Exorcizmus, obrad vyháňania zlých duchov, patrí medzi najstaršie a najkomplexnejšie rituály v kresťanskej tradícii. Hoci je často spájaný s rímskokatolíckou cirkvou, jeho korene a prax siahajú aj do iných kresťanských denominácií, vrátane evanjelikálnej tradície. V posledných desaťročiach sme svedkami obnoveného záujmu o túto problematiku, čo sa odráža v publikáciách, filmoch a diskusiách. Tento článok sa zameriava na evanjelikálny pohľad na exorcizmus, jeho historické pozadie, teologické základy a praktické aspekty, pričom sa snaží poukázať na jeho miesto v súčasnom náboženskom živote.
Historické a Liturgické Korene Exorcizmu
Samotný obrad exorcizmu má hlboké korene v biblických textoch, kde sa opisuje Ježišovo uzdravovanie posadnutých a jeho poverenie učeníkov vyháňať zlých duchov. V katolíckej cirkvi bol exorcizmus dlho súčasťou Rímskeho rituála. V roku 1999 vyšlo nové vydanie pod názvom „De exorcismis et supplicationibus quibusdam“. Hoci exorcizmus patrí medzi sväteniny, zaujíma medzi nimi osobitné postavenie, čo do zmyslu i čo do vysluhovateľa. Preto bol vydaný zvlášť a nie v Benedikcionáli. V Rímskom rituáli pred reformou sa nachádzal v titule XI (XII) a nikto ho nezatajoval - musel sa nachádzať v každom výtlačku Rímskeho rituála a bol dostupný na každej fare. Dnešné vydanie je dostupné, dá sa kúpiť v Ríme a možno ešte aj v iných veľkých kníhkupectvách v Európe. Na Slovensku sa vyskytujú informácie len o jednom exemplári, ktorý bol daný na preštudovanie. Kniha má takmer 100 strán, je viazaná podobne ako ostatné liturgické knihy v červených doskách. Je zvláštne, že na chrbáte nie je vygravírovaný titul knihy, zrejme preto, aby v knižnici v rade kníh nepútala pozornosť.
Napriek tomu, že tento článok neuvádza pracovný preklad latinského textu, je isté, že exorcizmus patrí ku knihám, ktoré by mal každý teológ dobre poznať, najmä preto, aby vedel k exorcizmu zaujať správny postoj, t.j. postoj Cirkvi. Z pohľadu rímskokatolíckej praxe, proces exorcizmu zahŕňa celý rad rituálnych krokov. Kňaz - exorcista, oblečený v liturgickom rúchu s fialovou štólou, prejaví úctu oltáru alebo krížu a pozdraví prítomných. Nasleduje pokropenie požehnanou vodou posadnutého, okolia a miesta, sprevádzané slovami: „Hľa, požehnaná voda. Nech je nám spásou a životom v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého.“ Po tomto akte nasledujú litánie k všetkým svätým, do ktorých sa vkladajú mená svätých patrónov miesta a posadnutého veriaceho. Zúčastnení odpovedajú: „Oroduj za nás.“
Ďalej sa predkladajú žalmy, najmä žalm 91 „Pod ochranou Najvyššieho“, s responzóriom: „Ty, Pane, si moje útočište.“ Po tomto nasleduje výzva na vyznanie viery, kde sa predkladajú apoštolské a Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery. Exorcista potom uvedie modlitbu Pána, ktorá je doplnená o biblické citáty o sile Ducha Svätého. V ďalšej fáze exorcista ukáže posadnutému kríž a ním ho požehná, pričom používa slová ako: „Hľa, kríž Pánov, ujdite odvrátené strany“ alebo „Skrze znak kríža nech ťa od nepriateľa oslobodí náš Boh.“ Obrad sa končí prepustením a požehnaním prítomných. Ak sa exorcizmus musí opakovať, obrad sa uzavrie požehnaním.
Evanjelikálny Pohľad na Exorcizmus
V evanjelikálnej tradícii sa na exorcizmus pozerá s istou dávkou opatrnosti, no zároveň s uznaním jeho biblických základov. Hoci sa evanjelikálne cirkvi zvyčajne nesústreďujú na detailné rituály a formuláre, aké poznáme z katolíckej praxe, uznávajú existenciu zlého ducha a potrebu duchovného oslobodenia. Martin Luther, zakladateľ reformácie, sa k problematike exorcizmu vyjadroval len okrajovo. Existuje správa, hoci historicky neistá, o tom, ako Luther vyháňal diabla. Na jej pozadí možno konštatovať, že aj u Luthera mala prax exorcizmu povahu modlitby, ktorá bola výrazom spoľahnutia sa na Krista a bez nariaďovania čohokoľvek Bohu či diablovi. Obsahovala výsmech diablovi, založený na istote spásy modliaceho sa: „Pán diabol, nezlosti sa. Upokoj sa! Pretože je tu niekto, ktorý sa volá Kristus. V Neho verím. On zrušil zákon, zatratil hriech, zahladil smrť a zničil peklo.“ Lutherov postoj k exorcizmu vychádzal predovšetkým z pastorálneho záujmu o človeka: sprostredkovať mu potešenie a posilnenie skrze vieru v Krista, a to sústredením sa na Krista a na jeho potešujúce evanjelium.
Aj evanjelický duchovný má byť v takýchto prípadoch vedený jednak úprimnou a srdečnou vierou v Pána Boha - spoľahnutím sa na moc Krista, ktorý už zvíťazil nad diablom a diabla už odsúdil, a tiež pastorálnym záujmom o človeka s cieľom posilniť ho vo viere Trojjediného Pána Boha a oslobodiť ho od strachu, úzkosti a nepokoja pre pokoj vo viere a pre život v slobode Božích detí.
Niektorí evanjelikálni teológovia poukazujú na to, že „Kto chce vyháňať zlých duchov, musí to robiť na biblickom základe.“ Luteráni to robia oddávna a sú v tom úspešní, takže exorcizmy v ich cirkvi zovšedneli. V istom prípade sa spomína, že pre priateľa, ktorého chce niekto s bratsko-sesterskou láskou vyliečiť, môže byť postačujúci postup Dávida - zbrojnoša. Tento biblický príbeh opisuje funkciu a zaradenie mladého Dávida, ktorý mal za úlohu nielen nosiť výzbroj kráľa Saula, ale aj vyháňať alebo odháňať zlého ducha, ktorý otravoval Saulovi život. Dávid, hoci ne vládal zdvihnúť kráľovu zbroj, mal inú zbraň - harfu a pesničky, známe ako žalmy. Dávid hrou a spevom zahnal temer vždy zlého ducha na ústup. Úspešnosť tejto metódy je vysoká, záleží však aj na interpretovi.
Ak by metóda zbrojnoša Dávida nepomohla, odporúča sa skúsiť metódu Dávidovho potomka Ježiša. Už samotné meno Ježiš pôsobí ako vyháňadlo na mnohých zlých duchov. Vyslovuje sa bežne pri krste detí i dospelých a účinnosť je pomerne vysoká. Dôležité je však mať na pozore, lebo tí, čo to „bodne v srdci“, radi bodajú okolo seba iných. Učeníci sa tiež pokúsili vyhnať démona, ale neuspeli. Ježiš im vysvetlil, že „Tento druh démonov vychádza iba pôstom a modlitbami.“ Niektorí učeníci tieto slová nepochopili a začali sa postiť a modliť sa kážu posadnutým. V skutočnosti však treba nasadiť prísny pôst postihnutému a ostatní sa majú za neho modliť.
Praktické Aspekty a Výzvy
Podľa evanjelikálnych zdrojov, duchovný by mal pri žiadosti o vyháňanie zlého ducha najprv posúdiť, či nemá do činenia so psychickou poruchou a či dotyčný nepotrebuje aj odbornú lekársku pomoc. Vyháňanie zlého je legitímna služba, veď ju vykonával sám Pán Ježiš a poveril ňou aj svojich nasledovníkov. Neslobodno ju však preceňovať detailným rozpracovávaním démonológie a konkrétnych postupov, techník a účinných formuliek proti diablovi. Najúčinnejším spôsobom boja proti diablovi je totiž jeho ignorovanie. V zásade prostriedkom alebo médiom exorcizmu je slovo, a to Božie slovo a modlitba. Pred modlitbou je vhodné vyznávať vieru v Trojjediného Pána Boha (Krédo) a prečítať text z Písma svätého.
Modlitba by mala mať charakter odporúčania, nie presného návodu, ako účinne diabla vyháňať. V modlitbe sa treba prísne vyvarovať predpisovaniu spôsobu, času alebo miesta Božieho zásahu - to by bolo pokúšanie Boha, ktorý je absolútne slobodný vo svojom konaní. Takisto sa treba vystríhať nariaďovania čohokoľvek i diablovi, lebo tým by sa diablovi pripisovala moc. Človek bojuje účinne proti diablovi tým, že si ho nevšíma. Treba sa vystríhať aj teatrálnosti či senzáciechtivosti.
V rímskokatolíckej cirkvi sa publikovali príručky, ktoré sa podrobne venujú démonológii a v praktickej časti podávajú konkrétne formulácie účinné proti diablovi. Naproti tomu Martin Luther ani jeho nasledovníci nevytvorili elaborované postupy a príručky pre exorcistov. Luther sa k problematike exorcizmu vyjadroval len okrajovo.
V súčasnosti sa objavuje aj kritika na margo komercializácie a povrchného spracovania témy exorcizmu v populárnej kultúre. Dušičkové dni s komerčnou halloweenskou predohrou sú pre streamovacie služby vďačným obdobím. Filmy ako „Pápežov exorcista“ či „Mníška 2“ ponúkajú divákom dramatické zobrazenia vyháňania diabla. Ortodoxní fanúšikovia hororov sa sťažujú, že to už dávno nie je ono, a ortodoxní veriaci sa ponosujú, že z hlboko duchovného úkonu, akým je exorcizmus, sa robí povrchná zábava. Tí znalejší z oboch táborov odkazujú na klasické diela, ktoré tento fenomén spracovali s väčšou hĺbkou.
Vo svete katolíckych exorcizmov na Filipínach | Dokumentárny film 101 East
Kritika sa objavuje aj voči novým liturgickým vydaniam. Páter Gabriele Amorth, známy exorcista, kritizoval nové vydanie Rímskeho rituála, ktoré podľa neho obsahuje neúčinné modlitby. Tvrdí, že v bode 15 sa hovorí o prekliatí a o tom, ako sa pri ňom treba správať. Prekliatie je zlo zapríčinené inou osobou pomocou diabla. Môže byť spôsobené viacerými spôsobmi ako sú: porobenie, pobosorovanie, zarieknutie, vudú, macumba. Rímsky rituál vysvetľoval, ako mu treba čeliť. Nový rituál však tvrdí, že v týchto prípadoch je úplný zákaz konať exorcizmus, čo považuje za absurdné. V bode 16 sa tvrdí, že exorcizmus sa nemá robiť, ak nie je istota, že diabol je prítomný. Avšak istotu, že démon je prítomný, máme až vtedy, keď robíme exorcizmus. Toto tvrdenie naznačuje neskúsenosť a riziko, že spôsobí škodu alebo nevyrieši škody spôsobené satanom.
Rozlíšenie Medzi Duchovným a Psychickým Ochorením
Jednou z najväčších výziev v praxi exorcizmu je správne rozlíšenie medzi skutočnou posadnutosťou diablom a psychickými či inými ochoreniami. Katechizmus Katolíckej cirkvi jasne uvádza, že exorcizmus možno vykonávať len vtedy, ak je preukázaná prítomnosť zlého ducha, a nie vtedy, ak ide o chorobu. „Keď Cirkev verejne s autoritou žiada v mene Ježiša Krista, aby niektorá osoba alebo nejaký predmet boli chránené proti vplyvu zlého ducha a vymanené z jeho moci, hovorí sa o exorcizme. Ježiš ho vykonával a od neho má Cirkev moc a poslanie vyháňať diablov.“
V jednoduchej forme sa exorcizmus vykonáva pri slávení krstu, kde sa nad kandidátom vyslovuje exorcizmus (tzv. malý exorcizmus). Celebrant ho pomaže olejom katechumenov alebo vloží na neho ruku a on sa výslovne zrieka satana. Takto pripravený môže vyznať vieru Cirkvi, ktorej bude krstom „zverený“. Slávnostný, tzv. „veľký exorcizmus“ môže vykonávať len kňaz, a to s dovolením biskupa. Treba pri tom postupovať rozvážne a prísne zachovávať predpisy stanovené Cirkvou. Cieľom exorcizmu je vyhnať zlých duchov alebo oslobodiť od diabolského vplyvu, a to duchovnou autoritou, ktorú Ježiš zveril svojej Cirkvi.
Veľmi odlišný je prípad chorôb, najmä psychických, ktorých liečenie patrí do oblasti lekárskej vedy. Preto skôr než by sa vykonal exorcizmus, je dôležité presvedčiť sa, že ide o prítomnosť zlého ducha, a nie o dajakú chorobu. Francesco Bamonteho kniha poskytuje prehľad katolíckej náuky o diablovi a jeho mimoriadnom pôsobení, počnúc biblickými odkazmi cez Katechizmus Katolíckej cirkvi až po príhovory pápežov a objasnenie myslenia sv. Augustína a sv. Tomáša Akvinského. Osobitná pozornosť je venovaná dvom spôsobom pôsobenia Zlého: bežnému a mimoriadnemu, ktoré sa prejavuje javmi infestácie, vexácie, obsesie a posadnutia diablom. Autor poskytuje v tejto časti všetky potrebné podklady pre to, aby pomohol rozlíšiť, kedy ide o skutočnú posadnutosť diablom a kedy nie.
Boj Proti Zlu: Univerzálne Princípy
Bez ohľadu na denomináciu, základom boja proti zlu a jeho prejavom, vrátane toho, čo sa nazýva posadnutosť, ostáva viera v Boha a jeho moc. Páter Gabriele Amorth opakovane zdôrazňoval, že hlavnou úlohou diabla je presvedčiť ľudí, že neexistuje. Je zakladateľom a čestným predsedom Medzinárodného združenia exorcistov. S dlhou skúsenosťou v boji proti Zlému a nežnou a zanietenou láskou k Panne Márii hovorí: „Jej som sa zveril, keď som dostal svoje poslanie, prosiac ju, aby ma skryla pod svoj plášť, kde som si bol istý, že nájdem pevnú ochranu.“
„Duch Svätý spravuje Cirkev, - potvrdzuje P. Amorth - brány pekelné ju nepremôžu. Je však pravdou, že aj Cirkev si musí uvedomiť, že peklo je skutočnosť, ktorá ohrozuje život veriacich, a teda musí urobiť správne opatrenia, aby chránila svoje deti.“ Žiaľ, nie vždy je to tak. „Už tri storočia latinská Cirkev, na rozdiel od ortodoxnej cirkvi a iných protestantských vyznaní, takmer úplne zanechala exorcistické poslanie.“
Napriek rozdielom v liturgických praktikách a teologických dôrazoch, evanjelikálna a katolícka tradícia sa v jednom zhodujú: boj proti zlu si vyžaduje vieru, modlitbu, pôst a spoľahnutie sa na Božiu moc. V čase, keď sa mnohí obracajú k okultizmu a ezoterizmu z dôvodu nedostatku viery, biblické učenie jasne hovorí proti takýmto praktikám. „Nie ten, čo hovorí Pane, Pane vojde do kráľovstva nebeského, ale kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Toto posolstvo zostáva univerzálne platné pre všetkých, ktorí hľadajú oslobodenie a ochranu pred zlom.
Kríž, ako symbol Kristovho víťazstva nad smrťou a zlom, je ústredným prvkom v boji proti satanovi. Sväté písmo si zakladá na jeho uzdravujúcej sile. Predovšetkým vzývame Ducha Svätého, pretože nič sa neudeje bez jeho pôsobenia. A vzývame Najsvätejšiu Pannu, tú, ktorá pošliape hlavu satana a je prostredníčkou všetkých milostí. Máme pomoc anjelov a archanjelov, najmä sv. Michala, kniežaťa nebeského vojska. A máme aj pomoc svätých, ktorí nás často prekvapia.
Aj napriek tomu, že v posledných troch storočiach, keď katolícka Cirkev takmer odložila exorcizmus, čoho dôsledkom je dnes nedostatok exorcistov a chýba aj ich príprava, vždy existovali svätí, ktorí oslobodili posadnuté osoby. Sv. Benedikt, ktorý nebol exorcistom a pravdepodobne nebol ani kňazom, mal takú silnú účinnosť proti satanovi, že pápež Honorius III. ho vymenoval za patróna exorcistov. Aj dnes je rozšírená jeho medaila na ochranu proti Zlému. Sv. Ján Bosco znášal hrozné útoky zo strany satana a mal schopnosť oslobodiť posadnutých jeho samotnou prítomnosťou. Páter Pio neustále pomáha v tvrdom poslaní exorcistu.
tags: #evanjelici #nerobia #exorcizmus