Byzantský kríž a exorcizmus: Hlboký pohľad na vieru, symboliku a boj proti zlu

Vatikánske podzemie, temné rituály a nekonečný boj medzi dobrom a zlom - to sú témy, ktoré fascinujú a zároveň desia. V centre tohto mystického sveta stoja postavy ako taliansky katolícky kňaz Gabriele Amorth, známy ako najslávnejší exorcista modernej doby. Jeho životné dielo, desaťtisíce vykonaných exorcizmov a kontroverzný vplyv na katolícku cirkev, inšpirovali dokonca aj filmové plátna. Jeho príbeh však nie je len o boji s démonmi, ale aj o hlbokej viere, symbolike a hľadaní Boha v ľudskom utrpení.

Exorcista Gabriele Amorth

Gabriele Amorth: Svedectvo o boji s neviditeľným

Gabriele Amorth bol taliansky katolícky kňaz a exorcista pre Rímsku diecézu. Spolu s ďalšími piatimi kňazmi založil Medzinárodnú asociáciu exorcistov. Jeho práca v démonológii a exorcizme mu priniesla medzinárodné uznanie. Jeho osobou bola inšpirovaná hlavná postava filmu Pápežov exorcista, ktorý prednedávnom premietali aj v slovenských kinách. Vykonal desiatky tisíc exorcizmov a stal sa jednou z najvýznamnejších a zároveň najkontroverznejších osobností katolíckej cirkvi v modernej dobe. Samotný exorcizmus niekedy trval iba niekoľko minút, inokedy aj niekoľko hodín. Niektoré posadnuté obete si vyžiadali stovky exorcizmov.

Amorth tvrdil, že človek môže byť posadnutý aj viac ako jedným démonom naraz, niekedy až v tisícoch. Množstvo vykonaných exorcizmov pripísal aj svojmu názoru, že „ľudia stratili vieru a na jej miesto nastúpili povery, mágia, satanizmus alebo dosky Ouija, ktoré potom otvárajú démonom všetky dvere“. Na otázku, či diabol môže zaútočiť vo Vatikáne, Amorth povedal: „Už to skúsil. Urobil to v roku 1981 tým, že zaútočil na Jána Pavla II. v spolupráci s tými, ktorí vyzbrojili Aliho Ağcu.“ Amorth zomrel vo veku 91 rokov 16. septembra 2016 krátko po tom, ako bol hospitalizovaný pre zdravotné problémy s pľúcami.

Jeho posledný exorcizmus sa uskutočnil krátko pred smrťou. Išlo o ženu menom Cristina z Talianska. Na videu je vidieť, ako niekoľko ľudí drží Cristinu, ktorá je v obkolesení blízkej rodiny a samotného kňaza. Následne to prebieha takmer totožne ako v hororových filmoch. Žena sa zmieta v kŕčoch, hovorí „diabolským hlasom“ a tvrdí, že je satan.

Benediktínsky kríž: Symbol ochrany a exorcizmu

Benediktínsky kríž je viac než len náboženský symbol. Je to odpustková medaila, ktorej pôvod siaha až do stredoveku a je spojená so životom a skutkami svätého Benedikta z Nursie. Na prednej strane medaily je Kríž svätého otca Benedikta s exorcizmom, zatiaľ čo na rube sa nachádza obraz svätca - patriarchu západného mníšstva.

Benediktínsky kríž

História a pôvod

Podľa tradície má kríž a medaila svoj pôvod v zázračnom uzdravení alsaského grófa Brunona z Egisheimu, neskoršieho pápeža Leva IX. (1048 - 1054). Ako mladíka ho uhryzla jedovatá ropucha, v sne potom zbadal sv. Benedikta, ako mu kladie na ústa kríž a tak ho uzdravuje. Od 11. do 17. storočia bola úcta ku krížu svätého otca Benedikta neoficiálna, súkromná. Najstaršia pamiatka na prejavy tejto úcty bola v roku 1647 nájdená v kláštore v Metten - obrázok a popis kríža sv. otca Benedikta z roku 1415, podľa ktorého boli neskôr zhotovované benediktínske medaile.

Oficiálne schválenie razby medailí získal až břenovský opát Benno II. Löbl (1738-1752), najskôr dekrétom kongregácie pre udelenie odpustkov (Congregatio indulgentiarum) z decembra 1741, a potom (v marci 1742) aj bullou pápeža Benedikta XIV. Podľa ustanovenia Kódexu kanonického práva z roku 1983, ktorý (implicitne) individuálne alebo skupinové privilégia rušia alebo upomínajú, platia momentálne pre požehnania benediktínskej medaile rovnaké pravidlá ako pre všetky devocionálie, tj. požehnanie kňazom a ich následne užívanie vo viere v Božie milosrdenstvo, ale bez poverčivosti, ktorá by pričítala požehnanému predmetu magické pôsobenie.

Pápež Lev IX (11. storočie) bol prvým pápežom, ktorý údajne nosil tento medailón po zázračnom uzdravení z hadieho uhryznutia. A hoci si Cirkev nie je istá jeho presným pôvodom, nosia sa odvtedy viaceré jeho formy. V súčasnosti sa nosí jubilejný medailón, vytvorený v roku 1880. Na rube medailónu sa nachádzajú veľmi mocné exorcistické modlitby. Veriaci sa ich môžu modliť kedykoľvek potrebujú zahnať Zlého.

Význam a symbolika

Kríž na medaile sv. Benedikta je znamením Kristovho vykupiteľského diela; vo viere v spásnu moc Kristovho kríža Benedikt už počas svojho života vykonal mnoho zázrakov. Znamením kríža sv. Benedikt zaháňa diabla - viď exorcizmus na prednej strane. V ľudovej viere sa medaile pripisoval aj ochranný a liečivý účinok proti zarieknutiu ľudí a dobytka a bola tiež nosená ako ochrana proti živelným pohromám. Sv. Benedikt bol uctievaný aj ako patrón dobrej smrti; v niektorých prevedeniach je obraz sv. Benedikta na rube medaile sprevádzaný textom Eius in obitu nostro praesentia muniamur! - „Jeho (Benediktova) prítomnosť nech nás chráni pri našom umieraní“.

Detail benediktínskeho medailónu

Na jednej strane je sv. Benedikt držiaci v pravej ruke kríž a v ľavej Regulu. Po pravej strane je rozbitý pohár s vychádzajúcim hadom, po ľavej havran odnášajúci otrávený chlieb. Tieto obrazy sa vzťahujú na príbehy z Dialógov sv. Gregora Veľkého, pri ktorých bol sv. Benedikt zachránený pred nepriateľskými úkladmi mocou znaku sv. Kríža.

Pri svätcovi je nápis: „Crux sancti patris Benedicti“ (Kríž svätého otca Benedikta). Na obrube je nápis: „Eius in obitu nostro prasentia muniamur“ (Nech nás jeho prítomnosť chráni v hodine smrti).

Na druhej strane medaily je kríž s písmenami „C-S-P-B“, čo znamená opäť „Crux sancti patris Benedicti“ (Kríž svätého otca Benedikta). Nad krížom je nápis „PAX“ (Pokoj), čo je heslo rehole. Niektoré medaily majú namiesto textu Pax písmená „IHS“, čo znamená „Iesus Hominum Salvator“ (Ježiš Spasiteľ ľudí). Na ramenách kríža sú písmená, ktoré znamenajú: „Crux Sacra Sit Mihi Lux“ (Svätý Kríž nech mi je svetlom) a „Non Draco Sit Mihi Dux“ (Diabol - doslova drak - nech nie je mojím vodcom). Na okraji sú začiatočné písmená exorcizmu: „Vade Retro Satana, Numquam Suade Mihi Vana - Sunt Mala Qua Libas, Ipse Venena Bibas“ (Choď preč satan, nezvádzaj ma k márnostiam; to, čo mi nahováraš je zlé, sám si vypi svoje jedy).

Symbol/NápisVýznam
CSPBCrux Sancti Patris Benedicti (Kríž svätého otca Benedikta)
PAXPokoj (heslo benediktínov)
IHSIesus Hominum Salvator (Ježiš Spasiteľ ľudí)
CSML/CSSMLCrux Sacra Sit Mihi Lux (Svätý Kríž nech mi je svetlom)
NDSMDNon Draco Sit Mihi Dux (Diabol nech nie je mojím vodcom)
VRSNSMVVade Retro Satana, Numquam Suade Mihi Vana (Choď preč, satan, nezvádzaj ma k márnostiam)
SMQLIVBSunt Mala Quae Libas, Ipse Venena Bibas (To, čo mi ponúkaš, je zlé, sám si vypi svoje jedy)
Eius in obitu nostro praesentia muniamurNech nás jeho prítomnosť chráni v hodine smrti

Nosením medaily dáva človek najavo, že sa stavia pod ochranu sv. Benedikta. Exorcizmus je znakom odmietnutia diabla a jeho pokušenia, ako to urobil sv. Benedikt a znak sv. Kríža je vyznaním viery kresťana. Zvláštnou formou medaily je tzv. benediktínsky kríž, čo je vlastne krucifix, ktorý má na krížení ramien vloženú medailu sv. Benedikta.

Používanie medaily sv. Benedikta

Podľa tradície je táto medaila mimoriadne účinným ochranným prostriedkom proti démonom a diablovým úkladom. Je zvláštnou modlitbou neustáleho exorcizmu proti satanovi a posilňujúcou modlitbou v čase pokušení. Jej moc plynie predovšetkým z výkupnej hodnoty utrpenia Pána Ježiša Krista na kríži, z účinkov modlitieb sv. Benedikta a jeho príhovoru v nebi, z požehnania sv. kňazom a z viery nositeľa. Chceme hriech, chceme Boha - a až potom ju nosiť pri sebe. V takomto prípade je medaila zvláštnou a neustálou modlitbou exorcizmu proti satanovi, posilnením v čase pokušením, ochranou v čase smrti a vyprosovaním Božieho pokoja. Zvyčajne býva nosená na krku, v škapuliari alebo v ruženci.

Často býva umiestňovaná na poliach, do základov budov, v príbytkoch, budovách či automobiloch, kde v spojení s pevnou vierou, pokorou a modlitbou prináša na základe príhovoru sv. Benedikta Božie požehnanie a zmenšuje vplyv zlých duchov.

Kristus Kráľ v byzantskej duchovnej kultúre

Kým Amorth sa venoval priamemu boju proti démonom, iné prúdy kresťanskej teológie sa zameriavajú na hlbšie pochopenie Kristovej autority a jeho kráľovskej podstaty. Druhá, záverečná časť literárneho diptychu o Kristovi Kráľovi v byzantskej duchovnej kultúre patrí myšlienkam z pera pravoslávnych autorov, ktorých učenie sa zhoduje s katolíckym chápaním Kristovho kráľovského majestátu. Centrom vedeckého záujmu rumunského profesora a kňaza Dumitru Stăniloae bola východná dogmatická teológia a spiritualita neslovanských cirkví byzantskej tradície, ku ktorým patrí aj jeho materská Rumunská orthodoxná cirkev.

Stăniloae učí, že Kristova cisárska služba je ontologicky spätá s Jeho božskou službou Proroka a Veľkňaza. Kristus je Kráľom historicky aj metahistoricky, v čase aj mimo času. Stăniloae píše, že nebolo času, kedy by Kristus nebol Kráľom. Opiera sa aj o biblické argumenty. Ak pôjdeme ešte ďalej ako Stăniloae a pokúsime sa toto biblické miesto (Kristova konfrontácia s Pilátom) čítať očami Rimana prijímajúceho pravdu Evanjelia, uvedomíme si, že toto je moment, kedy Kristus posväcuje to najlepšie z rímskej moci (videlicet, dar disciplíny a poriadku) a unikátnym spôsobom ju integruje do mystického Tela Cirkvi. Stăniloae učí v zhode s latinským Západom, že Kristus bol Kráľom aj na kríži. Preto nemajú pravdu tí, ktorí v ukrižovaní vidia akt kapitulácie či prehry.

Byzantská ikona Krista Pantokratora

Často sa hovorí, že byzantská teológia je voči západnej predstave zástupného utrpenia menej vnímavá. Stăniloae ako punktuálny teológ nadväzujúci na latinskú minulosť pravoslávneho Balkánu učí - opäť v zhode s katolíckymi latinskými bratmi na Západe -, že Boh naplnil ľudskú bolesť kráľovskou mocou. Tento titul je prevzatý zo žalmu (Ž 24,10), v ktorom sa svätopisec pýta, kto je Kráľom slávy: „Quis est iste Rex gloriae? Dominus virtutum ipse est Rex gloriae.“ Otec Stăniloae nás vovádza do tajomstva kríža. Kristus je povýšený do (ú)plnej moci. Znamená to snáď, že jeho imperiálna potestas nebola predtým integrálna? Autor používa rumunské slovo deplin, ktoré vzniklo fúziou latinského de a plenus. De ako ablatívna prepozícia však nepredstavuje zmenšenie, umenšenie, ale vzdialenie sa. Čo sa deje pri Vzkriesení? Týmto spôsobom je náš Spasiteľ vzkriesený v plnej cisárskej moci. Táto moc nie je nová, ani iná, ani odlišná od moci, ktorou Pán disponoval pred Vzkriesením. Rozdiel spočíva v tom, že táto moc je teraz viditeľná pred celým univerzom.

Za pozornosť stojí aj modus dicendi, akým rumunský dogmatik definuje rozdiel medzi Kristovou vládou a vládou pozemských monarchov. Pozemskí králi majú tendenciu koncentrovať exekutívu do svojich rúk, uzurpujú si moc sami pre seba. Sláva, do ktorej je pozdvihnutý Pán Ježiš, píše Stăniloae, je oproti tomu dokonale zdieľateľná. V Kristových regáliách nie je nič absolutistické a sebecké. Východná cirkev si bola vždy vedomá kráľovskej dôstojnosti Syna človeka.

Modlitba ruského askétu je vo svojej podstate eucharistická. Prítomnosť verbálneho substantíva ispăşire, ktoré sa vyskytuje v rumunskej jazykovej mutácii tejto modlitby, túto filokatolícku atmosféru ešte viac umocňuje. Modlitba otca Sofronija začína aj končí augustínovskou dichotómiou medzi dvoma formami vlády: večnou vládou Krista, ktorému je pripisovaný titul Imperátora (Împărat) a interimálnou vládou rozkoše, ktorá hýbe svetom. Archimandrita Sofronij ďalej poukazuje na inherentný kontrast medzi pozemskou a nebeskou radosťou, pričom obe môžu byť použité, ba aj zneužité ako nástroj vlády. Boh autentifikuje svoju vládu nebeskou radosťou, ktorej „zmluvným závdavkom“ je Eucharistia. Svetská (rozumie sa démonická) skazenosť však ovláda svet rozkošou. Stojí za pozornosť, že titul imperátor, u Sofronija chápaný kristologicky, stojí primo in loco pred veľkňazským titulom Pána Ježiša. Rímski imperátori boli pôvodne veliteľmi vojska a gramatický rozkazovací spôsob (imperatív) zdieľa so slovom imperátor rovnaký jazykový základ. Kristus ako imperátor velí (imperat) nebeskému vojsku anjelov a zároveň rozkazuje (imperat) démonom, aby nám viac neškodili. Imperátor v modlitbe archimandritu Sacharova teda in primis označuje držiteľa moci, ktorá je paradoxne reálna aj v tom, že pre veľkú časť ľudstva zostáva nereálnou.

V paschálnom období zaznieva pod kupolami srbských pravoslávnych chrámov paraliturgická skladba s názvom Víťazná pieseň (Победна песма). Autorom textu je pravoslávny filozof, svätec a talentovaný básnik Nikolaj Velimirović, ktorý sa počas štúdií vo Švajčiarsku a v Anglicku zoznámil aj so západnými liturgickými formami. Text je z obsahového hľadiska naplnený pulzujúcim napätím. Súčasťou Velimirovićovho básnického diapazónu je tiež duchovná rekognícia Kristovho kráľovského majestátu. Pravoslávny Srb používa spojenie „гле` иде Господ да се зацари“ („hľa, Pán prichádza, aby kraľoval“). Velimirović pripisuje Kristovi cárske atribúty v apokalyptickom kontexte, čo zaujímavo koreluje so západnou náukou o Kristovom perpetuálnom kraľovaní.

Ikonografia v pravoslávnej cirkvi - Čo sú ikony?

Odkiaľ má byzantský svet takú silnú úctu ku Kristovej nesmrteľnej korune? Dôležitým prameňom je v tomto smere ikonografia. Ďalším, nemenej významným zdrojom predstáv o Kristovej kráľovskej moci vo východnom kultúrnom prostredí je postava Krista Pantokratora. Grécky termín pantokrator (παντοκράτωρ) sa v slovenčine mechanicky nahrádza nepresným ekvivalentom „všemohúci vládca“, „vševládca“ (Omnipotens). Spoľahlivou a dodnes neprekonanou syntézou patristického učenia o kráľovskej dôstojnosti Bohočloveka je práca Pera Beskowa Kráľ slávy: Kráľovský úrad Krista v ranej Cirkvi (Rex gloriae: The Kingship of Christ in the Early Church). Autor knihy, biblista a patrológ Per Beskow sa narodil do švédskej luteránskej rodiny a v šesťdesiatych rokoch minulého storočia konvertoval na rímskokatolícku vieru. Beskow skúma stopy teologického vedomia o kráľovskom pôsobení Pána Ježiša v novozákonnej a post-apoštolskej dobe. Postupne prechádza časovou osou až po konštantínovské a byzantské obdobie. Spolu s Beskowom si môžeme položiť otázku, do akej miery ovplyvnila Kristova regalitas aeterna byzantskú cirkevno-politickú doktrínu o superiorite cisárov na Zlatom rohu. Záverom môžeme in merito skonštatovať, že osvojenie si latinského sviatku Krista Kráľa niektorými komunitami byzantského obradu nie je správne redukovať na prejav akejsi umelej exterocepcie, resp. vonkajšej akceptácie cudzieho duchovného podnetu z latinského sveta. Zaujímavo pôsobí tiež autorovo tvrdenie, že Kristov kráľovský purpur do istej miery akceptovali aj ariáni, ktorí popierali konsubstancionalitu Otca a Syna.

Kríž a jeho interpretácie: Od Exorcizmu k Duchovnej Vojne

Pochopenie byzantského kríža a jeho spojitosti s exorcizmom si vyžaduje hlbšie ponorenie do teologických a symbolických významov, ktoré tieto prvky nadobúdajú v rôznych kresťanských tradíciách. V súvislosti s exorcizmom a Benediktínskym krížom sa stretávame s priamym odkazom na boj proti zlu. Symbolika kríža v tomto kontexte predstavuje nielen Kristovo víťazstvo nad smrťou, ale aj aktívnu obranu proti démonickým silám.

Kríž ako zbraň proti zlu

„Neviditeľné je srdcom a jadrom viditeľného. „Človek je najlepším príkladom toho, ako sa neviditeľné pretvára do viditeľného,“ píše učený Srb. Kristovo božstvo sa stalo viditeľným v jeho ľudskosti, a naopak. Osipov zdôrazňuje, že v byzantskej tradícii niet ani jediného stigmatika. Vo svojich úvahách zachádza ešte ďalej, keď tvrdí, že rímskokatolícke stigmy sú prejavom akejsi duchovnej enervácie Západu. Má ruský teológ pravdu? V našom trojdielnom článku sa pokúsime vyvrátiť toto klišé a budeme kráčať po stopách už nežijúcich stigmatizovaných osôb vo východnej kresťanskej kultúre. Opposita iuxta se posita magis illucescunt - protiklady položené vedľa seba danú vec viac osvetľujú. V slovenskom preklade tohto verša (Gal 6,17) je použitý termín „znaky“, kým latinská Vulgata obsahuje plurál gréckeho pôvodu „stigmata“ („στίγματα“).

Byzantskí mnísi, ktorí dodržiavajú balkánske a ruské zvyklosti, nosievajú tzv. paraman - štvorcový kus látky s vyšitým krížom východného typu a s nástrojmi umučenia Pána. Paraman býva pripevnený ako duchovný štít na chrbte zasvätenej osoby (stavroforný mních) pod vrchným rúchom (rjasa) štyrmi úzkymi šnúrkami. V tomto kontexte je dôležité pripomenúť si, že stavroforát alebo malá schema (v literatúre sa niekedy stretávame s transliteráciou schima) je druhým stupňom klasického byzantského monasticizmu. Nasleduje po prípravnom období rjasoforátu a v preklade z gréčtiny označuje nositeľa kríža (σταυροφόρος, crucifer). Východná cirkev pomerne jednoznačne kladie paramany do súvisu s povinnosťou vziať na plecia svoj kríž a nasledovať Pána (cf. Paraman je viditeľným znakom duchovného zjednotenia sa s Kristovým krížom a symbolom Jeho jarma. Každý kríž však prináša so sebou určité zranenie. Mních tak prostredníctvom paramanu symbolicky nesie na svojom tele Kristove spasiteľné rany, ktoré však nemá vpísané do kože, ale do duše. Toto sú najautentickejšie „pravoslávne stigmy“, vulnera spiritualia bez potokov krvi a bez vášnivého con brio, ktoré je sprievodným znakom nepravých stigiem. Okraje monastických paramanov zdobia biblické verše. Prečo by Pán Ježiš nemohol zobraziť na tele apoštola svoje prečisté rany visibiliter ako prejav výnimočnej milosti? Stálo by za to zbaviť serafínskeho otca z Assisi nálepky jednoduchosti a „folklorizmu“ a objaviť v jeho duchovnom profile heroické pavlovské črty. Protestanti či pravoslávni však v citovaných slovách apoštolského velikána z jeho Listu Galaťanom len ťažko odhalia archetyp stigmatizovaného Poverella, keďže ten u nich nie je povýšený na oltár. Byzantská komunita New Skete v americkom Cambridgei nie je zjednotená s rímskym stolcom, a predsa sa hlási k františkánskej spiritualite. Uznať svätosť Františka z Assisi totiž znamená uznať legitimitu jeho duchovných darov vrátane nebeského pôvodu jeho rán.

Kríž a jeho podoby: Od jednoduchého kolu po symbol spásy

Otázka podoby Kristovho kríža je témou, ktorá vyvoláva diskusie. Zajtra bude výnimočný deň. Deň, keď si pripomenieme udalosť povýšenia Kristovho kríža. Možno sa zdá, že je to všetkým jasné a netreba nad tým polemizovať. S takýmto vyobrazením sa stretnete v publikáciách Jehovových svedkov. Budú vás presviedčať, že kresťanské zobrazenie kríža nie je biblické, ale pohanské. V skutočnosti však nikde v evanjeliách nenájdeme opis kríža. Keď som si začal prehliadať rôzne odborné články a materiály, ostal som prekvapený, že je okolo tejto témy stále živá diskusia. Hlavný argument Jehovových svedkov pritom stojí na gréckom slove „stauros“ (σταυρός), ktoré v Novom zákone najčastejšie označuje kríž. Doslova však znamená „vzpriamený kôl“, „brvno“. Ide tu teda o jediný trám, nie celý kríž, ako ho dnes poznáme my. Keď teda v evanjeliách alebo listoch sv. Pavla čítame o kríži, čítame vlastne o tzv. jedinom drevenom brvne (príp. Crux Simplex I - jednoduchý kôl, ktorý sa používal pri nedostatku dreva. Crux Comissa T - spojený kríž, kríž pripomínajúci kríž sv. Crux Decussata X - tzv. kríž sv. Grécke slovo „stauros“ v dejinách prechádzalo významovou premenou. V časoch Krista sa však aj v rímskom svete používala gréčtina. (v slovenčine to môžeme vidieť napr. pri slove charizmatický - pôvodne slovo charizma označovalo nezaslúženú milosť, dar zadarmo, dnes sa používa aj v spojeniach „charizmatický spevák, osobnosť, herec,… v často úplne odlišných významoch). Na ilustráciách od Jehovových svedkov visí Ježiš na kríži so vztýčenými rukami, ktoré sú navzájom prekrížené a pribité jediným klincom. V Evanjeliu podľa Jána Tomáš hovorí apoštolom, že neuverí v Ježišovo zmŕtvychvstanie, pokiaľ neuvidí Ježišove rany na rukách stopy po klincoch (porov. Jn 20, 25). Výslovne sa tu hovorí o klincoch, čo naznačuje, že jeho ruky neboli prekrížené, a teda nepredpokladá sa, žeby Ježiš mal ruky pribité nad hlavou. V Evanjeliu podľa Matúša (Mt 27, 37) sa zasa nachádza zmienka o tom, že Pilát na kríž umiestnil nápis s označením Ježišovej viny nad hlavu. Kríž v tvare kríža je znakom spásy. Napokon aj keby autentický Kristov kríž pozostával len z jediného brvna, na tom až tak nezáleží.

Modlitba ako nástroj ochrany

V súčasnej temnej dobe sú podobné modlitby pre kresťana v podstate nevyhnutnosťou. Proti silným duchovným útokom, ako aj pokušeniam, dnes azda niet lepšej ochrany, ako je modlitba, či svätená voda a kňazom posvätená medaila sv. Benedikta. Slávny svätý Benedikt, vznešený príklad čností, čistá nádoba Božej milosti, pokorne kľačím pred tebou. Prihováram sa tvojmu srdcu plnému lásky, súcitu a milosrdenstva voči tým, ktorí boli pokúšaní a sužovaní, vypros mi teda, svätý Benedikt, milosti, priazeň a to, čo v tejto chvíli potrebujem. Ty si nikdy neodmietol tých, ktorí ťa prosili o pomoc. Preto k tebe prichádzam dnes aj ja a verím, že vypočuješ moju prosbu a vyprosíš mi od Ježiša potrebné milosti. O to ťa prosím na väčšiu Božiu slávu a moju spásu. Pomôž mi, svätý Benedikt, žiť a umierať ako verný Boží Syn, vždy odovzdaný do Božej vôle a raz dosiahnuť večnú radosť v Nebi.

Príspevok čitateľa: „Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu. Tieto benediktínske modlitby majú nesmiernu silu!“

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu. Ak Ti to tvoja finančná situácia dovoľuje, obraciame sa na Teba s prosbou o pomoc. Tvoja pomoc môže byť naozaj rôzna, preto si pozri ako nás môžeš podporiť.

tags: #byzantsky #kriz #exorcizmus