Edson Arantes do Nascimento, celosvetovo známy ako Pelé, bol muž, ktorý prekonal hranice športu a stal sa globálnou ikonou. Jeho životný príbeh, od skromných začiatkov v Brazílii až po zaslúžené uznanie ako "Čierna perla" a "Kráľ futbalu", je inšpiráciou pre milióny. Detské roky Pelého, hoci poznačené chudobou, boli formované nezdolnou vášňou pre hru, ktorá ho nakoniec vyniesla na vrchol.
Zrodenie prezývky: "Pilé" na "Pelé"
Skutočné meno Pelého, Edson Arantes do Nascimento, bolo známe len úzkemu kruhu futbalových nadšencov. Pre svoju rodinu a blízkych bol známy ako Dicu. Prezývka Pelé, ktorá sa stala synonymom futbalovej geniality, vznikla v jeho útlom detstve. Jedna z viacerých verzií hovorí, že jeho otec, sám bývalý futbalista, ho ako troj- alebo štvorročného brával na zápasy. Malý Edson mal problém s výslovnosťou mena Bilé, otcovho spoluhráča a priateľa, brankára tímu Vasco de São Lourenço. Jeho detská reč si situáciu zjednodušila a v zápaloch futbalového fanúšikovania volal na svojho obľúbeného hráča niečo ako "Pilé" alebo "Pelé". Táto neúmyselná skomolenina sa medzi obyvateľmi jeho rodného mestečka Três Corações uchytila a stala sa jeho neodmysliteľnou súčasťou.
Hoci sa traduje, že Pelé prezývku spočiatku nemal rád a preferoval svoje krstné meno Edson, ktoré mu rodičia dali na počesť slávneho vynálezcu Thomasa Edisona, sám hráč túto verziu často vyvracal. Tvrdil, že prezývky boli v jeho okolí bežné a tá jeho bola celkom prijateľná. V priebehu svojej hviezdnej kariéry bol oslovovaný aj inými titulmi, ako napríklad "O Rei" (Kráľ) alebo "Pérola Negra" (Čierna perla), ktoré odzrkadľovali jeho výnimočné postavenie v športe.
Vplyv otca a matkin sen o lekárovi
Futbalová cesta Pelého sa začala vďaka jeho otcovi, Joãoovi Ramosovi, známemu ako Dondinho. Aj on bol vynikajúcim futbalistom, ktorého kariéru predčasne ukončilo zranenie. Po ukončení aktívnej činnosti pracoval ako sanitár, aby uživil rodinu. Pre Pelého bol otec vždy prvým a najväčším futbalovým vzorom.
Jeho matka, Celeste Arantes, však nemala pre synovu futbalovú vášeň pochopenie. Pripomínala si ťažké časy, keď jej manžel nedokázal rodinu uživiť len futbalom, a preto si priala, aby sa jej prvorodený syn venoval štúdiu. Videla vo vzdelaní jedinú cestu, ako sa vymaniť z chudoby a stať sa úspešným lekárom. Aj ona sama sa snažila prispievať do rodinného rozpočtu prácou posluhovačky popri starostlivosti o domácnosť a deti.
Chudoba ako hnací motor
Pelé vo svojich spomienkach často opisoval drsnú realitu detstva: "Boli sme bez peňazí a každý deň sme bojovali o kúsok chleba. Často sme sa museli zaobísť bez teplého jedla. Denne sme prežívali strach, nie zo smrti, ale zo života." Napriek týmto ťažkostiam však zdôrazňoval, že mnohí v ich okolí boli na tom ešte horšie. Mali aspoň čisté šaty, otec prácu a nespali na zemi.
Už od siedmich rokov si Pelé privyrábal čistením topánok a predajom orechov na ulici. Neskôr pracoval aj ako čašník. Napriek každodennej snahe o prežitie ho matka nedokázala odhovoriť od futbalu. S presvedčením, ktoré si niesol celý život, často hovoril: "Narodil som sa pre futbal, tak ako sa Beethoven narodil pre hudbu alebo Michelangelo pre tvorenie sôch."
Lopty boli v jeho detstve nedostupným luxusom. Futbal sa tak učil hrať v bočných uličkách Três Corações s improvizovanými pomôckami - mangom, grapefruitom, ale najčastejšie s ponožkou vyplnenou novinovým papierom. Názov jeho rodného mesta, Três Corações, znamená v portugalčine "tri srdcia". Neskôr, už ako slávny futbalista, v jednom rozhovore uviedol, že má tri srdcia: jedno patrilo rodnému mestu, druhé mestu Bauru v štáte São Paulo, kam sa rodina presťahovala v nádeji na lepší život, a tretie klubu Santos FC, s ktorým je neoddeliteľne spojená jeho kariéra.
Objaviteľov talent a odvážne slová
Počas svojej profesionálnej dráhy pôsobil Pelé iba v dvoch kluboch: brazílskom FC Santos a americkom New York Cosmos. Ako chlapec však začínal v lokálnych kluboch v meste Bauru. V jedenástich rokoch si ho v jednom z nich všimol bývalý brazílsky reprezentant Waldemar de Brito. Hoci dnes je známejší ako objaviteľ Pelého, v minulosti bol útočníkom s pôsobivou bilanciou osemnásť gólov v osemnástich zápasoch za brazílsky národný tím.
Waldemar de Brito ponúkol mladému Pelému prestup do tímu Bauru Atlético. Tam sa naplno prejavil jeho výnimočný talent na strieľanie gólov. De Brito, muž s vynikajúcim "okom" na talenty, sprostredkoval stretnutie pätnásťročného chlapca s vedením klubu FC Santos a predstavil ho s odvážnymi slovami: "Máte pred sebou budúceho najlepšieho futbalistu sveta."
Tieto slová zaujali vtedajšieho trénera Lulu. Tréner Vincente Feola, po počiatočných rozpakoch, Pelého prijal do tímu. Predtým ho však odporučil profesorovi Júliovi Mazzeiovi, ktorý v tom čase pôsobil ako kondičný tréner. Feola mu povedal: "Spravte z neho človeka i futbalistu. Lebo má všetok talent, ale iba 20 kíl a na ihrisku nám ho odfúkne vietor."
Profesor Mazzei: Druhý otec a kľúč k Pelého úspechu
Profesor Júlio Mazzei zohral v živote futbalového kráľa mimoriadne dôležitú úlohu. Sám Pelé potvrdil jeho význam: "Spolu s mojimi deťmi bol pre mňa najväčší dar od Boha. Trúfam si povedať, že keby nebolo jeho, asi by nebol ani Pelé. Bol mojím druhým otcom, osobným trénerom od chvíle, keď som ako 15-ročný vychudnutý chlapec vstúpil na štadión Vila Belmiro v Santose. Bol súčasťou môjho každodenného života neuveriteľných 35 rokov a bez neho sa nezrodilo žiadne moje zásadné rozhodnutie."
V šestnástich rokoch, v júni 1956, podpísal Pelé svoju prvú profesionálnu zmluvu. V septembri debutoval a hneď strelil svoj prvý gól. Napriek počiatočným obavám psychológa tímu, ktorý považoval tínedžera za príliš infantilného v porovnaní so spoluhráčmi, tréner Feola mu dal šancu. A práve vtedy sa zrodila hviezda. Nielen pre klub FC Santos, ktorému Pelé v rokoch 1956 až 1975 pomohol k mnohým významným titulom, ale aj pre celý svet.
Pele’s Best Skills | FIFA World Cup
Prvý titul majstra sveta a koniec biedy
Prvé majstrovstvá sveta absolvoval Pelé s brazílskym národným tímom v roku 1958 vo Švédsku. O svojej účasti sa dozvedel zo športových správ, kde moderátor čítal mená hráčov. Spočiatku tomu nemohol uveriť, preto na tréningoch podával ešte väčšie výkony ako jeho spoluhráči. Tento 17-ročný talent sa vtedy stal hrdinom finále, keď dvoma gólmi rozhodol o víťazstve Brazílie. Bol to zároveň prvý titul majstra sveta pre krajinu a pre Pelého nesplnený sen. Zlatú medailu získal ako najmladší hráč na svete. Uvedomil si to až na druhý deň, keď videl fotky majstrov sveta v novinách.
Jeho triumfálny návrat do Bauru sprevádzali davy skandujúce jeho meno. Mesto mu darovalo auto, ktoré si v tom čase mohli dovoliť len najbohatší v Južnej Amerike. Majstrovský titul mal zásadný vplyv aj na život jeho rodiny, znamenal pre ňu koniec biedy. Pre Pelého to bol moment, keď vykročil na cestu, na ktorej konci sa z neho stala legenda. Sám zhrnul svoju hviezdnu kariéru jednoducho: "Získal som tri tituly majstra sveta, sedemkrát som bol najlepší hráč planéty, stal som sa najlepším športovcom sveta, strelil som vyše tisíc gólov a vyhral množstvo trofejí a titulov s najslávnejším klubom FC Santos."
Tisíci gól: Sviatok pre celú Brazíliu
Dňa 19. novembra 1969 sa na štadióne Maracaná v Rio de Janeiro odohral historický zápas. Pelé v ňom vsietil svoj tisíci gól z penalty. Na štadióne prepuklo šialenstvo. Stopäťdesiattisíc fanúšikov oslavovalo s nepretržitým bubnovaním samby, až museli rozhodcovia zápas prerušiť na takmer 20 minút. Pelé si vymenil dres za nový s číslom 1000, spoluhráči aj súperi ho niesli na rukách. Trávnik zaplnili televízne štáby, fotografi a reportéri, všetci túžili po rozhovore s hviezdou.
Darcovia mu priniesli zlatú loptu a finančné dary, stovky miest z celej Brazílie mu udelili čestné občianstvo. Výsledok zápasu s Vasco da Gama už nikoho nezaujímal. Oslavy sa presunuli do ulíc a pokračovali celú noc. Na druhý deň vláda vyhlásila štátne voľno. K prekvapeniu všetkých, Pelé namiesto vďaky trénerom či spoluhráčom vyslovil prosbu: "Z lásky k Bohu sa starajme o chudobné deti. Brazílsky ľud na ne nesmie zabúdať."
Koniec kariéry na dvakrát a americké dobrodružstvo
V roku 1974, vo veku 33 rokov, sa Pelé rozhodol ukončiť svoju profesionálnu kariéru. Počas devätnástich sezón v FC Santos odohral 1 120 zápasov a strelil 1 087 gólov. Celkovo nastúpil na 1 363 stretnutí a zaznamenal 1 281, podľa niektorých zdrojov až 1 283 gólov.
O rok neskôr sa však na futbalové trávniky vrátil. Podpísal zmluvu s americkým klubom New York Cosmos s príjmom sedem miliónov dolárov, čím sa v tom čase stal najlepšie plateným športovcom na svete. Jeho prestup bol obklopený tajomstvami a humornými príbehmi. Pelé, ktorý nikdy nehral za iný klub mimo Brazílie a počas najväčšej slávy odmietal lukratívne ponuky európskych veľkoklubov s odôvodnením, že "Prečo mám prestúpiť do horšieho? Veď v Santose mám vymoženosti ako bohovia, to by nemalo logiku," nakoniec prijal ponuku z Ameriky. Dokonca odmietol ponuku podielu v automobilke s vtipnou poznámkou, že má celú Brazíliu.
Misia pre prezidenta: "Krokodíl" v Bielom dome
Pelého odmietnutie finančne lukratívnych ponúk z arabských krajín či Mexika, kde mu dali prázdny papier so slovami "Napíšte akúkoľvek sumu, dostanete ju," svedčilo o jeho presvedčení: "Nepochopili, že ak ma niečo osloví, prídem aj zadarmo, no musí to byť z presvedčenia."
K jeho rozhodnutiu ísť hrať do Spojených štátov prispela aj osobná intervencia amerického prezidenta Geralda Forda, ktorý ho požiadal o pomoc pri popularizácii futbalu v USA. Sprostredkovateľom bol americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger. Pelé na to spomínal: "Navštívil ma v roku 1975, aby som šiel hrať do Spojených štátov. Odmietol som, pretože sa mi nechcelo odísť z Brazílie. Povedal, že ak to pomôže, tak si predo mnou aj kľakne. On, vtedy jeden z najmocnejších mužov na svete. Pomyslel som si, že to musí byť vážne. No odvetil som, že to by si musel kľaknúť pred profesorom Mazzeiom. Tak šiel za ním. O niekoľko dní mi profesor povedal: ,Rei, ideme do Ameriky.'"
Aby sa zachovala diskrétnosť, pri telefonických rozhovoroch sa Pelé označoval ako "krokodíl". Kissinger tak verejne "kupoval krokodíla", nie svetovú futbalovú hviezdu. Krátko pred podpisom zmluvy sa Pelé stretol s prezidentom Fordom v Bielom dome. Prezident ho privítal slovami: "Nie, nie, ja viem, kto ste, kráľ futbalu, vás predsa pozná celý svet. Vy ste len jeden a ja som iba jeden z amerických prezidentov."
Dva roky v Amerike boli pre Pelého úspešné. Pomohol popularizovať futbal, zápasy Cosmosu navštevovalo 80-tisíc ľudí a jeho popularita tromfla aj hollywoodske hviezdy. Profesionálnu kariéru ukončil 1. októbra 1977 priateľským zápasom, kde symbolicky proti sebe nastúpili jeho dva kluby: FC Santos a New York Cosmos. Zápas bol vysielaný v 38 krajinách a sledovalo ho 650 novinárov.
Priateľstvá a stretnutia s významnými osobnosťami
Počas svojej neuveriteľnej kariéry sa o Pelého priazeň usilovali najmocnejší muži sveta: prezidenti, ministri, králi, šejkovia, biznismeni, ale aj filmové hviezdy a speváci. Mnohí z nich sa v jeho prítomnosti správali ako deti, túžili po fotografii či podpise. Pelé si však priateľov vyberal veľmi starostlivo: "Nemám veľa priateľov, ako by si niekto mohol myslieť. Nemám rád falošných ľudí a rozlišujem medzi priateľom a takzvaným priateľom. Toho, koho pustím do svojej blízkosti, musím dobre poznať. A to spoznávanie trvá dlho, no priateľstvo, ktoré potom vznikne, je o to cennejšie a trvácnejšie. Priateľstvo pre mňa neznamená majetky - či je ten človek bohatý alebo chudobný."
Významným momentom v jeho živote bolo prijatie u pápeža Jána Pavla II. Keď sa k nemu pápež blížil, Pelé si chcel kľaknúť a pobozkať mu prsteň. Ján Pavol II. ho však zastavil: "Nie synu, vstaň, som veľmi šťastný, že môžem spoznať najslávnejšieho človeka na zemi." Pelého vtedy dojalo k slzám a cítil sa, akoby stretol Krista.
Dojatie zo Slovenska a politické sklamania
Po definitívnom odchode z futbalových trávnikov sa Pelé nestiahol z verejného života. Pôsobil ako vyslanec dobrej vôle UNESCO v boji proti detskej chudobe a narkománii, spolupracoval s UNICEF a v roku 1978 mu bola udelená Medzinárodná cena mieru. Propagoval futbal po celom svete a navštívil mnoho krajín, vrátane Slovenska. Pred tridsiatimi rokmi navštívil Lučenec a Košice, kde spôsobil obrovskú eufóriu. V Košiciach sa na autogramiáde zúčastnilo päťtisíc ľudí, a hoci mal pôvodne vyhradené len 45 minút, ochotne sa podpisoval štyri hodiny, pričom mal v očiach slzy.
V roku 1995 prijal na žiadosť vtedajšieho prezidenta Fernanda Henriqueho Cardosa funkciu ministra športu v jeho vláde. Mal ambiciózne plány, predovšetkým odstrániť korupciu. Neskôr však priznal, že bol naivný. Politika ho sklamala a zažil bezmocnosť. "Veril som, že vyčistím šport od korupcie. No videl som, že v krátkom čase to nebude možné a ani všetci nemali o to záujem. V politike ide o moc, peniaze, vplyv a presadzovanie osobných záujmov. Víťazi berú všetko a veľmi často to poriadne zneužívajú. Kto uprednostňuje kolektívne záujmy, v politike nemá šance. Ale ani človek, ktorý chce hrať fair play. Nebola to moja parketa," vyhlásil. Najmä boj proti prezidentovi futbalového zväzu Ricardovi Teixlerovi a miliardárskej lobby, ktorí ovládali brazílsky futbal, bol pre neho náročný. Keď sa Pelé odmietol podvoliť ich nátlaku, nastúpili intrigy a prepieranie jeho súkromia, najmä jeho nemanželských detí. Bulvár a vyťahovanie špiny nešlo zastaviť, a preto po troch rokoch predčasne opustil funkciu.
Pele’s Best Skills | FIFA World Cup
Krása a vzťahy
Pelému sa ženy vždy páčili a aj on ich priťahoval. Svojimi vzťahmi sa nikdy netajil. Prežil romániky s modelkami, speváčkami a playmate. Bol trikrát ženatý. Z prvého manželstva s Rosemeri, ktoré trvalo šestnásť rokov, vzišli tri deti. Rozvod nasledoval pre jeho neveru, čo považoval za jednu z najťažších životných lekcií.
Vplyv ťažkého detstva na iné futbalové hviezdy
Príbehy futbalistov, ktorí sa napriek ťažkému detstvu vypracovali na vrchol, sú inšpiratívne. Chudoba a nepriaznivé životné podmienky sa často stávajú hnacím motorom k dosiahnutiu ešte väčších úspechov.
- Cristiano Ronaldo: Narodil sa na Madeire v skromných pomeroch. Jeho matka pracovala ako kuchárka a otec sa živil príležitostnými prácami. Už od detstva sa ťažko zmieroval s prehrami. Keď mal 12 rokov, jeho talent objavili zástupcovia Sportingu Lisabon. Odchod z domu bol pre jeho matku náročný, ale tvrdý tréning sa neskôr vyplatil.
- Zlatan Ibrahimovič: Zažil jedno z najťažších detstiev. Jeho rodičia, emigranti vo Švédsku, sa o rodinu starali s obmedzenými prostriedkami. Otec sa často utiekal k alkoholu, čo viedlo k tomu, že Zlatan často hladoval. Futbal, ktorý začal hrať od šiestich rokov, bol jeho jediným vykúpením. Napriek počiatočným úvahám o ukončení kariéry ho podporili tréneri a zamestnávatelia, čo mu umožnilo skĺbiť prácu s futbalom.
- Miroslav Stoch: Jeho talent objavil otec, ktorý ho v šiestich rokoch prihlásil na futbal v Nitre. Vynikal nad rovesníkmi a získal množstvo ocenení. Jeho generácia zaznamenala nezabudnuteľný úspech na rakúskom turnaji, kde vyhrali všetky zápasy bez inkasovaného gólu.
- Manuel Neuer: Jeden z najväčších brankárskych talentov súčasnosti začal hrať futbal už ako dvojročný. Svoj prvý zápas odohral v piatich rokoch. Veľkou motiváciou mu bol brat, s ktorým zdieľal vášeň pre tento šport. Kým Manuel sa stal majstrom sveta, jeho brat sa stal futbalovým rozhodcom.
- Raphael Varane: Francúzsky reprezentant a hráč Realu Madrid sa k futbalu dostal v siedmich rokoch. Po dvoch rokoch v prípravke si jeho talent všimli profesionálni zástupcovia. Mama pochádzala z Francúzska, a preto sa rozhodol reprezentovať túto krajinu.
- Jamie Vardy: Príbeh hviezdy Premier League dokazuje, že sa netreba vzdávať snov. Prvú profesionálnu zmluvu dostal až v dvadsiatich rokoch, dovtedy hrával v nižších ligách a pracoval. Po zranení, ktoré ohrozilo jeho kariéru, sa nevzdal a jeho talent sa naplno prejavil v neskoršom veku, čo viedlo k nominačnej pozvánke do reprezentácie.
Spomienky na Tehelné pole a realita slovenského futbalu
Marián Zeman, rodák z Bratislavy, spomína na štadión Tehelné pole ako na symbol svojho detstva, mladosti a najkrajších víťazstiev. Svoj talent rozvíjal v Slovane Bratislava, kde debutoval v osemnástich rokoch a získal množstvo domácich trofejí. Po úspešnom pôsobení na Slovensku si vyskúšal futbal v piatich rôznych krajinách.
Na rozdiel od globálnych hviezd, slovenský futbal, najmä na regionálnej úrovni, čelí vážnym problémom. V posledných rokoch sa čoraz častejšie objavujú prípady odstúpenia klubov z existujúcich súťaží. Finančné dôvody a nedostatok hráčov patria medzi hlavné príčiny úpadku. Príklady ako Štítnik K.T., Lipovník, Rakovnica, Kečovo, FK Brzotín, Gemerská Poloma, Dedinky, Plešivec a Slavošovce ilustrujú túto neutešenú realitu. Mnohé z týchto mužstiev pritom kedysi hrávali vyššie súťaže ako okresnú. Situácia s nedostatkom hráčov je alarmujúca, najmä v súvislosti s malým počtom dorastencov, ktorí prechádzajú do mužstiev dospelých.
Na druhej strane, kluby ako ŠK VEGUM Dolné Vestenice sa snažia vytvárať pre mladých futbalistov pozitívne prostredie. Organizujú denné futbalové kempy, galavečery a zájazdy na významné zápasy, čím podporujú športový rast, motiváciu a radosť z futbalu. Klub tiež privítal novú posilu do brány, 26-ročného Tomáša Blaha, a A-mužstvo vstúpilo do novej sezóny s pozitívnymi vyhliadkami. V tomto klube sa objavila aj nádej v podobe Šimona Mišiaka, ktorý sa dostal do nominácie reprezentačného výberu do 17 rokov.
Tieto príklady ukazujú, že aj napriek pretrvávajúcim výzvam, futbal na Slovensku stále ponúka priestor pre rozvoj talentov a budovanie komunity, ktorá zdieľa vášeň pre túto krásnu hru.