Tajomstvá prírody boli pre bežného človeka od dávnej minulosti veľkou záhadou, ktorej podstatu nechápal. Búrka, križujúce sa blesky, padajúce hviezdy, zatmenia Slnka a Mesiaca, menšie či väčšie katastrofy a nešťastia, choroby, striedanie ročných období, dňa a noci, prinášali obavy a strach z nepochopeného, neznámeho a nevysvetliteľného. Všetko, čo je v súčasnosti pre nás také bežné a jasné, si veľakrát nevedeli ľudia vysvetliť, nepoznali príčinu a podstatu. Práve tieto javy tvorili živnú pôdu pre vieru v nadprirodzené sily, zasahujúce do ľudských osudov. Viera v čarodejnice, bosorky alebo černokňažníkov, rôzne povery a rituály si niesli ľudia od dávnych čias, prejavovali sa s menšou či väčšou intenzitou v danom období a konkrétnej spoločnosti.
Korene čarodejníctva v histórii
Čarodejníctvo je pojem, ktorý mal v rôznych spoločnostiach a dobách rôzne významy. Tieto významy majú spoločné použitie údajných nadprirodzených schopností alebo síl. Naopak, rôzny je vzťah k náboženstvu, mágii, etike. Viera v nadprirodzeno a účinnosť kúziel bola pevnou súčasťou náhľadu na svet v najstarších civilizáciách. V tomto kontexte bolo kúzlenie samo o sebe eticky neutrálne - kúzla mohli byť dobré aj zlé. Písomné pramene o čarodejniciach sa vyskytujú už v starovekom Sumere a Egypte. Existenciu čarodejníctva v antickom Grécku dokladá Homér, dosvedčujú ho aj rímski autori. Podľa týchto prameňov mali čarodejnice možnosť ovplyvňovať živé tvory a niekedy aj neživé veci. Často sa im prisudzovali nešťastia, ktoré sa stali nelogicky počas všedného dňa, ako náhle úmrtia dobytka aj ľudí, požiare a podobne.
Čarodejnícke procesy na Orave v 17. a 18. storočí
V porovnaní s okolitými štátmi sa na území Uhorska honby na čarodejnice nerozvinuli do veľkých rozmerov, ani inkvizícia sa neprejavila tak výrazne, ako napríklad v Nemecku, Francúzsku či Španielsku. Napriek tomu horeli hranice i v Uhorsku a veľa žien bolo označených za čarodejnice či bosorky, ktoré bolo treba potrestať. Procesy so ženami, obvinenými z bosoráctva, riešili rovnako mestské ako i stoličné či vrchnostenské súdy. Označenie za čarodejnicu či černokňažníka mohlo postihnúť ktoréhokoľvek človeka bez rozdielu pohlavia a stavu, ktorý sa vymykal z vtedajšieho bežného priemeru.
Z čarodejníctva a bosoráckych praktík boli obviňované najmä ženy, oveľa menej súdy prerokovávali procesy, ktoré sa týkali mužov. Podozrivou z bosoráctva sa tak mohla stať hociktorá žena, zaoberajúca sa liečiteľstvom, venujúca sa bylinkárstvu, či pôrodná babica. V 17. a 18. storočí sa prípadmi čarodejníctva či bosoráctva zaoberal nielen oravský stoličný súd, ale riešil ich aj mestský úrad v mestečku Veličná. V období rokov 1625 až 1677 boli vo Veličnej riešené 4 súdne spory, v ktorých boli obžalované ženy z čarodejníctva či čarodejníckych praktík. Z celkového počtu sporov však iba jeden prípad z roku 1628 skončil upálením obvinenej ženy. Strana, na ktorej bol prípad ženy potrestanej smrťou zapísaný, bola neskôr vytrhnutá.
Trestný súd Oravskej stolice
Obvinenie z čarodejníctva či bosoráctva bolo kvalifikované za trestný čin, a preto sa riešením týchto sporov zaoberal trestný súd Oravskej stolice (sedria criminalis). Prípad Doroty Mandrákovej z Hornej Lehoty, ktorá svoju „čarodejnícku“ činnosť vykonávala približne 18 rokov, poznáme iba zo zápisu, ktorý vznikol počas jeho vyšetrovania. Dorota zbierala liečivé byliny, varila z nich odvary, ktorými potom liečila chorý dobytok so striedavým úspechom. Práve niekoľko neúspešných liečebných praktík a nespokojnosť ľudí sa jej stali osudnými.
V roku 1727 prerokovávala sedria dva spory so ženami, Evou Poliakovou a Annou Kornutovou, ktoré obidve pochádzali z dediny Žaškov. Zaujímavým prípadom ohľadom trestnej agendy bol prípad Anny Kornútovej, ktorá okrem vypočúvania svedkov obsahovala i samotnú dobrovoľnú výpoveď obžalovanej, v ktorej popísala dôvod, prečo sa začala venovať liečiteľstvu. Sedria s prihliadnutím na jej „sešlý vek“, vdovský stav, tiež sľub, že takéto pochybné liečiteľské praktiky už nebude vykonávať a že sa polepší ju odsúdila na sedenie na trlici v mestečku Veličnej počas troch nedieľ.
Uhorský právny vývoj a čarodejníctvo
Uhorské stredoveké právo malo dve základné právne formy - obyčaj a zákon. Až do prijatia trestného kódexu Márie Terézia Constitutio Criminalis Theresiana v roku 1768 si rozhodujúcu úlohu zachovalo obyčajové právo. Už v období rano-uhorského štátu spoločnosť verila, že bosorky majú magickú moc a vedia vážne poškodiť. Panovníci a ani cirkev ich však netrestala „na hrdle“ a prístup orgánov súdnej moci k nim bol relatívne umiernený.
Panovníci z rodu Arpádovcov vydávali zákony v podobe dekrétov, ktoré okrem iného obsahovali aj trestnoprávne ustanovenia týkajúce sa čarodejníctva. Od čias panovania kráľa Štefana malo uhorské právo vo veciach čarodejníctva celkom rozumné ustanovenia. Procesy s čarodejnicami sa v starom Uhorsku po prvýkrát spomínajú v dekrétoch svätého Štefana, a to v 2. dekréte a v 31. článku, ktorý niesol označenie „O strigách“. Najďalej však zašiel uhorský kráľ Koloman, ktorý sa odmietol vo svojich zákonoch bosorkami zaoberať. Podľa článku 57 (I. kniha) dekrétov sv. Kolomana „o bosorkách, keďže nejestvujú, nech nie je ani žiadne vyšetrovanie“.
Moderné chápanie trestného činu a historická paralela
Hoci sa len nedávno tvrdilo, že zákony o čarodejníctve tvorili „právnu revolúciu“ v ranomodernom období, takto to jasne nie je. Čarodejníctvo sa dá považovať za jeden z najstarších zločinov v histórii ľudstva. V právnej praxi sa obvinenia z nočných letov ukázali ako najdeštruktívnejšie, pretože podozriví boli vyslýchaní, aby menovali svojich komplicov. Spolu s použitím tortúry takéto otázky mali vytvoriť reťazové reakcie, čo malo za následok masívne čarodejnícke procesy pripomínajúce podobné udalosti v rímskej antike.
V súčasnosti je trestné právo podstatne iné. Napríklad trestný čin krádeže je upravený v ustanovení § 212 Trestného zákona. V zmysle zákonnej úpravy: Kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a spôsobí tak malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Objektom je vlastníctvo, resp. oprávnená držba veci. Rozdiel medzi historickým stíhaním bosoriek a moderným trestným právom je priepastný - kým v minulosti sa dôkazy často nahrádzali iracionálnymi konštrukciami, dnes musí byť vina preukázaná na základe zákonných dôkazných prostriedkov, bez ohľadu na náboženské či spoločenské predsudky.
Osvietenské 18. storočie prinieslo koniec procesom s bosorkami v Uhorsku. V roku 1776 panovníčka Mária Terézia obmedzila používanie tortúry pri súdnom vyšetrovaní a následne Jozef II. zakázal akékoľvek stíhanie žien za bosoráctvo. Tento historický obrat znamenal víťazstvo racionálneho myslenia nad strachom z nepoznaného, čím sa uzavrela kapitola, v ktorej boli mnohí ľudia neprávom odsúdení na základe predsudkov a nevedomosti.
tags: #carodejnictvo #trestny #cin