Čarodejníctvo predstavuje komplexný a hlboko zakorenený fenomén, ktorý sa v priebehu ľudských dejín objavoval v najrozličnejších kultúrnych kontextoch. Hoci sa definície a prejavy čarodejníctva menili v závislosti od konkrétnej spoločnosti a historického obdobia, ich spoločným menovateľom je predpoklad využívania údajných nadprirodzených schopností alebo síl na ovplyvňovanie reality. Od dávnych civilizácií až po súčasnosť táto téma fascinuje, vyvoláva strach a zároveň odhaľuje hlboké štruktúry ľudského myslenia, náboženského cítenia a sociálnych vzťahov.
Korene fenoménu: Antropologický a historický kontext
Viera v nadprirodzeno a účinnosť kúziel bola pevnou súčasťou náhľadu na svet v najstarších civilizáciách. V tomto kontexte bolo kúzlenie samo o sebe eticky neutrálne, kúzla mohli byť dobré aj zlé. Čarodejníctvo je pojem, ktorý mal v rôznych spoločnostiach a dobách rôzne významy, pričom tieto významy majú spoločné použitie údajných nadprirodzených schopností alebo síl. Naopak, rôzny je vzťah k náboženstvu, mágii a etike. Len veľmi ťažko sa dá stanoviť obdobie, kedy bol výraz čarodejníctvo použitý po prvý raz, takisto kedy sa po prvý raz objavujú fenomény, ktoré sú s čarodejníctvom spojené: kúzlenie, domnelé schopnosti lietať, zmluva s temnými silami, často spojená s bizarným sexuálnym správaním, predstavy blízke halucináciám, náboženské bludy a podobne. Je zároveň veľmi ťažké rozlíšiť, čo sa skutočne týkalo jednotlivo toho ktorého fenoménu a čo je len legendárna interpretácia.
Písomné pramene o čarodejniciach sa vyskytujú v starovekom Sumere a Egypte. Existenciu čarodejníctva v antickom Grécku dokladá Homér, dosvedčujú ho aj rímski autori. Podľa týchto prameňov mali čarodejnice možnosť ovplyvňovať živé tvory a niekedy aj neživé veci, často sa im prisudzovali nešťastia, ktoré sa stali nelogicky počas všedného dňa, ako sú náhle úmrtia dobytka aj ľudí, požiare a podobne. V prameňoch nachádzame aj návody, ako čarodejníkov alebo čarodejnice spoznať a ako sa pred nimi pomocou zariekavania brániť. Téma čarodejníctvo sa tiež vždy mieša s neoprávneným používaním asociácií, ktoré dodávajú téme atraktivitu, a vlastným myšlienkovým svetom autorov, ktorí sa snažia tému spracovať.
Biblická tradícia a postoj cirkvi v stredovekej Európe
Mnoho zmienok o čarodejníctve obsahuje tiež biblia, medzi inými napríklad čarodejníctvo v Endore (1 Sam 28) alebo zmienka o čarodejoch v Egypte (Ex 7,11). Biblia sa však stavia voči čarodejníctvu veľmi záporne; ako trest za čarodejníctvo bola v Izraeli stanovená smrť, porovnaj „Čarodejnicu nenecháš nažive“ (Ex 22,17). Vzťah k čarodejníctvu v stredovekej Európe úzko súvisel s postojom cirkvi. Čarodejníctvo dostalo iný význam - akékoľvek praktizovanie mágie, kúziel a kontakt s okultnými silami bol považovaný za zlý. Z tohto pohľadu potom ustupuje rozdiel medzi čarodejníctvom, mágiou a kúzlením a zahŕňa aj predchádzajúce pohanské praktiky, voči ktorým sa cirkev ohradzovala. Cirkevní Otcovia zastávali názor, že čarodejníctvo je klamom a podvodom a že meno Ježiša Krista je spoľahlivou obranou proti akémukoľvek čarodejníctvu.
V 8. storočí odmietal čarodejníctvo pri svojej misii v Nemecku svätý Bonifác ako nekresťanské. Karol Veľký vyhlásil upaľovanie domnelých čarodejníc za pohanský zvyk a nariadil trestať ich smrťou. V nasledujúcich storočiach sa však viera v čarodejníctvo znova začala šíriť. Čarodejníctvo začalo byť spájané v súvislosti s rozmachom dualizmu s protibožskými silami, konkrétnejšie so Satanom. Myšlienkový základ pre niektoré predstavy o čarodejníctve poskytla scholastická filozofia a teológia, v ktorých rámci sa rozvíjala okrem iného angelológia a démonológia. Napríklad Tomáš Akvinský vo svojom diele Summa theologiae dosvedčuje existenciu čarodejníctva v 13. storočí. Postupne prevládol názor, že čarodejníctvo je spojené so službou diabolským silám, posadnutosťou diablom, herézou a odmietaním Boha.
Západná démonológia a čarodejnícke procesy
V dobe neskorého stredoveku, v 15. storočí, vzniká špecifická západná kresťanská povera v čarodejníctvo; kresťanský Východ fenomén čarodejníctva spojený so zmluvou s temnými silami či diablom nepozná. Obraz takejto čarodejnice predstavuje zmes rôznych predstáv, prevzatých zo starších obrazov, medzi ktoré patrí zmluva s diablom, škodiaca mágia, stretnutia čarodejníc, škodlivé kúzla vyvolávajúce nepriazeň počasia, choroby a smrť ľudí či zvierat, ovládanie ľudí, lietanie a podobne. Čarodejnice a čarodeji sú identifikovaní ako kňažky a kňazi (služobníci) Satana, predpokladá sa, že mu slúžia na „čiernych omšiach“ a podobne, a magické sily sú odmenou za túto službu. Z toho vyplýva tiež ich domnelá spojitosť s posadnutosťou, nadľudskými schopnosťami, ktoré vďaka démonom čarodejnica nadobúda, pohlavným stykom s démonmi atď.
Utriedenou syntézou týchto predstáv je slávna kniha Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1487), ktorá sa napriek odmietnutiu knihy cirkvou stala veľmi populárnou a podnecovala predstavy o čarodejniciach niekoľko storočí. Zo všetkých postáv obdobia baroka bola čarodejnica tou najviac obávanou. Obvykle nepredstavovala na prvý pohľad žiadnu hrozbu, po fyzickej stránke zvykla byť často staršou ženou s nízkym spoločenským a ekonomickým postavením, bez politických alebo vplyvných stykov a ľudia, s ktorými sa stretávala, pochádzali rovnako z nízkych vrstiev. Čarodejnicu však malo charakterizovať to, že mala určitý typ osobnosti, ktorý prekračoval normy chovania svojej doby. Od neskorého stredoveku až do 18. storočia tak v Európe dochádza k silnému boju proti čarodejníctvu, ktorý prerástol do takzvaných čarodejníckych procesov. Trest za čarodejníctvo bol väčšinou smrť, trest smrti bol vykonávaný na základe miestnych pomerov, väčšinou šlo o smrť určenú kacírom (upaľovanie, kameňovanie). Najväčšie prenasledovanie čarodejníc nastalo v Európe v 17. storočí.
Africké čarodejníctvo: Systém a prax
Africké čarodejníctvo je široký pojem a v regiónoch existujú rozličné prístupy: napr. juhoafrický smer inyanga, stredoafrické prístupy azande a kindoki, nigérijská čarodejnícka vetva náboženstva juju, všeobecnejšie západoafrické čarodejníctvo majúce blízko k vodunu, ghanské čarodejníctvo, kamerunské smery nyongo, tfu a djambe a mnohé ďalšie. K čarodejnému rituálu, ktorého cieľom bolo zaútočiť na nepriateľa a zlikvidovať ho, je venovaná už egyptská kniha o Apopovi. Apop, alebo tiež Rerek, bola v staroegyptskom náboženstve mocná temná negatívna bytosť znázorňovaná ako had či drak, pán chaosu (neskôr spájaný so Sutechom), kľúčový protivník slnečného boha Rea. Niektoré čarodejnícke postupy Apopa zaháňajú, iné spolu s ním pochovávajú, ďalšie ho k útoku vyzývajú. Staroegyptské čarodejníctvo pozná aj božstvo menom Bachychsichych (alebo tiež Bakaksichech) s významom duša či syn temnoty. Zrejme už v preddynastickej dobe bolo v Egypte čarodejníctvo rozšírené.
Zo Starej ríše potom pochádzajú rozličné dochované čarodejnícke formule. V Strednej ríši sa vedľa ľudového čarodejníctva etablovalo oficiálne kňazské čarodejníctvo s prepracovaným zaklínacím systémom a zložitými obradmi. Kňazskí čarodejníci využívali rovnaké sily ako ľudoví čarodejníci, svoje metódy však zapisovali a uchovávali. Oficiálni egyptskí čarodejníci mali často jednu hlavnú úlohu: likvidáciu kráľových nepriateľov. O skutočnosti, že čarodejníctvo tvorilo samostatný odbor poznania už v archaickej dobe, svedčia nápisy o čarodejných riekankách a ovládaní duchov na hrobkách datovaných približne do prelomu 4. a 3. tis. pred n. l.
Čarodejníctvo, exorcizmus, šamanizmus: Najextrémnejšie rituály na svete
Africkí čarodejníci oddávna využívali svoj hlas, tak aj fyzické gestá a tiež aktiváciu kúziel napríklad zatĺkaním ostrého predmetu do magickej figúry - ako tomu je u figúr Nkisi Nkondi v Kongu - alebo podrezaním živého tvora pri vyslovení čarodejnej formule, prípadne úderu do symbolu a plesknutie klienta cez hlavu, čo je v subsaharskej Afrike dodnes bežné. Jeden z najstarších zachovaných záznamov útočného čarodejníctva pracujúci metódou využitia náhradného tela - figúry obete - pochádza z obdobia Strednej ríše a cieľom vtedy bolo zabitie nepriateľa. Podľa afrikanistu Ondreja Havelku interpretujú Afričania tzv. „zlú smrť“ - napríklad zasiahnutie bleskom, násilné zabitie, náhle úmrtie alebo utopenie - ako útok čarodejníka. Psychické choroby sú nazerané ako pôsobenie zlých duchov alebo aj útok čarodejníka. U ďalších chorôb sa skúma, či je choroba bežná alebo nejako zvláštna, náhla, bez zjavnej príčiny. Potom sa taká choroba považuje za útok čarodejníka. Čarodejník útočí priamo vysielaním zlého ducha na dotknutú osobu alebo nepriamo, prostredníctvom magických predmetov s istou mocou škodiť tam, kde sú schované.
Ďalšia metóda používaná africkými čarodejníkmi je využitie bylín. Čarodejník z nich vytvorí jedovatý roztok alebo zmes bylín páli a dym s magickou deštruktívnou mocou vysiela smerom k obete. Obranou pred takým útokom býva podľa Havelky očistenie sa liečivými bylinami, prípadne symbolické pochovanie (človek si vykope hrob, položí sa doň a je symbolicky zasypaný zeminou) sprevádzané zvieracou obeťou. Známy čarodejný smer je kamerunská spoločnosť nyongo. Tamojší čarodejníci praktizujú ľudské obete s cieľom zotročiť ducha obetovaného človeka, ktorý potom pre čarodejníkov pracuje. Ak v Kamerune niekto dosiahne významný podnikateľský alebo politický úspech, predpokladá sa, že je za tým činnosť spoločnosti nyongo. V JAR často čarodejníci pripravujú mocné muti (prípravok, kúzlo alebo napr. začarovanú časť ľudského tela) za použitia ľudskej hlavy, genitálií, končatín, jazyka alebo krvi. Na prípravu muti, ktoré má zabezpečiť hospodársky úspech, politický vzostup alebo napríklad likvidáciu konkurencie, nie je neobvyklé obetovanie dieťaťa, prípadne albína. Väčšinu muti však pripravujú tradiční liečitelia za použitia bylín, kostí zvierat, zeminy, krvi zvieracej obete a s čarodejníctvom nesúvisia, ide naopak o tradičnú liečbu. Juhoafrický čarodejník, ktorý pripravuje smrtiace muti, sa nazýva tagati. V Afrike sú každoročne popravené tisícky ľudí obvinených z čarodejníctva. Známy je prípad Marylandských rituálnych vrážd zo sedemdesiatych rokov v Libérii. Na čarodejnícke účely tam bolo v malej oblasti vykonaných okolo stovky rituálnych vrážd. Obetiam boli odstránené hlavy, končatiny a pohlavie, torza bola zohavená.
Metódy mágie a novodobé podoby čarodejníctva
Použitím niektorého z uvedených postupov či ich kombinácií mág získava zvláštne schopnosti, môže meniť podobu a získavať moc nad svojimi nepriateľmi. Ďalšie charakteristiky mágov sú ovplyvnené miestnymi tradíciami (napríklad lietanie na metle), náboženstvom a obavami ľudí. U čarodejníc sa väčšinou predpokladal neobvykle dlhý život, nikdy nie nesmrteľnosť. Bojové mágovstvo sa skladá z rôznych techník, ktoré umožňujú jedným dotykom zabiť alebo ochromiť aj oveľa silnejšieho protivníka.
V novodobej rozprávke a fantasy literatúre sa presadzuje predstava, že čarodejníci a čarodejnice môžu byť zlí aj dobrí a vzájomne spolu bojujú, zaujímavým je fakt, že na túto činnosť (respektíve k víťazstvu) potrebujú z nie vždy celkom pochopiteľných dôvodov obyčajných ľudí, ktorí sa stávajú faktorom, ktorý potom rozhoduje o víťazstve dobra alebo zla. Existujú aj novodobé čarodejnícke kulty, napríklad Wicca. Moderné čarodejnícke spolky považujú čarodejníctvo za najstaršie pranáboženstvo - kult Veľkej bohyne stvoriteľky. Hlavnými znakmi sú zmysel pre harmóniu, spolužitie s prírodou, cit pre prírodu a živly. Novodobé čarodejnícke krúžky (coveny) sú vytvárané na spôsob buniek; majú spravidla až 13 členov. Krúžky rovnako ako jednotlivé čarodejnice majú vo vykonávaní svojich rituálov, spevov a zariekavania autonómiu a slobodu. Prijatie do čarodejného kruhu nastáva skrz iniciáciu (zasväcovanie). Krúžky sú vedené kňažkou a kňazom s rovnocenným postavením. Čarodejnícky kalendár má 12 - 13 mesiacov so sviatkami ako rovnodennosť, slnovrat, štvorročné slávnosti, úplnky, ferálie, luperkálie a podobne. Najvyšší zákon čarodejníckej mágie znie: „Rob, čo chceš, ak to nikomu neškodí.“ To okrem iného znamená, že čarodejka nesmie ovplyvňovať niečiu slobodnú vôľu, teda nevyvoláva u konkrétneho človeka lásku a podobne.
tags: #carodejnictvo #a #posadnutie #z #antropologickej #perspektivy