Dušan Mitana, narodený 9. decembra 1946 v Moravskom Lieskovom, patrí k najvýraznejším a zároveň najkontroverznejším postavám slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia. Jeho tvorba, charakteristická prenikavou originalitou, provokujúcim pohľadom na realitu a majstrovským jazykom, neustále rozdeľuje čitateľov aj kritikov. Od svojich prvých krokov v literatúre sa prejavil ako nadaný rozprávač, ktorý sa však neuspokojil s tradičnými formami a obsahmi. Jeho diela sú často opisované ako fantasticko-faktografické, plné humoru, paradoxov a absurdity, ktoré však ústia do hlbokej iracionality a existenciálnej úzkosti.
Rané roky a formovanie autora
Dušan Mitana sa narodil v robotníckej rodine a vzdelanie získaval v Moravskom Lieskovom a v Novom Meste nad Váhom, kde v roku 1964 úspešne zmaturoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole. Po ukončení stredoškolského štúdia pracoval ako robotník, no jeho ambície ho viedli ďalej. V roku 1965 začal študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor novinárstvo. Toto štúdium však po roku predčasne ukončil a zamieril do redakcie časopisu Mladá tvorba, kde začal uverejňovať svoje prvé literárne počiny.
Jeho umelecká cesta však nebola priamočiara. V rokoch 1967 - 1972 opäť študoval, tentoraz filmovú a televíznu dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Štúdium na VŠMU však opustil na protest proti kádrovým zmenám, čo svedčí o jeho principiálnosti a neochote podriaďovať sa ideologickým tlakom. Po odchode z VŠMU pôsobil v rokoch 1973 - 1974 ako redaktor časopisu Romboid a od roku 1975 sa už profesionálne venoval výlučne literárnej tvorbe.
Literárne začiatky a debut
Svoje prvé literárne diela publikoval Mitana v časopise Mladá tvorba, neskôr sa objavili aj v časopisoch Slovenské pohľady a Romboid. Knižný debut mu vyšiel až v roku 1970, kedy vydal svoju prvú zbierku poviedok. Už v tomto ranom období sa jasne prejavil jeho talent pre rozprávanie a jeho jedinečný autorský rukopis.
Práve debutová zbierka Psie dni (1970) sa stala pre hľadajúcu generáciu senzáciou a dodnes predstavuje referenčný bod pre pochopenie celého autorovho diela. Z dejového hľadiska ide o zdanlivo bezvýznamné rozprávania o každodenných veciach - o pive, cigaretách, sexualite, no predovšetkým o všadeprítomnom úpeku. Slnko tu nie je len metaforou, ale aktívnym elementom, ktorý rozkladá zmysel situácií do hnijúceho tepla, v ktorom sa význam jednoducho nedokáže objaviť. Ak jedna z definícií „významu“ hovorí, že je artikuláciou „zmyslu“, tak práve v porušení tejto definície tkvie potenciál Psích dní. Význam sa nedostavuje a zmyslovosť sa stáva hlavnou dispozíciou príbehov, v ktorej sa postava cíti absolútne diskomfortne, nepríčetne, nepríjemne až do takej miery, že sa nedokáže nestať sociopatom. Stáva sa ním preto, lebo zosobňuje „vysokú literatúru“, ktorá dokáže vysloviť niečo, čo nevie byť vyslovené inak, no zároveň niečo, čo má hodnotu nespochybniteľného faktu. Napríklad fakt, že v zdanlivo nezmyselnej situácii nežiaducej, čiastočne anonymnej návštevy násilne sa zúčastňujúcej cudzej oslavy narodenín, pri ktorej sa táto nežiaduca návšteva spije a začne devastovať interiér svojich hostiteľov, sa skrýva niečo nepochopiteľne plnohodnotné a obdivuhodné.
Psie dni krátky film
Rozvíjanie poetiky: Od absurdity k existenciálnej reflexii
Po úspešnom debute nasledovali ďalšie diela, ktoré ďalej rozvíjali a prehlbovali Mitanovu jedinečnú poetiku. V zbierke Patagónia (1972) sa absurdita debutu rozptyľuje do čitateľsky žičlivejšieho príbehu, ale zároveň je motivačne ukotvená do situácie síce mladého a rozumného, ale tiež dospievajúceho a preto drzého chlapca. Ide predovšetkým o zvláštnosti sebastredného písania, ktoré je autobiograficky význačné bez toho, aby čitateľ poznal autorovu biografiu. Táto sebastrednosť nie je otravnou legitimáciou vlastnej výnimočnosti, pretože sa rovnako vyznačuje scudzením, existenciálnym odovzdaním sa pre ostatných, vyvolaním spontánnej akcie, afektu, pocitov a následne ich reflexiou. Vytvorením zo seba stredu vesmíru, v ktorom chce byť celý vesmír nahustený.
V Patagónii sa ústredný protagonista dostáva do kaderníctva, kde sa chce dať oholiť, a až v kaderníckom kresle si uvedomí, že sa už doma oholil sám. Výzvu situácie ale prijíma a necháva sa ostrihať dohola. V tejto zbierke Mitana vraví (a presviedča sa o tom), že dôkazom lásky k žene je, že pri dvorení muž zaspí. Táto nekonvenčná logika je typická pre jeho spôsob nazerania na svet.
V zbierke Nočné správy (1976) Mitana pokračuje v skúmaní absurdity života a medziľudských vzťahov. V poviedke „Ihla“ postava otca píše synovi list, v ktorom mu vraví: „najlepším dôkazom mojej lásky a starostlivosti o teba je, že som sa o teba nestaral“. Toto paradoxné tvrdenie odráža hlbokú existenciálnu skepsu a neistotu vo vyjadrovaní citov. Tomáš Horváth, znalec Mitanovej „štruktúry“, približuje autorov debut slovami o „deracionalizácii všednej skutočnosti“, pričom tento výklad sa prenáša do recepcie autora až podnes. Skrýva však v sebe zásadný predpoklad, a to predpoklad „všednej skutočnosti“. Z neho plynie, že prvá, pôvodná je všedná skutočnosť, ku ktorej Mitana literárne pristupuje, aby ju ex post zderacionalizoval. V takom prípade treba ale rátať s tým, že súčasťou „všednej skutočnosti“ je napríklad aj „osud“, ktorý Mitana v Nočných správach rozoberá na drobné bez toho, aby ho gnómicky zase skladal naspäť. Vracia tým toľko devalvovanej otázke osudu pocit napätia z nemožnosti na ňu odpovedať.
Peter Zajac, ďalší znalec Mitanovej tvorby, vníma poviedku „Na prahu“ ako kľúčovú: „Ona vlastne uzatvára celé jedno poviedkové obdobie Dušana Mitanu, a to istým zásadným obratom.“ Pred týmto obratom Mitana vydáva svoj prvý román Koniec hry (1984). V tomto diele sa po Patagónii súradnice autorovho vnímania koncentrujú opäť (a naposledy) do súvislého príbehu, žánrovo ladeného ako kriminálno-spoločenský román. Do pozornosti sa príznačne dostávajú variácie konštantných mtanovských tém - neuralgický vzťah ku chýbajúcemu otcovi, kajúcny vzťah k obdivovanej manželke, iritujúci vzťah k dominantnej matke, obsesívny vzťah k sebe samému. A teplo. V kľúčovom momente zápletky, keď Peter Slávik zabije svoju manželku, ako prvé myslí na sprchu, ktorou by sa chcel zbaviť vlastného potu. Pretože Mitanu, hoci v kauzálne uchopiteľnejšom príbehu, stále zaujíma spontánnosť situácie, ktorá až spätne môže byť reflektovaná. Emócia tu vyjadruje budúcnosť.
Literárny experiment a hľadanie identity
V roku 1991 sa na knižnom trhu objavuje prekvapivo aj básnický debut Krutohory, tematizujúci nočné písanie. Explicitný obrat však nastáva až vydaním knihy Hľadanie strateného autora (1991). Hoci tak Mitana otvára svoj rozhovor s Bohom (tu cez satana), skutočný zlom predstavuje v tomto prípade aj miera a spôsob autobiografickosti. Doteraz len cez náznaky a paralely rozvíjaná autobiografickosť sa stáva nielen kľúčovou, ale aj skľučujúcou. V roku vzniku Slovenskej republiky sa objavuje nová zbierka poviedok Slovenský poker (1993), ktorá ďalej posúva transformáciu Mitanovej poetiky. Symbióza autobiografického a absurdného nadobúda nové kontúry. Vo väčšej miere sa tematizuje iluzívnosť rozprávaného sveta fikcie. Ukazuje sa ale tiež, že ludické pohrávanie sa s Bohom v Hľadaní strateného autora má autentické motivácie. Zaujmúc parodické gesto vystavuje sa autor téme v svojom typickom rozpoložení - necháva sa ňou zvádzať. Ešte jej celkom neverí, ale už ju necháva na seba hovoriť, počúva ju so záujmom, ale aj s vlastným názorom.
Horváth popisuje toto balansovanie nasledovne: „Mitanove texty niekedy produkujú ‚efekt reality‘ (Barthes), ale len nato, aby ho vzápätí porušili, demaskovali ako ilúziu, a následne ukázali aj iluzívnosť tejto demaskácie ilúzie.“ Tvrdenie môže vytvárať dojem, že Mitanovo písanie bola „len“ akási hra s čitateľom. Je ale vysoko pravdepodobné, že túto hru s čitateľom čítal Mitana najprv sám na sebe, vo vzťahu k vlastnému vnímaniu reality.
Tak najlepšie (alebo možno jedine v tom prípade) sa dá čítať aj „pararomán“ Návrat Krista (1999). Na jednej strane ide o voľné pokračovanie Hľadania strateného autora - medzi týmito dvoma prózami navyše predviedol Mitana svoju „kristologickú metamorfózu“ (Halvoník) aj na poli poézie, svojou druhou a poslednou zbierkou básní Maranatha (1996). Na druhej strane, už po prvých stranách Návratu Krista sa čitateľ nevyhne dojmu, že jeho „kultový autor“ sa musel zblázniť. Text je jehovistický, astrálny, ezoterický, konšpiračný a toto všetko predstavuje ako „literatúru faktu“. Otázka je, prečo Mitana nedokázal posunúť vlastnú experimentálnosť iným, ako takto vyhroteným spôsobom, pohybom od transformácie k imitácii. Svojim spôsobom totiž predstavuje, síce zásadne hypertrofované, no predsa autentické rozvinutie kľúčového tematického, ale predovšetkým životného momentu jeho tvorivosti - fenomén odchodu (manžela, otca, tuláka, outsidera, stalkera). Odchodu dávneho i prítomného, duchovne uznaného ale bolestného, pochopeného a obdivovaného, ale zároveň, túžiac po návrate, preklínaného.
V roku 2019 vydal Mitana svoj posledný román Nezvestný. V ňom sa opäť a naposledy obracia k tomu najtajomnejšiemu, a to k vlastnému podivínstvu. Zbierka „pozbieraných“ rozhovorov, ktoré vypĺňajú väčšinový priestor prózy, môže tvoriť zvláštnejší rámec, ak nie sú rozhovory čítané v ich faktuálnych, ale románových možnostiach. Pri sledovaní cyklickosti stále tých istých otázok - na autorov status kultu, na jeho búrlivú povahu, na jeho duchovnú orientáciu, na jeho mladícke roky, Mladú tvorbu, profanované poviedky V električke či Kiky a Viky, na Deža Ursínyho a Mariána Vargu atď. - sa za informačnou hodnotou Mitanovych odpovedí začne „skutočne“ odkrývať fiktívny príbeh. Nechutenstva, ale zároveň zaujatého pohľadu na toto nechutenstvo. Vo vzťahu k hlavnej téme románu, k avizovanej túžbe po samovraždě, ktorá sa nakoniec vo faktickom živote Dušana Mitanu udeje. „…tí, ktorí vidia svet v jeho zložitosti a vidia aj kúsok za roh boli vždy v menšine a v defenzíve. A predsa, len takí ľudia môžu vrátiť slovu pravú váhu v správnom čase a zvrátiť zdanlivo fatálne katastrofálny vývoj. Na počiatku bolo Slovo…“ (Dušan Mitana, Nezvestný).
Mitana a jeho miesto v literatúre
Dušan Mitana písal vždy len o jednom, alebo ako hovorí Peter Zajac, znalec Mitanovej „modálnosti“: „pri všetkej rozličnosti sa dajú Mitanove poviedky čítať ako jeden nekončiaci sa príbeh s jednotou … s jednou autobiografickou pamäťou a vnútorne mnohotvárnou identitou“. Jeho majstrovským formátom bola poviedka. V priebehu pol storočia vydal štyri poviedkové knihy, priestor medzi nimi vždy preložil rozsiahlejšou prózou. Až sa mu na konci tvorivého obdobia tieto dva prístupy spojili v jedno.
Autor bol známy svojou nekonvenčnosťou, provokáciami a hlbokým ponorom do ľudskej psychiky. Aj keď sa jeho diela často pohybujú na hrane absurdity a iracionality, vždy si zachovávajú silný existenciálny presah. Jeho schopnosť dekonštruovať realitu a odhaľovať skryté pravdy ho radí medzi najvýznamnejších slovenských prozaikov.
Jeho tvorba je výzvou pre čitateľa, ktorý hľadá viac než len povrchné čítanie. Je to literatúra, ktorá núti premýšľať, spochybňovať a hľadať vlastné odpovede v labyrintoch ľudskej duše. Dušan Mitana nám zanechal dielo, ktoré je pre svoju originalitu a hĺbku nadčasové a nepochybne si zaslúži pozornosť a dôkladné skúmanie.
Napriek rozporuplným reakciám na niektoré jeho diela, ako napríklad Návrat Krista, ktoré niektorí kritici označili za „zbláznenie“ autora, je nepochybné, že Mitana vždy ostal verný svojej autorskej metóde a nekompromisnému hľadaniu pravdy. Jeho próza, aj keď občas náročná, ponúka jedinečný pohľad na svet a človeka v ňom. Román Zjavenie (2005) priniesol podľa niektorých kritikov návrat k „mladosti“ a naznačil posun k sociálnejšej a dobovejšej reflexii, čo naznačuje, že Mitana nikdy neprestal experimentovať a hľadať nové formy vyjadrenia.
Kritika však často poukazuje na to, že v neskoršej tvorbe sa objavuje tendecia k imitácii vlastnej experimentálnosti, najmä v diele Návrat Krista. Napriek tomu, ako uvádza Peter Darovec, Zjavenie môže z istého uhla pohľadu pôsobiť ako ďalší zvrat. Mitana zachádza do rámcovania sociálneho, dobového, politického, približujúc sa k realistickej poetike, k niečomu, čo možno nazvať absolútne nemitanovsky - generačnou výpoveďou. Ako uvádza Tomáš Horváth, spoločensko-politické tendencie sú naznačené už v Slovenskom pokri, ba dokonca, sám Mitana interpretuje názvy svojich dovtedajších diel „vo vzťahu ku komunistickému režimu“, čo podľa Horvátha „s troškou retrospektívnej ilúzie sedí“. Tým však pôsobí Zjavenie rozpaky. Z uvedomenia, že všetko to absurdné, čo Mitana písal dosiaľ, bolo medzi riadkami politické. Zjavenie to zavše zvýrazňuje tým, že do štruktúry generačného rozprávania implantuje staré Mitanove texty. Môže to byť pocit zadosťučinenia, uznania voči autorovej sofistikovanej reakčnosti, ale aj opačný pocit.
Posledný román Nezvestný (2019) opäť problematizuje túto otázku. V ňom sa Mitana opäť a naposledy obracia k tomu najtajomnejšiemu, a to k vlastnému podivínstvu. Zatiaľ čo Zjavenie malo oveľa zaslúženejšie prijatie, Nezvestnému kritika vyčíta, že je málo literatúrou, viac memoármi. Zbierkou „pozbieraných“ rozhovorov, ktoré vypĺňajú väčšinový priestor prózy. Tento zámer ale môže tvoriť zvláštnejší rámec, ak nie sú rozhovory čítané v ich faktuálnych, ale románových možnostiach. Pri sledovaní cyklickosti stále tých istých otázok - na autorov status kultu, na jeho búrlivú povahu, na jeho duchovnú orientáciu, na jeho mladícke roky, Mladú tvorbu, profanované poviedky V električke či Kiky a Viky, na Deža Ursínyho a Mariána Vargu atď. - sa za informačnou hodnotou Mitanovych odpovedí začne „skutočne“ odkrývať fiktívny príbeh. Nechutenstva, ale zároveň zaujatého pohľadu na toto nechutenstvo. Vo vzťahu k hlavnej téme románu, k avizovanej túžbe po samovraždě, ktorá sa nakoniec vo faktickom živote Dušana Mitanu udeje.