Tajomstvá prírody boli pre bežného človeka od dávnej minulosti veľkou záhadou, ktorej podstatu nechápal. Búrka, križujúce sa blesky, padajúce hviezdy, zatmenia Slnka a Mesiaca, menšie či väčšie katastrofy a nešťastia, choroby, striedanie ročných období, dňa a noci, prinášali obavy a strach z nepochopeného, neznámeho a nevysvetliteľného. Všetko, čo je v súčasnosti pre nás také bežné a jasné, si veľakrát nevedeli ľudia vysvetliť, nepoznali príčinu a podstatu. Práve tieto javy tvorili živnú pôdu pre vieru v nadprirodzené sily, zasahujúce do ľudských osudov. Viera v čarodejnice, bosorky alebo černokňažníkov, rôzne povery a rituály si niesli ľudia od dávnych čias, prejavovali sa s menšou či väčšou intenzitou v danom období a konkrétnej spoločnosti.
Korene viery v nadprirodzeno a mágiu
Z obdobia predkresťanského si ľudia uchovávali pozitívny vzťah k veštcom a bylinkárkam. Kresťanstvo a cirkev prevzali zo starého zákona nezmieriteľnosť voči pohanským poverám a mágii a vtedajšia kresťanská spoločnosť zaradila medzi nečisté sily aj mágov a astrológov. Ľudia verili, že všetko, čo čarodejnica robí, uskutočňuje z vôle a za pomoci diabla, ktorému upísala svoju dušu. Pripisovali im schopnosti, ktorými mohli nielen škodiť ľuďom, ovládať prírodné sily, privolať chorobu, ale i pričarovať lásku, vyliečiť z chorôb a zabezpečiť bohatstvo a slávu.
Čarodejníctvo je pojem, ktorý mal v rôznych spoločnostiach a dobách rôzne významy. Tieto významy majú spoločné použitie údajných nadprirodzených schopností alebo síl. Naopak rôzny je vzťah k náboženstvu, mágii, etike. Osoba, ktorá čarodejníctvo vykonáva, sa označuje ako čarodejník (čarodejnica) alebo čarodej (čarodejka). Viera v nadprirodzeno a účinnosť kúziel bola pevnou súčasťou náhľadu na svet v najstarších civilizáciách. V tomto kontexte bolo kúzlenie samo o sobe eticky neutrálne - kúzla mohli byť dobré aj zlé. Písomné pramene o čarodejniciach sa vyskytujú v starovekom Sumere a Egypte. Existenciu čarodejníctva v antickom Grécku dokladá Homér, dosvedčujú ho aj rímski autori.
V stredoveku a novoveku sa význam čarodejníctva zúžil na kontakt s temnými silami. Cirkevní otcovia zastávali názor, že čarodejníctvo je klamom a podvodom, no neskôr, v dobe neskorého stredoveku, vznikla špecifická západná kresťanská povera v čarodejníctvo, ktorá bola spojená so zmluvou s diablom.
Kladivo na čarodejnice: Príručka strachu
Začiatok oficiálneho prenasledovania čarodejníc zaviedla až bula pápeža Inocenta VIII. Summis desiderantes affectibus, ktorá poskytla rozsiahle právomoci na prenasledovanie čarodejníc rovnako ako kacírov. Udelila neobmedzenú právomoc inkvizítorom, Heinrichovi Institorisovi a Jacobovi Sprengerovi, ktorí výsledky svojej činnosti zhrnuli v neslávne známom diele Kladivo na čarodejnice (Malleus Maleficarum). Kniha je postavená výlučne na odpore voči ženskému pohlaviu a zdôrazňuje, že žena je náchylnejšia k poverčivosti, márnivosti a žiadostivosti.
Kladivo na čarodejnice sa považuje za najhanebnejšiu knihu svetovej literatúry. Hoci nikdy nezískalo formálne postavenie zákona, slúžilo ako významný subsidiárny právny predpis v súdnej praxi a postupne si vybudovalo povesť najčastejšie používanej príručky pre lovcov čarodejníc. Obsahuje súhrn postupov, akým spôsobom čarodejnicu rozpoznať, ako ju vyskúšať, aké mučenie sa má použiť a aké otázky sa majú klásť, aby z odpovedí bolo možné usúdiť, že je vinná. Hlavnou myšlienkou tejto časti je tvrdenie: „Radšej nech zomrie desať nevinných, ako by mal ostať na slobode jeden škodca.“
Hon na čarodejnice sa začína (celá epizóda) | Čarodejnice: Pravda o súdnych procesoch
Právny systém a trestné činy v Uhorsku
V porovnaní s okolitými štátmi sa na území Uhorska honby na čarodejnice nerozvinuli do takých veľkých rozmerov ako napríklad v Nemecku, Francúzsku či Španielsku. Napriek tomu horeli hranice i v Uhorsku a veľa žien bolo označených za čarodejnice či bosorky, ktoré bolo treba potrestať. Uhorské stredoveké právo malo dve základné právne formy - obyčaj a zákon. Až do prijatia trestného kódexu Márie Terézie Constitutio Criminalis Theresiana v roku 1768 si rozhodujúcu úlohu zachovalo obyčajové právo, ktoré v jednotnej podobe predstavovalo predovšetkým Tripartitum Istvána Werböczyho z roku 1514.
Uhorskí panovníci z rodu Arpádovcov vydávali zákony v podobe dekrétov. Procesy s čarodejnicami sa v starom Uhorsku po prvýkrát spomínajú v dekrétoch svätého Štefana. Štefan I. v nich rozlišoval medzi strigami, bosorkami a čarodejnicami. Strigy patrili do pôsobnosti cirkvi a mali byť potrestané pôstom a verejným vyznaním viery. Až v 15. storočí sa situácia začala meniť pod vplyvom náboženskej hystérie, kedy sa začalo uplatňovať upaľovanie zaživa ako trest pre kacírov.
Čarodejnícke procesy na Orave
Ani Orava nebola úplnou výnimkou, aj na jej území príslušné súdy riešili spory s čarodejnicami, ale v porovnaní s inými stolicami to bolo len niekoľko ojedinelých procesov. V 17. a 18. storočí sa prípadmi čarodejníctva či bosoráctva zaoberal nielen oravský stoličný súd, ale riešil ich aj mestský úrad v mestečku Veličná. V období rokov 1625 až 1677 boli vo Veličnej riešené štyri súdne spory. Z celkového počtu sporov však iba jeden prípad z roku 1628 skončil upálením obvinenej ženy.
Trestný súd Oravskej stolice (sedria criminalis) začal vyšetrovanie vždy na základe udania. Prípad Doroty Mandrákovej z Hornej Lehoty, ktorá svoju „čarodejnícku“ činnosť vykonávala približne 18 rokov, poznáme iba zo zápisu, ktorý vznikol počas jej vyšetrovania. Dorota zbierala liečivé byliny a varila z nich odvary. Práve niekoľko neúspešných liečebných praktík a nespokojnosť ľudí sa jej stali osudnými. Približne 44 vypočutých svedkov sa domnievalo, že obžalovaná sa venuje čarodejníckej činnosti.
Súdny proces a dokazovanie viny
Mestské súdnictvo fungovalo na dvoch princípoch: akuzačnom (súkromno-právne spory) a inkvizičnom (úradná moc). Dôkazové konanie spočívalo zvyčajne vo výpovediach svedkov, v znaleckom ohodnotení spôsobenej škody, pri deliktoch proti životu a zdraviu sa vykonávali obhliadky tela lekármi alebo skúsenejšími matrónami.
Pokiaľ výsluch neviedol k priznaniu, mohla byť u ľudí nešľachtického pôvodu nariadená tortúra. Zákonník Constitutio Criminalis Theresiana z roku 1768 obsahoval podrobné návody na tortúru, vrátane obrázkov. Medzi metódy patrilo spútanie, pálenie sviečkami či naťahovanie na škripec. Je však nutné zdôrazniť, že prístup oravskej sedrie k problémom bosoriek si až na jeden prípad udržal úzus zdravého rozumu a tresty boli oveľa miernejšie ako v iných uhorských stoliciach. Koniec procesom s bosorkami v Uhorsku prinieslo osvietenské 18. storočie. V roku 1776 panovníčka Mária Terézia obmedzila používanie tortúry pri súdnom vyšetrovaní a následne Jozef II. zakázal akékoľvek stíhanie žien za bosoráctvo.
Kriminalita v ranom novoveku
Okrem čarodejníctva sa súdy zaoberali aj inými trestnými činmi. Prvenstvo mali krádeže, ktoré predstavovali minimálne 50 percent všetkých trestných prípadov. Tresty boli rôznorodé a pri ich výbere zohrávalo úlohu viacero okolností, ako sociálne postavenie či majetok. K najprísnejším patrili kapitálne tresty za najvážnejšie zločiny. K tým najmiernejším patrili sankcie v podobe pokút, odškodnenia alebo cirkevného pokánia.
Strata cti bola pre nešľachtické obyvateľstvo veľmi vážna. Tresty na pranieri, ako napríklad drevený kôl alebo kamenný stĺp, symbolicky i reálne vylúčili odsúdených zo spoločnosti. Strata cti znamenala obmedzené možnosti uplatnenia a zvyšovala riziko, že sa ľudia uchýlia ku kriminálnej činnosti. Väzenie sa zväčša nepoužívalo ako trest sám osebe, slúžilo hlavne ako vyšetrovacia väzba. Doživotný žalár je až novodobá záležitosť, keď sa tie najprísnejšie tresty smrti postupne pretavili do dĺžky uväznenia v 19. storočí.
Postavenie žien a sociálne aspekty
Z čarodejníctva a bosoráckych praktík boli obviňované najmä ženy. Zber liečivých rastlín, spoznávanie ich liečivých vlastností a najmä ich používanie pri liečení vyvolávalo v spoločnosti, ktorá nechápala zákony prírody, často podozrenie. Ak liečebný postup nepriniesol výsledok, pre bylinkárku to mohlo znamenať trest v podobe vyhlásenia za bosorku ako akt odplaty.
Zaujímavým prípadom bol prípad Anny Kornútovej z roku 1727, ktorej trestom bolo sedenie na trlici v mestečku Veličnej počas troch nedieľ, keď ľudia pôjdu do kostola. O tom, že v roku 1790 Žofia Durčáková z Pekelníka „čarodejstvá a vedomstvá“ robila, vieme opäť iba zo zachovaného vypočúvania svedkov. Trestom pre túto ženu bolo 40 rán korbáčom na trhu v mestečku Trstenej a vyhnanie za hranice Oravskej stolice. Tieto prípady potvrdzujú, že hoci bola spoločnosť ovplyvnená poverami, trestná činnosť bola často riešená pragmaticky s ohľadom na miestne tradície a úroveň vzdelania danej komunity.
tags: #carodejnictvo #trestn #cin