Vyobrazenia bohyne Venuše, či už pod jej rímskym menom alebo ako jej mytologické ekvivalenty a prehistorické predchodkyne, predstavujú jednu z najfascinujúcejších a najtrvalejších tém v dejinách ľudského umenia a kultúry. Táto bohyňa, symbolizujúca krásu, lásku, plodnosť a obnovu života, bola stvárnená nespočetnými spôsobmi naprieč civilizáciami a epochami. Od tajomných paleolitických figúrok, ktoré naznačujú kult Matky Bohyne, cez grandiózne renesančné plátna, ktoré oslavovali antickú estetiku, až po jej prítomnosť v astrologických systémoch a dokonca aj v moderných vedecko-fantastických príbehoch, Venuša zostáva ústrednou postavou, ktorej zobrazenia nám pomáhajú pochopiť hlboké ľudské túžby a predstavy o božskom. Preskúmanie týchto rozmanitých zobrazení odhaľuje nielen umelecké štýly a techniky rôznych období, ale aj meniace sa filozofické a spoločenské kontexty, ktoré formovali naše vnímanie tejto všestrannej bohyne.
"Zrodenie Venuše" od Botticelliho - Renesančná Ikonografia Lásky a Krásy
Jedným z najikonickejších a najvýznamnejších mytologických obrazov je maľba Zrodenie Venuše (tal. La Nascita di Venere), ktorá vznikla na rozmedzí rokov 1485 - 1486. Toto dielo, ktoré patrí medzi najslávnejšie obrazy v dejinách maliarskeho umenia, je pripisované Sandrovu Botticellimu a predstavuje vrchol ranorenesančného umenia. Maľba bola pôvodne umiestnená v tej istej budove ako La Primavera, vo vidieckej vile v Castelle, ktorá patrila Lorenzovi di Pierfancescovi de´Medici, mecenášovi umenia.
Botticelliho slávny obraz bol prvý veľkorozmerný renesančný obraz so svetským, mytologickým námetom, čo odráža obdiv antiky, ktorý patril k hlavným črtám renesancie. V diele sa prelínajú stredoveké i staroveké vplyvy, konkrétne tvary gotického umenia, čo je štýl stredovekej severnej Európy, so štylizáciou starovekých rímskych reliéfov. Podobné prelínanie stredovekých a starovekých vplyvov sa objavuje vo veľkej časti raného renesančného umenia. Tento ženský akt postantického umenia bol na svoju dobu revolučným dielom, ktoré ukážkovo reprezentuje renesančnú sekularizačnú tendenciu - snahu hodnotiť medziľudské vzťahy nezávisle od náboženských hodnôt, zvykov a inštitúcií. Svojou veľkoleposťou i rozmermi (172,5 x 278,5 cm) presahuje všetky predošlé Botticelliho práce.
Kontext a Datovanie Obrazu
Dátum vzniku obrazu je neistý, podobne ako v prípade Primavery. Podľa niektorých zdrojov vznikol súčasne s Primaverou, čiže okolo roku 1478, iné ho datujú okolo rokov 1482-1486. Namaľovaný bol temperou na ľanovom plátne, čo mu dodáva charakteristickú svetlosť a detailnosť. Botticelli mal skvelé znalosti gréckej mytológie, čo ho zrejme inšpirovalo k vzniku diela. V známom mytologickom príbehu je gréckou bohyňou krásy a lásky Afrodité, v rímskej adaptácii je to Venuša. Napriek jeho všeobecne prijatému názvu, podľa Warburga, názov Zrodenie Venuše nie je veľmi správny k obsahovej stránke, ktorú vidíme v obraze od Botticelliho, a pomenovaný bol na základe mylnej interpretácie námetu. Názov pochádza až z 19. storočia. Maľba zobrazuje príchod Venuše na svet, vynárajúcej sa z morských vĺn, nie jej zrodenie samotné.
Ústredná Postava: Venuša a "Venus Pudica"
Uprostred stojí samotná Venuša, ktorá stojí na lastúre. Jej tvár má zasnený výraz, akoby bola ponorená do svojho vnútorného sveta a strácala sa vo vlastných myšlienkach. Pôsobí zmyselne, bezstarostnostne a duchovne. Jej tvár má pekne tvarovaný nos, vysoké lícne kosti a výrazné sú línie sánky, tak ako u všetkých žien, ktoré Botticelli maľoval, zdôrazňoval stavbu kostí pod svalstvom. Podľa vzoru gréckych sôch stojí nahá Venuša v strede obrazu v nenútenom postoji, jej postava je len zľahka načrtnutá. Pokojné, ale dynamicky pôsobiace správanie ústrednej postavy dodáva obrazu prívetivý kľud.
Botticelli si pre svoju Venušu vypožičal pózu antickej sochy Medicejskej Venuše a prispôsobil ju dobovému vkusu. Zvolil pózu nazývanú „Venus pudica - cudná Venuša“, na ktorej si bohyňa zakrýva telo rukami. Ľavou rukou si Venuša pridržiava nádherné svetlé vlasy a cudne si nimi zakrýva lono. Druhá dlaň spočíva na prsiach. Venušino telo vyzerá ako z mramoru a napodobňuje pózu slávnej antickej rímskej sochy. Túto vydarenú paralelu vytvoril s vedomím, aby sa dala ľahko rozpoznať.
Mytologický Príbeh a jeho Interpretačné Vrstvy
Pri tvorbe tohto obrazu sa Botticelli inšpiroval Polizianom a jeho tvorbou inšpirovanou antikou, presnejšie inšpirovanou Ovídiom, kde sa opisuje povstanie Venuše z mora. Ikonografické pramene tejto maľby sú však sporné; spomínajú sa rôzne námety, ako napr. inšpirácia Homérom, Ovídiom či maliarovým vzdialeným priateľom a básnikom Angelom Polizianom. Do úvahy prichádzajú i ďalšie námety z antickej literatúry, ale nič z toho presne nezodpovedá dielu. Ovídiov literárny námet Hóry, podávajúcej plášť Venuši, je výtvarne vyjadrený optickými a emotívnymi náznakmi.
Dielo zobrazuje Venušu, poháňanú bohom vetra, Zefyrom, ktorý uniesol nymfu Chloris zo záhrady Hesperidiek, zaľúbil sa do nej a ona sa stala jeho nevestou. Tak bola nymfa povýšená na bohyňu a stala sa Flórou, ktorá mala naveky vládnuť nad kvetmi. Zefyr, boh vetrov alebo západný vietor a syn bohyne ranných zôr Auróry, prichádza do obrazu zľava a v tesnom objatí s manželkou Chloris poháňajú Venušu smerom k brehu. Obaja vítajú Venušu poletujúcimi kvetmi ruží, ktoré sú symbolom lásky, prostredníctvom ktorých bude Venuša rozdávať lásku ako bohyňa lásky a jari. Jeden Zefýr zahrieva svojím dychom Venušino nahé telo. Zefýri sú opisovaní v Polianových veršoch, ktoré reprezentujú dych pasie, ktorý hýbe a inšpiruje novonarodenú Venušu. Pod božským dychom Chloris rozkvitajú kvety a ich závanom sú rozviate pramene vlasov Venuše i oblečenie Hóry. Okolo poletujú kvety ruží. Podľa antickej mytológie bola ruža posvätným kvetom a stvorená bola spolu s Venušou. Pre svoju vôňu a výnimočnú krásu je symbolom lásky, ale pre svoje tŕne naznačuje, ako môže byť láska aj bolestná.
Zefýrov zúrodňovací dych namierený proti Venuši produkuje ruže, ktoré z mytologického hľadiska v skutočnosti vychádzajú z Chloridy, ktorá je v Zefýrových rukách a je oblečená v tmavom. Chloris je často považovaná za druhú bohyňu vetra sprevádzajúca svojho druha, ale v tejto maľbe nie sú rozoznateľné jej atribúty, pohlavie a ani činy, ktoré by pomohli preukázať jej identifikáciu. Nefúka a ani nemá krídla. Krídla, ktoré môžeme vidieť za jej chrbtom, nemôžu byť anatomicky napojené na jej ramená, v skutočnosti patria Zefýrovi, pretože Chloris nelieta, ale je ním unášaná. Môžeme povedať, že ju symbolizuje najmä jej ťažká zelená tunika, ktorá je typická pre Chloris a obopína jej ramená. Je to v podstate pozemská víla, ktorá oblieka celú prírodu do zeleného šatstva počas obdobia západného vetra.
Na brehu čaká Venušu a vykračuje smerom k nej pôvabná nymfa Hóra menom Auxo, aby ju privítala. Hóry, dcéry najvyššieho boha Dia a bohyne Themidy, boli bohyne ročných období a striedali sa v riadení prírody. Auxo, bohyňa jari predstavujúca obdobie zrodu a obnovy, zahaľuje Venušu do nádherného plášťa s kvetinovými výšivkami. Postava, ktorá stojí na pobreží, je často interpretovaná ako jedna z Hór. V tejto súvislosti ju môžeme zameniť za postavu bohyne Flóry. Kvetovaný vzor na jej oblečení nám tak môže pripomínať postavu Flóry z obrazu La Primavera. Na postave Flóry v maľbe Zrodenie Venuše môžeme vidieť opasok, ktorý tvoria ovinuté stonky ruží a okolo jej krku má ovinutý veniec zo stromu myrty, Venušinej rastliny, ktorý je zhodný s vencom, ktorý mala postava Flóry v Primavere, preto si nemôžeme byť tak istý s identifikáciou Flóry. Flóra stojí na brehu ostrova Cyprus - Venušinom ostrove a pripravuje plášť, ktorý je bohato ozdobený kvetinovými vzormi, aby zahalila nahé telo bohyne. Kvety, ktoré zdobia tento plášť, sú plno rozkvitnuté, zatiaľ čo na Flórinom oblečení sú všetky kvety zobrazené v nerozkvitnutých púčikoch. Látka nadvihnutá vetrom kopíruje členité pobrežie prímorskej krajiny, ktoré sa rozprestiera za chrbtom Venuše. Hóra má na sebe zvlnené biele rúcho, ktoré sa vzdúva vo vetre a je vyšívané jemne spletenými nevädzami. Pod nádherne vytvorenými záhybmi šiat Hóry sa rysujú tvary jej nôh. V súlade s vtedajšou módou má vysoko nad pásom opasok z ružových ruží. Časť jej vlasov je zapletená do pevného vrkoča a ten je zakončený voľným prameňom vlasov. Záplava rozvlnených vlasov a povievajúce rúcho prepožičiavajú obrazu ľahkosť.
Význam Zrodenia Venuše [3D] - od Botticelliho | Galéria Uffizi vo Florencii
Umelecký Štýl a Technika
Botticelliho dielo sa vyznačuje lineárnou štylizáciou, ktorá má v sebe výrazný pôvab. Maliar venoval veľkú pozornosť zachyteniu pohybu. K Venuši smerujú ostatné postavy, pričom si ona zachováva odstup. Mal záľubu v dynamických líniách a zároveň možno vidieť jeho nespútanú fantáziu. Pretiahnuté postavy sa vznášajú na jednoduchom plochom pozadí. Námet zrodenia sa odvíja zľava doprava, ako píše Pijoan vo svojej knihe, že pri tejto maľbe sa dej interpretuje zľava doprava a nie ako tomu bolo pri Primavere.
Veľmi precízne a zreteľne je zobrazený pohyb, spôsobený závanom vetra, ktorý vzdúva more, Hórin plášť i svetlé, zvlnené vlasy. Pôsobením presnej diagonály Zefíra vzniká dojem pohybu a plynulý rytmus. Venuša balansujúca na lastúre je naklonená opačne ako Hóra. Šíre more a výbežky pobrežia vpravo rozširujú priestor a vzbudzujú dojem, akoby bohyňa prichádzala z veľkej diaľky. Na obraze prevládajú nevýrazné farebné odtiene so striebristými odleskami. Svetlé pastelové tóny zdôrazňujú štylizáciu zobrazenia. Umelec rád zobrazoval svetlovlasé ženy, ktoré v kombinácii s farebným koloritom a ornamentálnou líniou patrili do jeho najznámejších diel. Obraz je rovnako zdržanlivý a jemný ako bohyňa. Studené zelené a modré tóny zvýrazňujú plochy mäkkých, teplých odtieňov ružovej a akcenty zlatej. Ústredná postava vychádza zo sochárskeho vzoru, známeho už od stredoveku.
V pozadí obrazu sa nachádza pomarančový háj. Z pobrežného piesku vyrastá tráva a kvietky. Stromy sú obsypané bielymi kvetmi s ľahkým dotykom zlatej. Listy majú zlaté stonky a kmene stromov sú tiež pozlátené, takže háj pôsobí, akoby bol naplnený Venušinou božskou prítomnosťou. Pri nohách nymfy kvitne jediná modrá veternica. Jej prítomnosť zdôrazňuje myšlienku príchodu jari. Dlhé, štíhle stonky pálok sú odrazom pózy a zlatistých vlasov bohyne. Pramene píšuce o Venušinom mýte hovoria, že Venuša vystúpila na breh v Pafose na Cypre, pričom ostrov zachytený na obraze sa mu podobá.
Filozofické a Symbolické Podtexty
Cez neoplatónsku interpretáciu diela má tento obraz prezentovať, že krása sa rodí zo spojenia ducha a hmoty alebo idey s prírodou. Symbolickou formou Botticelli prezentuje, že krása vzniká harmonickým spojením hmoty a ducha. Na prvý pohľad pôsobí toto dielo ako priamočiare zobrazenie klasického mýtu. Náročný a filozoficky založený objednávateľ však pripisoval tejto kompozícii hlbší význam. Humanistickí myslitelia nehľadali vo Venuši erotickú symboliku, ale považovali ju za stelesnenie krásy, ktorá podnecuje inšpiráciu a ušľachtilé myšlienky. Obrazom, v ktorom Venuša pristane zrodená z peny, sa stáva alegóriou na znovuzrodenie ľudstva z ducha antiky. Tento hlbší význam obrazu bolo možné odhaliť, až keď bol chápaný ako zobrazenie myšlienky. Mnohí si mysleli, že obraz slúžil ako doplnok k obrazu Primavera, ale podľa názoru Charlesa Dempseyho bola nezávislá natoľko, že vyjadrovala zdokonalenie Botticelliho umu a rovnakej idey. V tejto maľbe sa Venuša opäť javí ako bohyňa jari, ale nie je tu spojená v súvislosti ľudového kalendára, ale je tu prezentovaná ako kontrolná sila obnovy života. Podľa druhej interpretácie mal byť obraz oslavou vládnuceho rodu Mediciovcov, keďže v pozadí vidíme vavrínové stromy, ktoré boli symbolom ich rodu. Ide o zmyselný obraz plný prirodzeného pôvabu. Botticelliho Venuša predstavuje ideál klasickej krásy a zdôrazňuje jej čaro, keďže v období ranej renesancie a najmä v intelektuálnych kruhoch bola krása predmetom veľkého obdivu.
Praveké Korene - Venuše z Paleolitu a Kult Matky Bohyne
Dlho pred renesančnými majstrami siahajú korene zobrazení ženských božstiev hlboko do praveku. Paleolitické ženské figúrky, známe často ako "Venuše", predstavujú jedny z najstarších umeleckých prejavov ľudstva a sú kľúčom k pochopeniu mentality raných Homo sapiens. Tieto figúrky je potrebné vnímať v kontexte animizmu vo vzťahu k prírodnému svetu. Mindset ľudí v tomto období je nastavený na vnímanie sveta ako živého organizmu, ktorý bol nerozlučne prepletený s ľudským životom. Hovoríme o národoch lovcov a zberačov v celej histórii a na celom svete, kde sa po prvýkrát objavuje slovo šamanizmus. V oboch prípadoch, šaman, ako aj jaskynný umelec, respektíve umelec vytvárajúci figurínky, bol pravdepodobne tou istou osobou pochádzajúcou z neskorého paleolitického obdobia, a tými boli najpravdepodobnejšie ženy. Pre raných Homo sapiens bolo umenie silným prostriedkom komunikácie a naplňovania vyšších zámerov.
Paleolitické ženské figúrky, z ktorých niektoré sú terioantropické (t.z. týkajúce sa náboženstiev, v ktorých sú uctievané božstvá čiastočne ľudskej a čiastočne zvieracej formy), možno logicky považovať za súčasť širšieho dôrazu na ženský aspekt plodnosti. Tieto figúrky boli pravdepodobne súčasťou rituálu, ktorý chcel magickými prostriedkami zvýšiť zvieraciu, ako aj ľudskú plodnosť. Umelecké reprezentácie v podobe týchto sošiek sú považované za Bohyňu Matku asi spred 25 000 rokov, ktorá pokračuje až do vzniku hutníckych spoločností v období neolitu. V paleolitických jaskyniach boli nájdené mnohé maľby a sochy, ale nemusia nevyhnutne znázorňovať každodenný život zvierat okolo vtedajšieho človeka. Paleolitické umenie a figúrky nie sú svetské, pretože predstavujú neoddeliteľnú súčasť rituálneho a magického života raného ľudstva. Spoločenstvá raného obyvateľstva z paleolitického obdobia boli vysoko rozvinuté kulty, ktoré využívali magické náboženstvo k tomu, aby vyjadrili svoje hlboké city. Výsledkom bola následne migrácia gravírskej kultúry do bývalého Horného Aurignacionu. Preto východná a stredná Európa prijala ázijskú migráciu na začiatku horného paleolitu. Napríklad, kult Venuše pochádza z doliny Don, južného Ruska a západnej Ázie.
Objav a Interpretácia Paleolitických Figúrok
Prvé prehistorické ženské figúrky boli prvýkrát vykopané v 90. rokoch 20. storočia, a od druhej svetovej vojny boli vystavené množstvu interpretačných scenárov a rámcov, s počiatočným zameraním na plodnosť, reprodukciu a náboženské sily. Interpretačný dôraz sa v poslednom čase sústreďuje na otázky gynekológie a pôrodníctva, postavenie žien, úlohy rodového delenia práce, rôzne aspekty ženstva a dokonca ženy ako sexuálne objekty. Ako archeologické artefakty reprezentujú ženy „Symbol Matky“, známe aj pod menom „Venuše“, datované v rozsiahlom časovom meradle z rôznych regiónov so značnou variabilitou formy, štýlu, výzdoby a kontextu. Figúrky, či miniatúrne sošky z kameňa, kostí, rohoviny a slonoviny reprezentovali mnohé božstvá. „Venuše“ z horného paleolitu sú malé, vyrezávané a zvyčajne korpulentné postavy. Väčšina paleolitických figurín pochádza z horného paleolitu. Archeologické nálezy svedčia o migrácii populácií na západnú pologuľu pred koncom paleolitu, ktorá trvala 2,5 milióna rokov až do neolitu okolo 10 000 p.n.l.
Kľúčové Príklady: Venuša z Dolných Věstoníc a Willendorfu
Jedna z prvých známych figúriek sa nazýva Venuša Dolných Věstoníc a pochádza z Gravettianskej kultúry okolo 29 000 až 25 000 pred Kr. Venuša z Willendorfu je slávnym príkladom pleistocénnych figurín z obdobia spred asi 20 000 rokmi a považuje sa za jednu z prvých reprezentácií prvej pravekej Bohyne Matky.
Venuša z Willendorfu je 11,1 cm vysoká socha oolitického vápenca, ktorá nie je miestna, je z Dolného Rakúska. Vytvorená medzi 24 000 a 22 000 p.n.l., je zafarbená červeným okrom a nie je vyrezávaná tak, aby stála sama, ale pravdepodobne bola držaná. Venuša z Willendorfu je vyrobená z oolitického pórovitého vápenca. Je zaujímavé, že takýto materiál sa nenachádza v oblasti, kde sa figurína našla. Po istý čas zostal pôvod Venuše pre výskumníkov záhadou. Zamestnanci Prírodovedného múzea vo Viedni, kde je dnes figúrka uložená, však pomohli zdvihnúť závoj tajomstva. Pravdepodobne sa vápenec ťažil neďaleko českého mesta Brna, ktoré je od Willendorfu vzdialené cca 140 km. Nachádza sa tu Tatranská Skala, ktorej vápencový masív je svojím zložením veľmi podobný materiálu, z ktorého je Venuša vytvorená. Ostáva však tajomstvom, či bola figúrka vyrobená v blízkosti mesta Brna alebo vo Willendorfe, kam bol materiál dovezený.
Ďalším zaujímavým faktom je aj skutočnosť, že figurína bola pôvodne zakrytá. Táto skutočnosť hovorí v prospech predpokladu o rituálnom účele figuríny. Najčastejšie boli kultové predmety pokryté okrom. V prospech tejto verzie svedčí aj absencia podrobného rozpracovania čŕt tváre. V staroveku sa verilo, že tvár je vonkajším vyjadrením osobnosti. Postavy, ktoré sú akoby bez tváre, stvárňujú niečo viac než len ľudí. Pravdepodobne Venuša z Willendorfu a podobné figúrky boli rituálnymi predmetmi kultu plodnosti, oslavujúceho pôrod, plodnosť a hojnosť. Zväčšené bruško a zadok by tiež mohli symbolizovať oporu a bezpečie. Nesmieme zabúdať, že v dávnych dobách našich predkov sa jedlo získavalo tvrdou prácou a hlad bol častým javom vtedajších spoločností. Preto boli ženy s plnými krivkami považované za dobre vyživované, zdravé a bohaté, schopné rodiť silné a odolné deti.
Spoločné Črty a Význam Paleolitických Venuší
Venuša z Willendorfu a podobné figúrky majú množstvo parametrov, ktoré umožňujú ich kombináciu do jednej kategórie umeleckých predmetov. Jedná sa o ladné formy, malú hlavu, výrazné sexuálne vlastnosti, častú absenciu alebo mierne vypracovanie rúk a nôh. Mnoho figúrok má siluetu v tvare diamantu. Najobjemnejšou časťou postavy býva prevažne brucho a zadok. Nohy a hlava sú oveľa menšie, akoby tvorili vrcholy kosoštvorca. Medzi vedcami sa vedú diskusie o tom, či je takáto štruktúra obrazom skutočných foriem tela nájdených v niektorých afrických národoch (steatopygia), alebo či je prvkom kultu plodnosti.
Tieto ženské figúrky boli v počiatočnej analýze rozdelené do najmenej troch rôznych skupín. Po prvé, Univerzálna Matka alebo typ Isis; po druhé, typ Posvätná Žena (Divine Woman) alebo Ishtar, a po tretie; zosobnený typ Yoni alebo Baubo. Všetky tri typy sa navzájom od seba líšia a boli „… odvodené od odlišného náboženstva, t. z. psychologického, sentimentu, a preto sa mu dalo rozlišovacie meno ako Bohyňa.“ (Murray, 1934). Najstaršie maľby poukazujú na zmyselné a hojne oblé ženské postavy. Niektoré vyrezávané sošky žien a jaskynné maľby sú považované za staré viac ako 35 000 rokov. V pravekých spoločnostiach nie je účel neolitických figúr dokonale pochopený a vyvoláva otázky týkajúce sa nášho poňatia praveku.
Univerzálna matka, pravá „Bohyňa Matka“, má niekoľko zobrazení. Po prvé: s plnými prsiami a prehnanými tvarmi zobrazená Pannou Laussel; po druhé, jej zobrazenie s dieťaťom v náručí, ktoré cicalo alebo bolo držané tak, ako v zobrazení príbehu Isis a Horusa; a po tretie ako žena v požehnanom stave (tehotná), ako ukazuje egyptská bohyňa Ta-urt. Záťaž na materské orgány naznačuje ich povahu ako ochranných amuletov počas pôrodu s jasnou funkciou plodnosti. Figúrky z obdobia neolitu, obdobia roľníctva a poľnohospodárstva, zobrazujú rozmanité predstavy o Bohyni Matke približne spred 10 000 p.n.l. Reprezentatívne obrazy sa vyskytujú vo všetkých prehistorických kultúrach s pravidelnými sezónnymi povolaniami a chovom zvierat (Gimbutas, 1982), ale v podstate „… prevládajúce figúrky žien nad figúrkami mužov v najskorších úrovniach všetkých kultúr, ktoré sa vyskytujú na starovekom Blízkom východe, východne od Stredozemného mora až do údolia Indus poukazujú na to, že pozornosť bola v prvom rade sústredená na ženské aspekty procesu generácie.“ (James, 1957). Uvádza sa tiež, že tieto ušľachtilé figúrky a sochy boli pri zvláštnych príležitostiach odovzdávané ďalej matkami a kňažkami (Gimbutas, 1989). Formy Univerzálnej Matky sú evidentne známe v starovekom svete. Najskoršie symboly vyryté na skalách, kostiach alebo rohoch „… odrážajú hlbokú vieru v Bohyňu, ktorá vytvára život, a ktorá predstavuje stále ten istý jeden zdroj, aj keď je zobrazená v mnohých podobách“. (Gimbutas, 1991).
Venuša v Antickom Svete a Kozmických Predstavách
Bohyňa Venuša, známa v starovekom Grécku ako Afrodita, bola v Ríme mimoriadne uctievaná. Jej otcom bol boh neba Caelus (v starovekom Grécku Uranos), matka zostáva nejasná. Podľa jedného mýtu sa Venuša zrodila z morskej peny oplodnenej Uranom. Rimania si ju veľmi ctili a vážili. Jej najväčšie rímske chrámy stáli na Caesarovom fóre (chrám Venuše rodičky) a pri Svätej ceste k Rímskemu fóru (chrám Venuše a Romy). Kult Venuše sa udržal až do víťazstva kresťanstva. Zrodenie Venuše bolo námetom mnohých umeleckých diel, už od čias Apellésa zo 4. storočia p. n. l.
Astrologické Atribúty a Planetárna Symbolika
V astrológii sa Venuša považuje za ženskú planétu. Vlastnosti, ktoré sa jej pripisujú, vychádzajú zo starovekých predstáv o bohyni Venuši. Sú to predovšetkým láska, krása, erotika a umelecké nadanie. Podľa Ptolemaia prináša svojim zverencom slávu, česť, duševnú pohodu, blahobyt, telesné zdravie, hojnosť domácich zvierat a dostatok obilia. V systéme babylonskej astrológie bola zaradená medzi tradičných 7 planetárnych vládcov, chronokratorov (vládnuci pár svetiel Slnko, Mesiac a planéty Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn). V rámci sedemdňového týždňa vládne Venuša piatku, z čoho v niektorých jazykoch vzniklo aj pomenovanie tohto dňa (latinsky dies Veneris, v sanskrte šukravána).
V západnej astrologickej tradícii založenej na ptolemaiovskom systéme vládne Venuša VII. a II. domu, takže jej denný dom zodpovedá vzdušnému znameniu Vah a nočnému zemskému znameniu Býka. Ničí ju protiľahlé (exilové) znamenia Barana a Škorpióna, domy jej konkurenta Marta. Povýšenie zažíva v spirituálne súnáležitých Rybách, pád naopak v rozumovej a kritickej Panne. Niektoré prvky tohto systému mohli byť inšpirované skutočnými astronomickými zvláštnosťami Venuše.
Venuša v Modernej Kultúre a Sci-fi
Až do doby, keď Venušu začali skúmať kozmické sondy, vždy zahalená planéta dávala spisovateľom sci-fi voľnú ruku pri predstavách o jej povrchu a oni ho často znázorňovali ako veľmi podobný Zemi. Venuša bola domovskou planétou Mekona, nepriateľa Dana Darea, hrdinu komiksu z 50-tych rokov 20. storočia, a bola miestom druhej rajskej záhrady v románe C. S. Lewisa Perelandra. V románe Olafa Stapledona Last and First Men bola Venuša zobrazená ako oceánska idylka, miesto, kde ľudia rozvinuli schopnosť lietať. Mnoho vedecko-fantastických filmov a seriálov z 50-tych a 60-tych rokov 20. storočia predstavovalo Venušu ako miesto plné života. Teraformovaná Venuša je miestom deja jednej časti animovaného seriálu Cowboy Bebop. Planéta je vyprahnutá, ale obývateľná, väčšina populácie žije vo vznášajúcich sa mestách na oblohe. Existujú náboženské sekty, ktoré veria, že Peklo môže byť umiestnené na Venuši. V mytológii Stredozeme, podľa J.R.R. Tolkiena, Venuša je hviezdou Eärendilu. Hviezda vznikla keď Eärendil, námorník, bol vo svojej lodi pozdvihnutý na oblohu so Silmarilom na obočí.
Rozmanité Obrazy Bohýň Asociovaných s Venušou - Prípad Baltis z Iže
Zobrazenia božstiev, ktoré zdieľajú atribúty Venuše, presahujú rímsky a grécky panteón, objavujúc sa v rôznych kultúrach pod rozličnými menami a formami. Jedným z takýchto príkladov je nedávny archeologický objav, ktorý osvetľuje podobnú bohyňu z iného starovekého kontextu. Tento významný objav súvisí s národnou kultúrnou pamiatkou rímskeho vojenského tábora (kastel) v polohe Leányvár /Dievčí hrad/ pri obci Iža. Kastel bol vybudovaný na brehu Dunaja ako ľavobrežné predpolie rímskeho legionárskeho tábora (kastrum) Brigetio, nachádzajúceho sa na území dnešnej obce Szőny pri Komárome v Maďarsku. Kastel je za slovenskú stranu nominovaný ako súčasť rímskeho pohraničného pásma Limes Romanus, spolu s Rusovcami, do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Historické Pátranie po Votívnom Kameni
Pri zhromažďovaní podkladov na spracovanie aktualizačného listu národnej kultúrnej pamiatky uvedeného rímskeho auxiliárneho tábora archeológ Krajského pamiatkového úradu Nitra Mgr. Pavel Paterka zistil, že prvopočiatky archeologickej prospekcie polohy súviseli s činnosťou dr. Flórisa Ferencza Rómera, ktorý sa o Leányvári prvýkrát zmienil v roku 1863. Na stránkach 10. zväzku časopisu Archaeologiai Közlemények z roku 1876 píše: „Martovi (?) AVRELIVS LVRETAS zasvätil votívny kameň. Nálezisko: Leányvár, oproti staroszőnyskeho kastra, pri obci „I s a“, vo vlastníctve nadporučíka Voettera; za jeho kresbu a popis môžem ďakovať R e m i g -ovi S z t a c h o v i c s -ovi.“ Rómerov popis ďalej uvádzal, že medzi horným riadkom a dvoma spodnými riadkami nápisu na jednej lavičke sedí vojak; na hlave má helmu, na hrudi brnenie, jeho pravica spočíva na palici, v ľavici drží obojstrannú sekeru (labrys (?)). Nápis znel: „… IAVG SAC martI AVGusto SACrum; (?) (sediaci vojak) AVREL LVRETAS AVRELius LVRETASV E M Vovit Lubens Merito?“ Trochu ďalej sú uvedené ešte nálezy 4 ks rímskych tehál opatrených značkami légií, a to dvoch polvalcového tvaru a dvoch podlhovastých. Ide vlastne o prvé publikované archeologické nálezy z polohy kastela a z obci Iža vôbec.
O uvedenom votívnom kameni sa neskôr zmienil ešte výskumník kastela, János Tóth Kurucz. Bývalý nadporučík O. Voetter, toho času (1914) už ako vojak s generálskou hodnosťou na dôchodku, býval vo Viedni. J. Tóth Kurucz sa k jeho osobe vyjadroval kriticky, považoval ho za vášnivého zberateľa, ktorý mnoho starožitností dal vyviezť z územia vtedajšieho Uhorska. Podobne aj nami uvádzaný kameň, ktorý predal viedenskému múzeu.
Identifikácia Bohyne Baltis a Oprava Náleziska
Nakoľko nález votívneho kameňa sa nenachádzal v neskorších známych prácach, predpokladalo sa, že sa vo víre času stratil. Napriek tomu sa Mgr. Pavel Paterka po súhlase a podporou riaditeľa Krajského pamiatkového úradu Nitra PhDr. Petra Jurkoviča, pokúsil nález vypátrať. Pri vybavovaní boli nápomocné Ing. arch. Zuzana Holičková a Mgr. Réka Kovácsová. Nakoľko nálezy z krajín Rakúska-Uhorska boli sústredené v Umeleckohistorickom múzeu vo Viedni (Kunsthistorisches Museum Wien), predpokladalo sa, že sa nález nachádza v tejto inštitúcii. Riaditeľ antickej zbierky múzea, Dr. Georg Plattner potvrdil, že v inštitúcii sa nachádzajú viaceré nálezy kúpené v roku 1877 od zberateľa O. Voettera. Zároveň uviedol, že takmer všetky tieto nálezy pochádzajú z Brigetia, ale hľadaná kamenná tabuľa sa podľa Rómerovho popisu nedala identifikovať.
Z uvedeného dôvodu pátranie pokračovalo aj po iných múzejných inštitúciách, najmä v Maďarsku, ale bezvýsledne. Po viac než ročnej snahe sa zdalo, že hľadaná stéla sa navždy stratila a nikdy sa nepodarí nájsť, keď prof. dr. László Borhy, vedúci archeologického výskumu v Brigetiu na druhej strane rieky, odporúčal kontakt na dr. Endre Tótha. E. Tóth bol dlhoročný spolupracovník Maďarského národného múzea v Budapešti (Magyar Nemzeti Múzeum), v súčasnosti už na dôchodku. Napriek tomu, že prosba o pomoc sa mu posielala v nedeľu 5. apríla 2020, odpoveď došla po pár hodinách. Kolegovi s mimoriadne širokou orientáciou sa podarilo hľadanú stélu presne identifikovať. Už vieme, že nález je vedený v heidelberskej databáze epigrafických pamiatok pod č. HD 039616, kde sa nachádza jeho podrobný popis, ako aj kvalitné fotografie.
V skutočnosti sa nejedná o votívny kameň venovaný Martovi, ale o stélu, venovanú sýrskej bohyni plodnosti Baltis, v starovekej Hornej Mezopotámii niekedy stotožňovanej s planétou Venuša. Bohyňa je vyobrazená ako Amazonka v dobovej barbarskej výzbroji. A skutočne, vyobrazenie tejto bohyne je veľmi zriedkavé. Ako sa nakoniec ukázalo, kameň nedal vyhotoviť Aurelius Luretas, ale bola to žena, Aurelia Euratene. Bohyni Baltis stavali viac oltárov, tak v Brigetiu ako v Aquincu (dnešná Budapešť). Je veľmi pravdepodobné, že predmetná kamenná tabuľa do kastela pri Iži bola ešte v dobe rímskej dovezená z Brigetia, a následne použitá do výstavby ako umelecky nefunkčný stavebný materiál.
Nakoľko sa nález kamennej pamiatky dodnes nachádza v Umeleckohistorickom múzeu vo Viedni, o to väčšie bolo prekvapenie riaditeľa G. Plattnera. Nález vlastne nebol stratený, ale v evidencii, ako aj v odbornej literatúre bolo chybne uvedené nálezisko. Vďaka pomoci dobrých ľudí, ich odbornej orientácii a profesionálnej reakcii v rámci medzinárodnej spolupráce, a zdá sa aj šťastnému postaveniu hviezd na oblohe, sa nakoniec podarilo nález presne identifikovať. Umeleckohistorické múzeum vo Viedni na základe uvedeného opraví vo svojej evidencii popis nálezu evidovaného pod č. III 313. Zároveň súhlasilo, aby boli zverejnené respektíve reprodukované informácie a fotografie, ktoré vyhotovili Ortolf Harl a jeho manželka Friederike Harl v roku 2019. Podrobný popis jednotlivých úkonov, ako aj informácií o stave rímskeho kastela v 19. storočí, bude zverejnený na stránkach časopisu Pamiatky a Múzeá v roku 2021.
tags: #bohyna #venusa #vyobrazenie