Staroveký Egypt, krajina nazývaná starými Egypťanmi Kemet, bola od pradávna preniknutá hlbokou religiozitou. Grécky dejepisec Herodotos označil Egypťanov za najzbožnejších ľudí staroveku, čo svedčí o tom, ako náboženstvo hlboko preniklo do ľudského myslenia a premietlo sa do všetkej činnosti. Viera v pokračovanie života po smrti - v posmrtný život, podobajúci sa tomu na zemi, bola pre Egypťanov úplne samozrejmá. Táto fundamentálna predstava formovala rozsiahly panteón božstiev, z ktorých mnohé mali zásadný vzťah s ríšou mŕtvych a posmrtnými rituálmi. Medzi týmito entitami zohrávali kľúčovú úlohu bohyne a bohovia ochraňujúci pohrebiská a duše zomrelých, zabezpečujúci im večný pokoj a prechod do druhého sveta.
Pani pohrebísk - Bohyňa Západu
Ústrednou postavou v kontexte pohrebísk je bohyňa, ktorá je opísaná ako Bohyňa Západu a západných krajín, Pani pohrebísk. Jej meno doslova značí západ, ktorý v egyptskom panteóne zosobňovala. Pôvodne ju uctievali ako bohyňu všetkých krajín na západ od Egypta a darkyňu koristi, ktorú v nich egyptskí králi pri vojnových výpravách získali. Neskôr sa stala bohyňou pohrebísk, ktoré bývali spravidla na západnom brehu Nílu, alebo na západnom okraji miest a dedín. V tejto druhej funkcii prijímala do svojej opatery duše zomrelých a chránila ich telá. Preto sa jej prinášali obete a jej obrazom sa zdobili dná rakiev, čím sa zabezpečovala jej priazeň a ochrana na ceste do posmrtného života. Jej mužským partnerom bol boh západnej púšte Ha.
Anup - Boh mumifikácie a ochranca pohrebísk
Medzi najdôležitejších bohov spojených s pohrebnými rituálmi a pohrebiskami patril Anup, boh mumifikácie a pohrebísk. Uctievaný bol v podobe čierneho šakala alebo muža so šakaľou hlavou. Mumifikácii zomrelých a posvätnosti pohrebísk prikladali Egypťania veľký význam, preto Anup patril medzi ich najdôležitejších, hoci nie najvyšších, bohov. V Starej ríši (asi 2575 - 2130 pred n. l.), predtým ako sa Usir dostal do popredia ako pán podsvetia, bol Anup považovaný za hlavného boha mŕtvych.
O jeho pôvode kolovali rozličné legendy. Podľa Textov z pyramíd bol "štvrtým synom boha Rea". Podľa neskorších písomných pamiatok, medzi nimi Textov z rakiev, bol synom boha Usira a jeho sestry Nebthety. Z najrozšírenejších verzií vychádzajúcich z mýtu o Usirovi a Esete vyplýva, že ho porodila Nebthet potom, keď raz opila Usira a prinútila ho, aby jej bol po vôli. Chcela tak vraj dokázať, že nie je neplodná, ako o nej tvrdil jej brat a manžel Sutech. Po narodení Anupa pohodila, ale jej sestra a Usirova manželka Eset ho zachránila a vychovala. Keď Anup vyrástol, pripojil sa k Usirovi a sprevádzal ho aj s niektorými inými bohmi na jeho ceste za vládou nad svetom. Po Usirovom zavraždení žiarlivým Sutechom pomohol Esete a Nebthete pochovať jeho telo. Predtým ho však nabalzamoval, aby sa zachovalo a omotal ho ovínadlom z jemného plátna, aby ostalo neporušené.
Anupove funkcie nekončili len mumifikáciou. Podľa viery Egypťanov pomáhal Anup pri mumifikovaní všetkých zomrelých, resp. bol vedúcim celého zložitého procesu mumifikácie. Navyše mal viac významných funkcií pri pohrebných obradoch. Sprevádzal mŕtvych na ceste do podsvetnej ríše, privádzal ich na "posledný súd" pred Usira a zúčastňoval sa na obrade "váženia srdca" zomrelých, prijímal ich pri dverách hrobky. Z ochrancu hrobky sa neskôr vyvinul na ochrancu celých pohrebísk, a keďže pohrebiská bývali na okraji púšte, kde sa potulovali šakaly a zdivené psy, dali mu Egypťania podobu týchto zvierat. Podoba šakala časom prevládla, prinajmenšom pri jeho zobrazovaní. V súlade s predstavou smrti a noci zobrazovali ho vždy čierneho, a to ako ležiaceho šakala alebo ako muža so šakaľou hlavou. Jeho kult je doložený už v najstarších časoch a pretrvával aj po víťazstve kresťanstva, pričom cirkevní otcovia proti nemu dlho bojovali. Mimoriadnej úcte sa tešil najmä v hornoegyptskom meste Kase a v Siovte, kde ho od ptolemaiovských čias volali aj Hermanúbis. Na rozdiel od Egypťanov však v ňom Gréci a Rimania videli skôr psa ako šakala. Anupových vyobrazení sa zachovalo nekonečne mnoho zo všetkých období starovekého Egypta, na nástenných reliéfoch takmer vo všetkých hrobkách, na sarkofágoch a rakvách, ako aj na papyrusoch s Knihou mŕtvych. V zádušných chrámoch mával zvyčajne osobitnú kaplnku, pričom jedna z najlepšie zachovaných takýchto kaplniek je na druhej terase Hatšepsovetinho chrámu v Dér el-Bahrí.
Usir a Eset - ústredný pár posmrtného života
Usir, jeden z najvýznamnejších egyptských božstiev, bol bohom podsvetia, vládcom a sudcom v ríši mŕtvych. Jeho príbeh, v ktorom bol zavraždený a rozštvrtený bratom Sutechom, aby bol neskôr vzkriesený svojou manželkou Esetou, je základom egyptskej viery v posmrtný život. Podľa jednej verzie mýtu Sutech rozsekal Usirovo telo na štrnásť častí a rozhádzal ho pozdĺž Nílu. Usirova žena Eset dlho hľadala manželovo telo, až sa jej to nakoniec podarilo. Na krátku chvíľu pomocou mágie oživila Usira a splodila s ním Hora. Eset, pôvod ktorej je nejasný a nebola viazaná na konkrétne mesto, rástla na dôležitosti a stala sa najdôležitejšou bohyňou v panteóne. Ako manželka boha podsvetia bola Isis (Eset) tiež jedným z hlavných božstiev, ktoré sa zaoberali obradmi za mŕtvych. Bola ochrankyňou mŕtvych a patrónkou žien, často zobrazovaná s čiapkou v podobe supice alebo jednoduchou šatkou stiahnutou stuhou. Jej meno doslova značí "Kráľovná trónu" a trón je zároveň jej znakom, ktorý sa objavuje v hieroglyfickom zápise jej mena aj v ikonografii.
Sokol a Memfidské pohrebisko: Boh Sokar
Sokar bol boh mennoferského pohrebiska a zároveň boh mŕtvych, uctievaný v podobe sokola alebo muža so sokoľou hlavou. Podľa rozšíreného názoru žije jeho meno dodnes v názve dediny Sakkáry, v katastri ktorej leží časť pohrebiska prvého hlavného mesta zjednoteného Egypta Mennofera. Avšak, arabské kroniky jednoznačne potvrdzujú, že Sakkára sa volá podľa arabského kmeňa Beni Sokar, ktorý v jej okolí sídlil na sklonku stredoveku. Ide tu o zvláštnu, no celkom náhodnú zhodu, ktorá prekvapuje tým väčšmi, že Sokar mal jednu zo svojich najvýznamnejších svätýň na mieste, kde sa usadil spomínaný kmeň. Pritom názov „sakkárske pohrebisko“ je celkom nedávny, zavedený egyptskou Pamiatkovou správou na označenie jednej časti niekdajšieho mennoferského pohrebiska, ktoré sa rozprestieralo na západnom brehu Nílu od dnešnej Gízy po Médúm a meralo takmer 70 kilometrov. Ako ochranca pohrebísk Sokar na niektorých miestach ustupoval osobitným ochranným bohom, napríklad v Sakkáre bohu Sokarovi a v Ebozeve bohu Vepvovetovi, čo poukazuje na miestne variácie kultov.
Viera v posmrtný život a mumifikácia
Pre Egypťanov bola viera v pokračovanie života po smrti - v posmrtný život, podobajúci sa tomu na zemi, úplne samozrejmá. Od chvíle, keď sa duch mŕtveho opäť vrátil do mumifikovaného tela, sa začal tento nový večný život. Starí Egypťania verili, že život človeka nekončí smrťou, ale pokračuje ďalej na druhom svete. Duša človeka opustila telo na dobu 70 dní a vrátila sa doňho až v deň pohrebu. To už však bolo telo, do ktorého sa duša vrátila „nové“ - zabalzamované. Práve v tejto dobe - 70 dní - museli mumifikátori pripraviť nové telo. Táto viera sa prehlbovala a viedla k predstave o neporušenom tele ako podmienke na zachovanie ďalšieho života na onom svete. Aby lepšie ochránili telá pred porušením, začali Egypťania vytvárať mohyly, ktoré obkladali tehlami a neskôr kameňmi. Telá vkladali do drevených, omnoho neskôr do kamenných rakiev.
ODHALENÍ STAROVEKÝ PROCES MUMIFIKÁCIE | Tajomstvá starovekého Egypta | História
Proces mumifikácie
Mumifikácia bol zložitý konzervačný postup, s ktorým nás oboznámil až grécky historik Herodotos okolo roku 450 pred Kristom. Tento proces sa volal balzamovanie. Existoval dokonca špeciálny boh, ktorý pomáhal pri balzamovaní - Anup. Po smrti bol kráľ, ktorému sa dostávalo najväčšej starostlivosti, alebo bežný človek pripravený na cestu do posmrtného života. Najprv vybrali mozog cez nosové dierky, zvyčajne pomocou háčika. Potom desaťcentimetrovým rezom kamenným nožom otvorili brušnú dutinu, vybrali orgány (okrem srdca), vyčistili a vypláchli palmovým vínom a rozdrvenými bylinkami. Nakoniec sa brušná dutina vyplnila myrhou, škoricou a pilinami. Srdce zostalo v tele, aby mohlo byť pri poslednom súde odvážené s pierkom bohyne Maat. Každý orgán bol vložený do jednej z kanopických nádob, ktoré mali rôzne zvieracie hlavy, zodpovedajúce štyrom synom Hora (Hapiho, Duamutefa, Amseta, Kebehsenufa). Telo následne ponorili do sodnej soli, aby vyschlo. Takáto dehydratácia trvala asi 40 dní. Po tejto dobe bolo telo opatrne umyté, natrelo sa balzamami a olejmi. Zabalili ho do plátna, aby sa mohli medzi jednotlivé jeho vrstvy vkladať amulety a šperky pre šťastie. Po ďalších tridsiatich dňoch sa múmia potrela živicou. Po 70 dňoch bola múmia pripravená, aby ju odovzdali rodine, ktorá medzitým pre pozostalého pripravila drevenú truhlu v tvare ľudského tela. Truhla bola bohato vyzdobená, pozlátená. S takto zmumifikovaným telom sa konečne mohli začať pohrebné slávnosti.
Posmrtný súd a cesta do podsvetia
Anup, boh mŕtvych a ochranca pohrebísk, priviedol mŕtveho do siene Oboch právd. Uprostred siene boli váhy, na ľavú misku položil Anup srdce mŕtveho, predstavujúce jeho svedomie, na pravú stranu váh položil vtáčie pero symbolizujúce pravdu a spravodlivosť, teda symbol bohyne Maat. Ak pozemské hriechy srdce mŕtveho prevážili, bolo srdce hodené netvorovi s krokodílou hlavou Amemaitovi, ktorý ho zožral. V tomto prípade dochádzalo k večnému zatrateniu a ku skutočnej a neodvratnej smrti.Motív tribunálu božstiev a polobožstiev posmrtného súdu sa spomína už v Textoch pyramíd, Textoch rakví a hlavne v Knihe mŕtvych, v 125. kapitole, kde mŕtvy oslovuje všetky prítomné božstvá pri svojej tzv. negatívnej obhajobe. Tento motív je pravdepodobne ešte starší, pričom od 4. dynastie sa objavuje myšlienka zodpovednosti každého človeka za svoje činy. Najneskôr v 5. dynastii sa formovala predstava posmrtného súdu, dnes známa hlavne z Novej ríše a neskorších období. V nej inštitúcia súdu po smrti jednotlivca bola nevyhnutným miestom, cez ktoré musel každý prejsť cestou na druhý svet a rozhodovala o jeho ospravedlnení alebo zatratení. Súdu predsedal obyčajne boh Usir (v tejto funkcii sa sporadicky objavovali aj bohovia Re alebo Amon), váhy obsluhoval Anup a Thovt zapisoval výsledok. Na súde sa zúčastňovalo aj nasledujúcich 42 bytostí (bohov alebo polobohov).
V staroegyptskej predstave podsvetia bolo miesto pre množstvo brán, portálov a pylónov, ktorými prechádzal každú noc boh Re na svojej pravidelnej plavbe, alebo zosnulý kráľ ako člen Reovho sprievodu či ako sám Re, príp. obyčajný nebožtík na svojej ceste k miestu svojho ostatného odpočinku. V množstve zachovaných textov tieto body podsvetnej topografie strážili polobožstvá, ktoré pustili len toho, kto poznal ich tajné mená a tým mal nad nimi moc. Napr. v texte Knihy brán bola každá brána pomenovaná ako bohyňa, strážil ju ohnivý duch-had a vlastná strážna entita (poloboh/démon). V Knihe mŕtvych sa spomína sedem brán, ktoré vedú k bohovi Usirovi, každá s menami strážcu, ochrancu a hlásnika. Mená brán mohli mať buď desivý nádych (napr. štrnásta brána: „Pani hnevu, tancujúca v krvi“) alebo indiferentný charakter (napr. tretia brána: „Pani oltáru“). Mená ochranných bytostí mali obyčajne odpudzujúce mená (napr. strážca piatej brány: „Ten, ktorý žije z červov“). V oblastiach podsvetia sa podľa predstáv starých Egypťanov nachádzali jaskyne, ktoré obývali bytosti. Tie sa podieľali na trestaní hriešnikov, ako o tom píše zachovaný text Zaklínadlo dvanástich jaskýň. Prvých sedem jaskýň obývali skupiny bytostí, tri bytosti v každej skupine mali ľudskú podobu a tri podobu múmií, dve z nich boli mužského pohlavia a jedna ženského.
Pohrebiská a hrobky: Architektúra večnosti
Pohrebiská starovekého Egypta, často umiestnené na západnom brehu Nílu, kde slnko zapadalo, symbolizovali ríšu mŕtvych. V 5. - 4. tisícročí p. n. l. Egypťania budovali svoje cintoríny na okrajoch piesočnej púšte, menej často pochovávali mŕtvych pod podlahu svojich domov. V skorších dobách mŕtveho zabalili do rohože alebo kože a položili v skrčenej polohe na bok do plytkého hrobu v púšti. Dali mu taktiež drobné milodary. Do hrobov kráľov a šľachty sa dávali rôzne milodary a drahocenné veci zo zlata, striebra, medi a nefritu.
Egyptské staviteľstvo úzko súviselo s náboženstvom. Hrobky sa stavali na rôznych miestach, pričom najznámejšie sa nachádzajú na plošine Gíza - stavali sa v podobe pyramíd pre faraónov Chufua, Rachefa a Menkaureho. Pyramídy sa nachádzajú aj na iných miestach: Sakkára (napr. pre Tetiho, Džosera, Venisa, Senusreta III.), Abusir (Sahure, Neferirkare), Dahšur (Snofru, Amenemhet II. a III.), Medum (Snofru, Hunej). Údolie kráľov, pohrebisko na západnej strane Nílu, obsahuje hrobky vytesané do skalných útvarov. V hrobkách sa nachádzali siahodlhé „texty mŕtvych“, ktoré popisovali, čo sa má zosnulý modliť a čo má odriekať počas jednotlivých hodín, keď prechádza na druhý svet. Miestnosti boli krásne vyzdobené, maľby na stenách boli z čisto prírodných farbív, pričom symbolika farieb bola hlboká (biela pre sadru, modrá pre nebo a vodu, žltá pre zlato, čierna pre smrť a zatratenie, červená pre oheň a krv, zelená pre regeneráciu). V hrobke mal byť zobrazený aj trojhlavý had, ktorý miluje ticho a pokoj. Kvôli ochrane múmie pred vykrádačmi dávali kňazi do hrobu aj toxické látky, ktoré napádali nervový systém votrelca a spôsobovali rýchlu smrť. Pred každým vchodom do hrobky bol nápis: „Ty, ktorý vstúpiš do tohto hrobu, pocítiš okamžitú smrť“, ktorý mal takisto ochraňovať posvätnosť hrobiek.
Pyramídy, ako napríklad Cheopsova, ktorá mala kedysi 147 metrov a dnes o desať menej, boli impozantné stavby. Ich základňa mala 270 metrov. Masa kameňa je vyplnená kamennými blokmi, každý má od 1,5 m - 2 m² a váži jednu až dve tony, pričom ich bolo okolo 2 - 2,5 milióna. Dnes sa predpokladá, že pyramídy s najväčšou pravdepodobnosťou nestavali otroci, ale roľníci, ktorí na nich pracovali počas záplav. Rozšírená je teória o rampe, ktorá mala byť stočená ako slimák, postupne sa zvyšujúc okolo pyramídy. Dokončená pyramída bola obložená bieloskvúcim vápencovým podkladom a svietila doďaleka. Vo vnútri pyramídy sa nachádzali tri hlavné priestory, vrátane pohrebnej komory z ružovej žuly, dovezenej až z Asuánu.
Rozmanitosť egyptského panteónu
Božstvá starovekého Egypta boli nadprirodzené bytosti uctievané v starovekom Egypte. Staroegyptský panteón zahŕňal väčší počet bytostí - bohyne, bohov, polobohov a démonov. Starší bádatelia, ako napr. E. A. Wallis Budge, usudzovali podľa vývoja náboženských predstáv hlavne z Novej ríše, že staroegyptské náboženstvo bolo vo svojej podstate monoteistické. Iní, ako napr. W. M. Flinders Petrie, ho zase pokladali za polyteistické. Erik Hornung odporúča termín henoteizmus, t. j. uctievanie jedného boha bez popierania existencie iných bohov.
Starí Egypťania používali na označenie bližšie nešpecifikovaného božstva, príp. božskej bytosti slovo necer (staroeg. nṯr) pre boha a neceret (staroeg. nṯr.t) pre bohyňu. Hieroglyf pre necer mal tvar stožiaru, ktorý bol zabalený do látky a jeho horný koniec voľne vial, motív spätý so vstupnou bránou (pylónom) do chrámu. Slovo bolo doložené v prvom rade z vlastných mien starých Egypťanov z raného obdobia. Pojem označoval široký rozsah druhov bytostí, od hlavných bohov, cez bôžikov až po démonov, potom kráľa a niekedy aj zosnulého. Slovo pravdepodobne znamenalo bytosť s určitou nadprirodzenou silou. Pojem mal alternatívne znaky, ktoré sa používali ako determinatívy: sokol (Hor) pre boha, kobra (Vadžet) pre bohyňu, alebo zjednodušené ikonografické zobrazenie konkrétneho božstva, ktoré bolo v obľube hlavne v období Ramessovcov (19. a 20. dynastia) a skracovalo písanie božských mien. Erik Hornung vidí v troch všeobecných ideogramoch paralelu s vývojom náboženského myslenia starovekých kultúr, ktorý prechádzal od jednoduchého fetišizmu, cez uctievanie zvierat (zoolatriu) až po uctievanie antropomorfných božstiev. Zabalený stožiar v látke má pravdepodobne pôvod v kultovom predmete z egyptského dávnoveku, sokol na bidle odráža obdobie kultov zvierat a sediaci boh štádium kultov bohov s ľudskou podobou. V ptolemaiovskom období sa používala hviezda. Zo staroegyptského slova pochádza aj meno kresťanského boha v koptčine núte.
Konvenčný preklad slova bau (staroeg. b3.w) je „duchovia“ alebo „duše“. Jeho interpretácia je však ešte nejasnejšia. Podľa Kurta Setheho môže označovať dávnych zosnulých lokálnych vládcov, prip. náčelníkov; podľa Hermana Keesa staré lokálne a dnes neznáme skupiny božstiev. Erik Hornung ich podľa kontextu výskytu v Textoch pyramíd a Textoch rakiev považuje za „‚božské bytosti‘, ktoré sú prípadne identické s ‚bohmi‘.“ Podľa zachovaných vlastných mien z ranodynastického obdobia a Starej ríše egyptológovia usudzujú, že bau boli emanáciami (manifestáciami) božstiev ako Ptaha, Chnuma, Sokara, Hathor alebo Sachmet. Staroegyptské slovo sechem (staroeg. sḫm) je možné v tomto kontexte preložiť ako „mocnosť“ alebo „sila“. Tiež je doložené z textov raných staroegyptských dejín. Pravdepodobne pôvodne označovalo emanáciu božstva, podobne ako slovo bau, príp. „neosobnú moc“, ktorá mohla byť priradená akémukoľvek konkrétnemu božstvu. Jej symbolom bolo žezlo (sechem) ako znak autority a súčasne ako hieroglyfický fonogram rovnakého znenia.
Formy a klasifikácia božstiev
Egyptskí bohovia a bohyne mali podoby zvierat, predmetov i vymyslených fantastických bytostí a strašlivých démonov. Mohli sa javiť ako abstraktné božstvá (napr. Maat - bohyňa pravdy a spravodlivosti), prírodné božstvá (napr. Geb - boh zeme, Nut - bohyňa oblohy), miestne božstvá (napr. Sokar v Mennoferi), národné božstvá (napr. Hor, Re, Amon), božstvá smrti a vzkriesenia (napr. Usir), domáce a osobné božstvá (napr. Bes, Tueret) alebo cudzie (importované) božstvá (napr. Baal, Aštoreta). Zobrazenia božstiev mohli byť rôznorodé: ako predmet (napr. Níl), ako nebeské teleso (napr. Mesiac), ako rastlina (napr. lotos), ako zviera (napr. krava, sokol), ako človek (napr. kráľ) alebo ako kombinácia viacerých foriem (napr. človek so zvieracou hlavou). Viaceré druhy živočíchov, ktoré mali domov v severnej Afrike, ovplyvňovali rôzne stránky života starovekého Egypťana. Napríklad domestikácia dobytka v Egypte, ktorá prebehla okolo roku 8000 pred Kr., sa odrazila v niekoľkých bohyniach symbolizovaných kravou, ako napr. Hathor alebo Bat.
Súčasťou staroegyptského náboženstva bolo niekoľko filozofických a kozmogonických systémov, v ktorých sa zoskupovali božstvá podľa určitého systému. Egyptológia pozná viac prípadov, pri ktorých sa združovali božské reprezentácie do určitých skupín, podľa príhodného kľúča, ako sú dyády (dvojice, napr. Amon - Amaunet), triády (trojice, napr. Ptah, Sachmet a Nefertem), tetrády (štvorice), pentády (pätoro), hebdomády (sedmoro), ogdoády (osmoro) a enneády (devätoro). Enneáda, čiže deviatka, bola grécke pomenovanie pre skupinu božstiev, ktoré sa viazali k určitému miestu alebo súboru mýtov. Pôvodne egyptské pomenovanie bolo pesedžet. Egypťania pripisovali mimoriadny význam číslu tri, zvykli vytvárať božské triády, a pesedžet bol ako číslo 3x3 vyjadrením najvyššej božskej moci. V panteóne starovekého Egypta jestvovalo viacero Enneád, z nich najvýznamnejšia bola Enneáda z Onu (Heliopolis). Ogdoáda bola grécke označenie skupiny ôsmych prvotných božstiev, ktoré boli uctievané v Chmúneve a pozostávala zo štyroch božských párov, z ktorých každý predstavoval jeden zo základných živlov: prvotné vody - Nun / Nunet, sila záplav - Heh / Huhet, tma - Kek / Kauket, energia vzduchu - Amon / Amonet.
Dynamika a synkretizmus božských kultov
Egypt mal jeden z najväčších a najkomplexnejších panteónov bohov akejkoľvek civilizácie v starovekom svete. Presné charakteristiky jednotlivých bohov je ťažké určiť. Dôležitosť niektorých božstiev počas dlhého časového obdobia starovekej egyptskej kultúry stúpala a klesala, často kvôli špecifickej náboženskej oddanosti kráľa. Aj keď si Egypťania boli vedomí určitej hierarchie medzi bohmi, rozmanitosť božských charakterov bola natoľko pestrá, že ich nepotrebovali radiť do zložitejších hierarchických skupín a systémov. Pre staroegyptský panteón bolo príznačné spájanie božstiev do nových božských bytostí bez ohľadu na ich pôvodnú príslušnosť k už daným príbuzenským, genealogickým alebo konceptuálnym zväzkom. Základným predpokladom splynutia bola určitá podobnosť funkcie alebo formy pôvodných božstiev. Tento proces sa nazýva synkretizmus a týkal sa celých bohov ako aj spájania niektorých ich atribútov, napr. Re + Atum → Reatum alebo Re + Harachtej → Re-Harachtej. Mali by sme si uvedomiť, že tieto duchovné predstavy sa behom tisícročí vyvíjali a líšili v rôznych častiach krajiny.
Kozmogónia a božské úlohy
Egyptská kozmogónia napriek tomu, že Egypt mal po dlhé obdobia jednotný štát a kráľom podporovaný kult, jestvovalo počas celej jeho existencie viacero kultov, ktoré pôsobili niekedy nezávisle a niekedy sa navzájom ovplyvňovali. Na príklad teológia mesta On (Heliopolis) je asi najznámejším egyptským mýtom o stvorení sveta. Hlavným prvkom je Enneáda, deväť prvotných bohov, ktoré tvoria svet. Onskí kňazi považovali za najvyššieho boha Atuma, neskôr Atum - Rea, ktorý vystúpil z prvotných vôd na prvotnom pahorku Benben. Zrodenie a mimoriadne uctievanie tohto solárneho božstva bolo spojené s obeliskami. V jeho roli ako stvoriteľ boh, Atum mal obe pohlavné aspekty, čiže mužské i ženské a samovoľne boli vyprodukovaní aj prví bohovia. Rané mýty navrhujú, že sa Atum vo forme sokola učinil z božského vajca.
V súvislosti s podsvetím a cyklom života a smrti sa v heliopoliskom mýte spomína aj rodina Usira. Geb a Nut mali štyri deti: Usire, Eset, Sutech a Nebtet. Usire sa stáva vládcom nad ľuďmi, no jeho brat Sutech mu to závidel. Ľsťou presvedčil Usira, aby vliezol do pripraveného sarkofágu, chytro ho zatvoril, zaklincoval a hodil do Nílu. V inej verzii mýtu Sutech bratove telo roztrhá na 14 častí, ktoré rozhádže po celom Egypte. Usirova žena Eset zbiera kusy jeho tela po Egypte. S pomocou boha Anupa Usira zabalzamuje a magicky oživí, potom Usire zaujme miesto v podsvetí. Esetin syn Hor sa usiluje pomstiť otcovu vraždu, vyzve Sutecha na boj o vládu nad zemou. Nakoniec je Sutech porazený. Hor je uznaný za právoplatného dediča a kráľa.
Úloha kráľa a kňazstva
Kráľ bol v tej dobe najviac, viac ako Boh. Bol boží predstaviteľ na zemi a mal pôsobiť ako prostredník medzi bohmi a ľuďmi. Mal aj zabezpečiť blahobyt a úrodnosť pre svoje kráľovstvo. Faraón bol po smrti zbožštený a dostal titul necer nefer (staroeg. nṯr nfr - „dobrý boh“). Titul hemnecer bol vyhradený kňazovi (staroeg. ḥm-nṯr - „služobník boha“) a kňažke hemetnecer (staroeg. ḥm.t-nṯr - „služobníčka boha“). Kňazi, ktorí boli schopní čítať posvätné písmená a zaklínadla z textov uložených v chrámových knižniciach, boli považovaní za kúzelníkov a liečiteľov a že majú magickú silu. Väčšina Egypťanov mala len veľmi málo povinností v chrámoch - uctievanie, hľadanie vedomosti a útechu. Obracali sa k veštcom, ktorí boli určení s určitými bohmi.
Písmo a umenie v službách náboženstva
Egyptské písmo - úzko súviselo s náboženstvom. Používalo sa na zapisovanie posvätných textov, ktoré sa týkali bohov, ľudí i celého sveta. Písmo sa uchovávalo na papyrusoch, na pergamenoch, na stenách hrobiek alebo sa vyrývalo do dreva a kameňa. Najzachovalejšie nápisy sú vyryté do kameňa na pyramídach, na chrámoch, v chrámoch a na stĺpoch. Písmo sa nachádzalo aj na posvätných kultových predmetoch, na sochách a soškách. Hieroglyfy boli pôvodne piktografickým písmom, ale asi od roku 2700 p. n. l. začali niektoré znaky namiesto celých slov vyjadrovať hlásky. Písmo sa stalo pojmovým. Okolo roku 2000 p. n. l. sa vyvinula abeceda pozostávajúca z 26 piktogramov. Zapisovali sa len spoluhlásky. Hieroglyfické písmo používalo: ideogramy (významové znaky), fonogramy (zvukové znaky), determinatívy (nevyslovovali sa, len označovali ktorý konkrétny význam má viacznačný znak pri ktorom stáli).
Mýty týkajúce sa podsvetia a posmrtného života, ako aj mytologický boj boha Hora s bohom Sutechom, boli zaznamenané v dielach ako Texty pyramíd, Texty rakiev a Kniha mŕtvych. Tieto diela majú kľúčový význam pre pochopenie egyptského náboženského myslenia a cítenia, ale aj pre pochopenie architektonických a výtvarných pamiatok.
