Slovenská kresťanská tradícia je vnímaná ako fašistická, zatiaľ čo gruzínska je charakterizovaná ako zmierlivá a tolerantná. Toto tvrdenie otvára komplexnú diskusiu o povahách náboženstva, histórie a ich vplyve na formovanie štátnych zriadení. Slováci, hľadajúc oporu pre svoju národnú identitu v minulosti, siahli po kresťanstve ako po kľúčovom prvku. Gruzínci, ktorí prijali kresťanstvo skôr, si zároveň vybudovali vlastnú, bohatú históriu, ktorá im umožňuje legitimizovať svoju existenciu bez nutnosti zneužívať náboženstvo na svoje zviditeľňovanie na mape či odôvodňovanie svojej jedinečnosti. Vďaka svojej zemepisnej polohe sa Gruzínsko stalo miestom, kde sa stretávali rôzne etniká a vierovyznania. Toto prostredie ich naučilo tolerancii a nezanikli, ani nemajú strach z inakosti. Naopak, na Slovensku história ukazuje, že klérofašistický štát je súčasťou našej minulosti, a napriek ťažkostiam pri odsúdení jeho existencie bez poškvrnenia sentimentu ku kresťanstvu, naša spoločnosť akoby sa cez toto nedokázala preniesť. Namiesto toho sa klérofašizmus často oceňuje a dokonca buduje.
Klerofašizmus na Slovensku: Od ideológie k praxi
Charakteristickým znakom slovenských kresťanov, ktorí inklinujú ku klerofašistickým tendenciám, je volanie po očisťovaní od hriechu, vymetaní chrámov a upozorňovaní na akékoľvek prejavy, ktoré považujú za hriešne. Hriechom sa stáva akýkoľvek nesúhlas s ich pohľadom na svet. Títo jedinci sa považujú za najsvätejších zo svätých a ich rétorika dokáže byť extrémne urážlivá, dokonca aj pre samotného Lucifera. Za akýkoľvek nesúhlas hrozia pekelné muky, pričom odlišný názor automaticky znamená, že daná osoba musí byť lesba alebo uctievač Satana. Tento prístup je v ostrom kontraste s princípmi lásky a tolerancie, ktoré by malo kresťanstvo hlásať.
Historické korene a zahraničnopolitické tlaky
Prvý slovenský štát z rokov 1939-1945 je často označovaný ako klérofašistický. Jeho vznik bol úzko spojený s politickou situáciou v Európe a s vplyvom nacistického Nemecka. Slovenský štát mal ochrannú zmluvu s nacistickým Nemeckom, ktorá mu zaručovala existenciu na 25 rokov. Avšak, po diplomatických rokovaniach týkajúcich sa sporu s Maďarskom, ktorý vznikol po maďarskom vpáde na východné Slovensko, dôvera v túto zmluvu značne utrpela. Pripomienky Slovenska v Hitlerových a Beckových prejavoch z jari 1939 naznačovali, že Slovensko bolo vnímané ako figúrka na šachovnici v rokovaniach medzi Nemeckom a Poľskom, respektíve Maďarskom. Tieto udalosti vyvolávali nepríjemné pocity a chýry o tom, že Nemecko by mohlo Slovensko obetovať Maďarsku za politické ústupky.
Neistota v ľudáckych kruhoch sa prehlbovala. Berlínsky vyslanec M. Černák sa dozvedel od britského vyslanca N. Hendersona o údajnom nezáujme Nemcov o dianie v strednej Európe, pretože pre nich bolo dôležitejšie priateľstvo s Maďarmi ako so Slovákmi. Tieto informácie naznačovali, že Nemci by boli ochotní obetovať Slovensko Maďarom, aby si udržali strategickú výhodu v diplomatickom boji proti Poľsku. Neznalosť skutočných nemeckých zámerov so slovenským štátom viedla ľudácku vládu k rôznym akciám, ktorými sa snažila zabezpečiť svoje triedne a nacionalistické záujmy. M. Černák bol poverený presviedčať nacistov o lojalite slovenského štátu a jeho schopnosti zabezpečiť vernosť nacistickým záujmom v stredoeurópskom priestore.
Vzťahy medzi Poľskom a Slovenskom boli napäté. Poľská vláda demonštratívne odvolala svojho diplomata a dávala najavo, že slovenskú vládu nepovažuje za samostatnú, ale za nástroj nemeckých nacistov. Slovenská strana reagovala zdôrazňovaním svojich územných požiadaviek. V dôsledku revizionistického prejavu ministra V. Tuku v Žiline v apríli 1939 poľská vláda prerušila rokovania o vytýčení poľsko-slovenskej hranice.
Slovensko-poľské vzťahy sa vyvíjali v dvoch rovinách. Jedna strana, na čele s ľudákmi, sympatizovala s Nemeckom a pripojila sa k nemeckému útoku na Poľsko. Druhá strana verejnosti prechovávala propoľské sympatie a vnímala Poľsko ako symbol odporu proti rozpínavosti nacistického Nemecka. Ľudácke špičky sa snažili paralyzovať silnú slavianofilskú a propoľskú orientáciu, ktorá mala v značnej časti obyvateľstva protivládny a protirežimný charakter.
Eskalácia poľsko-slovenských vzťahov nastala napadnutím Poľska nacistickým Nemeckom a vpádom slovenského štátu do tejto krajiny 1. septembra 1939. Účasť slovenského štátu na útoku proti Poľsku mala výrazný vplyv na ďalší zahraničnopolitický a vnútropolitický vývoj Slovenska. Klérofašistický štát si týmto aktom upevnil svoje postavenie a zlepšil svoje pozície. Hitler ubezpečil M. Černáka, že jeho správanie definitívne ustanovilo slovenský štát a Nemecko nedovolí nikomu intrigovať o právach Slovenska. Francúzsko a Veľká Británia však okamžite odvolali svojich diplomatických zástupcov z Bratislavy, čím definitívne zrušili predchádzajúce uznanie slovenského štátu. Chýry o možnom delení Slovenska ustali, ale očakávalo sa navrátenie Maďarskom zabratých slovenských krajov, najmä Košíc a juhu. Veľké rozladenie však priniesla Hitlerova reč, v ktorej prisľúbil nedotknuteľnosť maďarských hraníc. Nacionalistická prorežimná vlna preto od októbra 1939 prudko upadala.
Vojenské ťaženie proti Poľsku malo vplyv aj na preskupenie politických síl vnútri ľudáckeho tábora. Vplyv poľonofílskeho krídla v HSĽS oslabol, čo viedlo k mocenskému odstaveniu K. Sidora a jeho spolupracovníkov. Pád Poľska a Sidorova nečinnosť ako vyslanca slovenského štátu v Ríme, kde mohol obhajovať svoju politickú líniu, znamenali silný morálny otras pre jeho smer. Jeho diskvalifikácia bola taká veľká, že ani snahy o opätovné presadenie sa v slovenskej politike v rokoch 1941-1943 mu už nepomohli.
Útok proti Poľsku odhalil skryté nedostatky a slabé miesta ľudáckeho režimu. Tisova politika „hradvého mieru“, ktorá sa snažila zapojiť do budovania slovenského štátu všetkých Slovákov bez ohľadu na ich predchádzajúcu politickú orientáciu, dostala silný úder. V tejto situácii bolo pre ľudákov najtrápnejším momentom vystúpenie vyslanca a splnomocneného ministra L. Szathmáryho vo Varšave, ktorý sa otvorene postavil proti vláde v Bratislave a zapojil sa do zahraničného odboja.
Ani vo vnútri režimu nebolo všetko ideálne. V rezorte Ministerstva dopravy a verejných prác sa v dôsledku neplnenia povinností, hraničiacich so sabotážou, pristupovalo k drastickým opatreniam. Podobne ako v ostatných odvetviach štátnej správy, aj tu sa prejavovala nepružnosť a otvorená neochota kolaborovať s klérofašizmom. Radikálne živly vo vedení HSĽS a Hlinkovej gardy začali útočiť na pozície umierneného Tisovho krídla, pričom naplno vzplanul dovtedy latentný spor medzi radikálno-fašistickým a umierneným krídlom v HSĽS, medzi vedením strany a vedením gardy. Garda si začala nárokovať mimoriadne práva a chcela výlučne rozhodovať o politickom živote v štáte. Vládne nariadenie č. 220/1939 z 5. septembra 1939 dalo Hlinkovej garde široké právomoci, v niektorých smeroch ju dokonca postavilo nad spoločnosť a orgány štátnej správy. Proti tomuto nariadeniu sa ihneď postavili všetky negardistické zložky obyvateľstva vrátane príslušníkov štátneho aparátu.
Už na začiatku otvoreného zápasu radikálno-fašistickej skupiny Tuka-Mach s konzervatívnym Tisovým krídlom sa ukázali niektoré závažné skutočnosti. Radikáli okolo V. Tuku mali silnú podporu v nacistickom Nemecku. Tisovo konzervatívne krídlo malo naopak lepšie pozície v spoločnosti a prevahu. Nové vládne nariadenie o Hlinkovej garde č. 310/1939 z 21. decembra 1939 prakticky likvidovalo všetky politické výdobytky predchádzajúceho nariadenia. Z prvého otvoreného stretnutia dvoch politických smerov vnútri HSĽS, ktorého impulzom bolo poľské ťaženie, vyšlo víťazne Tisovo konzervatívne krídlo. Skupina Mach-Tuka sa však necítila porazená. Keďže nenachádzala dostatočnú podporu v domácom politickom živote, začala ju intenzívnejšie hľadať v podpore nacistického Nemecka. Toto rozčlenenie ľudáckeho tábora na dve proti sebe stojace frakcie a ich otvorený vnútorný zápas sa stali trvalou súčasťou politického života v slovenskom štáte. Berlín tak mohol rôznym manévrovaním medzi oboma smermi presadzovať svoje záujmy v Bratislave a naplno to aj využíval.
Na úkor zvyškov parlamentnej demokracie slúžil ako názorný príklad aj slovenský snem, ktorý sa utvoril z autonómneho snemu 14. marca 1939 po odhlasovaní slovenského štátu. Podľa ústavy z 21. júna 1939 mal byť snem najvyšším zákonodarným a kontrolným orgánom štátu. Jeho funkčnú reprezentatívnosť vyjadruje hlavne to, že sa voľby doň nikdy neuskutočnili a poslancov vymenúval prezident. Na úrovni formálnej inštitúcie zostala aj Štátna rada, zložená z predsedu vlády, predsedu snemu, zástupcov stavov, HSĽS a národnostných strán. Na úkor týchto orgánov si svoju rozhodujúcu a výkonnú moc rozširovala špička ľudáckej strany. Obsadzovanie rozhodujúcich miest v štátnej administratíve, začínajúc predsedom vlády, od októbra 1939 prezidentom a zároveň vrchným veliteľom ozbrojených síl J. Tisom, a usilovnosť vplývať na celé spoločenské a politické dianie, realizovali ideu totalitného štátu. HSĽS bola jedinou povolenou politickou stranou okrem politických zoskupení národnostných menšín. Ústavný zákon z 25. septembra 1939 jej zabezpečoval vedúcu politickú úlohu v štáte. Bezprostredne riadila Hlinkovu mládež a ženské hnutie. Prostredníctvom Hlinkovej gardy sa vo veľkej miere presadzovali nacistické vplyvy, a práve garda zohrala hanebnú úlohu v súvislosti s protižidovskými akciami a perzekúciou protifašistického odboja.
Logika likvidácie legálnej opozície a nastolenie politického monopolu ľudáctva viedla k cieľu, ku ktorému slovenský štát tlačili od začiatku nacisti a ich napodobňovatelia na Slovensku: od diktatúry ľudovej strany k diktatúre vodcu, od nepripustenia legálnej opozície k násilnému potláčaniu akýchkoľvek odlišných hlasov, jedinej prípustnej politiky, myslenia, konania, a napokon k používaniu čoraz tvrdších a brutálnejších metód.
V období formovania režimu slovenského štátu, pri postupnej likvidácii všetkých zvyškov parlamentnej demokracie a konštituovaní totalitného modelu fašistického štátu, súperili vo vládnucej garnitúre dve línie. Prvá skupina bola pod priamym vplyvom prezidenta, podľa vzoru talianskej, resp. portugalskej fašistickej diktatúry, s citeľnou podporou katolíckej cirkvi. Cirkev bola hlavným nástrojom ľudáctva, ktorý zabezpečoval vplyv na masy. Klérus bol priamo angažovaný v orgánoch Hlinkovej strany i v štátnych orgánoch. Cirkev mala zabezpečené privilegované postavenie v školstve, výchove, politike i ekonomike. Ideologickú platformu týchto kruhov predstavovali nacionalistické heslá, pseudoľudová tradícia HSĽS, antikomunizmus, antisemitizmus a kombinácia fašistických princípov s klerikalizmom v tzv. kresťanskom totalitarizme.
Druhou skupinou bola skupina okolo predsedu vlády Vojtecha Tuku a šéfa úradu propagandy a hlavného veliteľa HG Alexandra Macha, so vzorom organizácie štátu a spoločnosti v nacistickom režime Nemecka a jeho radikálnych zásahov nielen proti aktuálnym ilegálnym protivníkom, ale aj potenciálnym oponentom, ktorých videli v predstaviteľoch hospodárskej oligarchie. Vyznačovala sa militantným protičeským a protižidovským postojom, pokúšala sa sformulovať svoju ideológiu slovenského nacionálneho socializmu a priamym preberaním nacistických ideí. Oba tieto smery sa v danom momente uchádzali o podporu a dôveru svojich nacistických patrónov, ktorí manipulovali oboma skupinami podľa svojich mocenských potrieb, prirodzene s priamou podporou extrémne gardistických živlov.
Porovnanie s gruzínskou tradíciou: Láska k hosťovi ako univerzálna hodnota
V kontraste so slovenským prístupom stojí gruzínska pohostinnosť, ktorá je zakorenená v hlbokej tradícii. Gruzínci majú nepísaný zákon o úcte k hosťovi. Ich príslovie „Hosť do domu, Boh do domu“ berú Gruzínci doslovne. V epickej básni „Hostiteľ a hosť“ je táto tradícia krásne vykreslená. Hostiteľ, hoci moslim, sa stará o svojho kresťanského hosťa s najvyššou úctou. Dokonca ho bráni, aj keď si ho nájdu jeho nepriatelia, pretože ako hostiteľ cíti zodpovednosť za jeho bezpečnosť. V tomto kontexte sú náboženstvá irelevantné; podstatná je gruzínska tradícia a ľudskosť.
Táto tradícia sa potvrdzuje aj v osobnej skúsenosti. Gruzínci hostia s otvorenosťou a debata nikdy neskĺzne k náboženstvu, pokiaľ to hosť sám iniciuje. Nemajú tendenciu vysvetľovať svoje náboženstvo alebo posudzovať, či niekto žije podľa správnych náboženských zásad. Gruzínci si už vybojovali dosť vojen a nemajú záujem o militarizmus v kresťanstve, ako to vidíme na Slovensku. Ich cieľom je pokojný život.
Hoci Gruzínci, rovnako ako „správni kresťania“ na Slovensku, môžu mať problémy s akceptáciou LGBTI komunity, nestavajú na tom celú svoju identitu alebo definíciu kresťanstva. Keby sa slovenskí kresťania viac zaujímali o Ježišovo posolstvo mieru a lásky, namiesto honby za mocou a nenávisťou, ich prístup by mohol byť iný. Robenie dobra je pre nich možno príliš nudné. Ako by sa pri ňom dala využiť obľúbená slovenská nenávisť a závistlivosť? Konaním dobra sa človek neodreaguje, nevyfiltruje hnev a frustráciu. Bez navrieskania na nepriateľa je život pre priemerného „kresťanského“ Slováka príliš fádny. Za jeho zbabraný život predsa musí niekto niesť zodpovednosť, prečo sa zdržiavať Ježišovými slovami o tom, že „čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili“? Namiesto toho sa na Slovensku kresťanstvo opäť „zmilitantnieva“ a militantní kresťania sa stávajú našou tradíciou. Hodili do koša úctu, zmierlivosť aj lásku k blížnemu a dali sa na cestu križiackych výprav.
Klérofašizmus ako spoločenský fenomén a jeho kritika
Označenie prvého slovenského štátu pojmom „klérofašistický“ vzniklo a účelovo sa používalo počas komunistického režimu. Napriek tomu, je dôležité kriticky hodnotiť obdobie vojnového Slovenského štátu a jeho predstaviteľov. Ján Čarnogurský, kandidát na prezidenta SR a čestný predseda KDH, poukázal na to, že voči tomuto režimu má kritický postoj už desaťročia. V roku 1987 bol spolu s ďalšími osobnosťami signatárom vyhlásenia k deportáciám židovských občanov zo Slovenska, kde sa uvádza: „Za mŕtvymi môžeme už len smútiť, alebo veriaci spomedzi nás sa za nich s hlbokou ľútosťou modliť. Ich živých príbuzných a ostaných príslušníkov národa po celom svete by sme však chceli odprosiť v mene nášho svedomia, v mene ľudskosti a kresťanskí signatári i v mene náboženskej viery, ktorú sa usilujeme prežívať a ktorej korene cez Starý zákon sú nám spoločné s národom Izraela.“
Čarnogurský zopakoval, že viaceré kroky vtedajšej slovenskej vlády a aspekty vtedajšieho režimu kritizoval vo svojich textoch. Na otázku o okolnostiach vzniku prvej Slovenskej republiky uviedol, že jeho krstný otec Karol Sidor ako predseda autonómnej vlády bol prvý, koho si Nemci zavolali na vyhlásenie slovenského štátu. Sidor to odmietol, hoci Hitler vyhlásil, že buď štát vyhlásia „blitzschnell“, alebo Nemecko dáva ruky preč od Slovenska a v tom prípade si ich rozdelia Maďari s Poliakmi. Potom si Hitler pozval do Berlína Jozefa Tisa, ktorý vyhlásenie samostatnosti podmienil súhlasom Slovenského snemu. Z tohto hľadiska Čarnogurský považuje vyhlásenie prvej Slovenskej republiky za legitímne a správne, pretože každé iné riešenie by bolo horšie. Zároveň tvrdí, že deportácie neboli nevyhnutnosťou a postup proti Židom bol zločinný. Sám získal doktorát vďaka rigoróznej práci „Rasové zákonodarstvo slovenského štátu“.
Čarnogurský tiež poukázal na to, že všetka kultúrna a umelecká elita prerazila práve za prvej Slovenskej republiky. Slovenské školstvo, literatúra a kultúra zažívali dovtedy nevídaný rozvoj. Umelecká elita ako Benka, Bazovský, Fulla, Galanda, Bagar, Pántik, Dibarbora predstavovala špičku až do sedemdesiatych rokov. Možnosti tvoriť a publikovať za prvej Slovenskej republiky boli neporovnateľne väčšie ako v období socializmu.
Napriek týmto argumentom, klérofašizmus ako taký predstavuje krajne pravicovú formu vlády klerikálneho (duchovného) zamerania, uplatňujúcu pri výkone moci fašistické metódy a katolícke tradície. Vznikol v 20. rokoch 20. storočia a jeho vplyv vyvrcholil v období 2. svetovej vojny. Označovanie konkrétnych režimov za klérofašistické je problematické a predmetom častých sporov. Medzi popularizátorov v 30. rokoch 20. storočia v Československu patrili Jaroslav Durych, Jan Scheinost, Bohdan Chudoba a Rudolf Ina Malý.
Prvá Slovenská republika, ako klérofašistický štát, sa vyznačovala totalitným modelom fašistického štátu, kde HSĽS mala monopol na politickú moc. Tento režim sa snažil o likvidáciu legálnej opozície a potláčanie akýchkoľvek odlišných hlasov. Vnútorne bol štát rozdelený na dve hlavné línie: na jednej strane umiernené Tisovo krídlo s podporou cirkvi, na druhej strane radikálnejšie krídlo okolo Tuku a Macha s priamou inšpiráciou nacistickým Nemeckom. Berlín tieto rozdiely využíval na presadzovanie svojich záujmov.
Vznik klérofašistického štátu a jeho charakteristiky sú komplexným historickým fenoménom, ktorý si vyžaduje dôkladnú analýzu a kritické zhodnotenie. Porovnanie s inými kultúrnymi tradíciami, ako je gruzínska pohostinnosť, odhaľuje odlišné prístupy k náboženstvu, tradícii a ľudským hodnotám, ktoré môžu slúžiť ako inšpirácia pre prekonávanie temných stránok vlastnej histórie.
tags: #klerofasisticky #stat #znamenie