Staroveký Egypt je fascinujúcou krajinou pyramíd, monumentálnych chrámov a zdobených hrobiek, ktoré dodnes ohromujú svojou dokonalou staviteľskou presnosťou. Ich svet nebol len o stavbách, symboly mali obrovský význam. Objavovali sa na amuletoch, šperkoch aj hrobkách a mali chrániť, prinášať šťastie a zdravie. Náboženský svet starovekého Egypta bol neuveriteľne bohatý, prepracovaný a priamo prepojený s každodenným životom ľudí. Bohovia neboli len mýtickými bytosťami alebo predmetmi úcty - boli všadeprítomní, ovplyvňovali rozhodnutia, zabezpečovali poriadok v spoločnosti a sprevádzali človeka aj po smrti. Dodnes nás egyptská mytológia fascinuje svojou vizuálnou silou, symbolickým bohatstvom a filozofickou hĺbkou. Poznanie bohov a ich príbehov nám odhaľuje hodnoty, presvedčenia a spôsob myslenia staroegyptskej spoločnosti, svet, ktorý bol iný, no zároveň prekvapivo komplexný, systematický a premyslený.
Predstavte si svet, kde každý prírodný jav mal svoju božskú tvár. Staroveký Egypt mal jeden z najväčších a najkomplexnejších panteónov bohov akejkoľvek civilizácie v starovekom svete. Staroegyptský panteón zahŕňal väčší počet bytostí - bohyne, bohov, polobohov a démonov. Starší bádatelia v raných obdobiach egyptológie, medzi nimi napr. E. A. Wallis Budge usudzovali podľa vývoja náboženských predstáv hlavne z Novej ríše, že staroegyptské náboženstvo bolo vo svojej podstate monoteistické. Iní, ako napr. W. M. Flinders Petrie, ho zase pokladali za polyteistické. Erik Hornung odporúča termín henoteizmus. Staroegyptskí kňazi, ako aj samotní Egypťania, používali na označenie bližšie nešpecifikovaného božstva, príp. božskej sily slovo necer (staroeg. nṯr). V jeho ženskej podobe pre pojem „bohyňa“ sa používalo slovo neceret (staroeg. nṯr.t). Hieroglyf pre necer mal tvar stožiaru, ktorý bol zabalený do látky a jeho horný koniec voľne vial. Motív je spätý so vstupnou bránou (pylónom) do chrámu, ktorú dekorovali stožiare s vlajúcou látkou na jeho vrchole. Je možné, že takéto stožiare s vlajkami, ktoré bolo možné vidieť zďaleka, znamenal čisté, resp. sväté miesto. Slovo je doložené v prvom rade z vlastných mien starých Egypťanov z raného obdobia. Pojem označoval široký rozsah druhov bytostí, od hlavných bohov, cez bôžikov až po démonov, potom kráľa a niekedy aj zosnulého. Slovo pravdepodobne znamenalo bytosť s určitou nadprirodzenou silou. Pojem mal alternatívne znaky, ktoré sa používali ako determinatívy: sokol (Hor) pre boha, kobra (Vadžet) pre bohyňu, alebo zjednodušené ikonografické zobrazenie konkrétneho božstva, ktoré bolo v obľube hlavne v období Ramessovcov (19. a 20. dynastia) a skracovalo písanie božských mien. Erik Hornung vidí v troch všeobecných ideogramoch paralelu s vývojom náboženského myslenia starovekých kultúr, ktorý prechádzal od jednoduchého fetišizmu, cez uctievanie zvierat (zoolatriu) až po uctievanie antropomorfných božstiev. To korešponduje so spomínanými znakmi, ktoré sa objavovali v niektorých menách ako determinatívy. Zabalený stožiar v látke má pravdepodobne pôvod v kultovom predmete z egyptského dávnoveku, sokol na bidle odráža obdobie kultov zvierat a sediaci boh štádium kultov bohov s ľudskou podobou. V ptolemaiovskom období sa používala hviezda. Zo staroegyptského slova pochádza aj meno kresťanského boha v koptčine núte (kopt. νουτε), ktorého ekvivalent v starej gréčtine je teos (starogr. θεός).
Častý výskyt slova necer hlavne v staroegyptskej mravoučnej literatúre viedlo niektorých starších egyptológov k hypotéze, že náboženstvo Egypťanov bolo vo svojej podstate monoteistické (texty spomínali väčšinou len „boha“, aj keď miestami s jasnou solárnou charakteristikou). Konvenčný preklad slova bau (staroeg. b3.w) je „duchovia“ alebo „duše“. Staroegyptské slovo sechem (staroeg. sḫm) je možné v tomto kontexte preložiť ako „mocnosť“ alebo „sila“. Tiež je doložené z textov raných staroegyptských dejín. Pravdepodobne pôvodne označovalo emanáciu božstva, podobne ako slovo bau, príp. „neosobnú moc“, ktorá mohla byť priradená akémukoľvek konkrétnemu božstvu. Jej symbolom bolo žezlo (sechem) ako znak autority a súčasne ako hieroglyfický fonogram rovnakého znenia. Starovekí Egypťania verili, že bohovia a mŕtvi posielajú správy prostredníctvom snov a pacienti dúfaním prijímajú hojivé sny podporované svätyňami v chrámových štvrtiach. Starí Egypťania mali fakt štýlovú polyteistickú vieru, kde mali cez 2 000 bohov a bohyne, ktorí riadili každý aspekt života a prírody. Faraóni boli ako božskí zástupcovia, ktorí chránili (Maat), svätú harmóniu medzi bohmi a ľuďmi.
Medzi týmito božstvami Eset, v řecké a římské mytologii známá jako Isis, je jednou z nejslavnějších a nejuctívanějších bohyň starověkého Egypta. Jejíž kult sahá tisíce let do minulosti a její vliv se rozšířil daleko za hranice Egypta, ovlivňujíc náboženské myšlení celého antického světa. Od své původní role v egyptském panteonu se vyvinula v univerzální bohyni, ztělesňující širokou škálu atributů - od mateřství a ochrany života, přes mocnou magii, až po spravedlnost a moudrost.
Koreňový význam a pôvod bohyne Eset
Jej meno doslova znaci “Kralovna tronu”. Tron je zaroven jej znakom, ktory sa objavuje v hieroglyfickom zapise jej mena aj v ikonografii. Eset bola součástí tzv. Devatera bohů z Iunu (Héliopole), centra uctívání boha slunce Rea. Podle mýtů byla dcerou boha země Geba a bohyně nebes Nút, sestrou a zároveň manželkou boha podsvětí Usira a sestrou boha Sutecha a bohyně Nebthet. ISIS - (Eset) - je staroegypska bohyna, manzelka vladcu podsvetia Osirisa (Usireva- bol jej brat a manzel) a matka sokolieho boha Hora. Je staroegyptskou bohyňou mágie, materstva a plodnosti, taktiež manželka boha Hóra a jedna z najmocnejších bohýň. Jej meno doslova znamená „Kráľovná trónu". Je známa ako Kráľovná bohov a Matka faraónov. Isis bola dcérou Geb (zem) a Nut (neba), a vzala si svojho brata Osirisa. Táto rodinná dynamika, plná lásky, zrady a boje o moc, tvořila základ mnoha klíčových egyptských mýtů, v nichž Eset hrála ústřední roli. Její jméno v hieroglyfickém zápisu, které obsahuje symbol trůnu, odkazuje na její původní postavení a moc, a symbolizuje tak její spojení s královskou mocí a stabilitou.
Eset ako archetyp matky a vernej manželky
Pro starověké Egypťany byla Eset ztělesněním ideální matky a věrné manželky. Jej obraz, ako na klíně drží a kojí svého syna Hora, se stal symbolem bezpodmínečné lásky, péče a ochrany. Verili, že je milujúca, chytrá, věrná a statečná. Jej oddanosť manželovi Usirovi, ktorého se snažila za každou cenu ochránit a dokonce oživit, byla pro Egypťany hluboce inspirativní. Tento aspekt její osobnosti posiloval její roli jako ochránkyně rodiny, dětí a udržovatelky řádu ve světě i v rodině. Lidé se k ní obraceli s prosbou o plodnost, ochranu při porodu a zdraví pro své děti. Jej mateřský princip je tak silný, že někteří badatelé vidí v jejím zobrazení s dítětem na klíně možný předobraz křesťanské Madony. Eset patrila medzi najuctievanejšie bohyne starovekého Egypta. Bola nielen manželkou Osirisa, ale aj silnou a nezávislou postavou, ktorá zosobňovala múdrosť, starostlivosť a ochranu. Vďaka svojej mágii dokázala Osirisa oživiť po jeho smrti a počať ich syna Hóra, čím sa stala symbolom obnovy života a nesmrteľnej lásky.
Eset ako mocná čarodejka a liečiteľka
Okrem své mateřské role bola Eset tiež proslulou kouzelnicí s neuvěřitelnou mocí. Jej schopnosť manipulovat s božskými silami a získávat tajná jména bohů, včetně nejmocnějšího z nich, Rea, jí umožňovala ovlivňovat osudy a dokonce i vracet život. Najznámejším príkladom je jej schopnosť oživiť svého manžela Usira po jeho zavraždení Sutechem. Pomocí kouzelných slov, melodií a rituálů, s přispěním boha Thovta, dokázala vytvořit náhradu za Usirův ztracený penis a vdechnout mu život, aby s ním mohla zplodit syna Hora. Táto schopnosť ju činila bohyňou léčení a ochrany, a jej jméno se objevovalo na mnoha lékařských papyrech a bylo vzýváno při léčebných obřadech. Ženy zúfalé pre deti sa jej modlili za plodnosť, ľudia sa k nej obrátili na čarovné kúzla a mnohí sa jej modlili za uzdravenie a dobré zdravie. Podľa legiend dokázala navracať život. Jej schopnosti presahovali hranice bežného sveta, dokázala liečiť, ochraňovať deti a rodiny a mala moc zvrátiť smrť. Vďaka tomu bola vnímaná ako jedna z najmocnejších božských postáv, ku ktorej sa obracali ľudia v čase útrap, chorôb alebo nebezpečenstva.
Mýtus o Usirovi, Eset a Horovi - základný príbeh
Ústredným mýtom spojeným s Eset je príběh o jej manželovi Usirovi, jeho vraždě bratrem Sutechem a následném zrození a výchově syna Hora. Geb a Nut mali štyri deti: Usire, Eset, Sutech a Nebtet. Usire sa stáva vládcom nad ľuďmi, no jeho brat Sutech mu to závidel. Ľsťou presvedčil Usira aby vliezol do pripraveného sarkofágu, chytro ho zatvoril, zaklincoval a hodil do Nílu. V inej verzii mýtu Sutech bratove telo roztrhá na 14 častí, ktoré rozhádže po celom Egypte. Eset s pomocí své sestry Nebthet a boha Thovta pátrala po Usírových ostatcích. Nalezly třináct částí, ale čtrnáctý, falus, byl pohlcen krokodýlem. Eset vytvořila zlatou náhradu a s pomocí magie Usira na krátký čas oživila, aby s ním počala syna Hora. Toto spojení bylo vášnivé, ale Usir poté definitivně odešel do říše mrtvých, kde se stal jejím pánem. Eset potom skryla malého Hora v papyrových a leknínových houštinách v deltě Nilu, aby ho ochránila před Sutechovou pomstou. Po Osirisovej vražde a rozdelení jeho tela Isis zozbierala jeho časti a s pomocou boha Thovta ho oživila dostatočne na to, aby mohla počať ich syna Hóra. S pomocou boha Anubisa Usira zabalzamuje a magicky oživí, potom Usire zaujme miesto v podsvetí. Esetin syn Hor sa usiluje pomstiť otcovu vraždu, vyzve Sutecha na boj o vládu nad zemou. Nakoniec je Sutech porazený. V boji však stratí Hor jedno oko. Znovu nastolí Maat, ktorá bola porušená Sutechom. Hor je uznaný za právoplatného dediča a kráľa.
Egyptský mýtus o Isis a siedmich škorpiónoch - Alex Gendler
Sutech, vědom si hrozby, kterou pro něj představuje Hor, se pokusil zabít i jeho. Během jednoho z Esetiných výletů za potravou se Sutech v podobě hada vplížil k malému Horovi a otrávil ho. Eset po návratu našla svého syna ležícího bez života. Její kouzelnická moc dočasně selhala a v zoufalství s ním běžela do nedaleké vesnice. Moudrá žena v ní rozpoznala Sutechovo dílo a Eset, plná hněvu, zvolala na "Člun Miliónů Let" tak silně, že zastavila sluneční bárku a otřásla zemí. Její mocný křik, založený na znalosti tajného jména Rea, přiměl boha Rea, aby poslal Thovta. Thovt, s pomocí svého kouzla, odstranil jed z Horova těla a vrátil ho k životu. Následně nařídil obyvatelům močálů a zvířatům, aby nad malým bohem bděli.
Ikonografia a symbolika bohyne Eset
Eset je obvykle zobrazována jako krásná mladá žena. Jejím typickým znakem je koruna ve tvaru trůnu na hlavě, odkazující na význam jejího jména. Později, po splynutí s kultem Hathor, se objevuje i s kravskými rohy, mezi nimiž je sluneční kotouč. Někdy je zobrazována i v podobě jestřába. Časté je její zobrazení s malým Horem na klíně. V pozdějších obdobích se objevuje i s roztaženými křídly, symbolizujícími ochranu, nebo s Anch (křížem života) v ruce. Její zasvěceným symbolem je také hvězda Sirius, která ohlašovala začátek nového roku a záplavy na Nilu. Eset bola často zobrazovaná ako okrídlena bohyňa, symbolizujúca všetko viditeľné - zrodenie, rast, vývoj a vitalitu. Jej krídla jej tiež prepožičiavala rolu bohyne vetra. Jej zasväteným vtákom bol luňák, do ktorého sa mohla premeniť. Isis je často zobrazovaná ako žena nosiaca korunu v tvare trónu alebo s rozprestretými krídlami, symbolizujúcimi jej ochranné a materské kvality. Jej bežné symboly zahŕňajú korunu v tvare trónu, anch (symbol života) a tyet (uzol Izis).
Šírenie kultu Eset a jeho dedičstvo
Kult Eset sa začal šíriť mimo Egypt už koncem 5. století př. n. l. do Řecka a v 2. století př. n. l. pronikl do Říma. V antickém světě byla uctívána jako všeobjímající univerzální bohyně a její kult se stal jedním z hlavních náboženských proudů, které konkurovaly nastupujícímu křesťanství. Řekové a Římané vnímali její kult jako mystérijní a mnoho z jejích atributů a symbolů se promítlo do jiných náboženství. Existují názory, že Eset, jako matka Hora, je předobrazem Panny Marie. Podobně jako křesťané věřili ve zmrtvýchvstání, vyznavači Isis procházeli rituály zasvěcení, které symbolizovaly přechod přes práh smrti do nového života. Božská trojice Eset, Usir a Hor připomíná křesťanskou Svatou Trojici. Dokonce i Isidiny sošky, na nichž kojí svého syna, byly v křesťanských kostelích přejmenovány a umístěny na oltáře. Kult Isis sa rozšíril po celom Egypte a neskôr aj do Stredomoria. Jej chrám v Philae zostal aktívny až do 6. storočia n. l., dlho po páde jednej z najslávnejších ríš staroveku. Poslední pohanský chrám zasvěcený Eset na ostrově Philae byl násilně uzavřen až v 6. století n. l., ale její kult přežíval v různých formách ještě dlouho poté. Mnoho jejích atributů přešlo na Pannu Marii a její léčivé schopnosti nebyly zapomenuty ani v pozdějších dobách. Kult bohyně Eset se těšil úctě po neuvěřitelně dlouhou dobu, odhadem přes 4,5 tisíciletí. Její popularita a všestrannost jí umožnily přežít změny dynastí a náboženských proudů, a její odkaz se v různých formách dochoval až do dnešních dnů, připomínaje nám její moc a význam v historii lidstva.
Eset v egyptskom horoskope a osobnostné rysy
Eset je také jednou z postav egyptského horoskopu. Lidé narození v jejím znamení (4. dubna - 6. května) bývají popisováni jako společenští, atraktivní a milí. Mají silný smysl pro rodinu, milují svůj domov a dokáží vytvářet harmonické prostředí. Jsou to často ti, kteří stmelují rodinu a jsou ochotni pomáhat ostatním, někdy i na úkor sebeobětování. Jejich věrnost a spravedlivý přístup k výchově dětí jsou také zdůrazňovány. Tyto vlastnosti odrážejí ideály, které Eset v egyptské mytologii ztělesňovala.
Širší kontext materstva a plodnosti v starovekom Egypte
Staroveký Egypt vnímal zrod života ako zázrak. Žena, ktorá dokázala priviesť dieťa na svet, mala výnimočné postavenie - bola nositeľkou božskej sily. V civilizácii pri Níle sa život a smrť chápali ako súčasť jedného nekonečného cyklu. A práve ženy stáli na jeho začiatku. V starovekom Egypte nebola žena vnímaná len ako matka. Bola symbolom plodnosti, obnovy a pokračovania sveta. Táto predstava sa odrážala aj v náboženstve. Mnohé bohyne mali úzke spojenie s materstvom a ochranou rodiacich žien. Tieto božstvá neboli vzdialené a nedostupné. Pôrod v starovekom Egypte neprebiehal náhodne ani bez príprav. Ženy rodili v špeciálnych priestoroch, často na tzv. pôrodných tehlách, ktoré mali symbolický význam. Okolie bolo chránené amuletmi, soškami bohov a magickými textami. Pôrodné asistentky zohrávali dôležitú úlohu. Narodenie dieťaťa sa v Egypte chápalo ako dôkaz priazne bohov. Žena, ktorá porodila, si zaslúžila úctu. Jej telo bolo vnímané ako brána medzi svetom bohov a ľudí. V porovnaní s mnohými inými starovekými civilizáciami mali egyptské ženy pomerne silné postavenie. Mohli vlastniť majetok, uzatvárať zmluvy, rozvádzať sa a dediť. Žena nebola uctievaná preto, že by bola bohyňou v doslovnom zmysle slova, ale preto, že niesla božskú schopnosť tvoriť život. Hoci nás od starovekého Egypta delia tisíce rokov, jeho pohľad na pôrod a materstvo je prekvapivo aktuálny. Úcta k ženám ako nositeľkám života bola základom jednej z najväčších civilizácií dejín. V starovekom Egypte boli ženy mimoriadne vážené pre svoju schopnosť priviesť na svet nový život. Pôrod sa považoval za posvätný akt, pri ktorom mali ochrannú úlohu bohyne ako Isis či Hathor.
Okrem Eset boli s materstvom a plodnosťou spájané aj iné významné bohyne. Hathor je jedno z najdôležitejších božstiev Starovekého Egypta, bohyňa neba a nebeskej klenby, materstva, hudby a sexuality, ochrankyňa mŕtvych, obchodu a ciest. Bola manželkou boha Hóra a pravdepodobne dcéra boha Re. Bola zobrazovaná buď ako krava, alebo žena s hlavou kravy, často s kravskými rohmi a slnečným kotúčom. Hathor bola uctievaná ako patrónka radosti, lásky a materstva. Jej meno znamená „Domov Hóra“ a symbolizovala životodarnú silu a hojnosť.
Staroegyptský panteón a náboženské myslenie
Staroegyptské náboženstvo bolo mimoriadne komplexné a jeho panteón rozsiahly. Starí Egypťania mali fakt štýlovú polyteistickú vieru, kde mali cez 2 000 bohov a bohyne, ktorí riadili každý aspekt života a prírody. Dôležitosť niektorých božstiev počas dlhého časového obdobia starovekej egyptskej kultúry stúpala a klesala, často kvôli špecifickej náboženskej oddanosti kráľa. Aj keď si Egypťania boli vedomí určitej hierarchie medzi bohmi, rozmanitosť božských charakterov bola natoľko pestrá, že ich nepotrebovali radiť do zložitejších hierarchických skupín a systémov. Egypt bol tradične administratívne delený na 22 hornoegyptských a 20 dolnoegyptských krajov (nomov, staroeg. sp3.wt). Každému kraju patril symbol, ktorý obyčajne súvisel s hlavným božstvom oblasti. Na území každého kraja starovekého Egypta sa nachádzalo kultové miesto alebo centrum určitého božstva, príp. božstiev. Niektoré božstvá pochádzali ešte z predhistorického obdobia (napr. v Mennoferi vždy sídlil kult boha Ptaha), niektoré prešli transformáciou (napr. boh neba a ranného slnka Harachtej prešiel do kombinovanej formy slnečného božstva Re-Harachteja), prípadne splynuli časom so známejšími božstvami. Pre staroegyptský panteón bolo príznačné spájanie božstiev do nových božských bytostí bez ohľadu na ich pôvodnú príslušnosť k už daným príbuzenským, genealogickým alebo konceptuálnym zväzkom. Základným predpokladom splynutia bola určitá podobnosť funkcie alebo formy pôvodných božstiev. Toto spojenie bolo vyjadrené najčastejšie v mene novej synkretickej bytosti, napr. Re + Atum → Reatum (od 4. dyn). Amonre bolo spojením Amona s Reom alebo Reharachtej bol zasa spojením Rea s Horusom. Veľa faraónov si spojovalo mená s bohmi. Prevažne sa stotožňovali s Reom, Amonom, Atumom a Ptahom. Títo bohovia mali vedúce postavenie v dlhej časovej línií Egypta.
Súčasťou staroegyptského náboženstva bolo niekoľko filozofických a kozmogonických systémov (teologických špekulácií o vzniku sveta), v ktorých sa zoskupovali božstvá podľa určitého systému vyplývajúceho z daného konceptu. Tieto systémy zahŕňali božstvá viac-menej samostatné, ktoré predstavovali určité samostatné archetypy a tvorili skupiny podľa daného symbolického základu (napr. božstvá, ktorých mená a identity neboli tak dôležité a existovali generalizované len v skupinách). Dyády tvorili jednoduchú dvojicu doplňujúcich sa protikladov podľa partnerskej štruktúry manžel + manželka - božský pár, napr. Amon - Amaunet, alebo inú dvojicu božstiev, spojenú ideologicky, napr. bohovia Hor a Sutech. Triády niekedy tvorili rodinnú štruktúru otec + matka + syn (napr. Ptah, Sachmet a Nefertem). Väčšie skupiny odrážali zložitejšiu a abstraktnejšiu štruktúru konceptu ktorí predstavovali (napr. heliopoliské Devätoro). Egyptológia pozná viac prípadov, pri ktorých sa združovali božské reprezentácie do určitých skupín, podľa príhodného kľúča, ako sú dyáda, triáda, tetráda, pentáda, hebdomáda, ogdoáda, eneáda, dodekáda. Enneada - deviatka - je grécke pomenovanie pre skupinu božstiev, ktoré sa viazali k určitému miestu alebo súboru mýtov. Pôvodne egyptské pomenovanie bolo pesedžet. Egypťania pripisovali mimoriadny význam číslu tri, zvykli vytvárať božské triády napr. Memfiská triáda a pesedžet bol ako číslo 3 x 3 vyjadrením najvyššej božskej moci. V panteóne starovekého Egypta jestvovalo viacero Ennead, z nich najvýznamnejšia bola Enneada z Onu. Ogdoada - osmoro - je grécke označenie skupiny ôsmych prvotných božstiev, ktoré boli uctievane v Chmúneve. Ogdoada pozostávala zo štyroch božských párov, z ktorých každý predstavoval jeden zo základných živlov: prvotné vody - Nun / Nunet, sila záplav - Heh / Huhet, tma - Kek / Kauket, energia vzduchu - Amon / Amonet.
Teológia mesta On (Heliopolis) - táto teológia je asi najznámejším egyptským mýtom o stvorení sveta. Hlavným prvkom je Enneada, deväť prvotných bohov, ktoré tvoria svet. Tento mýtus nabral obrovský význam že do seba absorboval niektoré ďalšie mýty. O niečo neskôr bola syntéza medzi Enneadou a Ogdoadou z Chmúnevu, čím došlo k stotožneniu Atuma, pôvodného onského boha stvoriteľa s bohom Reom. Onskí kňazi považovali za najvyššieho boha Atuma, neskôr Atum - Rea, ktorý vystúpil z prvotných vôd na prvotnom pahorku Benben. Zrodenie a mimoriadne uctievanie tohto solárneho božstva bolo spojené s obeliskami. Tieto obelisky sa stavali všade tam, kde mal kult niektorý zo slnečných bohov - stvoriteľov. V jeho roli ako stvoriteľ boh, Atum mal obe pohlavné aspekty, čiže mužské i ženské a samovoľne boli vyprodukovaní aj prví bohovia. Rané mýty navrhujú, že sa Atum vo forme sokola učinil z božského vajca. Tébski teológovia verili, že Amun splodil bohov a ľudí. V období stredného kráľovstva Egypťania verili, že ľudia boli odvodení zo sĺz slnečného boha. Mŕtvi králi boli identifikovaní so slnečným bohom Re, ktorí triumfovali cez sily chaosu každú noc a znovu zrodili sa z nebeskej bohyne Nut, križovali cez oblohu v lodi. V neskoršej dobe slnko malo tri zjavenia: Khepri ráno, Re na poludnie, Atum večer. Toto môže súvisieť k vízií slnka ako dieťa ráno, mladík na poludnie a starý muž večer. Mesiac bol spojený s niekoľkými bohmi: Thovt, Chonsu, Min, Šu a Knum. Mesiac a slnko spoločne bolo pridružené s očami boha Horusa. V tejto kozmogónii ľudia vznikli buď zo sĺz alebo z potu boha Atuma.
Teológia mesta Menofer (Memfis) - táto teológia je jemnejšia a abstraktnejšia ako onska teológia. Za stvoriteľa je považovaný boh Ptah, ktorý tvorí prostredníctvom svojho ducha a slova. Šabakov kameň je hodnoverný dôkaz o Mennoferskej kozmogónii, popisuje Ptaha ako intelektuálny princíp než ako živú bytosť. Ptah stvoril Atuma tak že na neho vo svojej duši pomyslel a potom vyriekol jeho meno.
Starí Egypťania nerobili veľký rozdiel medzi posvätným a profánnym (čiže všetkým, obyčajným), pretože verili, že v ich živote sa uplatňuje dvojica kozmických princípov maat a istef v neustálom kozmickom zápase. Maat (neskôr ako bohyňa Maat) predstavoval poriadok, spravodlivosť, ekonomickú aj spoločenskú stabilitu. Princíp istef bol jeho protikladom - chaos, rozvrat štátu, napadnutie nepriateľmi, nízke záplavy, sucho a hladomor. V období pozemskej vlády bohov jestvoval v celej zemi maat, ale ľudia boli, aspoň podľa niektorých zdrojov, príčinou rozvratu. Kozmickú rovnováhu bolo potrebné opätovne nastoľovať prostredníctvom rituálov.
V staroegyptskom náboženstve každá hodina bola zosobnená božskou bytosťou, ktorá mala spojitosť so slnečným bohom Reom. Niekedy bola zobrazovaná spolu s Reovou bárkou mandet, na ktorej sa každý deň boh Slnka plavil. Každá hodina dňa a noci predstavovala aj fyzické miesto na oblohe, kde sa bárka s Reom práve nachádza. Božstvá hodín boli buď niektorí bohovia a bohyne staroegyptského panteónu, napr. Maat, alebo Reovi služobníci (polobožstvá), napr. Pani noci. V staroegyptskej predstave podsvetia bolo miesto pre množstvo brán, portálov a pylónov, ktorými prechádzal každú noc boh Re na svojej pravidelnej plavbe, alebo zosnulý kráľ ako člen Reovho sprievodu či ako sám Re, príp. obyčajný nebožtík na svojej ceste k miestu svojho ostatného odpočinku. V množstve zachovaných textov tieto body podsvetnej topografie strážili polobožstvá, ktoré pustili len toho, kto poznal ich tajné mená a tým mal nad nimi moc. Napr. v texte Knihy brán bola každá brána pomenovaná ako bohyňa, strážil ju ohnivý duch-had a vlastná strážna entita (poloboh/démon). V Knihe mŕtvych sa spomína sedem brán, ktoré vedú k bohovi Usirovi, každá s menami strážca, ochrancu a hlásnika. Iné texty uvádzajú napr. dvanásť brán podsvetia. Z textov je známych množstvo ďalších podobných bytostí, obyčajne zobrazovaných s ľudským telom, zvieracou hlavou a nožom v ruke, s menom alebo prívlastkom. Mená brán mohli mať buď desivý nádych (napr. štrnásta brána: „Pani hnevu, tancujúca v krvi“) alebo indiferentný charakter (napr. tretia brána: „Pani oltáru“). Mená ochranných bytostí mali obyčajne odpudzujúce mená (napr. strážca piatej brány: „Ten, ktorý žije z červov“). V oblastiach podsvetia sa podľa predstáv starých Egypťanov nachádzali jaskyne, ktoré obývali bytosti. Tie sa podieľali na trestaní hriešnikov, ako o tom píše zachovaný text Zaklínadlo dvanástich jaskýň (Pyrus Cairo 24742 a južná komora Osireionu v Abdžu). Časť textu sa nachádza aj v Knihe mŕtvych (8.-12. jaskyňa). Prvých sedem jaskýň obývali skupiny bytostí, tri bytosti v každej skupine mali ľudskú podobu a tri podobu múmií, dve z nich boli mužského pohlavia a jedna ženského. Jaskyne od ôsmej po dvanástu obýval rôzny počet bytostí. Okrem mien bytostí text obsahoval predpísanú obeť prinášanú živými, príp. zosnulými a formulky, ktoré slúžili na ich úspešné odohnanie.
V staroegyptských predstavách vystupovali bytosti, ktoré plnili menšie úlohy v zložitejších náboženských konceptoch. V staroegyptčine nemali špeciálne pomenovanie, v egyptologickej literatúre sú často označované ako polobožstvá, menšie božstvá alebo démoni (ako daimón v antickom zmysle). Obyčajne boli podriadené vyššiemu božstvu (napr. bohyni Sachmet) a plnili ním určené úlohy, viazané na konkrétne miesto, činnosť alebo správanie. Tieto bytosti mali schopnosť konať agresívne a nepriateľsky, ak si to vyžadovala situácia a plnenie úlohy. Obyčajne boli zobrazované s ľudskými telami a hlavami zvierat, niekedy však boli vykreslené aj úplne zoomorfne. Príkladom sú strážne bytosti, ktoré strážili určité objekty. Podľa zachovaných textov existovala možnosť, keď sa polobožstvo vymanilo z moci nadriadenej bytosti, osamostatnilo sa a postúpilo medzi samostatných „veľkých“ bohov. To znamená, že rozdiel medzi polobožstvom a božstvom nebol v ich odlišnej podstate ale v odlišnom stupni, na ktorom sa v božskej hierarchii nachádzali. To potvrdzuje aj spoločný staroegy. pojem necer/neceret.
Ľudia k božstvám dennodenne prechovávali úctu prostredníctvom modlitieb, obetí, festivalov a chrámových obradov. Egypťania vytvorili aj vlastné písmo - hieroglyfy, ktorým zaznamenávali dejiny, rituály a každodenný život. Keď sa spomenie Egypt, väčšina z nás si okamžite vybaví legendárnu Kleopatru - poslednú panovníčku, ktorá zosobňovala spojenie politickej múdrosti a charizmy. Stavebné metódy sa zdokonaľovali, stavali sa hrobky v tvare pyramíd. Stavali sa aj rôzne chrámy a chrámové komplexy a aj kolosálne kultové sochy. Náboženstvo sa prejavilo nielen vo viere a architektúre ale aj v maliarstve, v sochárstve, v astronómii a v písme. Egyptské písmo - úzko súviselo s náboženstvom. Používalo sa na zapisovanie posvätných textov, ktoré sa týkali bohov, ľudí i celého sveta. Písmo sa uchovávalo na papyrusoch, na pergamenoch, na stenách hrobiek alebo sa vyrývalo do dreva a kameňa. Najzachovalejšie nápisy sú vyryté do kameňa na pyramídach, na chrámoch, v chrámoch a na stĺpoch. Písmo sa nachádzalo aj na posvätných kultových predmetoch, na sochách a soškách. Podľa názorov niektorých vedcov vzniklo písmo ešte pred zjednotením Horného a Dolného Egypta. Najstarším známym nápisom v hieroglyfoch bola Narmerova paleta nájdená Hierakonpolise (dnešný Kawm al - Ahmar), ktorá bola datovaná do roku asi 3150 p.l. Poznáme ďalšie posvätné texty - texty pyramíd, texty rakiev, Westcarov papyrus, etiologické mýty o pôvode sveta a bohov a ľudí, mýty týkajúce sa podsvetia a posmrtného života, mýty božskej dvojici Usire - Eset, mytologický boj boha Horusa s bohom Sutechom. Tieto diela majú kľúčový význam pre pochopenie egyptského náboženského myslenia a cítenia ale aj pre pochopenie architektonických a výtvarných pamiatok.
Egyptské staviteľstvo - tiež súviselo s náboženstvom. Ľudia stavali rôzne stavby - hrobky, paláce, obelisky a chrámy. Dokonca aj niektoré druhy člny používali na posvätné účely. Hrobky sa stavali na rôznych miestach. Najznámejšie sa nachádzajú na plošine Gíza - stavali sa v podobe pyramíd pre faraónov Chufua, Rachefa a Menkaureho. Avšak sú pyramídy aj na iných miestach: Sakkára - Teti, Džoser, Venis, Senusret III. / Abusir - Sahure, Neferirkare / Dahšur - Snofru, Amenemhet II. a III. / Medum - Snofru, Hunej / Udolie kráľov - pohrebisko na západnej strane Nílu, hrobky vytesané do skalných útvarov. Chrámy sa stavali na oslavu a poctu bohov alebo ako pohrebné chrámy. Boli to napríklad Chrám boha Amona v Karnaku, Ramesov chrám v Abu Simbel, Horov chrám v Edfu, chrám kráľovnej Hatšepsovet v Dér al-Bahri, chrám v Achetatone zasvätený bohovi Atonovi, chrám v Dendere zasvätený bohyni Hathor, chrám v Heliopolise zasvätený bohovi Reovi, chrám v Meneferi zasvätený bohovi Ptahovi, chrám na ostrove Philae zasvätený bohyni Eset, Amonov chrám v Tanise, chrám v Luxore zasvätený Amonovi, Mut i Chonsovi, Veľký chrám v Abydose - vytesaný zoznam kráľov.
Kniha mŕtvych je zbierkou pohrebných textov a zaklínadiel Starovekého Egypta navrhnutých ako pomoc človeku na jeho ceste cez podsvetie do posmrtného života. Verilo sa, že bez týchto zaklínadiel človek podsvetím prejsť nemohol.