťa má mohutný, trvalo vztýčený penis, brucho a obrovský jazyk. Prvý Homérov hymnus na Afroditu (Hymnus 5), ktorý vznikol pravdepodobne niekedy v polovici 7. storočia pred Kr., opisuje, ako sa Zeus raz nahneval na Afroditu za to, že spôsobila, že sa božstvá zamilovali do smrteľníkov. Za to spôsobil, že sa zamilovala do Anchísa, pekného smrteľného pastiera, ktorý žil na úpätí hory Ida neďaleko mesta Trója. Afrodita sa Anchisovi zjavila v podobe vysokej, krásnej smrteľnej panny, keď bol sám vo svojom dome. Anchis ju videl oblečenú v žiarivom odeve a s trblietavými šperkami, pričom jej prsia žiarili božským leskom. Afrodita v príbehu klame a hovorí mu, že nie je bohyňa, ale dcéra jedného zo vznešených rodov z Frýgie. Tvrdí, že rozumie trójskemu jazyku, lebo v detstve mala trójsku ošetrovateľku, a hovorí, že sa ocitla na svahu hory po tom, čo ju Hermes uniesol pri tanci na oslave na počesť Artemidy, bohyne panenstva. Afrodita povie Anchisovi, že je ešte panna, a prosí ho, aby ju vzal k svojim rodičom. Anchisa okamžite premôže šialená túžba po Afrodite a zaprisahá sa, že sa s ňou vyspí. Po skončení milovania Afrodita odhalí svoju pravú božskú podobu. Anchíses je vydesený, ale Afrodita ho utešuje a sľubuje, že mu porodí syna. Predpovedá, že ich synom bude poloboh Aeneas, ktorého budú päť rokov vychovávať divé nymfy, kým odíde do Tróje a stane sa šľachticom ako jeho otec. Mýtus o Afrodite a Adonisovi je pravdepodobne odvodený od starovekej sumerskej legendy o Inanne a Dumuzidovi. Grécke meno Ἄδωνις (Adōnis, grécka výslovnosť: [ádɔːnis]) je odvodené od kanaánskeho slova ʼadōn, čo znamená "pán". Najstaršia známa grécka zmienka o Adonisovi pochádza z fragmentu básne lesbickej poetky Sapfo (asi 630 - asi 570 pred Kr.), v ktorej sa zbor mladých dievčat pýta Afrodity, čo môžu urobiť, aby oplakali Adonisovu smrť. Afrodita odpovedá, že sa musia biť do pŕs a roztrhnúť si tuniky. Neskoršie zmienky príbeh dopĺňajú o ďalšie podrobnosti. Podľa prerozprávania príbehu, ktoré sa nachádza v básni Metamorfózy od rímskeho básnika Ovídia (43 pred Kr. - 17/18 po Kr.), bol Adonis synom Myrrhy, ktorú Afrodita prekliala neukojiteľnou túžbou po vlastnom otcovi, cyperskom kráľovi Kinyrovi, po tom, čo sa Myrrina matka chválila, že jej dcéra je krajšia ako bohyňa. Afrodita dieťa našla a vzala ho do podsvetia, aby ho opatrovala Persefona, keď vyrástlo, vrátila sa poň a zistila, že je nápadne pekné. Persefona si chcela Adonisa nechať, čo vyústilo do bitky o opatrovníctvo medzi oboma bohyňami o to, kto má Adonisa právom vlastniť. Zeus spor urovnal nariadením, že Adonis strávi tretinu roka s Afroditou, tretinu s Persefonou a tretinu s tým, koho si vyberie. Adonis sa rozhodol stráviť tento čas s Afroditou. Jedného dňa, keď bol Adonis na love, zranil ho diviak a vykrvácal v Afroditinom náručí. V rôznych verziách príbehu bol kanec poslaný buď Áresom, ktorý žiarlil, že Afrodita trávi toľko času s Adonisom, alebo bohyňou Artemis, ktorá sa chcela Afrodite pomstiť za to, že zabila jej oddaného stúpenca Hippolyta. Podľa inej verzie sa Apolón v zúrivosti premenil na diviaka a zabil Adonisa, pretože Afrodita oslepila jeho syna Erymanta, keď narazil na nahú Afroditu, keď sa kúpala po styku s Adonisom. Príbeh poskytuje aj etiológiu Afroditiných asociácií s niektorými kvetmi. Údajne, keď oplakávala Adonisovu smrť, spôsobila, že sasanky (Anemone) rástli všade tam, kde dopadla jeho krv, a na výročie jeho smrti vyhlásila sviatok. V jednej verzii príbeh…