Démonov a zlých duchov poznáme z kníh či filmov, no podľa slov kňaza a bývalého exorcistu však existujú aj v realite. „Zlo ma nikdy nefascinovalo. Po čase som ho vnímal už ako taký lacný marketing,“ uviedol kňaz. Duchovný svet je pre mnohých realitou, ktorú si zažili na vlastnej koži, a pápež Ján Pavol II. zohral v boji proti nemu mimoriadne dôležitú úlohu. Jeho pontifikát bol poznačený hlbokým záujmom o duchovné zdravie veriacich a jasným postojom k existencii zla a potrebe exorcizmu.
Rímsky rituál a prax exorcizmu v súčasnosti
Exorcizmus, ako špecifická forma modlitby a duchovného boja, sa vykonáva podľa špeciálnej liturgickej knihy pomenovanej ako Rímsky rituál. Knihu, ktorá sa aktuálne používa, schválil ešte pápež Ján Pavol II. Tento rituál je presne daný a dodržiavaný, podobne ako kňaz slúži svätú omšu podľa liturgickej knihy pomenovanej misál - každý kňaz ju teda slúži rovnako všade na svete. Počas exorcizmu nasledujú prihovorené modlitby za človeka, ktorý je postihnutý týmto duchovným problémom.
Vojenský kaplán Jaroslav Leopold Jablonský, františkán, ktorý zasvätil svoj život Bohu, je jedným z tých, ktorí sa s temnými silami stretli priamo. Hoci v texte nie je priamo uvedené, že je exorcistom, jeho skúsenosti naznačujú hlboký pohľad do tejto problematiky. Priznal, že boli nejaké pokusy na neho fyzicky zaútočiť, ale nikdy nevyšli. Z jeho skúseností išlo väčšinou o ľudí, ktorí sa sami aktívne zapojili do nejakých okultných záležitostí, či už sa to týkalo čiernej mágie, špiritizmu alebo satanských spoločenstiev. Stretol sa aj s obeťami, ktoré sa síce zaoberali okultizmom či čiernou mágiou, ale dostali sa do toho skôr pasívnejšou formou. Samozrejme, treba to potom aj rozlišovať.
Pri takýchto prípadoch je kľúčové správne posúdenie situácie. Exorcisti, ako napríklad otec Amorth, ktorý bol bývalým hlavným exorcistom Ríma, využívali služby psychológov či klinických psychiatrov, ktorí ich klientov najprv preklepli diagnostickým rozhovorom. Niekedy však títo odborníci povedali, že je to mimo ich kompetencií, nevedia to diagnostikovať a ide o niečo divné. Až za takýchto okolností sa začalo s exorcizmom. Rituály exorcizmu sú fyzicky namáhavé a niektoré trvajú aj štyri hodiny. V popisoch niektorých prípadov sa uvádza, že celé telo postihnutého pokrývajú modriny, pretože naráža z celej sily do stien. Tieto svedectvá potvrdzujú, že boj proti zlu je nielen duchovný, ale môže mať aj veľmi reálne fyzické prejavy. Svet musí vedieť, že Satan existuje, zdôraznil páter Amorth. Obyčajná moc spočíva v tom, že zvádza človeka, aby sa vzdialil od Boha a viedol ho do pekla. Mimoriadne sily Satana sú však namierené špeciálne na jednu osobu. Hoci je to podľa Amortha skôr zriedkavé, zdôraznil, že výskyt týchto javov narastá. Bol obzvlášť znepokojený počtom mladých ľudí, ktorých satan ovplyvňuje prostredníctvom siekt, seansí a drog.
Marek Šmid | Osobné svedectvo o sv. Jánovi Pavlovi II.
Ján Pavol II. a jeho hlboké spojenie s bojom proti zlu
Ján Pavol II. (1920-2005) bol jednou z osobností, pred ktorými mal Satan veľký strach. Toto odhalil jeden z najznámejších exorcistov na svete, Páter Amorth, ktorý za svoj život vykonal odhadom 100 000 exorcizmov. „Viackrát som sa démona pýtal: ‚Prečo máš taký strach z Jána Pavla II.?’“ spomínal hlavný exorcista Ríma. Dostal dve rôzne odpovede, obe zaujímavé. Jednu: ‚Pretože narušil moje plány.‘ Páter Amorth si myslel, že tým naráža na pád komunizmu v Rusku a vo východnej Európe, kde Ján Pavol II. bol určite „nepohodlný“ pre niektorých ľudí. „Druhá odpoveď bola: ‚Pretože mi vytrhol mnoho mladých ľudí z rúk.‘“
Existuje veľa mladých ľudí, ktorí sa vďaka Jánovi Pavlovi II. obrátili. Možno niektorí už boli kresťanmi, ale nepraktizovali vieru; potom sa však vďaka Jánovi Pavlovi II. vrátili k jej praktizovaniu. Svätý Ján Pavol II. je tak podľa P. Amortha mocným orodovníkom v boji proti zlu. Nie je prekvapením, že meno „Ježiš Kristus“ bolo to, ktoré otec Amorth najčastejšie používal na vyháňanie démonov. Obracal sa však aj na svätých mužov a ženy, aby prosil o ich nebeskú pomoc a príhovor. V tejto súvislosti uviedol, že práve Ján Pavol II. patrí medzi takýchto orodovníkov. Najmocnejšou orodovníčkou zo všetkých je však Mária.
Páter Amorth zdôraznil, že diabolské pokusy sú porazené predovšetkým tým, že sa vyhýbame príležitostiam k pokušeniu, pretože diabol si vždy hľadá naše najslabšie miesta. A potom modlitbou. „Pán dal apoštolom odpoveď, ktorá je veľmi dôležitá aj pre nás exorcistov. Povedal im, že na prekonanie tohto typu démona potrebujete veľa viery, veľa modlitby a veľa pôstu. Najmä vieru - potrebujete veľmi silnú vieru. Chce vieru u ľudí - silnú a absolútnu vieru.“ Často aj pri uzdravovaní Ježiš v Evanjeliu nehovorí: ‚Ja som ťa uzdravil.‘ Hovorí: ‚Si uzdravený vďaka svojej viere.‘ Páter Amorth však povedal, že dôležitá je aj príhovorná modlitba živých.
Kontroverzia a regulácia: Prípad Anneliese Michel
Jeden z najznámejších exorcistických prípadov, ktorý sa dostal ďaleko za hranice Nemecka, je prípad Anneliese Michel. Píše sa rok 1978. Na súdne pojednávanie prichádza manželský pár. Predmetom vyšetrovania je smrť ich dcéry Anneliese. Príčina úmrtia - dievča posadli šiesti démoni - Hitler, Káin, Nero, Lucifer, Judáš a Fleischmann. Hlavní podozriví sú dvaja katolícki kňazi, ktorí na nej vykonali celkom 67 procesov. V deň smrti malo dievča iba 23 rokov. Tento tragický prípad mal hlboký dopad na cirkevné predpisy.
Vďaka nemu od roku 1999 pápež Ján Pavol II. podpísal regule, ktoré umožňujú vykonať exorcizmus iba na človeku, ktorý má lekárske potvrdenie o tom, že je psychicky a fyzicky zdravý. Týmto krokom sa snažil zabezpečiť, aby sa exorcizmus používal s najväčšou obozretnosťou a aby boli vylúčené prípady duševných chorôb, ktoré by mohli byť mylne interpretované ako démonická posadnutosť. Malá, nenápadná kancelária na juhozápade Ríma sa tak zdá byť pomerne obyčajným miestom, kde sa odohráva veľký boj medzi dobrom a zlom, ale s prísnymi pravidlami, ktoré zabezpečujú rozlišovanie.
Karol Wojtyła: Od Wadowíc k pápežskému trónu
Životná cesta Karola Józefa Wojtyłu, budúceho pápeža Jána Pavla II., začala v malom poľskom meste Wadowice. Narodil sa 18. mája 1920 ako druhý syn bývalého dôstojníka habsburskej armády Karola Wojtyłu st. a Emilie, rodenej Kaczorowskej. Pokrstený bol 20. júna 1920. Rodina Wojtyłovcov žila skromne. Jediným zdrojom príjmu bola mzda jeho otca, ktorý pracoval ako úradník na Okresnom doplňovacom veliteľstve. Matka pracovala príležitostne ako krajčírka. V detstve Karola najčastejšie volali zdrobnenou formou Lolek. Bol to chlapec veľmi talentovaný a rád športoval. Pravidelne hrával futbal, v zime lyžoval. Často sa vydával na vlastivedné výlety a na prechádzky do okolia Wadowíc, na ktorých ho často sprevádzal otec. Jeho matka mu zomrela 13. apríla 1929 vo veku 45 rokov na zápal srdca a obličiek, čo bola pre mladého Karola prvá z mnohých životných strát.
V roku 1930 bol Karol Wojtyła prijatý na Štátne chlapčenské gymnázium Marcina Wadowity vo Wadowiciach. S učením nemal žiadne problémy a podľa jeho katechétov sa už vtedy vyznačoval obrovskou vierou. Počas pobytu na gymnáziu sa Karol Wojtyła začal zaujímať o divadlo - vystupoval v predstaveniach divadelného krúžku, ktorý bol založený poľštinármi z chlapčenského a dievčenského gymnázia. Gymnázium ukončil 14. mája 1938 s maturitným vysvedčením s najlepšími známkami, čo mu dovoľovalo začať študovať na väčšine vysokých škôl bez prijímacích skúšok. Karol Wojtyła si zvolil polonistiku na Filozofickej fakulte Jagelonskej univerzity v Krakove a štúdium začal v októbri 1938. V prvom ročníku sa presťahoval spolu s otcom do matkinho rodného domu na Tynieckej ulici v Krakove. Jeho otec zomrel po zdĺhavej chorobe 18. februára 1941, čo znamenalo ďalšiu stratu a zanechalo mladého Karola osamelého.
Vojna odobrala Karolovi možnosť pokračovať v štúdiách, po smrti otca teda nastúpil do zamestnania v chemických závodoch Solvay v Borku Fałęckim. V tomto období sa Karol spojil s podzemnou organizáciou Unia, ktorá bola zviazaná s katolíckym prostredím a ktorá sa okrem iného snažila chrániť ohrozených Židov. Na jeseň 1941 Karol Wojtyła spolu s priateľmi založil divadlo Teatr Rapsodyczny, ktoré svoje prvé predstavenie uviedlo 1. novembra 1941. Rozchod Wojtyłu s divadlom nastal náhle v roku 1943, keď sa rozhodol študovať teológiu a vstúpil do tajného Metropolitného duchovného seminára v Krakove a začal tiež podzemné štúdiá na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity. V období od apríla 1945 do augusta 1946 pracoval Karol Wojtyła na univerzite ako asistent a viedol semináre z histórie dogmatiky. Mal veľké nadanie na jazyky. Karol Wojtyła bol vysvätený za kňaza 1. novembra 1946. Začal učiť etiku na Jagelonskej univerzite v Krakove a následne na Katolíckej univerzite v Lubline.
- augusta 1958, keď bol na dvojtýždňovom kajakárskom výlete na rieke Lyn v severovýchodnom Poľsku, Karol Wojtyła dostal list, v ktorom stálo, že sa má okamžite hlásiť na arcibiskupstve vo Varšave u poľského prímasa Štefana kardinála Wyszynského. Po príchode ho kardinál informoval, že 4. júla ho pápež Pius XII. vymenoval za titulárneho biskupa ombijského a pomocného biskupa arcibiskupa Baziaka, apoštolského administrátora Krakovskej arcidiecézy. Wojtyła nomináciu prijal a odišiel rovno do uršulínskeho kláštora, kde zaklopal na dvere a opýtal sa, či by sa tam mohol pomodliť. Wojtyła prekvapil rádové sestričky tým, že padol tvárou k zemi a pokorne ležiaci modlil sa pred svätostánkom. A tak sa stal Karol Wojtyła vo veku tridsaťosem rokov najmladším poľským biskupom. Bol vysvätený za biskupa arcibiskupom Baziakom na sviatok sv. Václava 28. septembra 1958 vo Wawelskej katedrále. Biskup Wojtyła začal zvyk každoročného slúženia vianočnej polnočnej omše pod šírym nebom v meste Nowa Huta v roku 1959. Arcibiskup Eugeniusz Baziak zomrel v januári 1962 a 16. júla bol Karol Wojtyła zvolený za kapitulárneho vikára, čiže dočasného správcu arcidiecézy, pokiaľ nebude menovaný nový arcibiskup. 5. októbra 1962 odcestoval biskup Karol Wojtyła do Ríma, aby sa zúčastnil na 2. vatikánskom koncile. Pretože bol mladý a mal relatívne nízke postavenie v cirkevnej hierarchii, sedel Wojtyła až pri dverách Baziliky sv. Petra. Pred koncilom poslal biskup Wojtyła esej zmocnencom, ktorí pripravovali koncil. Naznačoval v nej, že svet chce vedieť, ako bude cirkev reagovať na položenie ľudí v súčasnosti a aká bude reakcia cirkvi na všeobecne rozšírenú beznádej a stratu viery v modernom svete. 30. decembra 1963, teda ešte počas trvania koncilu, ho pápež Pavol VI. vymenoval za krakovského arcibiskupa a o niekoľko rokov neskôr, 29. júna 1967, za kardinála-kňaza s titulárnym kostolom San Cesareo in Palatio. Pápežský erb Jána Pavla II. je symbolom jeho biskupskej a neskôr pápežskej služby.
Historický konkláve a voľba pápeža Jána Pavla II.
V auguste 1978, po smrti pápeža Pavla VI., sa Karol Wojtyła zúčastnil na konkláve, ktoré zvolilo Albina kardinála Lucianiho, benátskeho patriarchu, za pápeža Jána Pavla I. Vo veku 65 rokov bol Luciani podľa pápežských kritérií mladý muž. Kým 58-ročný Wojtyła mohol očakávať, že sa pred dovŕšením 80-tich rokov (horná hranica pre voliteľov) zúčastní na ďalšom konkláve, ťažko mohol tušiť, že sa to stane tak skoro, pretože 28. septembra 1978, po 33 dňoch vo funkcii pápeža, Ján Pavol I. zomrel.
Podpora na druhom konkláve bola rozdelená medzi dvoch silných kandidátov: Giuseppe kardinála Siriho, janovského arcibiskupa a Giovanni kardinála Benelliho, florentského arcibiskupa a blízkeho priateľa pápeža Jána Pavla I. Karola Wojtyłu zvolili kardináli za pápeža 16. októbra 1978 ako 264. pápeža v dejinách cirkvi, ako prvého netaliana po 455 rokoch od smrti Hadriána VI. z holandského Utrechtu, a zároveň úplne prvého Slovana. Karol Wojtyła si zvolil meno Ján Pavol II., čím vzdal úctu svojim dvom bezprostredným predchodcom a symbolizoval kontinuitu v riadení Cirkvi. Intronizácia sa uskutočnila 22. októbra 1978.
Atentát na Námestí sv. Petra: Svedectvo o vyššej moci
Atentát, ktorý bol na pápeža Jána Pavla II. spáchaný 13. mája 1981, otriasol celým svetom. Počas generálnej audiencie 13. mája 1981 bol na Svätopeterskom námestí vo Vatikáne spáchaný atentát na pápeža Jána Pavla II. Bola to streda 13. mája. Aj preto bolo Svätopeterské námestie 13. mája plné veriacich. Ján Pavol II. prišiel medzi nich v nekrytom papamobile, ako to robil zvyčajne. Miesto atentátu na Jána Pavla II. na Svätopeterskom námestí vo Vatikáne pripomína aj dlaždica s dátumom 13. máj 1981. Od tejto tragickej udalosti so šťastným koncom uplynulo už 42 rokov.
- mája 1981 bol naňho na Námestí sv. Petra vo Vatikáne spáchaný atentát Mehmet Ali Ağca. Kto stál v pozadí tohto atentátu bolo neznáme až do marca 2005, keď dokumenty pochádzajúce z bývalého Sovietskeho zväzu preukázali zodpovednosť KGB. Vlastný motív tohto činu je sporný. Možno sa Sovieti obávali, že poľský pápež by mohol mať zlý vplyv na stabilitu východoeurópskych satelitov, najmä na Poľsko. Samotný Ağca nikdy neprezradil pravdu o podnete na jeho pokus o atentát. Ktokoľvek si tento čin objednal, predpokladá sa, že Ağca, vynikajúci strelec, by zabil pápeža, ak by nezasiahla vyššia moc a dve strely neminuli cieľ. Ale všetky tieto možnosti treba brať iba ako špekulácie, pretože skutočný dôkaz dosiaľ neuzrel svetlo sveta.
Dva dni po Vianociach v roku 1983 Ján Pavol II. navštívil svojho atentátnika vo väzení. Obidvaja spolu chvíľku hovorili osamote. „Hovoril som s ním ako s bratom, ktorému som odpustil a ktorý sa teší mojej dôvere,“ povedal pápež. Ján Pavol II. na margo toho povedal: „O čom sme hovorili, ostane tajomstvom medzi nami.“ Známy taliansky novinár Indro Montanelli neskôr zverejnil obsah rozhovoru, ktorý mal s Jánom Pavlom II. Pápež v ňom uviedol: „Ale jasne som si uvedomil jednu vec: Ali Ağca bol traumatizovaný nie tým, že na mňa vystrelil, ale tým, že sa jemu, ktorý sa považoval za neomylného zabijaka, nepodarilo ma zabiť.“ Rok po útoku 13. mája 1982 Ján Pavol II. navštívil Fatimu, aby poďakoval Panne Márii za záchranu svojho života. Ten 13. máj 1981, deň atentátu, bol tiež sviatkom Fatimskej Panny Márie, a pápež vnímal, že za svoju záchranu vďačí práve jej. Pokus o atentát údajne predpovedal desať rokov predtým kapucín Padre Pio. Ďalší pokus o atentát sa uskutočnil 12. marca 1982 vo Fatime v Portugalsku, keď sa jeden muž, španielsky katolícky kňaz Juan María Fernadéz Krohn snažil zasiahnuť bajonetom Jána Pavla II., ale bol zastavený osobnou strážou. Odsedel si za to šesť rokov a potom bol vyhostený z Portugalska.
Pápež s globálnym vplyvom: Cesty, kanonizácie a politické zmeny
Ján Pavol II., vlastným menom Karol Józef Wojtyła, bol 264. pápežom Katolíckej cirkvi. Jeho viac ako 100 zahraničných ciest pritiahlo veľké množstvá ľudí (niektoré stretnutia boli najmasovejšie v histórii). Týmito cestami prešiel väčšiu vzdialenosť ako ostatní pápeži dohromady. Pápež Ján Pavol II. blahorečil a kanonizoval viac ľudí ako hociktorý z jeho predchodcov. Do októbra 2004 to bolo 1 340 ľudí. 14. marca 2004 dĺžkou svojho pontifikátu predstihol pontifikát pápeža Leva XIII. a jeho pôsobenie vo funkcii pápeža sa stalo tretím najdlhším v histórii (po Piovi IX. a sv. Petrovi). Dĺžka jeho služby ešte viac kontrastuje s dĺžkou pontifikátu jeho predchodcu Jána Pavla I., ktorý náhle zomrel po 33 dňoch po nastúpení na čelo Katolíckej cirkvi.
Jeho pontifikát mal obrovský vplyv na svetové dianie, najmä na pád komunizmu vo východnej Európe. Ako sme už spomínali v súvislosti s exorcizmom, Ján Pavol II. bol pre mnohých „nepohodlný“ a jeho činnosť narušila plány tých, ktorí chceli šíriť ateizmus a totalitu. Jeho neúnavné cestovanie a jasné posolstvo slobody a ľudskej dôstojnosti inšpirovali milióny ľudí a významne prispeli k mierovým zmenám v tomto regióne.
Posledné roky a odchod do večnosti: Boj s chorobou a pokojné prijatie
Ako najmladší zvolený pápež od čias pápeža Pia IX. (1846) začal Ján Pavol II. svoj pontifikát ako mimoriadne zdravý, relatívne mladý muž, ktorý na rozdiel od svojich predchodcov chodieval na túry, plával a lyžoval. Napriek tomu, po dvadsiatich piatich rokoch úradu, pokuse o atentát v roku 1981 a množstvu problémov s rakovinou, fyzické zdravie Jána Pavla upadalo. Ortopedická operácia v roku 2001 potvrdila, že pápež Ján Pavol II. trpí na Parkinsonovu chorobu, o ktorej sa už dlhšiu dobu špekulovalo; Vatikán to potvrdil v roku 2003. Mal problémy súvisle povedať viac ako niekoľko viet a aj slabo počul. Takisto mal v pravom kolene bolestivú artritídu, ktorá sa mu vyvinula po výmene bedrového kĺbu, takže iba zriedka chodil na verejnosti. Aj napriek tomu pokračoval vo svojich cestách po celom svete.
Koncom jeho pontifikátu boli ľudia vnútri aj mimo cirkvi, ktorí sa domnievali, že by pápež mal rezignovať alebo odísť na odpočinok. Dokonca boli navrhnuté hranice pre funkčné obdobie pápežov. Pápež Ján Pavol II. však vytrval vo svojej službe až do samého konca.
februára 2005 pápeža vzali do nemocnice Gemelli v Ríme, pretože trpel na zápal hrtana a laryngospazmus spôsobený záchvatom chrípky. Vatikán nasledujúci deň oznámil, že sa jeho stav stabilizoval, ale že zostane v nemocnici až do úplného uzdravenia. Pápež sa zjavil na verejnosti 6. februára, aby chrapľavým hlasom predniesol posledné riadky požehnania Anjel Pána z jeho okna v nemocnici. 9. februára sa prvýkrát počas svojho 26-ročného pontifikátu nedostavil na obrady Popolcovej stredy v Bazilike sv. Petra a do Vatikánu sa vrátil 10. februára.
februára 2005 začal mať problémy s dýchaním a horúčku, preto ho rýchlo poslali späť do nemocnice Gemelli, kde úspešne vykonali tracheotómiu. Spolupracovník talianskeho predsedu vlády Silvia Berlusconiho povedal, že Ján Pavol bol „vznešene pokojný“, keď sa po operácii prebudil. Zdvihol ruku a pokúsil sa niečo povedať, no jeho lekári mu odporučili, aby sa nesnažil hovoriť. Pápež zo svojho okna v nemocnici dával v nedeľu 27. februára a v nedeľu 6. marca tiché požehnania, a vraj počas pracovného stretnutia s kardinálom Ratzingerom vo svojom apartmáne na 10. poschodí nemocnice Gemelli hovoril 1. marca po nemecky a po taliansky. Kardinál Ratzinger povedal medzinárodným novinárom: „Pápež sa so mnou rozprával po nemecky a po taliansky. Bol úplne jasnej mysle. Ja som Svätému Otcovi priniesol pozdravy z plenárneho zasadnutia Kongregácie, ktorá práve zasadá vo Vatikáne. Svätý otec bude pracovať na materiáloch, ktoré som mu dnes dal. Som šťastný, že ho vidím s úplne jasnou mysľou a mentálne schopného povedať podstatné veci svojím vlastným hlasom. Obyčajne sa zhovárame v nemčine.“
Počas Anjela Pána v nedeľu 13. marca bol pápež schopný prvý raz od svojho opätovného prijatia do nemocnice prehovoriť k pútnikom. Neskôr, v ten istý deň, sa prvýkrát takmer po mesiaci vrátil do Vatikánu. Na Kvetnú nedeľu (20. marca) sa pápež krátko zjavil vo svojom okne, aby pozdravil pútnikov. Keď potichu zamával olivovou vetvičkou, zahrnuli ho jasotom tisíce veriacich. Toto bolo prvý raz počas jeho pontifikátu, kedy nemohol slúžiť omšu na Kvetnú nedeľu. 22. marca vznikli znova obavy o pápežovo zdravie potom, ako správy oznamovali, že sa jeho stav zhoršil a nereaguje na liečbu. 24. marca kolumbijský kardinál zastúpil pápeža na obradoch na Zelený štvrtok vo Vatikáne. Povedal, že chorý pápež sa „so vznešeným pokojom odovzdáva“ do božej vôle. Pápež, ktorého zdravie bolo po operácii hrdla vo februári chatrné, sledoval bohoslužbu v televízii zo svojho vatikánskeho bytu. 27. marca, teda na Veľkonočnú nedeľu, sa pápež nakrátko zjavil vo svojom okne vo Vatikáne. Angelo kardinál Sodano čítal posolstvo Urbi et orbi, kým pápež žehnal ľuďom vlastnou rukou. Snažil sa prehovoriť, ale nemohol. Do konca mesiaca pribúdali špekulácie, že sa blíži jeho smrť. 31. marca 2005 mal pápež „veľmi vysokú horúčku v dôsledku infekcie močových ciest“, ale odmietol prevoz do nemocnice, zrejme pre jeho prianie zomrieť vo Vatikáne. Neskoršie zdroje z Vatikánu potvrdili, že pápež dostal pomazanie chorých. Tisícky ľudí sa zhromaždili vo Vatikáne, zaplnili Námestie svätého Petra a okolie a modlili sa po dva dni. Pápež Ján Pavol II. zomrel 2. apríla 2005 o 21:37 miestneho času (19:37 GMT), 46 dní pred svojimi 85. narodeninami. Zomrel po dlhom boji proti Parkinsonovej chorobe a ďalším chorobám v prvú sobotu po Veľkej noci, vo vigíliu slávnosti Božieho Milosrdenstva.
Svetové reakcie na smrť Jána Pavla II.
Kríže zostavené po smrti Jána Pavla II. symbolizovali globálny smútok. Viac ako dvojmiliónový dav ľudí vo Vatikáne, vyše miliardy katolíkov na celom svete a množstvo nekatolíkov smútilo za Jánom Pavlom II. Pápež vždy hovoril, že jeho smrť by mala byť oslavovaná ako cesta k ďalšej etape jeho večného života. Dav vo Vatikáne po oznámení jeho smrti tlieskal, čo je tradičný taliansky zvyk znamenajúci úctu. Poliaci, ktorí prechovávajú hlbokú úctu voči pápežovi a volajú ho svojím „otcom“, boli jeho smrťou obzvlášť emocionálne dotknutí. Vláda sa k týmto pocitom ľudí pridala tým, že vyhlásila šesťdňový štátny smútok. Tak isto štátna televízia od 1. apríla vysielala program len pre dospelých.
V Argentíne si študenti uctili pamiatku minútou ticha pred každou výukovou hodinou v prvý deň po pápežovej smrti. Austrálsky premiér John Howard povedal: „Na Jána Pavla II. sa bude spomínať ako na jedného z najväčších duchovných vodcov 20. storočia.“ V Brazílii, krajine s najväčšou kresťanskou populáciou, prezident Luiz Inácio Lula da Silva vyjadril sústrasť obyvateľov Brazílie. V deň pápežovej smrti brazílsky senát prerušil svoje rokovanie a senátori sa zborovo pomodlili modlitbu Otče náš za pápežovo uzdravenie. V Čile vláda vyhlásila oficiálny trojdňový smútok. Prezident Ricardo Lagos poznamenal, že „…Ján Pavol II. nezostal mimo nás. Bol súčasťou všetkých našich radostí a nádejí, rovnako ako našich bolestí a našich neúspechov.“ Indický premiér Dr. Manmohan Singh vyjadril sústrasť do kondolenčnej knihy na Vatikánskom veľvyslanectve v New Delhi. Kanadský premiér Paul Martin povedal: „Celé štvrťstoročie pápež Ján Pavol II. predstavoval symbol lásky a viery, mieru a súcitu…. Náš dnešný zármutok je aj zármutkom sveta.“ 4. apríla sa zišlo kanadské národné zhromaždenie, aby vzdalo hold pápežovi. Vlajky v krajine a na diplomatických zastupiteľstvách boli stiahnuté na pol žrde a ostali tak až do pápežovho pohrebu. Kolumbijský prezident Álvaro Uribe Velez rozhodol, že vlajky na vládnych budovách a ambasádach budú dva dni na pol žrde.
tags: #jan #pavol #ii #exorcizmus