Celestínske proroctvo, napínavý príbeh o hľadaní poznania a starých tajomstiev, sa stal klasikou ezoterickej literatúry. V pralesoch Peru sa našiel prastarý rukopis, ktorý obsahuje deväť vhľadov - dôležitých poznatkov o živote, ktoré musia pochopiť jednotlivci aj celé ľudstvo, aby na Zemi mohla nastať nová éra, založená na láske a pravej duchovnosti. Hrdinovia knihy po tomto spise pátrajú a pritom prechádzajú osobnou premenou, pretože na vlastnej koži - v podobe nezvyčajných náhod a odhaľovania pozoruhodných súvislostí - zažívajú to, o čom sa píše v záhadnom proroctve.
Kniha odhaľuje tajomstvá, ktoré menia svet, v ktorom práve žijeme. Hlavný hrdina, ktorý túži poznať zmysel života, sa vypraví do Peru, aby pátral po tajomnom Rukopise neznámeho pôvodu, ktorý sa snažia oficiálne miesta úspešne potlačiť. Rukopis osvetľuje, akou cestou sa bude naša civilizácia uberať v ďalšom tisícročí. Podľa proroctva sa nič na svete nedesie bezdôvodne, všetko má svoj význam. Podľa neho je celý svet tvorený energiou, ktorú má aj každý človek, a o ktorú by sa ľudia nemali okrádať.
Bartolomej Holzhauser: Prorok stredoveku a jeho pohľad na Cirkev
V posledných rokoch sa však zo zaprášených archívov vynorili a pozornosť si získali pozoruhodné proroctvá ctihodného Bartolomeja Holzhausera, katolíckeho kňaza a proroka 17. storočia. Narodil sa v roku 1613 ako syn obuvníka neďaleko Augsburgu v Nemecku. Bol inteligentný a usilovný a v roku 1639 vysvätený v salzburskej diecéze, kde založil rehoľný inštitút bartolomitov, ktorý mal napraviť už laxné mravy a vlažnú vieru vtedajšieho sekulárneho kléru. Spoľahliví teológovia a ľudia, ktorí ho poznali, ho opísali ako človeka bez ľsti, neschopného klamať. Bartolomej správne identifikoval protestantskú revolúciu ako koniec jednej éry a začiatok prvej veľkej revolúcie. Ďalej predpovedal Francúzsku revolúciu s ďalšími revolúciami 19. storočia.
„Počas tohto obdobia,“ správne predpovedal, „mnohí ľudia zneužijú slobodu svedomia, ktorá im bola uznaná. Práve o takýchto ľuďoch hovoril apoštol Júda, keď povedal: „No títo sa rúhajú tomu, čo nepoznajú. A čo podľa prírody poznajú ako nemé zvieratá, to je im na záhubu.“ Ukázal tiež omyl osvietenstva a falošnej vedy, ktorá čoskoro mala ovládnuť spoločnosť: „Budú sa vysmievať kresťanskej jednoduchosti, budú to nazývať bláznovstvom a nezmyslom, ale budú mať najvyšší ohľad na pokročilé znalosti a na zručnosť, s ktorou axiómy zákona, morálne predpisy, sväté kánony a náboženské dogmy zavalia nezmyselnými otázkami a prepracovanými argumentmi.“
Pre nás je zaujímavé jeho veľké dielo, Komentár k Apokalypse sv. Jána. „Bol som ako dieťa, ktorého ruku viedli, keď som písal,“ povedal o sebe neskôr. Vznešené dielo - ktoré vtedajší teológovia považovali za ďaleko mimo prirodzený talent nemeckého kňaza - bolo vytlačené až v roku 1784, 134 rokov po jeho smrti. Knihu Apokalypsy interpretoval takto: Sedem hviezd a sedem svietnikov, ktoré videl svätý Ján, znamenajú sedem období dejín Cirkvi, od jej založenia až po jej dovŕšenie pri Poslednom súde.
Sedem období Cirkvi podľa Holzhausera
- Apoštolský vek: Začína sa od Pána Ježiša Krista a trvá až do prvých prenasledovaní.
- Vek prenasledovania a mučeníkov: Trval od Nera po Konštantína Veľkého.
- Vek osvietenia: Od Konštantína po Karola Veľkého.
- Vek pokoja (slávny stredovek): Cirkev a spoločnosť prinášali bohaté ovocie od Karola Veľkého až po lutheránsky blud.
- Vek problémov, spustošenia, poníženia a chudoby: „Toto,“ hovorí Holzhauser, „je pre Cirkev obdobie problémov, spustošenia, poníženia a chudoby. Cirkev bude utláčaná dokonca aj katolíckymi kniežatami a vydrancovaná prostredníctvom daní, podvodov a iných vydieračských nárokov… Cirkev sa stane chudobnou a biednou, pretože ju budú osočovať bludári, pretože jej služobníci budú opovrhovaní zlými kresťanmi, ktorí jej nebudú prejavovať česť ani úctu. Tento piaty vek v Cirkvi je stavom súženia, stav odpadnutia, plný utrpenia každého druhu. Málokto bude ušetrený smrti mečom, hladom alebo morom. Uvidíme kráľovstvo povstávať proti kráľovstvu; ríše budú v sebe rozdelené a spustošené; kniežatstvá a monarchie budú zvrhnuté a takmer celý svet upadne do chudoby.“ „Toto všetko sa už čiastočne stalo (povedal v roku 1656); časť sa ešte musí stať.“ Ctihodný Bartolomej prirovnáva toto obdobie k piatemu dňu stvorenia, v ktorom zem zrodila vtáky, ryby a poľnú zver. Prečo? „V tomto žalostnom stave Cirkvi budú božské a ľudské zákony bez sily a budú brané na ľahkú váhu. Náuka a predpisy Cirkvi budú v opovrhnutí; kňazi nebudú dodržiavať cirkevnú disciplínu, a ľudia nebudú dodržiavať politický poriadok.“ Je zaujímavé vidieť, že ctihodný Holzhauser predpovedá infiltráciu nepriateľa do svätej Cirkvi, niečo, čo si málokto v 17. storočí vedel predstaviť, ale čo sa naozaj stalo v 19. storočí a triumfovalo v 20. storočí na II. Vatikánskom koncile. Pred takmer štyristo rokmi napísal: „Tieto časy budú „časmi zla…, storočie plné nebezpečenstiev a nešťastí. Heréza bude všade a stúpenci herézy budú takmer všade pri moci… Boh dopustí toto veľké zlo proti svojej Cirkvi. Heretici a tyrani prídu náhle a nečakane. Vtrhnú do Cirkvi, kým biskupi, preláti a kňazi budú spať. Vstúpia do Talianska a spustošia Rím.“ Čo sa stane na konci tohto veku utrpenia? Boh vykoná Súd národov, veľký trest, kedy veľká časť ľudí zomrie.
- Šiesty vek Cirkvi: Mnohí hovoria, že v Šiestom veku spomínaný svätý pápež a mocný panovník sa zjednotia a znovu vybudujú to, čo zničili modernisti a moslimovia. Panna Mária z La Salette povedala, že tento vek bude trvať len 25 rokov pred príchodom Posledného Antikrista. Panna Mária vo Fatime však dala zreteľne a jasne najavo podmienku. Mier nastane len vtedy, keď pápež (so všetkými biskupmi sveta) platne zasvätí Rusko jej Nepoškvrnenému Srdcu. Žiadne slovíčkarenie. Žiadne slobodomurárske zástierky pre kontrolu populácie prostredníctvom klimatického alarmizmu. Obyčajné, jednoduché a zrozumiteľné zasvätenie Ruska (nie „celého sveta“) jej Nepoškvrnenému Srdcu. Keď to urobí pápež, začne tým Šiesty vek Cirkvi.
- Siedmy vek (dovŕšenie pri Poslednom súde): Podľa Holzhausera tento vek nastane po veľkom treste a Súde národov.
Holzhauserových sedem epoch Cirkvi pôsobí celkom presvedčivo vo svetle súčasného pádu Ríma a všetkých schválených mariánskych zjavení za posledných niekoľko stoviek rokov. Predpovedajú, že po ére herézy bude nasledovať éra mieru, jednoty a evanjelizácie. Vďaka Fatime vieme, že to musí začať Ruskom, ktoré je už zrelé na obrátenie.
Proroctvá a ich vzťah k súčasnosti
Tu sa ponúka možnosť spojiť si slová Holzhauserových proroctiev zo 17. storočia s novšími zjaveniami a posolstvami Panny Márie v Quite, La Salette a Fatime. Samozrejme, iba Pán Boh vie, čo prinesie budúcnosť, ale Matka Božia, ak zoberieme do úvahy potvrdené a pravé zjavenia, prichádza vždy, keď ľudstvo potrebuje varovať a napomenúť. Máriine slová v spomínaných zjaveniach hovoria o veľkých problémoch v Ríme, čím sa myslí vo vedení Cirkvi. Ako katolíci sa pozeráme na Sv. písmo a schválené proroctvá, ktoré predstavujú a ponúkajú určitú časovú líniu udalostí, ktorá nám naznačuje, že sme v neskorších časoch, po ktorých bude nasledovať čas obrátenia a pokoja.
Odborníci na mariánsku teológiu tvrdia, že také zasvätenie by zmenilo Rusko pomerne rýchlo. Otec Kramer a otec Isaac Mary Relyea si myslia, že Ruská, ale aj iné pravoslávne cirkvi sa budú musieť vzdať svojho odmietania Filioque a niekoľkých ďalších chýb, aby sa spojili s rímskokatolíckou Cirkvou. Po všetkých tých škodách, ktoré sme si na Západe napáchali za posledných 100 rokov (a najmä za posledných 10 rokov), bude zrejme potrebný zázrak ešte globálnejší ako Panna Mária Guadalupská. Inak sotva presvedčíme ruských pravoslávnych, že je rozumné zjednotiť sa s rímskou Cirkvou. Mnoho verných ruských pravoslávnych bolo zabitých a umučených komunistami v 20. storočí.
Východní pravoslávni (od Egypta cez Grécko po Rusko) považujú Novus ordo missae za protestantskú liturgiu. Nemajú záujem na únii s liturgiou, o ktorej dokonca aj katolícki cirkevní historici pripúšťajú, že bola písaná za pomoci slobodomurárov a protestantov. Katolíkov budú pravoslávni a protestanti brať vážne len pod vedením poriadneho tradičného pápeža. Otec David Nix uvažuje, čo by sa stalo, ak by sa takýto svätý, tradične zmýšľajúci rímsky pápež objavil. Mohol by zrušiť en block celý II. vatikánsky koncil. Čo by sa stalo, keby to skúsil? Uvrhlo by to mnohých modernistických katolíkov do zmätku, problémov, nevery a úplnej apostázy. Čo by sa stalo s modernistickými katolíkmi, keď sa rozjasní a osvetlí ich svedomie? Je možné, že prijmú tradičný, apoštolský katolicizmus. Alebo je tiež možné, že tak ako samoľúbi Židia v prvom storočí, aj pokrokoví katolíci odmietnu budúceho traditionalistického pápeža, o ktorom sa prorokovalo v Šiestom veku Cirkvi. Áno, takýto kapitán by mohol zvrátiť II. vatikánsky koncil a vrátiť naspäť tradičné formy sviatostí, veď Panna Mária hovorí o prelátovi, ktorý „obnoví Cirkev“. Obnoviť znamená nájsť niečo, čo sa stratilo, alebo zabudlo, alebo prestalo používať. Možno ho niektorí modernistickí katolíci prijmú, ale iní nie a v Cirkvi verejne vypukne schizma v súvislosti s aktuálnymi otázkami morálky, sexuality a liturgie. Pretože v katolíckej Cirkvi vypukol otvorený boj s kacírstvom, mnohí veria, že sme práve v tej hraničnej zóne medzi Piatym a Šiestym vekom. Je to jasné z faktu, že žiadosť z Fatimy nebola poriadne vypočutá a vrchol hierarchie odmietol jasnú požiadavku zasvätenia Ruska a ignoruje fatimské varovanie, že necudnosť privedie mnoho duší do pekelných plameňov.
Otec Nix ďalej hovorí, že ak by však východní pravoslávni chceli vstúpiť do jednoty práve s takýmto tradičným rímskym pápežom, museli by sa zmeniť len veľmi málo. Mohli by si ponechať bezo zmeny svoje starodávne sviatosti podľa východného obradu a patristickú náuku (za predpokladu, že prijmú Filioque a niekoľko ďalších vecí, ako je zákaz rozvodu a zákaz antikoncepcie). Je to preto, že pravoslávni nikdy nemali II. vatikánsky koncil, ktorý všetko zmenil. Oktáva Zjavenia Pána na Západe nám pripomína, že medzi východnými cirkvami môže dôjsť k zázračnému osvieteniu. Samozrejme, analógia pokrivkáva, pretože Mudrci boli pohanmi a východní ortodoxní sú zjavne kresťanmi. Ale podobnosť je v tom, že Židia spali kedysi a katolíci spia napriek množstvu znamení, ktoré im Boh posiela, kým v Rusku sa zakazujú gay pochody a objavujú sa snahy o obmedzenie počtu zabíjaných detí. Samozrejme, nestačí byť ruským alebo gréckym pravoslávnym. Dokonca je dnes aj pomerne veľa evanjelikálov, ktorí by vstúpili do jednoty s Rímom, ale hovoria, že nemôžu, pretože sa zdá, že je Rím veľmi „woke“. Tí by sa snáď k tradičnému pápežovi pridali, najmä ak by ho podporil Boh cez nejaký globálny zázrak. Ale ak sa ešte Ježiš už čoskoro nevráti v sláve, tak otec Nix verí, že ďalší pápež zasvätí Rusko a my uvidíme obrovskú vlnu konverzií na katolícku vieru.
Podľa Panny Márie z La Salette a ďalších mariánskych proroctiev sa zdá, že budeme mať nejaký čas pokoja (v La Salette sa spomína 25 rokov) a milióny obrátení. Ak má Šiesty vek Cirkvi trvať iba 25 rokov, znamená to, žeby sme sa mohli dožiť toho, že ďalší pápež zvráti II. vatikánsky koncil a zasvätí Rusko. Ľudstvo však s požehnaním málokedy zaobchádza dobre. Samozrejme, Posledný Antikrist bude tvrdiť, že má konečné, na ľuďoch založené, riešenie. Biblia hovorí, že bude vládnuť 3 a pol roka. Dvaja svedkovia z Neba - Enoch a Eliáš sa vrátia, aby získali veľa konvertitov z pohanov a Židov. Nakoniec ich Antikrist zabije. Alebo sa možno Ježiš nevráti ešte tisíce rokov. Alebo sa konca sveta dožijeme už tento rok a nestane sa nič z toho, čo píšem, hovorí otec Nix. Niektorí ľudia hovoria, že keď Panna Mária vo Fatime povedala: „Nakoniec moje Srdce zvíťazí“, myslela to doslovne na konci. Že až na konci sveta jej Srdce zvíťazí nad všetkým. Napokon to bola tiež Panna Mária, tento raz v La Salette, ktorá povedala: „Rím stratí vieru a stane sa sídlom Antikrista.“
Biblické proroctvá a ich interpretácia
I. Prečo Boh prorokom odhaľoval budúce udalosti? Čo Boh sleduje tým, že ľuďom odkrýva tajomstvom zahalenú budúcnosť? Chce ľuďom ukázať svoju veľkosť, múdrosť a schopnosti. Proroctvo dávalo ľuďom orientáciu v problémoch v rôznych dobách. Apoštol Peter napísal, že „proroctvo je ako svieca, ktorá svieti na temnom mieste, dokiaľ nenastane deň.“ (2 Petr 1,19) Naplnené proroctvá dávajú ľuďom záruku, že sa skutočne splnia všetky Božie sľuby, aj tie najväčšie. Ľudia pred potopou neverili Noemovi, že príde potopa. Ona však nastala! Ľudia pred narodením Krista neverili, že sa narodí Mesiáš, on však prišiel. Dnešným ľuďom pripadá nemožné, že by Kristus mohol prísť druhýkrát. Existuje ešte jeden dôležitý dôvod. Proroctvá majú cirkvi a veriacim ľuďom pomôcť k bdelosti, k tomu, aby sa vyhli nebezpečenstvám, odpadnutiu a klamom nepriateľa!
Boh už v Danielovom proroctve začal predpovedať udalosti, ktoré sa budú odohrávať od doby Danielovej až „do času konca“ (Dan 2,28.29; 8,17). Proroctvá sa týkajú striedania ríší, zápasu politických síl (Dan 7,16.17), ale zvlášť osudov cirkvi, jej miesta, života, úspechov a prehier v dejinách (Dan 7,21 a i.). V prorockých spisoch nachádzame určité tematické celky, v ktorých Boh sleduje pohľad na cirkev vždy z určitého uhla. V 2. kapitole knihy Daniela Boh odhalil základný prorocký náčrt. Používa obraz kovovej postavy a kameňa, ktorý ju na konci rozdrtil. Zlatá hlava (Dan 2,37.38) predstavovala Babylonskú ríšu (606-538 pr. n. l.), Strieborná hruď bola obrazom Médoperzskej ríše (Dan 2,39 - r. 538-r . 331). Medené brucho (Dan 2,39b) symbolizovalo Grécku ríšu (331-161 pr. Kr.). Železné nohy sú výstižným obrazom Rímskej ríše (Dan 2,40 - r. 161 pr. n.l. až r. 476 n.l.). Nohy zlepené z hliny a železa (Dan 2,41-43) hovoria o dlhých storočiach vojen, zjednocovacích snahách v Európe a Malej Ázii. 7. kapitola Danielovho proroctva opisuje rovnaké ríše pomocou iných symbolov. Babylonskú ríšu prirovnáva ku levovi (Dan 7,4), Médoperzskú k medveďovi (v. 5), ríšu Grécku k leopardovi (v. 6) a Rímsku ríšu opisuje ako „strašné, príšerné a mimoriadne mocné zviera“ (v. 7). Po tomto stručnom popise politických síl sa Daniel začína obšírne dotýkať určitej moci, ktorá začína na dlhé stáročia zasahovať do náboženskej oblasti, do života Cirkvi. Daniel vo videniach videl až za oponu viditeľného sveta. Snaží sa nám ukázať, že vo svete okrem vládcov viditeľných mocností, pôsobia aj mocnosti duchovné. Daniel v 7. kapitole opisuje túto moc ako „malý roh“, ktorý vyrástol z jednej z desiatich hláv šelmy. Táto moc vzniká časovo až po zániku Rímskej ríše (v. 7.8). Roh bol najskôr „malý“ (v. 8), potom „vyrástol“ a „bol na pohľad väčší ako iní“ (v. 20). Pri svojej rozpínavosti „vylomil tri z okolitých rohov“ (v. 8). „Mal ústa, ktoré hovorili veľké veci a rúhania“ (v. 20). „Mal oči podobné očiam ľudským“ (v. 20). „Povedie vojnu proti svätým“ (v. 21). „Bude pomýšľať na to, že zmení časy a zákon“ (v. 25). Bude vládnuť presne vymedzenú dobu (v. 25). Daniel vo svojej dobe ešte nič nevedel o tom, že izraelský národ sa navráti zo zajatia do Palestíny, že sa znovu postaví proti Bohu a ukrižuje Mesiáša. Nič nevedel o povolaní novozákonnej Cirkvi, o jej neskoršom odklone od Boha, od Jeho Slova, o úpadku stredovekej cirkvi, kedy sa podľa slov J. Á. Komenského stalo toto: „Všetko v Rímskej cirkvi je tak pokrivene, že niet miesta pre Božieho človeka.“ Boh tento smutný vývoj cirkvi predpovedal - nie preto, že sa to muselo stať! Proroctvá zaznamenané v Dan 7. a 8. kapitole sú varovaním pred tým, čo sa môže stať, ak sa Cirkev odkloní od svojho Pána.
Ôsma kapitola Danielovho proroctva sa ešte raz vracia k zápasu Médoperzskej ríše s Gréckou svetovládou. Baran s dvoma rohmi predstavuje Médoperziu (v. 3) a kozol s jedným rohom predstavuje Grécko na čele s Alexandrom Veľkým (v. 5). V ďalších veršoch sa prorok venuje opäť pôsobenia onej moci - „malému rohu“ a opisuje ďalšie detaily jeho pôsobenia (v. 9-14). Keď anjel Gabriel potom Danielovi živo opisuje (v. 16.17) pôsobenie onej moci, utrpenie verných, zápas proti Bohu a Jeho pravde (v. 23-26), Daniel pochopil, že to všetko robí nepriateľ pod rúškom kresťanstva, že sa satanovi podarí postaviť cirkev proti Bohu i keď bude stále žiť v domnienke, že Bohu slúži. Toto všetko na proroka zapôsobilo tak, že ťažko ochorel (v. 27).
II. Pokiaľ sa zaoberáme proroctvami, potom medzi novozákonnými knihami zaujíma zvláštne postavenie kniha Zjavenie Jána. Dlhé stáročia ľudia túto apokalyptickú knihu považovali za tajomnú, nezrozumiteľnú. Cieľom tejto knihy nie je len ukazovať na to, čo proti Cirkvi robí satan, ako bojuje, klame, zvádza. Omnoho dôležitejšie je vedieť, čo v prospech Cirkvi robí jej zakladateľ a Pán, jej ochranca a pomocník - Ježiš Kristus. Ak nepriateľ satan spôsobuje úpadok, rozdelenie a konečne smrť, potom Ježiš Kristus zaručuje pokrok, šťastie a konečné víťazstvo.
A. V Zj 1,19 čítame: „Napíš teda, čo si videl - to, čo je, aj to, čo sa má stať potom.“ A hneď vo v. 2. a 3. kapitola Zjavenia predkladá sedem listov, posolstvo „siedmich zborom“. Ich mená prezrádzajú, že išlo o kresťanské zbory v Jánove dobe v Malej Ázii. Keďže kniha opisuje nielen to, „čo je“, ale aj „to, čo sa má stať potom“, potom pod jednotlivými zbormi chápeme jednotlivé etapy kresťanskej cirkvi v dejinách. Pozorným štúdiom zistíme, že cirkev podľa tohto popisu prechádzala dobou nadšeného zvestovateľského úsilia (Efez - Zj 2,1-7), potom dobou krutého prenasledovania za rímskych cisárov (Smyrna - Zj 2,8-11). Asi v 5. storočí nastáva doba odpadnutia, kompromisov kresťanstva s pohanstvom (Pergamen - Zj 2, 12-17). Doba znázornená cirkvou Tyatirskou predstavuje dobu temna, hlboký stredovek (Zj 2,18-29). V čase, ktorú znázorňuje cirkev v Sardách, začínajú záblesky reformácie, návrat k čistému náboženstvu Biblie (Zj 3,1-6). V 17. a 18. storočí reformácia a osvietenstvo vyústili do vzniku veľkých prebudeneckých hnutí, k živému záujmu o veľké biblické pravdy a Kristov druhý príchod. Posledná cirkev Laodicejská predstavuje poslednú etapu kresťanstva pred príchodom Ježiša Krista, biedu a chudobu veriacich ľudí 20. storočia.
Dvanásta kapitola Zjavenie opisuje to isté obdobie kresťanskej cirkvi, avšak z iného pohľadu. Odhaľuje, čo sa odohráva v zákulisí viditeľného sveta. V duchovnom zákulisí sveta prebieha nezmieriteľný zápas medzi mocnosťami dobra a zla, medzi Bohom a satanom. A v strede tohto boja sa nachádza cirkev. „Žena odiata slnkom“ (Zj 12,1) je obrazom Kristovej cirkvi. Božia cirkev čakala narodenie Vykupiteľa (v. 1-5). V 4. verši sa objavuje správa o pôvodcovi odboja proti Bohu, o satanovi a o moci, ktorú použil k tiahnutiu proti Kristovi. Bola to stará Rímska ríša. Satan vďaka žalobám Židov a krutosti Rimanov síce Božieho Syna pribil na kríž, avšak verše 4. a 5. píšu, že „jej syn bol vytrhnutý k Bohu“. Kristus odišiel späť k Bohu, avšak na svete zostala Božia cirkev. Ďalej Ján v 12. kapitole knihy Zjavenie opisuje vzburu satana proti Bohu a jeho vytrhnutie z neba (v. 7-12) a jeho následný boj proti cirkvi. Po celé nasledujúce storočia, dlhú prorocky predpovedanú dobu bude nepriateľ bojovať proti verným, „ktorí zachovávajú Božie prikázania“ (v. 17). Kto bude v dobe prenasledovania nástrojom nepriateľa? Ako dlho bude trvať táto doba? Kto bude tvoriť pravú Kristovu cirkev v dobe všeobecného odpadnutia? Vďaka rôznym pohanským vplyvom začala cirkev apoštolská niekoľko storočí po odchode Pána Ježiša degenerovať. Začala túžiť po moci, sláve, bohatstve, do jej učenia vnikali nebiblické náuky a zhruba v 5. storočí sa cirkev rozštiepila na dve časti: prvá, ktorá prevzala moc zanikajúcej Rímskej ríše, ktorá sa zmierila s nebiblickým učením, zmenila Boží zákon a nakoniec začala druhú časť cirkvi, vernú menšinu, prenasledovať. Väčšina odpadla od Božieho ideálu. Menšina bola prenasledovaná.
B. Na rozdiel od 12. kapitoly, ktorá popisuje vernú časť Božej cirkvi, Zj 13. kapitola nám vykresľuje cirkev, ktorú sa nepriateľovi podarilo postaviť proti Bohu. Cirkev nikdy nemala vládnuť svetu, nikdy sa nemala spájať s politickou mocou. Zjavenie 13. kap. otvorene opisuje cirkev, ktorá sa na dlhé storočia zapredala nepriateľovi (v. 1.2). Šelma zo Zj 13. je totožná s „malým rohom“ z Dan 7. a 8. „Ústa, ktoré hovoria rúhania“ (v. 5). „Bojuje proti svätým“ (v. 7). Vládne taký istý čas ako „malý roh“. Tu je zaujímavý časový údaj. V skutočnosti sa 3,5 roka rovná 42 mesiacov a 1260 dňom. Deň v prorockej pasáži sa rovná jednému roku v skutočnosti (Ez 4,5-6). To teda znamená, že cirkev, ktorá sa v stredoveku chopila moci, mala vládnuť 1260 rokov. To zodpovedá skutočnosti! V r. 538 Justinián odovzdáva cirkvi (pápežom) neobmedzenú politickú moc bývalého Rímskeho impéria a presne po 1260 rokoch v r. 1798 ju odníma pri francúzskej revolúcii Napoleon. Kiežby sa ľudia a cirkvi poučili z tragickej minulosti stredovekého útlaku. Akonáhle sa cirkev spojila s politickou mocou, vždy začalo prenasledovanie, netolerancia. V dobe ukrižovania Krista rovnako ako za čias inkvizície. Poučia sa ľudia v dobe pred príchodom Krista? Druhá polovica 13. kapitoly Zjavenie znovu rozvíja obraz Cirkvi, ktorá sa spája s politickými silami. Verš 11. je prirovnaný k „Baránkovi“ - Kristovi, ale ďalej odhaľuje, že „hovorí ako drak“ a „vykonáva moc prvej šelmy“ (v. 12). Aby ovplyvnila obyvateľov zeme, najprv bude používať zázraky (v. 13.14), zriadi rôzne inštitúcie (obraz - v. 14.15). Každopádne však bude znovu vzkriesená náboženská a politická moc (v. 3.8.12), ktorá bude na ľudí vyvíjať nátlak, aby „prijali jej znamenie na ruku alebo na čelo“ (v. 16.17). Bude ľuďom znovu vnucovať svoje pravdy, ktoré sa, žiaľ, budú rozchádzať s pravdami Biblie. Žiaľ, že sa až dodnes nedarí mnohých cirkvám obnoviť svoje učenie podľa jasných zásad Písma. Na tom má eminentný záujem nepriateľ, ktorý vždy bojoval proti všetkému Božiemu.
Čo však na to hovorí Boh? Proroctvá z Daniel 7. a 8. kapitoly nám ukazujú, že aj napriek snahám nepriateľa, Boh má všetko pod kontrolou a jeho plán sa naplní. Celestínske proroctvo a proroctvá ctihodného Bartolomeja Holzhausera, spolu s mariánskymi zjaveniami, nám ponúkajú pohľad na budúcnosť, ktorý, hoci plný výziev, smeruje k obnove a duchovnej ére.
tags: #celestinske #proroctvo #pohlad #cirkvi