Staroveký Egypt bol kolískou fascinujúcej polyteistickej viery, ktorá zahŕňala viac ako dvetisíc bohov a bohyne. Títo božskí predstavitelia riadili každý aspekt života a prírody, pričom faraóni slúžili ako božskí zástupcovia, zodpovední za udržiavanie Maat - posvätnej harmónie medzi bohmi a ľuďmi. Každý z týchto božstiev mal svoje jedinečné úlohy a reprezentoval rôzne aspekty existencie, od života a smrti až po samotný vesmír. Medzi týmito nespočetnými bytosťami vynikala Hathor, bohyňa lásky, radosti, osláv a krásy, ktorej vplyv siahal ďaleko za hranice jej primárnych atribútov, až k samotnému umeniu tkania.
Hathor: Viac než Len a Krása
Hathor, ktorej meno v staroegyptčine znelo ḥwt-ḥr (Dom Hora), bola pôvodne zosobnením Mliečnej cesty. Egypťania si ju predstavovali ako mlieko vytekajúce z vemena nebeskej kravy, čo ju spájalo s plodnosťou a materstvom. Táto bohyňa patrí medzi najstaršie v egyptskom panteóne; dôkazy o jej kulte pochádzajú už z preddynastickej doby a s istotou vieme, že bola uctievaná už počas 2. dynastie. Jej meno odkazuje na jej úlohu ako Mliečnej cesty, ktorá ohraničuje nebeskú klenbu, teda sféru boha Hora.
Ďalšie označenie pre Hathor, ktoré sa používalo po celých tritisíc rokov jej existencie, bolo Mehturt (prípadne Mehurt, Mehet-Weret alebo Mehet-uret), čo znamená „Veľká potopa“. Toto označenie opäť odkazuje na jej podobu ako Mliečnej cesty, ktorá sa považovala za akýsi Níl na oblohe, nebeský kanál, ktorým sa denne plavilo slnko. Niektorí egyptológovia spájajú Hathor aj s umelým svetlom, čo naznačuje zobrazenie niečoho podobného elektrickému svetlu v jej chráme v Dendere.
Hathor bola často zobrazovaná ako krava alebo ako žena s kravími rohmi a slnečným diskom. Symbolizovala radosť, oslavy a starostlivosť, reprezentovala materské aspekty života, umelecký výraz a samotné nebo. Egypťania ju uctievali ako ochránkyňu žien a detí. Jej hlavný chrám sa nachádzal v meste Denderah, kde sa konali slávnosti oslavujúce jej úlohu pri prinášaní šťastia a plodnosti. Medzi jej slávne symboly patria kravské rohy so slnečným diskom, sistrum (hudobný nástroj) a zrkadlá. Artefakty ju často zobrazujú ako ženu s kravími ušami alebo priamo ako kravu.
V niektorých verziách egyptských mýtov o stvorení sa uvádza, že Ra vyrástol z nebeských vôd Nun. Iné verzie však tvrdia, že zem a bohovia vzišli z nebeskej kravy alebo priamo z Hathor, matky bohov. Krávy boli v starovekom Egypte silne spájané s plodnosťou, a preto bol Hathor často označovaný ako krava alebo mal kravské znaky. V mnohých zobrazeniach bola tiež doplnená slnečným kotúčom medzi dvoma rohmi.
Hathor bola tiež považovaná za ochránkyňu baníkov. Tyrkysová farba a šperky z tyrkysu boli s ňou často spájané. Mnohé ženy nosili krásne tyrkysové šperky s jej obrazom, pričom tyrkys pochádzal z baní. Ženy dúfali, že tým potešia bohyňu a získajú od nej plodnosť a radosť.
Hathor a Mýtus o Zničení Ľudstva
V ranom období vlády boha Ra sa tento unavil ľudstvom a ich ľahostajnosťou voči bohom. Rozhodol sa ľudstvo zničiť. Hathor, rozzúrená tým, ako sa ľudia správali k Ra, sa premenila na krvilačnú bohyňu Sekhmet a rozpútala na svete svoje hrôzy. Nakoniec, keď počet ľudí na Zemi začal rapídne klesať, Ra si uvedomil, že urobil chybu. Sekhmet sa však nezastavila. Ra preto vymyslel lest: vzal pivo, zafarbil ho na červeno a rozlial ho po zemi. Sekhmet, mysliac si, že ide o krv, ho s chtivosťou vypila. V opitosti sa napokon utíšila a prebudila sa opäť ako dobrotivá Hathor. Tento mýtus podčiarkuje dvojakú povahu Hathor - schopnosť byť nielen milujúcou matkou, ale aj ničivou silou v prípade potreby.
Prayer to Goddess Hathor/Sekhmet – Invoking Fiery Protection
Hathor sa stala jednou z najrozšírenejších bohýň v Egypte. Jej chrám v Denderah, ktorý stojí dodnes, je jedným z najlepšie zachovaných starovekých chrámov a vo svojich útrobách ukrýva rozsiahly zverokruh. Hathor verila, že mala s bohom Horusom syna menom Ihi.
Tkanie ako Božská Činnosť
Staroveká egyptská spoločnosť pripisovala tkaniu a pradenie mimoriadny význam, a to nielen ako základnému remeslu, ale aj ako činnosti, ktorá mala božské korene. Nie je prekvapujúce, že aj v tejto oblasti nájdeme odkaz na egyptské božstvá. Eset (Isis) predla, zatiaľ čo jej sestra Nebthet tkala odevy pre božstvá. V starovekom Egypte bolo pradenie a tkanenie typicky ženskou prácou.
V dávnych dobách sa pradenie a tkanenie vykonávalo v kráľovských dielňach, kde otroci pracovali na konkrétnych úlohách. Neskôr túto prácu prevzali slobodné ženy. Tkáčske dielne, známe ako "najet", produkovali široké spektrum výrobkov - od obväzov a plachiet po plátno a látky na výrobu šiat a sukníc. Štočky látky, ktoré mohli dosahovať dĺžku až 20 metrov, sa odosielali do "pokladnice", ktorá viedla ich presný zoznam. Hotové textílie sa starostlivo balili do debien, ktoré museli byť dostatočne veľké, aby sa výrobky nemuseli prekladať. Pre každý druh látky bola určená špecifická debna. Pradleny a tkadleny boli za svoju prácu odmeňované v naturáliách.
V období Staré ríše spadala produkcia a distribúcia látok výlučne pod kráľovský monopol. Preto z hrobiek poznáme len obmedzené zobrazenia ich voľného predaja či výmeny za iný tovar. Veľmi dôležitým prameňom v tomto kontexte je výzdobný program z mastaby kňaza Fetektiho, ktorý zastával aj titul "predstavený tkáčskych dielní".
Prácu v tkáčskej dielni riadila "predstavená tkadlien" (v období Nové ríše mohli túto funkciu zastávať aj muži). Tkadleny upevnili tkaciu osnovu medzi dvoma osnovnými vratidlami (drevené valce umiestnené na zadnej časti tkacieho stavu, na ktoré bola namotaná osnova). Vratidlá boli pripevnené k zemi kolíkmi. Tkáčky pracovali v sede na zemi. Nit pretiahnutá osnovou bola pripevnená kúskom zahnutého drievka.
Pradleny mali pred sebou namočený ľan. Stonky rastlín, ktoré sa nerezasali, aby sa zachovala čo najdlhšia dĺžka vlákien, sa pripevnili k podlahe. Pri procese zvanom vochlovanie sa pomocou obrieho hrebeňa z kmeňov vyťahovali vlákna. Obnažené vlákna sa následne varili vo veľkej nádobe. Tento krok mal za cieľ odstrániť gumovitú hmotu, ktorá držala stonky pohromade, aby sa vlákna určené na priadzu dali ľahko oddeliť. Po príprave vlákien sa opäť namočili a pradleny ich predpriadali na preslici. Nádoba s priadzou stála na zemi, z nej sa vyťahovali vlákna a spriadali sa klubká.
Výroba povrazov bola zverená mužom. Tkadlec sediaci na zemi ručne usporadúval vlákna do požadovanej polohy a podával ich stojacemu provazníkovi. Ten cúval vzad a pritom ich smotával. Pri práci používal akúsi rúrku, cez ktorú vlákna pretahoval a ktorú zároveň otáčal.
Do dnešných dní sa zachovalo niekoľko výjavov zachytávajúcich pradleny a tkadleny pri práci. Medzi ne patria drevené modely nájdené v hrobke hodnostára Meketrea, kráľovského kancelára v období Strednej ríše, alebo maľba zdobiaca Chnumhotepovu hrobku v Bení Hasan. Na oboch sú zachytené ženy, ktoré do nádoby s vodou vložili tri klubká, pričom konce nití vyťahujú otvorom v hornej časti nádoby. Tkadleny pracovali s tkacím stavom položeným na zemi, na ktorý pripevňovali rady nití osnovy. Dve rady napnutých nití sa vzájomne krížili.
V období Nové ríše sa objavil zvislý stav, ktorý umožnil vykonávať prácu ešte precíznejšie. V dielňach dokonca ženy nahradili muži. Tkáčske stavy stáli na zvislých vzperách zapustených do zeme. Na oboch koncoch boli pripevnené dve šnúry, pomocou ktorých sa sťahovala hotová látka. Na hotové látky všetky dielne zapisovali atramentom značku, aby tak odlíšili svoju prácu.
Odevné Tradície a Materiály
Podoba egyptského odevu bola medzi rokmi 3000 až 1500 pred n. l. pomerne stála. Jedným z najtypickejších odevov bola sukňa podobná schenti, pôvodne obliekaná faraónmi, ktorá sa postupne rozšírila medzi celú vyššiu vrstvu. V najstarších obdobiach bola látka tkaná z rastlinných vláken, predovšetkým ľanových. Ľan bol pre Egypťanov cenený pre svoju chladivosť a ľahkosť, čo bolo ideálne pre ich podnebie. Biela farba bola považovaná za posvätnú, a po stáročia sa používal nefarbený ľan. Farebné tkaniny sa začali nosiť niekedy medzi rokmi 1550 až 1070 pred n. l.
V porovnaní s egyptskými tradíciami sa odevné štýly v iných kultúrach staroveku vyvíjali odlišne. Napríklad v starovekom Grécku sa v období klasickej antiky používala na odevy vlna a ľan. Základný mužský odev bol chitón, dlhý alebo krátky, v závislosti od zamestnania a veku nositeľa. Skladal sa z jedného alebo dvoch nestrihaných obdĺžnikov plátna, zošitých alebo zošpendlených a stiahnutých v páse. Ženy nosili podobné odevy, často s pridaním peplosu, puzdrového typu odevu s nesešitými stranami a prehybom. Tieto odevy sa mohli nosiť samostatne alebo jeden cez druhý.
Grécky odev bol silne ovplyvnený väzbami s Blízkym východom a strednou Áziou, kde sa produkovali textílie ako jemné plátno, látky z bavlny, hodvábu, vlny a ľanu. Gréci a Rimania sami vyrábali podobné materiály. Okrem toho nosili špeciálne doplnky oblečenia, ako boli kapucne, čiapky, topánky, tuniky a nohavice.
Politik a vojvodca Alkibiades, jedna z proslulých osobností starovekého Grécka, venoval svojmu fyzickému vzhľadu a výberu oblečenia neobyčajnú starostlivosť. Jeho štýl obliekania začali napodobňovať aj ostatní. Odevy sa zhotovovali predovšetkým z vlny, neskôr zo ľanu a ešte neskôr sa obľúbeným materiálom stal hodváb. Výber látky závisel od toho, či bolo oblečenie určené pre letné alebo zimné obdobie. Nepatrné detaily zmenili grécky chitón na tuniku, ktorú nosili muži aj ženy. Bola to akási domáca košeľa zvaná tunica intima, ktorá mala symbolický význam. Ako vrchné rúcho obliekali muži cez tuniku tógu. Bola ťažká váhou látky aj usporiadaním. Tóga sa stala národným šatom Rimanov. Bol to symbol znaku dospelosti a príslušnosti k Rímskej ríši. Otroci, cudzinci ani vyhnanci ju nesmeli nosiť. Mala elipsovitý strih. V období cisárstva sa od denného nosenia tógy upustilo. Aristokratky obliekali cez tuniku intimu ešte stolu, akýsi druh širokej sukne z jemného plátna. Slobodné občianky mali právo nosiť palla. Bol to vrchný šat podobný mužskej tóge. Pri slávnostných príležitostiach sa palla preťahovala cez hlavu, niekedy sa spínala fibulami na ramenách.
Tieto rozdiely v odievaní a materiáloch odrážajú nielen klimatické podmienky a dostupnosť surovín, ale aj kultúrne a spoločenské hodnoty jednotlivých civilizácií. Zatiaľ čo v Egypte bol ľan dominantným materiálom vďaka jeho chladivým vlastnostiam, v Grécku a Ríme sa viac využívala vlna, ktorá poskytovala lepšiu izoláciu. Rozvoj textilných technológií a obchodné kontakty postupne prinášali do všetkých kultúr nové materiály a inšpirácie, avšak základné formy odevov si často zachovávali svoje tradičné prvky.
Učenie o Hathor: Inšpirácia pre Študentov
Motivácia študentov na spoluprácu pri tvorbe vizuálnej a písomnej prezentácie o Hathor je vynikajúcim spôsobom, ako prepojiť históriu, umenie a mytológiu. Lekcia by sa mohla začať krátkym, pútavým príbehom o Hathor a jej dôležitosti v egyptskej mytológii, napríklad jej úlohou v mýte o zničení ľudstva.
Následne by sa študentom mali ukázať obrázky sôch Hathor, reliéfov z chrámov a starovekých umeleckých diel. Tieto vizuálne materiály by im pomohli lepšie pochopiť jej vzhľad a symboliku. Podnecovanie študentov k zdieľaniu nápadov o tom, ako Hathor ovplyvnila každodenný život v starovekom Egypte, napríklad prostredníctvom hudby, tanca a osláv, by im umožnilo vidieť jej relevanciu aj mimo náboženského kontextu.
Inšpirovať kreativitu sa dá zadaním napísať krátky príbeh alebo denník predstavujúci stretnutie s Hathor. Tento typ zadania podporuje empatiu a umožňuje študentom vžiť sa do postavenia starovekého Egypťana. Možno by sa dalo dokonca navrhnúť vytvorenie improvizovaného rituálu alebo piesne na počesť Hathor, čím by sa prepojila teória s praktickou tvorbou.
Hathor je dôležitá bohyně v starověké egyptské mytologii, známá jako bohyně lásky, krásy, hudby, tance, plodnosti a mateřství. Její symbolika je bohatá a rozmanitá, což ji činí fascinující postavou pro studium. Ačkoliv jsou i jiné bohyně jako Ísis hlavní postavou, Hathor je především spojována s láskou, hudbou a plodností, zatímco Ísis je spojována s magií, mateřstvím a ochranou. Tato odlišnost v atributech umožňuje hlubší pochopení komplexnosti egyptského panteonu a rozmanitosti rolí, které bohyně v něm zastávaly.