Rímska ríša, známa svojou rozľahlou mocou a vplyvom, bola zároveň miestom, kde sa stretávalo a prelínalo nespočetné množstvo kultúr, jazykov a náboženských presvedčení. V tomto multikultúrnom prostredí existovalo rané kresťanstvo, ktoré sa napriek svojej odlišnosti od tradičných rímskych kultov snažilo nájsť svoje miesto. Kľúčovým aspektom rímskeho náboženstva bolo jeho polyteistické zameranie a tolerancia voči iným božstvám, čo však viedlo k napätiam s monoteistickým kresťanstvom, ktoré vyžadovalo výlučné uctievanie jedného Boha.
Rozmanitosť náboženstiev v Rímskej ríši
Rímska ríša bola mozaikou náboženských praktík. Okrem uctievania tradičných rímskych bohov, ktorí boli často stotožňovaní s gréckymi protomysleníkmi, existovali aj početné lokálne kulty a mystické náboženstvá z Východu. Tieto náboženstvá sľubovali svojim stúpencom nesmrteľnosť, priame zjavenie a prístup k bohom prostredníctvom mystických rituálov, čím sa šírili po celej ríši.
Judaizmus, hoci sa Rimanom mohol zdať zvláštny, bol považovaný za religio licita, čiže za uznané a ochraňované náboženstvo. V jeruzalemskom chráme sa denne prinášali obete za cisára a rímsky národ, pričom Rimanom nezáležalo na tom, či tieto obete udobrovali jedného boha, alebo mnohých. V miestnych kultoch bolo rozšírené pohanstvo, ľudia často preberali grécku mytológiu a bežné bolo veštenie. Biblická kniha Skutky jasne vykresľuje atmosféru pohanstva, v ktorej existovalo rané kresťanstvo. Príklady zahŕňajú rímskeho prokonzula Cypru v kontakte so židovským čarodejníkom, obyvateľov Lystry, ktorí mylne považovali Pavla a Barnabáša za gréckych bohov Hermesa a Dia, či veštiacu slúžku vo Filipi. Apoštol Pavol v Aténach poznamenal, že ich obyvatelia „majú podľa všetkého väčšiu bázeň pred božstvami ako iní“ a videl tam oltár s nápisom „Neznámemu Bohu“. V Efeze uctievali bohyňu Artemis a na Malte ľudia po pohryznutí hadom povedali, že Pavol je boh, lebo sa mu nič nestalo.
Rímsky panteón a jeho charakteristiky
Ako rímska ríša rástla, Rimania prijímali nové božstvá, ktoré často považovali iba za obdoby bohov, ktorých už poznali. Rimania neodstraňovali cudzie kulty, ale ich uznávali a preberali, čím sa rímske náboženstvo stalo takým rozmanitým, aké bolo jej multikultúrne obyvateľstvo. Rímske náboženské cítenie nevyžadovalo výlučné uctievanie jedného božstva.
Najvyšším pôvodným rímskym bohom bol Jupiter, nazývaný Optimus Maximus - najlepší a najväčší. Ľudia si mysleli, že sa prejavuje vetrom, dažďom, blýskaním a hrmením. Jupiterova sestra a manželka Juno, spájaná s mesiacom, údajne dozerala na všetky stránky života žien. Rímsky panteón bohov sa zdá nekonečný. Lárovia a penáti boli rodinní bohovia. Vesta bola bohyňa domáceho krbu, symbolu rodiny a stability. Janus s dvoma tvárami bol boh všetkých začiatkov. Každé remeslo malo svojho patróna medzi bohmi. Rimania dokonca prisúdili božstvá aj abstraktným veciam: bohyňa Pax bola patrónka mieru, Salus zdravia, Pudicitia cudnosti a mravnej čistoty, Fides vernosti, Virtus bol boh odvahy a Voluptas bohyňa rozkoše.
Rimania si mysleli, že každý skutok vo verejnom i súkromnom živote je podriadený vôli bohov. Jedným zo spôsobov spoznávania ich vôle bolo hľadanie znamení, pričom k najdôležitejším praktikám patrilo skúmanie vnútorností obetovaných zvierat. Koncom druhého storočia pred naším letopočtom Rím stotožnil svoje hlavné božstvá s gréckymi: Jupiter s Diom, Juno s Hérou a tak ďalej. Rimania prijali aj grécku mytológiu, ktorá ich bohov vykresľovala s ľudskými chybami a obmedzeniami. Napríklad Zeus bol v nich často zobrazovaný ako sexuálny násilník. Pravdepodobne len málo vzdelaných ľudí prijímalo tieto legendy doslovne, niektorí ich vysvetľovali ako alegórie.
Uctievanie cisára a jeho dôsledky
Za vlády Augusta (27 pred n. l. až 14 n. l.) sa zrodilo uctievanie cisára. Zvlášť v grécky hovoriacich provinciách na východe mnoho ľudí pociťovalo voči Augustovi úprimnú vďačnosť za zabezpečenie prosperity a pokoja po dlhom období vojen. Ľudia túžili po viditeľnej moci, ktorá by ich ochraňovala, po inštitúcii, ktorá by dokázala vyhladiť náboženské rozdiely, podporiť patriotizmus a zjednotiť svet pod vedením svojho „spasiteľa“. Hoci Augustus za svojho života nedovolil, aby ho nazývali bohom, trval na tom, aby bolo uctievané stelesnenie Ríma v podobe bohyne menom Roma Dea. Augusta vyhlásili za boha po smrti. Miestne náboženské cítenie a patriotizmus v provinciách bolo tak usmernené na centrum ríše i na jej vládcu.
Prvým rímskym vládcom, ktorý vyžadoval, aby ho uctievali ako boha, bol Domicián (vládol 81-96 n. l.). Medzitým Rimania pochopili rozdiel medzi kresťanmi a Židmi a postavili sa proti kresťanom, ktorých považovali za nový kult. Pravdepodobne za Domiciánovej vlády bol apoštol Ján vo vyhnanstve na ostrove Patmos za to, že „svedčil o Ježišovi“. V knihe Zjavenie spomína Antipa, kresťana, ktorý bol zabitý v Pergame, významnom centre uctievania cisára. V tom čase už zrejme ríšska vláda od kresťanov vyžadovala, aby vykonávali obrady štátneho náboženstva.
V roku 112 n. l. cisár Traján pochválil miestodržiteľa Bitýnie Plínia Mladšieho za spôsob riešenia prípadov obvinených z kresťanstva. Plínius v liste Trajánovi opísal svoj postup: „Opýtal sa som ich, či sú kresťania, a keď sa priznali, opýtal som sa ich to druhý i tretí raz pod hrozbou trestu.“ Traján prikázal, aby kresťanov, ktorí odmietnu uctievať rímskych bohov, popravovali. Rimania nedokázali pochopiť náboženstvo, ktoré vyžadovalo výlučnú oddanosť jednému Bohu. Keďže rímski bohovia takúto výlučnosť nevyžadovali, odmietnutie štátneho uctievania považovali za vlastizradu. Ako zistil aj Plínius, väčšinu kresťanov nebolo možné prinútiť k takému činu.
Kresťanská viera a jej odlišnosť
Kresťanstvo sa odlišovalo od rímskeho náboženstva nielen v tom, že vyžadovalo výlučné uctievanie jedného Boha, ale aj v samotnej podstate viery. Raní kresťania odmietali uctievať cisára a zobrazenia rímskych bohov, čo bolo v priamom rozpore s rímskym náboženským cítením, ktoré považovalo takéto prejavy za prejav lojality k štátu. Kresťania síce rešpektovali autoritu svetských vlád, ale keď išlo o obrady súvisiace so štátnymi symbolmi, riadili sa princípom výlučnej oddanosti Bohu a radou „utekajte pred modlárstvom“. Ježiš sám povedal: „Jehovu, svojho Boha, budeš uctievať a jemu samému budeš preukazovať svätú službu.“
História a kultúra rímskeho oblečenia a módy
Príkladom je odmietnutie kresťanov v Efeze uctievať bohyňu Artemis. Táto odlišnosť v náboženskom presvedčení viedla k prenasledovaniu, ktoré bolo v liste Plínia Mladšieho Trajánovi jasne zdokumentované. Kresťania boli považovaní za hrozbu pre rímsky poriadok a stabilitu, a preto boli vystavení tvrdým represáliám. Ich viera, ktorá kládla dôraz na lásku, milosrdenstvo a oddanosť jedinému Bohu, sa v kontexte rímskeho polyteizmu a uctievania cisára javila ako nepochopiteľná a nebezpečná.
Bohyňa Vesta ako symbol stability a poriadku
V kontexte rímskeho náboženstva zohrávala významnú úlohu aj bohyňa Vesta, patrónka domáceho krbu a ohňa. Jej kult bol úzko spojený so stabilitou rodiny a štátu. Vesta bola panenskou bohyňou, ktorej symbolom bol večný oheň, udržiavaný v každom dome a na každej radnici. Tento oheň nesmel nikdy vyhasnúť a jeho udržiavanie bolo považované za posvätnú povinnosť.
V Ríme mala Vesta chrám na Foru, kde sa nachádzalo aj palladium a iné posvätné symboly. Do jej svätyne nesmel vstúpiť žiadny muž a sochu bohyne symbolizoval práve posvätný oheň. Tento oheň bol obnovovaný vždy prvého marca, čo bol pôvodne prvý deň rímskeho kalendára. Posvätný oheň strážili kňažky - vestálky. Vesta, ako bohyňa domáceho krbu, symbolizovala súdržnosť rodiny a jej prítomnosť bola vnímaná ako záruka trvalého usídlenia a ochrany. V širšom zmysle sa jej kult spájal aj s ochranou obcí a štátov, čo odrážalo rímske predstavy o rodine ako základnom stavebnom kameni spoločnosti. Uctievanie Vesty tak predstavovalo jeden z pilierov rímskeho náboženského a spoločenského poriadku, ktorý bol v ostrom kontraste s radikálnou exkluzivitou kresťanskej viery.