Raz za čas sa na našej oblohe odohrajú javy, ktoré presahujú bežné pozorovateľné udalosti. Sú to astronomické predstavenia, ktoré nám pripomínajú nekonečnosť vesmíru a naše miesto v ňom. Jedným z takýchto výnimočných úkazov je konjunkcia Jupiteru a Saturna, planét, ktoré patria medzi najväčšie telesá našej slnečnej sústavy. Dňa 21. decembra 2020 sa na večernej oblohe odohralo takéto stretnutie, ktoré sa svojou tesnosťou radí medzi mimoriadne vzácne udalosti.
Dve najväčšie planéty na oblohe
Jupiter a Saturn sú dve najväčšie planéty slnečnej sústavy. Spolu so Slnkom predstavujú viac ako 99,9 % hmotnosti všetkých ostatných telies v slnečnej sústave. Obidve planéty boli známe už v staroveku a starovekí astronómovia ich polohy a pohyb na oblohe pozorovali a opísali. Ich vznik siaha približne pred 4,6 miliardami rokov, keď sa sformovali z protoplanetárneho mraku. Ich obrovská príťažlivosť spôsobila, že si priestor v okolí svojich obežných dráh relatívne rýchlo vyčistili od zvyškov materiálu. Z častí tohto mraku vznikli aj ich mnohopočetné mesiace.
Jupiter, ako najväčšia planéta slnečnej sústavy, je na nočnej oblohe viditeľný veľmi dobre. V čase najväčšieho priblíženia k Zemi má jeho priemer na oblohe viac ako pol uhlového stupňa, čo ho robí viditeľným ako kruh, nie len ako bodku ako hviezdy. Jeho skutočný priemer je viac ako desaťkrát väčší ako priemer Zeme. Najväčšia búrka v jeho atmosfére, známa ako Veľká červená škvrna, má približne veľkosť Zeme. Jeden obeh Jupitera okolo Slnka trvá takmer dvanásť rokov, zatiaľ čo deň na Jupiteri má len necelých 10 hodín. Ako všetky veľké plynné planéty, Jupiter rotuje okolo svojej osi oveľa rýchlejšie ako Zem.
Saturn, Jupiterov vzdialenejší a chladnejší "brat", obieha okolo Slnka v dvojnásobnej vzdialenosti. Jeho priemer je necelých desať priemerov Zeme. Jeho rok, teda obeh okolo Slnka, trvá takmer 30 rokov, teda skoro trikrát dlhšie ako jeden rok na Jupiteri. Saturn je známy svojimi nádhernými prstencami, ktoré sú tvorené jemným prachom a kameňmi. Tieto častice udržiavajú v tvare prstenca malé mesiace, nazývané pastierske mesiace. Galileo Galilei bol prvým, kto opísal prstenec okolo Saturna, rovnako ako objavil mesiace obiehajúce okolo Jupitera.
Obidve planéty obiehajú veľmi blízko rovine, v ktorej leží obežná dráha Zeme, známej ako ekliptika. Táto vlastnosť, spolu s ich rozdielnymi obehovými rýchlosťami, je kľúčom k pochopeniu frekvencie ich konjunkcií.
Prečo je konjunkcia taká vzácna udalosť?
Konjunkcia, teda priblíženie Jupitera a Saturna na oblohe, sa z pohľadu Zeme stáva približne raz za 20 rokov. Tento cyklus je výsledkom rozdielnych rýchlostí, ktorými sa planéty pohybujú po svojich obežných dráhach. Saturn sa na oblohe za rok posunie približne o 12 stupňov. Jupiter, keďže obieha okolo Slnka rýchlejšie, sa za rok posunie až o 30 stupňov. Rozdiel v ich pohybe je teda 18 stupňov (30 - 12 = 18). Za dvadsať rokov Jupiter obehne celú oblohu (20 x 18 = 360 stupňov) a opäť dostihne Saturn.
Avšak, ako ďaleko od seba sa planéty v čase konjunkcie nachádzajú, závisí od ich odklonu od roviny ekliptiky. A to, či môžeme konjunkciu zo Zeme pozorovať, závisí od ich polohy voči Slnku.
Tohtoročné priblíženie z 21. decembra 2020 bolo mimoriadne tesné. Obidve planéty boli počas konjunkcie v približne rovnakej odchýlke od roviny ekliptiky, čo im umožnilo priblížiť sa na oblohe len na 0,1 uhlového stupňa. Takto blízko boli naposledy v roku 1623, ale pozorovateľná bola takáto blízka konjunkcia naposledy v roku 1226. V porovnaní s konjunkciou v roku 2000, kedy boli Jupiter a Saturn blízko Slnka a ich pozorovanie bolo sťažené, v roku 2020 bola ich poloha výhodnejšia. Boli viditeľné približne hodinu po západe Slnka na juhozápadnom obzore. Jupiter, ako jasnejší objekt, žiaril približne 12-krát jasnejšie ako Saturn, ktorý sa nachádzal východne od neho.
Napriek tesnej blízkosti na oblohe, planéty pravdepodobne netvorili jedno väčšie žiarivé teleso. Vzdialenosť 0,1 stupňa je síce malá, ale zdravé ľudské oko ju dokáže rozlíšiť, takže obe planéty boli viditeľné ako dva jasne odlíšené žiarivé body. Vplyv na ich vnímanie mohla mať aj Ilúzia Mesiaca, jav, ktorý spôsobuje, že objekty v blízkosti obzoru sa nám zdajú väčšie, než v skutočnosti sú.
Je dôležité poznamenať, že tohtoročná konjunkcia sa odohrala počas zimného slnovratu čisto náhodou. Zimný slnovrat je určený sklonom zemskej osi k Slnku a nemá s konjunkciou priamu súvislosť.
Konjunkcia a Betlehemská hviezda: Mýtus alebo realita?
V súvislosti s konjunkciou Jupiteru a Saturna sa opäť oživili diskusie o tom, či práve tento jav nebol tou "Betlehemskou hviezdou", ktorá podľa Biblie ohlasovala narodenie Ježiša. O presnej podstate Betlehemskej hviezdy sa vedú spory už od čias, kedy bola spomenutá v Evanjeliu podľa Matúša. Medzi teórie patrí supernova, veľký meteorit, kométa, ale aj práve konjunkcia planét.
Z obdobia okolo prelomu letopočtov máme obmedzené astronomické záznamy, čo komplikuje pátranie po zdroji legendy. Teóriu o kométe by mohlo podporiť pozorovanie kométy čínskymi astronómami v roku 12 pred Kr. (Halleyova kométa) a v roku 5 pred Kr. Vtedajšie vnímanie komét ako zlých znamení však robí túto teóriu menej pravdepodobnou ako symbol narodenia Ježiša. Veľký meteorit je vylúčený kvôli svojej krátkej dobe trvania, ktorá by neumožnila mudrcom ju nasledovať týždne.
Čínski a kórejskí astronómovia zaznamenali v roku 4 pred Kr. jav zodpovedajúci supernove. Niektoré zdroje uvádzajú, že supernova bola zaznamenaná aj v Palestíne, ale môže ísť len o odkaz na biblický zdroj.
Johannes Kepler v roku 1614 vypočítal, že v roku 7 pred Kr. došlo k trom konjunkciám Jupitera a Saturna. Moderné výpočty potvrdili, že vtedy bola vzdialenosť medzi planétami takmer taká, ako je priemer Mesiaca na oblohe. Takáto "obyčajná" konjunkcia by však zrejme nepritiahla pozornosť. Viacerí astronómovia však tvrdia, že konjunkcia trvala takmer celý rok a bola viditeľná minimálne počas troch rôznych období v roku 7 pred Kr.
V roku 6 pred Kr. sa uskutočnilo niekoľko konjunkcií Jupitera s Mesiacom. Druhá z nich, 17. apríla, sa odohrala presne v čase, keď bol Jupiter na východnej oblohe, čo je poloha dvakrát spomenutá v Biblii.
V rokoch 3 a 2 pred Kr. sa odohralo niekoľko konjunkcií, vrátane takmer splynutia Jupitera a Venuše, ktoré sa dodnes neopakovalo. Avšak v tomto období bol kráľ Herodes už po smrti, a tieto konjunkcie bolo možné pozorovať na západnej oblohe pri západe Slnka, teda nie na "správnom" mieste podľa biblického podania.
Čo presne bolo opísané ako Betlehemská hviezda, sa zrejme nikdy nedozvieme s absolútnou istotou. Či už išlo o supernovu, konjunkciu, kométu, alebo biblickú alegóriu, tieto nebeské javy inšpirovali a naďalej inšpirujú ľudstvo k hlbšiemu zamysleniu sa nad vesmírom.
Ultimate Guide to iPhone Night Sky Photography FULL TUTORIAL
Zachyťte nebeský úkaz smartfónom
Rok 2020 okrem globálnej pandémie priniesol aj výnimočné astronomické úkazy. Vďaka pokročilým technológiám v našich smartfónoch je dnes možné zachytiť veľmi pekné zábery nočnej oblohy. Pri príležitosti konjunkcie Jupiteru a Saturna, ktorá sa odohrala 21. decembra 2020, bol ideálny čas na fotografovanie.
Pre úspešné zachytenie tohto javu je dôležité nájsť si správnu lokalitu s minimálnym svetelným znečistením. Aplikácie ako Sky Map môžu pomôcť pri orientácii na oblohe a identifikácii aktuálnych pozícií hviezd a planét.
Pri fotografovaní nočnej oblohy smartfónom je kľúčové využiť Pro režim, ktorý by mal byť dostupný na väčšine dobre vybavených telefónov. Odporúča sa nastaviť dĺžku uzávierky na minimálne 10 až 30 sekúnd, v závislosti od podmienok. ISO by malo byť držané pri čo najnižších hodnotách, ale vzhľadom na malé senzory smartfónov môže byť potrebné ho zvýšiť aj nad 2000. Pre stabilné zábery je nevyhnutný statív alebo pevné upevnenie telefónu. Výsledné fotografie je možné ďalej upraviť v aplikáciách ako Adobe Lightroom.
Napriek tomu, že planéty boli nízko nad obzorom, spolu s Jupiterom a Saturnom bolo možné na večernej oblohe zachytiť aj časť našej galaxie - Mliečnej dráhy. Tento úkaz, ktorý sa odohráva raz za dvadsať rokov, bol skvelou príležitosťou na vytvorenie nezabudnuteľných záberov.