Príbeh svätého dona Bosca naplnil tisíc životopisných románov. Giovanni Bosco (1815 - 1888) je v kresťanskom svete známy predovšetkým ako vychovávateľ mládeže a zakladateľ rehole Saleziánov dona Bosca. Už menej sa vie, že pápež Ján Pavol II. vyhlásil dona Bosca za Otca a učiteľa mládeže. Podľa saleziána Štefana Sandtnera, ktorý preložil z taliančiny štyristostranový životopis dona Bosca, za posledných sto rokov uzrelo svetlo sveta vyše tisíc jeho životopisov. Jeho prvý životopis napísal už v roku 1883, päť rokov pred jeho smrťou, doktor Charles Despinay. A už rok po Boscovej smrti vydal na 190 stranách jeho prvý životopis na území dnešného Slovenska prelát z Horných Orešian Pavol Jedlička.
Cesta relikvií okolo sveta
Pred štyrmi rokmi sa z chrámu Panny Márie Pomocnice v talianskom Turíne vydala na šesťročnú cestu okolo sveta vosková podobizeň svätého dona Bosca s relikviou jeho pravej ruky. Do konca apríla bude putovať po Slovensku. Slovenskí saleziáni privítali pol tony vážiaci sklenený sarkofág minulý týždeň na slovensko-ukrajinskom priechode vo Vyšnom Nemeckom. Relikvia zapečatená zinkovými skrutkami v špeciálnej truhlici uloženej v hrudi voskového svätca precestuje v sprievode piatich osobných strážcov 22 slovenských miest. Za akých okolností sa ruka mŕtveho mnícha k saleziánom dostala, nie je známe.
Počas uplynulých štyroch rokov sa pri soche zakladateľa saleziánskej rehole pomodlili milióny kresťanov v Severnej, Strednej a Južnej Amerike, v Ázii, Afrike i na európskom kontinente. Keď sa v roku 2015 relikvie Giovanniho Melchiora Bosca vrátili do Turína, mali na svojom konte púť po 130 krajinách. Cestu okolo sveta pripravili talianski saleziáni na počesť blížiaceho sa 200. výročia narodenia kňaza dona Bosca, ktorého pápež Pius XI. vyhlásil v roku 1934 za svätého. Sochu dona Bosca priviezli na Slovensko v presklenej urne v sprievode talianskych strážcov.
Tajné stretnutia a korene rehole
Príklad dona Bosca priviedol do saleziánskej rehole aj kňaza Stanislava Semana (48). „Práca spolubratov saleziánov s mladými chlapcami ma fascinovala už za čias totalitného režimu. Pravda, vtedy sme sa so saleziánmi stretávali iba tajne po rôznych bytoch. Naším vzorom bol rehoľný brat Juraj Kaščák, ktorého sme považovali za slovenského dona Bosca,“ spomína direktor saleziánskeho strediska v Prešove. Hoci je saleziánska rehoľa najväčšia na Slovensku, má iba 217 členov, vo svete sa výchove chlapcov venuje 16-tisíc saleziánov. Malé počty týchto rehoľníkov však nič neuberajú na sile ich vplyvu na chlapcov a mladých mužov.
„V našom stredisku sa s mojimi spolubratmi venujeme výchove päťsto chlapcov z Prešova a okolitých dedín. Voľný čas, ktorý trávia v našich priestoroch, využívajú na duchovné aktivity, kultúru, šport, najradšej hrajú futbal a hokej,“ hovorí Seman. Na zakladateľovi rehole si najviac cení odvahu ísť proti praktikám bohatých, ale aj proti cirkevným štruktúram, ktoré nežili podľa Kristovho príkladu. „Zdá sa mi, že v šľapajach dona Bosca kráča aj pápež František, ktorý volá kňazov k životu v chudobe a pokore a vlastným príkladom ukazuje, že bohatstvo nepatrí k životu cirkvi a jej predstaviteľov,“ hodnotí z dnešného pohľadu dona Bosca salezián z metropoly Šariša.
film o živote svätého Dona Bosca
Vina kňazov a sociálny rozmer
Hoci si don Bosco ctil chudobu, jeho rukami podľa dobových dokumentov prešli obrovské sumy peňazí, ktoré však nikdy nepoužil pre seba. Raz ho navštívil spovedník multimilionára z Janova. Don Bosco sa kapucína opýtal, prečo bohatý šľachtic nepodporuje chudobných primerane svojmu bohatstvu. Spovedník šľachtica bránil, že každý rok dáva chudobným 20-tisíc lír, čo v dnešnej mene by zodpovedalo hodnote 20 miliónov lír. Donovi Boscovi sa to málilo: „Keby žil podľa Kristových slov a dával almužny úmerne svojmu bohatstvu, bolo by málo, keby dával ročne stotisíc lír.“
Niektorí saleziáni vyčítali donovi Boscovi, že s bohatými hovorí veľmi tvrdo. Na kritické slová im odpovedal: „Panna Mária sa mi vo sne posťažovala, že kňazi sa boja pripomínať bohatým povinnosť dávať prebytky chudobným. A tak ich vinou bohatí hromadia zlato vo svojich trezoroch.“ Heslom dona Bosca boli slová: „Daj mi dušu, ostatné si zober.“ Dnes sa k nim hlásia saleziáni na celom svete.
Zázračné uzdravenia a prorocký dar
Životopisci dona Bosca píšu vo svojich dielach svedectvá aj o jeho zázračných skutkoch. Sám hovoril o svojom prorockom dare, ktorý dostal od Boha. Vedel čítať myšlienky spovedajúcich sa, mal dar videnia na diaľku i dar uzdravovať chorých. Vedel dopredu, ktorý chlapec z jeho okolia umrie, poznal čas i okolnosti smrti, snažil sa najmä mladých ľudí pripraviť na smrť. Donovi Boscovi sa prisudzuje aj schopnosť bilokácie - bol vraj súčasne na dvoch miestach. Čosi podobné údajne dokázal už páter Pio.
Odkazy a pedagogika dona Bosca
„Hľadajte duše a nie peniaze, pocty a hodnosti. Dobro jedného nech je dobrom všetkých. Kto zasieva dobré skutky, pozberá dobrú úrodu. Na konci života sa zberá ovocie dobrých skutkov. Ak chcete zbohatnúť, dávajte mnoho chudobným. Dávajte a dostanete. Kto si zachráni dušu, zachráni všetko. Kto stratí dušu, stratí všetko.“
Marián Peciar a Dagmara Čepelová, ktorí sa venujú odkazu dona Bosca, zdôrazňujú: „Je obdivuhodné, ako aj po 150 rokoch je charizma a životný príbeh dona Bosca príťažlivý a zrozumiteľný pre ľudí rôznych kultúr. Mám rád tvorivosť a vynaliezavosť dona Bosca v práci pre dobro mladých. Je to ten Boží pohľad na svet, ktorý nikdy nebedáka, ale hľadá dobro a učí sa od synov tohto sveta. A tiež ma oslovuje jeho pedagogika možného: mladý človek dozrieva v slobode a svojim tempom.“
Príbeh začiatkov: Paholok Janko
V ten večer v kuchyni spolu s chlebom sa prežúvali trpké slová. Slová, ktoré zraňujú. Anton zbadal, že Janko ako zvyčajne má pri tanieri otvorenú knihu. Mama Margita sa ho usilovala uchlácholiť: „Janko pracuje ako ostatní.“ „Čo ma po tom? Tento dom držím na nohách ja. Môžem sa tu zodrať. Nestrpím tu nijaké pánča,“ Janko sa prudko ohradil. Nechýbali mu slová a nebol stavaný tak, aby nadstavil druhé líce. Jozef sa prestrašene prizeral. Margita sa usilovala dostať sa medzi nich, ale Janko toho utŕžil pravdepodobne viac ako inokedy. Na lôžku plakal, viac z hnevu ako od bolesti.
Ráno sa Margita rozhodla. Povedala Jankovi najsmutnejšie slová svojho života: „Bude lepšie, keď odídeš z domu. Anton ťa nemôže ani vidieť.“ Jankovi zvieralo srdce, aj Margite. „Poznajú ma tam. Dakto ťa len vezme do roboty, aspoň na čas.“ Matka mu pripravila batôžtek. Vložila doň pár košieľ, jeho dve knihy, bochník chleba. Bol február. Janko sa vybral na cestu na druhý deň ráno. Pochodil hospodárstva, o ktorých mu hovorila matka, ale pre takého chlapca nebolo nikde práce.
Popoludní dojedol chlieb a s chlebom prehltol i svoju nádej. Zastavil sa pri vrátach do humna, ktoré práve zatváral akýsi starec. „Výborne. Tak pracuj. Zbohom,“ a chcel ťažké vráta zatvoriť. Vstúpil. Mogliovci pripravovali vŕbové prúty pre vinice. Luigi Moglia, mladý dvadsaťosemročný dedinčan, si ho s údivom prezeral. „Posiela ma moja matka.“ „Ale ako ťa mohla matka poslať z domu takého malého?“ „Margita Boscová.“ „Úbohý chlapče, teraz je zima a paholkov berieme do práce až koncom marca.“
Janko bol unavený a cítil sa pokorený. Dal sa do zúfalého plaču. „Prosím vás, prijmite ma.“ Aj Tereze, pätnásťročnej gazdovej sestre, bolo Janka ľúto. Mala na starosti kravy. Povedala: „Som už dosť veľká, aby som s vami mohla chodiť na pole.“ A tak Janko Bosco vo februári 1827 začal svoj paholský život. Mogliovci boli zámožná sedliacka rodina, aj keď pracovali všetci od rána do večera. Obrábali pôdu, mali vinice a role. Chovali dobytok. Modlievali sa spoločne. Večer sa rodina schádzala pri kozube a modlili sa ruženec.
Sen, ktorý definoval život
Zamestnanie paholka Janka nebola robota ponižujúca ani výnimočná. Na okolité gazdovstvá prichádzalo koncom marca mnoho takýchto chlapcov-paholkov. Bolo to bežné zamestnanie pre chlapcov z chudobných rodín. Paholček Janko Bosco sa však od iných líšil. Bol výnimočne mladý, do dvanástich rokov mu chýbalo šesť mesiacov, a už vtedy nosil v sebe sen. Sen skutočný, ktorý sa mu prisnil raz v noci.
„Asi v deviatich rokoch som mal sen, ktorý sa mi vryl hlboko do pamäti na celý život. Snívalo sa mi, že som pri našom dome na širokom dvore. Zabávalo sa tu mnoho chlapcov. Daktorí sa smiali, iní hrali a mnohí aj kliali. A keď som počul toto rúhanie, vrhol som sa medzi nich. Chcel som ich umlčať slovami i päsťami. V tom sa objavil vznešený, dôstojne oblečený muž. Mal biely plášť. Tvár mu žiarila, že sa nedalo do nej ani pozrieť. Oslovil ma menom a rozkázal mi, aby som sa postavil na čelo týchto chlapcov. A dodal: „Nie bitkou, ale dobrotou a láskou si ich musíš získať za priateľov.“
Zmätený a prestrašený som sa vyhováral, že som len úbohý chlapec, že nemám nijaké vedomosti a že takým uličníkom nie som schopný hovoriť o náboženstve. V tej chvíli sa chlapci prestali ruvať, vykrikovať a preklínať a všetci obstúpili hovoriaceho. „Dám ti učiteľku. Ona ťa povedie a naučí múdrosti.“ „Moja matka mi vždy hovorieva, aby som sa bez jej dovolenia nestýkal s nikým, koho nepoznám.“ V tej chvíli som zbadal vedľa neho vznešenú paniu v žiarivom plášti, akoby bol samá jagavá hviezda. Obzrel som sa a videl som, že všetci tí chlapci odrazu zmizli. „Toto je tvoje pole, tu budeš pracovať.“ Znova som sa obzrel a miesto tých divých zvierat sa tu objavili krotké baránky, ktoré pobehovali a poskakovali okolo toho Muža a Panej a radostne bľačali na ich počesť.
Individualita v kontexte spoločenstva
Zaujímavé je, že v roku 2007 časopis Time zvolil za osobu roka práve „Teba!“. Podľa redaktora časopisu bol dôvodom tohto rozhodnutia prudký nárast a vplyv obsahu vytváraného samotnými užívateľmi internetu. Čo to prezrádza o našom vnímaní toho, kto sme, a o našom vzájomnom vnímaní? Môžeme povedať, že vo všeobecnosti je prirodzenou ľudskou tendenciou žiť tak, že sa sústredíme sami na seba. Keď sa táto tendencia zradikalizuje, nastáva to, čo nazývame „sebareferencia“.
Pápež František, ktorý je veľmi kritický voči sebareferencii a individualizmu, nedávno navrhol koncept, ktorý je akýmsi protijedom na individualizmus. Svojej encyklike Fratelli Tutti dal podtitul „o bratstve a sociálnom priateľstve“. Nikto nemôže byť šťastný sám. Ľudské bytosti, ktoré sa rodia v srdci rodiny, sú prirodzene navzájom prepojené a vnútorne späté s ostatnými.
Priateľstvo ako základ identity
Osemnásťročný Ján Bosco počas svojho života v Chieri často hladoval. Zachránil ho priateľ Jozef Blanchard, ktorý si to všimol a chodil k svojej matke, predavačke ovocia, aby si naplnil vrecká jablkami či gaštanmi. Dobrá žena to postrehla, ale tvárila sa, že nič nevidí. Jozef si opakovane pri stole napĺňal svoje vrecká ovocím. Jeho brat Leandro jedného dňa zvýšil hlas: „Tvoja matka nikdy nič nevidí!“ „Všimla som si to veľmi dobre,“ odpovedala žena, „ale viem, kam to berie.“
V roku 1876, keď don Bosco prechádzal cez Chieri, zbadal Jozefa Blancharda. Aj on už zostarol. Kráčal po ulici s tanierom a fľašou vína v ruke. Don Bosco práve odchádzal od kňazov, s ktorými sa rozprával, a veselo k nemu pristúpil: „Drahý Blanchard! Som šťastný, že ťa opäť vidím.“ „Dobre, dobre, pán rytier,“ odvetil rozpačito. Don Bosco trochu zosmutnel: „Prečo ma voláš rytier? Prečo mi netykáš?“ Obrátil sa na kňazov: „Páni, toto je jeden z prvých dobrodincov chudobného dona Bosca!“
A Blanchardovi povedal: „Chcem, aby to vedeli, pretože ty si pre mňa urobil všetko, čo si mohol.“ O desať rokov neskôr, v roku 1886, sa Blanchard dozvedel, že zdravotný stav dona Bosca je zlý, a prišiel za ním do Turína. Don Bosco spoza dverí spoznal jeho hlas. S ťažkosťami vstal a pristúpil k nemu. Chytil ho za ruku, prinútil ho vojsť a sadnúť si vedľa neho: „Drahý Blanchard, spomenul si si na chudáka dona Bosca.“
Odkaz pre dnešok
V roku 2013 sme na Slovensku v rámci príprav na dvestoročnicu narodenia dona Bosca privítali jeho relikvie. Táto kniha je neobyčajným svedectvom o tom, ako don Bosco prišiel do vašej krajiny a dotkol sa vašich sŕdc. Zaklopal na dvere a vy ste mu otvorili. Vošiel a naďalej ostáva s vami - vo vašich rodinách i v srdciach. Je to kniha plná vďaky, túžob, a predovšetkým hlbokej viery.
„Svätý don Bosco, veľmi by som ťa prosila za svojich rodičov, ktorí sa rozviedli a začali sa veľmi hádať. Pomôž im, aby sa mali aspoň trochu lepšie.“ „Svätý don Bosco, vkladám pod tvoju ochranu svoje vlastné deti a všetky deti, na ktoré si nikto nespomína, o ktoré sa nikto nestará.“ „Ďakujem ti, svätý don Bosco, za zázračné prepustenie - vyslobodenie môjho otca z väznice gestapa v … dňa 31. januára 1945. Celá rodina sa utiekala k tebe a na tvoje orodovanie boli naše prosby vypočuté.“
Don Bosco by dnes počúval mladých. Mladí účastníkom 28. generálnej kapituly na Valdoccu vyjadrili v liste niečo takéto: „Saleziáni, nezabudnite na nás mladých, pretože my sme nezabudli na vás a na charizmu, ktorú ste nás naučili! Máte naše srdcia vo svojich rukách. Starajte sa o tento svoj vzácny poklad.“
Modlitba a mariánska úcta
Raz v Oratóriu prebehol významný rozhovor medzi donom Boscom a istým markízom. Vzácny hosť, priateľ kráľa a senátor v jednej osobe, priznal, že modlitba ruženca je podľa neho strata času: „Otče, prosím, prestaňte modliť sa túto staromódnu modlitbu päťdesiatich Zdravasov.“ Ako odpoveď si z úst dona Bosca vypočul nasledovné: „Veľmi mi záleží na tejto modlitebnej praxi, ktorá sa stala základom môjho inštitútu; som ochotný opustiť mnoho iných dôležitých vecí, ale isto iste nie túto.“
S modlitbou ruženca sa don Bosco zoznámil už v detstve a to vďaka svojej mamke Margite. Sen ukazoval boj, ktorý zviedol s pomocou svojho Sprievodcu, s mocným extrémne hrubým a 7-8 metrov dlhým hadom, s ktorým sa stretol na lúke. O. Bosco vydesený, chcel utiecť, keď ho zbadal, ale Sprievodca ho zastavil a podal mu lano. Ešte predtým spolu s Pani uviazal hada do slučky, ktorá ho uškrtila a zničila. Ako blízko k nemu bola Mária, ukazuje aj to, že už po dvoch hodinách od smrti mamy Margity si don Bosco zavolal Giuseppe Buzzettiho, priateľa z najtrpkejších chvíľ; a vybrali sa do Consolaty, aby tu v podzemnej kaplnke celebroval svätú omšu za svoju matku. Potom si kľakli pred obraz Panny Márie a don Bosco šepkal: „Odteraz som ja i moje deti na zemi bez matky.“ Keď zakúšal Jej veľký príhovor, do konca života opakoval: „Je takmer nemožné ísť k Ježišovi bez príhovoru Márie.“ Zároveň ubezpečil: „Miluj svoju nebeskú Matku, obráť sa k nej celým svojím srdcom.“