Úvod do fenoménu Jankovičovho sochárstva
Jozef Jankovič (8. november 1937, Bratislava - 6. jún 2017) nebol len sochárom v tradičnom zmysle slova; bol vizionárom, ktorý dokázal do chladného materiálu - betónu, železa či bronzu - vtesnať nesmiernu intenzitu ľudského bytia. Ako žiak profesora Jozefa Kostku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1956 - 1962) si osvojil remeselnú poctivosť, ktorú však následne pretavil do unikátneho autorského jazyka. Jeho tvorba, oscilujúca medzi informelom, novou figuráciou a pop-artom, sa stala monumentálnym podobenstvom o človeku. Jankovičovo dielo je hlbokou reflexiou individuálnych drám, odcudzenia, totality a existenciálnych limitov, ktoré nás definujú ako spoločnosť i jednotlivcov.
Dynamika postavy a priestoru: Brutálna figurácia ako výpoveď
Jankovičov sochársky štýl bol nezameniteľný. Jeho figúry často nesú znaky deformácie - torzá bez hláv, skrátené končatiny a gestá rúk, ktoré nie sú len estetickým prvkom, ale silným morálnym apelom. V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa Jankovič stal absolútnym zjavom nielen na slovenskej, ale aj medzinárodnej scéne. Jeho schopnosť zovšeobecniť existenciálne traumy moderného človeka mu priniesla uznanie naprieč Európou.
Tieto diela neboli nikdy len dekoráciou verejného priestoru. Boli (a mnohé stále sú) živými organizmami. Sochár dokázal skrotiť priestor a vnútiť mu ideu, čo sa naplno prejavilo pri jeho najvýznamnejšej spolupráci s architektom Dušanom Kuzmom na Pamätníku SNP v Banskej Bystrici. Súsošie Obete varujú! (1964 - 1965) predstavuje vrchol jeho tvorby, kde spojenie architektúry a umenia dáva zmysel jednému i druhému.
Pohnuté osudy diel: Medzi ideológiou a buldozérom
História Jankovičových sôch v Bratislave je mrazivým svedectvom o vzťahu spoločnosti k vlastnej kultúrnej pamäti. „Zbúrali mi ďalšiu sochu v meste. To je už tradícia,“ znela správa, ktorú autor vyslal po tom, čo bola jeho socha Čas (umiestnená pri Strednom odbornom učilišti Pozemné stavby) v júni 2010 zlikvidovaná kvôli výstavbe Lidlu. Pre Jankoviča to nebol prvý stret s barbarským prístupom k umeniu.
V roku 1974 komunisti v Ružinove odstránili dvadsaťštyri sôch významných autorov ako Uher, Rudavský, Kompánek, Laluha či Binder. Jankovičova socha vtedy zázrakom prežila, pretože nebola na mestskom pozemku. Po roku 1989 však paradoxne miznutie diel pokračovalo. „Predtým vyhadzovali sochy dynamitom, teraz to už majú jednoduché. Postavia veľký stroj, čo rozbíja železobetónovú architektúru a behom dvoch hodín to mali rozbité. Zostala len hromada betónu a železa,“ konštatoval sochár s trpkým smiechom. Absence legislatívy na ochranu umeleckých diel vo verejnom priestore spôsobila, že na Slovensku mizne obrovské množstvo hodnôt, pričom ani samotní autori nie sú informovaní o plánoch na deštrukciu ich celoživotnej práce.
Pamätník SNP: Od zápasu o uznanie k symbolu spoločnosti
Osud diela Obete varujú! v Banskej Bystrici je metaforou celých slovenských dejín. Počas normalizácie bola socha, ktorá svojou surovou pravdivosťou o utrpení odporovala vtedajšiemu triumfalistickému naratívu moci, presunutá do obce Kalište. Museli uplynúť desaťročia, kým sa v roku 2004, po nekonečných ideologických a finančných bojoch, dielo vrátilo na svoje pôvodné miesto v srdci pamätníka.
Jankovič tu vytvoril anti-ideologický odkaz. Postavy, ktoré prežili a stoja nad exhumovanými telami, nevyžarujú víťazstvo, ale bolesť a odhodlanie. Je to umenie v čistej podobe - nadpolitické, a preto večné. Ako sám autor priznal, práve toto dielo bolo dôvodom, prečo sa rozhodol neemigrovať a zotrvať v prostredí, ktoré ho v období normalizácie vytlačilo na okraj oficiálnej kultúry.
PRIAMY PRENOS MODLITBY K BOŽIEMU MILOSRDENSTVU Z KRAKOVA – Nedeľa 12. 4. 2026
Medzinárodný rozmer a „malé“ formy
Jozef Jankovič patril k najuznávanejším slovenským výtvarníkom v zahraničí. Bol prvým slovenským sochárom, ktorého dielo je zastúpené v prestížnej zbierke E.P.A.D. v supermodernej štvrti La Défense v Paríži. V roku 1968 vyhral medzinárodnú prehliadku Grand prix Danuvius v Bratislave a v roku 1983 mu bola vo Viedni udelená prestížna Herderova cena.
V obdobiach, kedy mu režim znemožňoval realizáciu monumentálnych skulptúr, nestagnoval. Naopak, venoval sa šperku, grafickým cyklom a stal sa jedným z priekopníkov počítačovej grafiky na Slovensku. Táto schopnosť adaptácie a hľadania nových výrazových prostriedkov definovala jeho celú kariéru. Či už išlo o účasť na medzinárodnom kultúrnom festivale k OH 1988 v Soule (kde je dodnes umiestnená jeho socha Vrchol), alebo o reprezentáciu na Bienále v Benátkach (1970, 1995), Jankovič vždy vystupoval ako suverénny európsky umelec, ktorý sa nepotreboval štylizovať do role obete.
Pedagogické pôsobenie a odkaz
Po roku 1990 sa Jankovič naplno vrátil k pedagogickej činnosti na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ktorú v rokoch 1990 - 1994 aj rektoroval. Ako profesor (1994 - 2007) vychoval generácie výtvarníkov, ktorým odovzdával nielen remeselné skúsenosti, ale aj etický postoj k umeniu.
Jeho posledná tvorba, prezentovaná na výstave Plynutie času v Mirbachovom paláci, bola kritikmi aj verejnosťou vnímaná ako triumfálny návrat k životnej energii a optimizmu. Napriek vážnym témam, ktorým sa celoživotne venoval, si zachoval schopnosť žasnúť a tvoriť s nasadením, ktorému by mohli závidieť aj o polovicu mladší umelci. Jozef Jankovič ostáva pevnou súčasťou európskeho sochárstva, pričom jeho diela - či už tie, ktoré stoja v Soule, Paríži alebo Banskej Bystrici - neustále pripomínajú, že umelecká hodnota je jedinou skutočnou protiváhou voči pominuteľnosti času a mocenským ambíciám.