Germánska mytológia a náboženstvo predstavujú súhrn nábožensko-mytologických predstáv germánskych kmeňov. Ich základom bol polyteizmus, ktorý sa vyvíjal od prvopočiatočnej mágie až po zložitý nábožensko-mytologický systém s prepracovanou kozmogóniou a kozmológiou. Svet týchto kmeňov bol úzko spätý s prírodou, bojom a osudom, pričom predstavy o božstvách a nadprirodzených bytostiach tvorili morálnu a spoločenskú kostru ich existencie.
Pramene poznania germánskeho náboženstva
Prvé zmienky o mytológii západných Germánov poskytuje Tacitov spis Germania (98 n. l.), ktorého súčasťou je aj antropogonický mýtus o vzniku Germánov. Informácie prinášajú aj Caesarove Zápisky o vojne v Galii, Strabónova Geografia či neskoršie stredoveké diela. Najvýznamnejším prameňom poznania sú však literárne pamiatky zachytávajúce severskú, najmä islandskú mytológiu, ako sú ságy (Sága o Ynglingovcoch, Sága o Egilovi), skaldská poézia a predovšetkým Staršia a Mladšia Edda. Rozsiahle informácie poskytujú aj kontinentálne pamiatky ako epos Beowulf, kronika Gesta Danorum od Saxóna Grammatica či Pieseň o Nibelungoch.
Vývoj sveta a panteón bohov
Islandské ságy rozprávajú o vzniku a usporiadaní sveta, o jeho postupnom zhoršovaní až po konečný súboj bohov (boj dobra a zla) v tzv. ragnaröku. Podľa mytologických predstáv bohovia vytvorili Zem - ríšu ľudí, Midgard - v ktorej centre stojí strom Yggdrasil, os sveta a kozmu.
Božstvá sa delili na dve skupiny: vanov a asov. Vanovia boli najmä ochranné božstvá plodnosti a rastu (Njörd, Nerthus, Frey, Freya). Asovia, ktorých sídlom bol Asgard, boli primárne bohovia vojny a ochrancovia rodiny. K najvýznamnejším patril Odin - boh búrky, bojovníkov, mŕtvych, básnickej inšpirácie a mágie. Bol považovaný za najvyššieho boha. Medzi ďalšie kľúčové postavy patril boh hromu Tór, boh vojny Týr, boh svetla Balder a boh ohňa Loki.
Odin: Vládca Asgardu a boh vojny
Najvyšší germánsky boh Wodanaz (Odin) Rimanom pripomínal ich boha Merkúra. Odin bol zobrazovaný ako jednooký starec s dlhou bradou, jazdiaci na osemnohom koni menom Sleipnir. Bol uctievaný pre svoju múdrosť a moc, pričom padlí bojovníci boli odnášaní valkýrami do Valhally, Odinovej siene, kde sa pripravovali na Ragnarök. Odin sa obetoval za ľudstvo, aby získal magické runy. Mnohí sa domnievajú, že Odin je jeden a ten istý boh ako keltský Lugus, pričom k prieniku s Merkúrom došlo vplyvom rozširovania keltských rituálov do germánskej kultúry.
Boj ako podstata existencie
Vojna hrala v živote starých Germánov nezastupiteľnú úlohu; podľa nich bola jediným dôstojným spôsobom života. Muži sa dávali v čase mieru najímať do vojska susedných kmeňov, aby nepremárnili príležitosť získať bojovú slávu. Tých, ktorí sa jej chceli vyhnúť, postihol najvyšší trest: potupné obesenie na strome alebo smrť v močiari.
Germánski bojovníci pred bojom vydávali vojenský pokrik, udierali oštepmi o štíty a spievali bojové piesne zvané barditus. Podľa Tacita bol vrcholom hanby prísť o štít - mnohí, ktorí prežili vojnu a prišli o štít, radšej spáchali samovraždu. Najstatočnejší nosili železný prsteň ako puto, dokiaľ sa nevykúpili zabitím nepriateľa. Tento prsteň sa vyskytuje ako častý motív na severských náhrobných kameňoch.
Ženy v germánskej spoločnosti a božstvá
Kult regionálnych a kmeňových ochranných bohýň bol v prvých storočiach n. l. veľmi rozšírený. Tacitov opis kultu matky Zeme Nerthus dokazuje úctu k ženskému princípu. Ženy však neboli len uctievačkami; v čase bojov sa nezriedka chopili zbraní, volaním dodávali mužom odvahu a v prípade hrozby zajatia neraz volili smrť pre seba aj svoje deti.
Významnou postavou bol napríklad mýtický pár Wodan a Frigg. Longobardská migračná sága, jedna z najdôležitejších, vykresľuje Gambaru ako mocnú veštkyňu, ktorá mala prístup k radám bohyne Frigy. Veštkyne a kňažky mali v spoločnosti výsadné postavenie, keďže sa verilo, že sú sprostredkovateľkami božskej vôle v otázkach vojny a mieru.
Náboženské praktiky a obetiská
Germáni nestavali svojim bohom veľkolepé chrámy. Kultové obrady sa odohrávali v posvätných hájoch, pri studniach, riekach či v špeciálnych obetných šachtách. Archeologické nálezy v Dánsku či Nemecku (napísané o obetiach v močiaroch) potvrdzujú ukladanie vzácnych zbraní, šperkov a obetovanie zvierat či ľudí.
Významný bol aj pohrebný rítus. Zbrane mŕtvych sa často rituálne ničili, aby ich mohli „odprevadiť“ do posmrtného života. Bojovníci verili, že smrť v boji je jedinou bránou do Valhally, kde pod vedením Odina čakajú na konečnú bitku ragnaröku. Tieto ideály statočnosti boli základom germánskej identity až do postupného prijatia kresťanstva v období sťahovania národov.
Interpretácia bohov rímskymi očami
Rímska interpretácia germánskych bohov, ktorú zaviedol Tacitus, bola formou komparatívnej mytológie. Germánskeho boha hromu Thunara (Thora) nazvali Jovom, boha vojny Týra prirovnali k Martovi. Aby sa však odlíšili germánski bohovia od rímskych či keltských, na nápisoch dostávali prívlastky, napríklad Mars Thingsus (Mars Snemovný). Táto rímska interpretácia sa dodnes zachovala v názvoch dní v týždni v germánskych jazykoch, ktoré vznikli prekladom latinských názvov v 2. alebo 3. storočí. Hoci sa kresťanstvo snažilo tieto pohanské korene prekryť stavaním kostolov na miestach pôvodných svätýň, mytologické dedičstvo zostalo hlboko zakorenené v európskej kultúre.