Kríž, ústredný symbol kresťanstva, je nositeľom radostnej zvesti, hoci jej hlbšie posolstvo nie je vždy na prvý pohľad zrejmé. Nie je len symbolom umučenia, ale predovšetkým nádejou, o ktorú sa možno oprieť. V snahe prispieť k sviatku Povýšenia Svätého kríža, ktorý si pripomíname 14. septembra, sa ponoríme do hlbšej symboliky kríža, ako ju predstavuje Kateřina Lachmanová vo svojej knihe „Kríž ako strom života“. Zároveň preskúmame, čo je ezoterika a ako sa jej chápanie odlišuje od tradičného náboženského prístupu, najmä v kontexte hľadania duchovného poznania a osobnej skúsenosti.
Dešifrovanie radostnej zvesti v kríži
Kateřina Lachmanová sa vo svojej knihe „Kríž ako strom života“ venuje „dešifrovaniu“ dobrej správy obsiahnutej v kríži. Tento proces nebol okamžitý; ako sama uvádza, impulz k prednáške o kríži prišiel od protestantov pre multižánrový festival. Následne tému ďalej rozvíjala, často na pozvanie na pôstne obnovy, kde sa jej poznanie prehlbovalo a formovalo do súčasnej podoby. Jej prístup k písaniu nie je založený na prieskume literatúry, ale skôr na metóde „nabaľovania“ myšlienok. Keď ju osloví nejaká myšlienka - či už pri čítaní, modlitbe, alebo na prechádzke -, v priebehu rokov sa na ňu nabaľujú ďalšie súvisiace aspekty. Citácie v jej knihách pochádzajú z dlhodobo obľúbených pasáží či autorov, nie sú umelo zháňané pre konkrétnu knihu. Aj keď literatúry na tému kríža je nesmierne množstvo, najmä v patristike, u svätých a mystikov, Lachmanová sa rozhodla text „nezdobiť umelo ako vianočný stromček“.
Symbolika „stromu života“ a jeho ezoterické konotácie
Termín „strom života“ v kontexte kríža môže niekomu pripomínať ezoteriku. Lachmanová pripúšťa, že tento termín dnes skutočne hojne využíva ezoterika, avšak nie v súvislosti s kresťanským krížom, ktorý ezoterikov často odpudzuje. Jej zámerom bolo ukázať, že Kristov kríž a radostná zvesť nie sú dve odlišné posolstvá, ale jedno jediné. Kristov kríž, jeho Láska až do krajnosti, ktorá sa na ňom prejavila, je prameňom radosti, ktorú svet nemôže dať ani vziať.
Ezoterizmus ako taký je komplex ezoterických pojmov a názorov, ktorý pochádza z gréckeho slova „esōterikos“, čo znamená „vzťahujúci sa na vnútorné“. V súčasnosti sa slovo „ezoterizmus“ používa nielen na označenie mystických vied a praxe, ale aj prenesene na javy ťažko pochopiteľné či zapamätateľné, ako je teoretická fyzika, alebo sa vzťahuje na špecifické detaily istého odvetvia. V širšom zmysle označuje aj niečo tajné, čo nie je utajené zámerne, ale vyplýva zo samotnej podstaty veci.
V histórii existovalo mnoho ezoterických subjektov siahajúcich tisícky rokov do minulosti, no žiadny z nich neprežil ako neprerušená tradícia. Ich myšlienky ožívali prostredníctvom rôznych kultúrnych vĺn. V 17. storočí európsky ezoterizmus prekvital v rozekrucianizme a slobodomurárstve. V polovici 19. storočia nový záujem o ezoterizmus, najmä vo Francúzsku, viedol k vzniku teozofického hnutia Heleny Blavatskej. V 20. storočí sa teozofia transformovala zásluhou Annie Besantovej, C. W. Leadbeatera, Alice Baileyovej a Rudolfa Steinera. Teozofii sa pripisuje hlavný vplyv na dnešný ezoterizmus, ktorý sa prejavuje v rôznych metafyzických organizáciách a skupinách hnutia New Age. Antropozofia, vytvorená Rudolfom Steinerom na začiatku 20. storočia, je syntézou západných ezoterických tradícií a teozofie.
Paradox radosti v utrpení
Spojenie Kristovho kríža s radosťou sa môže zdať ako veľký paradox, keďže pre mnohých je kríž skôr symbolom utrpenia. Lachmanová vysvetľuje, že utrpenie ku krížu, samozrejme, patrí, ale nie samoúčelné utrpenie. To neprináša nič dobré a Cirkev sa ho snaží zmierňovať. Avšak vďaka utrpeniu sa môže „vyžiariť“ niečo vzácne - skutočná láska. Utrpenie a skúšky prečisťujú lásku, podobne ako sa zlato čistí ohňom. Láska je sila, ktorá premieňa ľudské srdcia a zostáva, keď sa všetko rúca. Lachmanová priznáva, že ešte nedávno by nedokázala vidieť pozitívum ani v drobnom utrpení, no nové pohľady na Ježišov kríž jej pomohli objaviť jeho skrytú silu. Snaží sa spájať vlastné životné trampoty s Ježišovým krížom a pozerať pod povrch.
Prechod kultúr: Znak kríža v rôznych krajinách (P2).
Cesta k poznaniu: Apoštol Ján a srdce Ježišovo
Čo sa týka múdrych rád, Lachmanová uvádza, že „vedu kríža“, ako ju nazývala svätá Edita Steinová, alebo „vedu lásky“, ako ju nazvala svätá Terezka, môžeme „študovať“ najmä na Ježišovom srdci, podobne ako apoštol Ján. Prípadne pohľadom na Ukrižovaného, na živého Krista, ktorý zomrel, vstal a už neumiera, nad ktorým smrť ani zlo nemajú moc. Ak budeme stáť o to, a budeme o to prosiť, On nás skrze svojho Ducha naučí všetko, ako sľúbil. Má kľúč ku každému srdcu a vie odstrániť karikatúry Boha a kresťanstva, ktoré sa na nás nalepili, aby sa tajomstvo jeho kríža (jeho lásky) mohlo nanovo rozžiariť.
Osobná skúsenosť: Od biznisu k duchovnému hľadaniu a pádu do okultizmu
Príbeh Štefana Esztergályosa ilustruje komplexnú cestu hľadania Boha, pádu do okultizmu a následného obrátenia. Po Nežnej revolúcii sa začal vedome venovať hľadaniu Boha a pridal sa k františkánom, kde objavil bohatstvo v spoločenstve kresťanov. Neskôr sa stal obchodníkom, práca ho bavila a zarábal slušne. Postupne ho však začala ovládať túžba po peniazoch, bohatstve a uznaní, čo viedlo ku kompromisom vo vzťahu k Bohu a svedomiu. Uvedomil si, že sedí na dvoch stoličkách a má dvoch pánov, ktorí sa nemajú radi.
Po určitom čase začal opäť pociťovať duchovný smäd a uvedomil si, že svojím neusporiadaným životom a neochotou ho usporiadať, nemôže prísť k Bohu. Vtedy sa stretol s niekým, kto ho presvedčil o jeho „zmýlenej ceste“ a ukázal mu smer, akým má kráčať. S vtedajšími slabými znalosťami Biblie a učenia Cirkvi sa nedokázal ubrániť a ľahko podľahol „pomýleným rečiam“. Stal sa z neho „učeník“ a zamotával sa do okultných praktík, ako sú astrológia, liečiteľstvo (reiki) a bojové umenie. Vytvoril si vlastné náboženstvo na svoj obraz, kde si sám určoval, čo je správne, ale zároveň sa stal otrokom svojej cesty.
V reiki mal absolvovať majstrovské „zasvätenie“. Jeho životný štýl prinášal ovocie - finančne sa mu darilo, mal vplyvných známych a žil na vysokej nohe. Oženil sa a zobrali sa v kostole, hoci mal pomýlené predstavy o viere. Cez východné náuky získaval moc, ktorú aj demonštroval - dokázal ľudí uzdravovať, cítiť energiu a dokonca zložiť človeka na zem. Bol presvedčený, že robí správnu vec a pomáha ľuďom. Spôsob získavania energie a „zasväcovania“ do týchto náuk je však okultný a odvádza ľudí od Boha a Cirkvi.
Štefan mal nenásytný hlad po moci a poznaní, minul veľa peňazí na ezoterické a okultné knihy. V práci sa stretol s mágom, ktorý mu ponúkol možnosť stať sa jeho učňom. Ponuku odmietol, ale mág sa vrátil o rok a vtedy už neodmietol.
Zásvätenie do mágie a cesta na psychiatriu
Počas týždňa zasväcovania do okultných náuk skončil Štefan na psychiatrii. Mal videnia nadprirodzených vecí a bytostí, jeho prítomnosť sprevádzali nadprirodzené javy. Po troch mesiacoch liečby, elektrických šokoch a medikamentóznej liečbe videnia prestali, ale pribral dvadsať kilogramov a jeho osobnosť sa menila. Neskôr začal trpieť ťažkými depresiami a jeho hospitalizácie sa opakovali. Psychiatria sa mu stala „vynúteným domovom“. Lekár mu neskôr vysvetlil, že elektrické šoky môžu mať vedľajšie účinky, ktoré menia intelekt a poškodzujú bunky.
S druhou hospitalizáciou prišiel koniec manželstva. Strácal všetko, čo malo zmysel - prácu, priateľov. Ovládala ho neistota a strach. Mal hrozné sny a cítil, že niekto si nárokuje jeho dušu. Odmietal sám seba, svet a okolie, cítil sa odmietaný a hľadal prijatie tam, kde bol ešte viac doráňaný. Psychiatria sa mu stala miestom útechy vďaka ľuďom, ktorí ho chápali.
Obrátenie a návrat k viere
Uvedomil si, že jedine Ježiš ho môže zachrániť, a začal sa vrhať do jeho náručia. V tom čase sa stretával s kňazom, ktorý ho ubezpečoval, že nie je posadnutý, a odporúčal mu vrátiť sa do Cirkvi a hľadať Boha. Na jednom stretnutí spoločenstva sa pridal k modlitbe chvál a pocítil, ako sa ho Pán dotýka svojou láskou. Plakal, pretože ho nikto nikdy tak nemiloval. Vďaka Božej láske a pochopeniu biblických právd v spoločenstve sa dokázal zriecť nesprávnych vecí a rozhodol sa ísť po Božej ceste, hoci to bola každodenná voľba. Odovzdal Bohu svoj život, čo bolo jeho najlepšie rozhodnutie.
Všetky okultné ohavnosti oľutoval, zriekol sa ich a spálil okultnú literatúru. Vďaka Božej láske sa jeho strach, nedôvera a zatvrdnutosť premenili. Boh mu ukázal milujúceho Otca a posiela do jeho života ľudí, ktorí mu pomáhajú rásť vo viere a učiť sa milovať bezpodmienečne.
Po rokoch služby a rastu mu Boh zveroval väčšie veci. Na kresťanskej konferencii sa Boh hojne dotýkal jeho srdca, čo viedlo k slzám počas takmer celej konferencie. Pätnásť rokov po spoznaní Ježiša mu viacerí ľudia odporúčali podať manželstvo na cirkevný súd. Na konferencii Boh zmenil jeho srdce a cítil, ako mu hovorí: „Ty neurčuj mne, nakoľko môžem byť dobrý!“ Po konferencii podal žiadosť na biskupský úrad. Po roku začal chodiť s terajšou manželkou, s ktorou sa dlho poznali zo spoločenstva. Ich vzťah sa zavŕšil pred oltárom a narodili sa im dve deti. Štefan zažíva, že Boh mu vracia sedemnásobne to, čo mu vzal Zlý.
Veda vs. Ezoterika: Odlišné prístupy k poznaniu
Veda má k ezoterickým názorom výhradu - považuje ich za nezmysel. Ezoterický svet začnete vnímať až vtedy, keď uveríte v jeho existenciu. Najprv sa stretneme s abstraktnými princípmi, hľadáme dôkazy a až potom niečo zažijeme, nie nutne v merateľnej podobe. Pre vedu alternatívna realita neexistuje. Veda je upnutá na merateľnosť, opakovateľnosť a vyhodnotiteľnosť, preto je obmedzená na to, čo dokáže pomocou svojich prístrojov a teórií pochopiť - teda na „vysokohustú“ časť sveta, ktorú vnímame zmyslami. Kým vedec na vlastnej koži nezažije niečo ezoterické, bude to považovať za nezmysel. Ak by to zažil a začal o tom hovoriť, kolegovia by ho považovali za blázna. Je riskantné v dnešnom svete otvorene hovoriť o mystických zážitkoch.
Veda postupuje vytvorením hypotézy na základe pozorovaní a jej testovaním pomocou faktov. Ak dôkazy nepodporujú teóriu, hypotéza sa zruší. V tomto sa ezoterika podobá vede, s výnimkou slova „pozorovania“. Problém nastáva, keď sa veda začala správať ako ideológia, nie ako spôsob nadobúdania poznatkov.
Náboženstvá postupujú opačne: hypotéza (vierouka) sa považuje za posvätnú. Náboženstvo sa zakladá na myšlienke zakódovanej do slov (napr. Biblia). Keď niekto prevádza myšlienky na slová, vnem sa redukuje na to, čo je vyjadriteľné. Podobne ako vysvetliť slepému, čo je slnečné svetlo, slová nestačia. Učenia a staroveké múdrosti boli zakódované do slov a odovzdávané ďalej, čím podliehali interpretácii. Aby sa vytvoril jednotný obraz, vznikol inštitút kňaza ako interpretátora a inštitúcie (kostoly, mešity, synagógy), kde sa dostávala jednotná interpretácia.
Ezoterika sa odlišuje tým, že hľadá podstatu nie cez slová, ale cez prežitky. Je „neposlušná“ - berie texty, experimentuje s nimi, hľadá potvrdenie alebo nesúlad. V prípade nesúladu „odhadzuje“ texty, čím sa správa ako veda. Tým však vznikajú individuálne interpretácie a ľudské spolunažívanie prestáva byť predvídateľné. Preto veda ezoterikou pohŕda a náboženstvá ju nenávidia a boja sa jej.
Ezoterika nespochybňuje základný mýtus náboženstiev o stvorení sveta, preto by mala byť akceptovateľná pre všetky náboženstvá. Problémom je osobenie si kategórií poznávania sveta alebo práva jediného správneho výkladu. Svet existuje nezávisle od toho, čo si kto prisvojuje. Máme dve možnosti: držať sa interpretovaných učení (vedeckých či náboženských) v záujme zachovania vzťahov a spoločnosti, alebo ísť vlastnou cestou poznania s rizikom, že budeme považovaní za cvokov či nepriateľov.