Slovensko, krajina pod Tatrami, je už po stáročia opradená mystikou a historickými odkazmi, ktoré presahujú bežné chápanie národných dejín. Od dávnych čias, kedy sa formovala identita národov v srdci Európy, až po súčasné duchovné výzvy, sa Slovensko javí ako územie s hlbokými koreňmi a mimoriadnym poslaním. Táto článková séria sa usiluje odhaliť vrstvy historických poznatkov a prorockých odkazov, ktoré poukazujú na unikátnu úlohu Slovenska nielen v európskom, ale aj v globálnom kontexte. Pohľad na našu minulosť a budúcnosť očami veľkých duchovných odkazov a proroctiev určených pre náš národ odhaľuje súvislosti, ktoré môžu byť kľúčové pre pochopenie súčasných výziev a formovanie budúcnosti.
Hlboké Korene Slovenského Národa: Od Ptolemaia po Genetické Dôkazy
Vychádzajúc z poznatkov o starovekých mapách môžeme na vyznačenom území Slovenska na Ptolemaiovej mape hľadať staroslovenské hradiská. Ak stotožníme Ptolemaiove pomenovania so súčasnými mestami, stredovekými hradmi alebo so zaniknutými hradiskami, prepíšeme históriu prvých písomných zmienok slovenských miest do čias Ptolemaia, teda do roku 150 po Kristovi. To by posunulo naše historické záznamy o prítomnosti slovenských entít hlboko do staroveku.
Už sme sa zmienili o nadzväzkovom národe Suebov, ktorý starovekí autori zaraďovali medzi Germánov. Kmene Suebov (Suevov), ktoré popisuje aj Ptolemaios, zaberajú skoro totožné územia ako dnes západní Slovania v Európe. Táto geografická a historická zhoda núti k zamysleniu nad etymologickými súvislosťami. Ak vezmeme do úvahy fakt, že písmeno l sa často nahrádza písmenom u a opačne, napríklad v slovenských nárečiach písal - písau, čítal - čítau, alebo v poľštine Slovania - Słowiane čítame ako [suoviane], zo Suevov dostávame Slévov, Slávov - Slovanov. Toto jazykové prepojenie je zrejmé aj v iných jazykoch, napríklad anglicky Slavs, Slaves, alebo nemecky Slawen. Tieto lingvistické paralely naznačujú možný historický súvis.
Pomenovanie Germánov má však počiatky ešte z čias Ptolemaia. Prakticky všetky kronikárom menované kráľovstvá Germánov sa nachádzajú severne od rieky Rýn a rieky Dunaj, čo bola aj za čias Ptolemaia južná hranica Germánie. Bolo by naivné tvrdiť, že zainteresovaní Slovania by sa nechali radiť medzi Germánov, pokiaľ by slovo Germán znamenalo Nemec. Stotožnenie pojmu germánsky ako nemecký vyvracia aj mapa TABULA ROGERIANA, vypracovaná arabským geografom Muhammadom Al-Idrísím. Na mape sveta pracoval arabský kartograf na požiadanie sicílskeho kráľa Rogera II. celých 15 rokov. V roku 1154 boli práce na mape ukončené. Mapa TABULA ROGERIANA sa považuje za vrcholné dielo arabskej kartografie. Mapa TABULA ROGERIANA zachytáva taktiež niektoré slovenské mestá, napríklad Nitra, ktorá je na mape zakreslená ako Neitram. Germánsku Európu rozdelil na Nemcov a Slovanov až nemecký filozof Johann Gottfried von Herder (1744 - 1803). Práve tento pruský učenec má na svedomí, že sa v súčasnosti všetko germánske považuje za nemecké. Stratil sa totiž súvis medzi germánskym a slovanským.
Pokúsme sa teda ozrejmiť, aký význam by mohlo slovo Germán mať. Prokopios Cézarejský (žil približne v rokoch 500 až 565 n.l.) sa narodil v Kaisareii v bohatej rodine, čo mu zabezpečilo dobré vzdelanie. Niekedy v roku 526 alebo 527 bol vymenovaný za právneho poradcu a tajomníka vojvodcu Belisaria, ktorého sprevádzal na vojnových výpravách. Prokopiove dielo Knihy o vojnách pozostávalo zo siedmych kníh. Prvé dve popisovali vojnu s Peržanmi, ďalšie dve vojnu s Vandalmi a posledné tri vojnu s Gótmi. V spisoch nám zanechal správy o lúpežných prepadoch Sklavenov (Slovenov) a Antov. Prokopius spomína, že oba kmene majú rovnaký jazyk a to barbarský. Uvádza, že Sloveni „veria, že je jediný Boh, tvorca Hromu a že je jediný pán všetkých vecí, ktorému obetujú býky a iné zvieratá“. Z predkresťanskej doby u nás ešte poznáme napríklad aj sviatok boha Hromu Hromnice. Súvis medzi hromom a hermom nachádzame jednak v slovenských nárečiach, napríklad šarišské hrmí - hermí, ďalej u toponým ako Hron (Hrom???), v minulosti tiež ako Gran, Granua, Gernua, Hornád (niekedy Hernád), Ostrihom (Ostrý Hrom???), Hermanovce (obec v okrese Prešov - jedna z legiend o vzniku názvu Hermanoviec hovorí, že v minulosti veľmi často hermelo v okolitých horách, nakoľko obsahujú železnú rudu, ktorá priťahovala blesky) a mnoho ďalších. V neposlednom rade taktiež samotné priezviská Herman, Hromník, Hromec a mnoho iných súvisia práve s božstvom Hromu.
Použime teda namiesto zaužívaného nemeckého delenia základu slova ger-man slovenské germ-an, rovnako ako pri starých slovenských slovách: zem-an, kraj-an, žup-an. Pôvodné pomenovanie Germáni nie je nemecké a v Ptolemaiovej dobe ani so súčasnými Nemcami nemá nič spoločné. Je to pomenovanie pre všetky kmene, ktoré vyznávali božstvo Hromu. Rovnako dnes, kto verí v Ježiša Krista je kresťan, kto verí v Budhu je budhista a kto veril v boha hromu Germa (Herma) bol German, respektíve Herman.
Pôvody germánskeho ľudu
Vyššie spomínaná informácia od profesora Sforzu nie je pre mnohých z nás žiadna novinka, nakoľko územie Slovenska bolo v minulosti rozsiahle. Slovensko a Slovinsko bola kedysi jedna krajina. Ešte za čias nitrianskeho kniežaťa Pribinu, ktorý pri Blatnianskom jazere vybudoval panónske kniežatstvo Blatnohrad, patrilo terajšie južné územie Maďarska Slovákom. V tejto súvislosti je pre nás zaujímavý kmeň Kvádov, ktorý patril medzi najväčšie a najsilnejšie kmene v celej Germánii. Zo svojich sídiel na Slovensku sa rozširoval na všetky smery. Obsadil celú Panóniu, z ktorej ich neskôr vytlačil Markus Aurélius naspäť za Dunaj. Po rozpade Rímskej ríše však systém opevnených staníc Limes Romanus prestal plniť svoju funkciu a tak Kvádi opäť obsadili takmer celú Karpatskú kotlinu. Centrum Kvádov však vždy bolo na Slovensku. Tam ich chránili neschodné lesy, vďaka ktorým si vždy ubránili svoju krajinu. Slovensko v tých časoch bolo takmer celé zalesnené. To, že sa Kvádi radili medzi Slovanov, nám potvrdzuje aj správa od cirkevného hodnostára v meste Raguza. Správa uvádza, že Kvádovia boli raz porazení, inokedy sa bijúc v boji s veľkým smrteľným krviprelievaním odpovedali Rimanom; neraz bijúc sa v boji rovným bol. Ovládol Franciu, Angliu a ustanovil panovanie v Hispánii; ovládol najlepšie provincie Európy; a z neho, vždy slávneho národa v minulých časoch pochádzali najsilnejšie národy; t.j. Slovania, Vandali, Burgunďania, Góti, Ostrogóti, Rusi ale Rasi, Vizigóti, Gepidovia, Getialanci, Uverli alebo Gruly, Skirri, Girri, Melanďania, Baštarni, Peuki, Dákovia, Švédi, Normani, Tengovia alebo Fíni, Ukrovia alebo Unkranovia, Markomani, Kvádi, Frakovia, Alleri boli blízko Venetov alebo Genetov, ktorí obývali pobrežie Baltského mora a rozdelili sa na mnohé druhy. Možno práve kmeň Kvádov je ten skrytý článok, ktorý nás spája s našou starobylou minulosťou.Pokúsme sa teda nájsť súvis a prepojenie (obdobne ako pri germánskom kmeni Markomanov a slovanskom národe Marhaarov) aj pre germánsky kmeň Kvádov a slovenských Sclavov. Naše hľadanie by sme mali začať obdobím, ktoré nám prináša nielen písomné zmienky, ale zároveň s určitosťou vieme prehlásiť, že historický prameň určite pojednáva o Slovákoch na Slovensku. Časovo a geograficky nám teda vyhovujú pramene z obdobia sv. Cyrila a Metoda. Základom pre latinské pomenovanie Slovákov SCLAVI, rovnako aj pre arabské SAKLABÍ, ako nás volali moslimskí stredovekí kronikári, muselo byť pomenovanie kmeňa s veľmi zvučným „K“ - sKlavi, respektíve Svätoplukove kráľovstvo nachádzame pod názvom AL SAKLABIA v diele Kniha cenných drahokamov od arabsko-perzského geografa, cestopiscu a kronikára Ibn Rustu (na knihe pracoval niekedy medzi rokmi 903-913). Vo svojej správe nám zanecháva popis cesty do centra ríše slovenského kráľa (vládcu vládcov) Svätopluka a o jeho veľkom hrade, ktorý leží uprostred jeho krajiny. Sám autor píše: „Hrad (mesto), v ktorom prebýva, má neobyčajné a nedobytné hradby.“Za povšimnutie však stojí, že pomenovanie Svätoplukovho kráľovstva AL SAKLABIA nemá žiaden etymologický základ pre súčasný zaužívaný názov Veľká Morava. A práve akceptovaním pojmu Veľkomoravská ríša sme stratili veľký kus našej histórie, pretože sa naše dejiny presunuli na českú Moravu. Byzantský cisár Konštantín VII. začiatkom 10. storočia síce spomína v súvislosti so Svätoplukom názov Megalé Morabia, no v kontexte sa pojem Morabia používa skôr v súvislosti so Svätoplukovým hlavným sídlom (hradiskom), nie ríšou. Ibn Rusta taktiež nazýva Svätoplukove hradisko Churvát, ktoré sa ale číta aj ako Murváb, Múráb (Morava). Aj z toho dôvodu sme v predchádzajúcej kapitole rozprávali o Zlatých Moravciach, pre ktoré sa v stredoveku používalo pomenovanie villa Morowa. V každom prípade sa však pre pomenovanie Svätoplukovho kráľovstva v arabských záznamoch používal termín AL SAKLABIA, nie AL MORABIA.Čo teda znamenalo arabské pomenovanie AL SAKLABIA? Praslovanská podoba slovného základu slov- má korene v indoeurópskom základe slova klev, klov, ktorý mal širokú významovú škálu, nakoľko označoval reč, sluch, hlas, zvuk, slovo, oznámiť, počuť - teda základné komunikačné zložky. Prirodzeným vývinom sa základ pre pomenovanie slova klov transformovalo na súčasné slov-, ku ktorému naši pradedovia pridali koncovku -än, čo viedlo k Slovän (v minulosti u nás bežne používanú - napríklad Porubän). Slovotvorné základy klev, klav, respektíve kleb, klab znamenali v čase Svätopluka slovo. Práve vo forme klebän, klabän vo význame Slovän ich prebrali okolité národy (arabsky SAKLABI, latinsky SCLAVENI, grécky SKLABENOI). Slovotvorný základ kleb- vo význame slovo, rozprávať sa zachoval do dnešných čias napríklad aj v tvare klebeta, klebetiť, klebetný. Pôvodný význam Slova pre pomenovanie Slovákov-Slovänov bol však spätý so zvukovou zložkou a bol doménou kňazov-mágov v predkresťanskej dobe, ktorí používali Slovo na vyslovenie kúziel a čarov. Múdrosť a sila našich kňazov bola obrovská. Hercýnsky les, miesto kde žili Kvádi, je aj z toho dôvodu opradený legendami a mýtmi antických autorov. Veľká škoda, že príchod kresťanstva na Slovensko znamenal aj stratu k veľkej múdrosti a poznaniu, nakoľko pohanskí kňazi a ich centrá boli zničené.
Vatikánsky Hlas a Poslanie Slovenska v Európe
Pomenovanie Slovákov SCLAVENI, SCLAVI nachádzame v latinsky písaných historických prameňoch. Mnohí historici však v tejto súvislosti prekladajú latinské SCLAVI ako všeobecné označenie Slovanov a tým hneď v základoch spochybňujú existenciu starých Slovákov (Slovenov, respektíve Slovänov) v dobe sv. Cyrila a Metoda. Pozrime sa teda, ako nás berie samotný Vatikán. Cirkev predsa musí najlepšie vedieť, kto pozval sv. Cyrila a Metoda. Táto vedomosť sa prenáša z pápeža na pápeža už po celé storočia.
Pápež Ján Pavol II. pri stretnutí s mládežou dňa 30. júna 1995 v Nitre prehovoril s hlbokou úctou k historickému miestu a k národu. Povedal: „Vy, mládež tejto krajiny, ste novou úrodou na Božom poli. Tou úrodou, ktorej korene siahajú do čias evanjelizácie svätých solúnskych bratov. Buďte ich dôstojnými pokračovateľmi! Prijmite túto výzvu a zasväťte sa veľkodušne dielu novej evanjelizácie. Nitra nám hovorí o prvom tisícročí. Tu neďaleko stál prvý kresťanský kostol v celej stredovýchodnej Európe. Tu sa od roku osemsto dvadsaťosem pšeničné zrno stáva v Eucharistii telom Krista, ktorý v sebe zjednocuje všetkých, čo ho s vierou prijímajú. Preto som túžil navštíviť Nitru.“ Tiež zdôraznil, že ešte za života svätého Metoda tu bola zriadená diecéza a Katedrálny chrám, ktorý sa vypína nad mestom, je jedným z najstarších biskupských sídiel medzi slovanskými národmi. Tento vzťah Svätého Otca Jána Pavla II. k Slovensku bol hlboký a osobitý. Napriek tomu, že ako najvyššia hlava Katolíckej cirkvi mal zodpovednosť za celý svet, jeho srdce si našlo špeciálne miesto pre slovenský národ. Počas svojho takmer 26,5-ročného pontifikátu navštívil Slovensko trikrát, čo je pozoruhodné vzhľadom na jeho celkový počet 104 pastoračných ciest po celom svete. Tieto návštevy neboli náhodné; odrážali nielen jeho hlboké duchovné spojenie s krajinou, ale aj jeho vedomie o jej historickom a duchovnom odkaze.
Ján Pavol II. často zdôrazňoval hlboké kresťanské korene Slovenska, ktoré siahajú až k dielu sv. Cyrila a Metoda. V roku 1998, počas duchovných cvičení pre Rímsku kúriu, kardinálovi Jánovi Ch. Korcovi povedal: „Vo vašej osobe a vo vašich meditáciách viac než tisícročná kresťanská tradícia, ktorá má svoje korene v diele sv. Cyrila a Metoda, priniesla znova svoje ovocie, darované biskupovi Ríma, ktorý je synom a dlžníkom tej istej tradície.“ Táto zmienka o tisícročnej tradícii nebola len formálnym uznaním, ale hlbokým pochopením kontinuity viery a jej vplyvu na formovanie identity národa.
Posvätný odkaz veľkňažskej modlidby sv. Cyrila nám v roku 1969 pripomínal aj pápež Pavol VI. ako proroctvo pre slovenský národ. Vo svojom apoštolskom liste Antiquae nobilitatis (Starobylej vznešenosti) ku 1100. výročiu smrti sv. Cyrila píše: „Nemôžeme však mlčať ani o inej výnimočne vzácnej vlastnosti apoštolov Vašich národov (slovanských), tak milej nášmu predchodcovi Jánovi XXIII.: totiž o ich túžbe po jednote. To, čo bolo predmetom Cyrilovej modlitby pri odchode z tejto zeme, zachovajte ako Vám zverený dedičný odkaz, o ktorého spĺňanie sa máte snaživo a neustále usilovať. Naša myseľ zalieta ďalej: príklad Jednoty, ktorý vy poskytnete, vyvýši sa ako zástava, za ktorej žiarivým povievaním aj iné slovanské národy pôjdu, ba pobežia po pokojných cestách k bratskému spojeniu v evanjeliu pokoja.“
Prorocké Videnia pre Slovensko: Od Evanjelistov po Duchovné Prebudenie
Avšak nielen samotný Vatikán pozná dôležité poslanie Slovákov v budúcom formovaní Európy a sveta. Ako ďalší príklad si môžeme uviesť prorocké slová amerického evanjelizátora Davida Wilkersona, autora knihy Dýka a kríž. David Wilkerson, známy svojou prácou s mládežou z ulice a drogovo závislými, navštívil Slovensko v roku 2003. Na verejnom zhromaždení v Bratislave uviedol, že Boh sa snaží hovoriť k slovenskému národu a že napriek svojej malej veľkosti je Slovensko pre budúcnosť Európy kľúčové. Wilkerson prorokoval kresťanské prebudenie na Slovensku, ktoré zasiahne najmä mladých ľudí a premení slovenskú cirkev na misijnú silu s presahom za hranice krajiny. Wilkerson povedal: „Táto krajina, a hovorím to prorocky, je kľúčovým národom. Je to malá krajina. V mojom meste New York žije viac ľudí ako v celej vašej krajine. Kážem v meste, ktoré má viac ako 17 miliónov obyvateľov.“
David Wilkerson nebol obyčajným kazateľom. Jeho životná cesta bola mimoriadna. V roku 1958, ako 27-ročný, opustil svoje malé zbory a odišiel do New Yorku, kde začal šíriť evanjelium medzi členmi pouličných gangov. Jeho práca s drogovo závislými bola obzvlášť efektívna. O svojej činnosti napísal knihu "Dýka a kríž", ktorá bola sfilmovaná a jej výtlačky sa pašovali za železnú oponu, kde ovplyvnili mnohých ľudí. Jedným z tých, ktorých Wilkerson obrátil, bol Nicky Cruz, vodca portorikánskeho gangu, ktorý sa po stretnutí s Wilkersonom dramaticky zmenil a stal sa medzinárodne uznávaným kazateľom.
Podobné posolstvo priniesol aj Roland Seow v roku 2007. Uviedol: „Prorokujem, že v rokoch, ktoré sú pred nami a nebude to mnoho rokov, bude to čoskoro. V tomto meste budú megazbory. Zbory sa budú rátať na tisíce, dokonca až desaťtisíce. Mnohí pastori, ktorí spoluorganizovali túto konferenciu, budú vidieť ako ich zbory rastú a rastú, a stanú sa pastormi megazborov. Je tu jedno slovo varovania. Nestaňte sa pyšnými z toho, keď dorastiete do takej veľkosti. Videl som padnúť veľa pastorov megazborov kvôli pokušeniam a vyhoreniu. Ale Boh požehná Cirkev na Slovensku a stane sa mocnou silou v Európe. Boh pozdvihne úžasné talenty a služby. Povstanú noví prorockí príhovorcovia, ktorí budú mocne pôsobiť v tejto krajine a budú známi v celej Európe. Budú tu veľkí apoštolskí otcovia. Budú tu nové uzdravovacie služby. Povstanú mnohí kresťanskí podnikatelia, ktorí budú prosperovať a budú podporovať Cirkev a službu tejto krajiny. Budú schopní podporovať misie za hranicami Slovenska. A na tomto kontinente povstanú nové misijné úsilia.“
Pôvody germánskeho ľudu
Ľudovít Štúr, významný predstaviteľ slovenského národného obrodenia, opísal Slovensko ako "Šípovú Ruženku", ktorá spí. Podľa neho intelektuáli často prednášajú prevzaté teórie, ktoré sú pre národ bezvýznamné. Štúr veril, že zatiaľ čo západné národy rozvinuli poznanie vonkajšej prírody, Slovania majú rozvinúť "vedu o duši", ktorá prinesie psychologickú, spoločenskú a mravnú revolúciu. Toto "slovenské oko srdca" by malo vychádzať z citových vnuknutí a viesť k novému druhu poznania. Štúrove slová o úprimných, priamych a chlapských slovách, vychádzajúcich z hlbokého záujmu o osudy národa, sú dodnes aktuálne. Zdôrazňoval potrebu jednoty, jasného cieľa a odvahy k činom. "Nech sa nik nepozastaví nad tým, že slovanské zmýšľanie sa tu prednáša s úprimnosťou, ako ešte nikdy predtým," písal, vyzývajúc k otvorenosti a odvahe. Veril, že napriek prekážkam a útlaku, sila národa rastie a víťazstvo je isté, ak naberie odvahu k činom. P.O. Hviezdoslav, ďalší velikán slovenskej literatúry, zdôraznil dôležitosť charakteru nad talentom v dobe, keď národ potrebuje viac ako kedykoľvek predtým. Jeho slová o potrebe zahojiť rany na duši pred tým, než sa môže hovoriť o poslaní, rezonujú s myšlienkou vnútornej transformácie, ktorá je nevyhnutná pre naplnenie akéhokoľvek vyššieho cieľa.
Hany Soryal, sýrsky kresťan s egyptskými koreňmi, ktorý vyrastal v Káhire a je členom ortodoxnej koptskej cirkvi, zdieľa podobné posolstvo o duchovnom prebudení. Po silnej osobnej skúsenosti s Bohom a obdarovaní darmi Ducha Svätého vníma, že Pán k nemu hovorí skrze sny a vízie. Jeho posolstvo nadväzuje na prorockú výzvu Jána Pavla II. pre Slovensko, naznačujúc, že krajina má potenciál stať sa majákom svetla pre národy. Soryal verí, že Slovensko je povolané k transformácii, ktorá začne v duchovnej a hodnotovej rovine.
Keď sa hovorí o mimoriadnom poslaní Slovenska, je dôležité kriticky zhodnotiť koncept národného mesianizmu. Toto presvedčenie o vyvolení vlastného národa a jeho predurčení pre mimoriadne úlohy môže byť dvojsečnou zbraňou. Hoci je pravda, že niektoré negatívne spoločenské trendy, ktoré dominujú v západnej Európe, na Slovensku ešte nie sú tak rozšírené, krajina čelí aj výzvam. Je stále v mnohých ohľadoch "duchovnou púšťou" postkomunistickej éry, s ojedinelými oázami. Bez pokánia a zmeny zmýšľania, bez ochoty hľadať chyby najprv v sebe, je akékoľvek proroctvo o veľkom poslaní ťažko naplniteľné. Skutočné prebudenie začína v srdciach jednotlivcov, nie v politike či zákonoch. Ak Slovensko skutočne dosiahne kresťanské prebudenie a stane sa zdrojom misionárov, bude to znamenať hlbokú vnútornú transformáciu. Slová pápeža Jána Pavla II. a Davida Wilkersona nie sú predpovede, ktoré sa naplnia samy od seba. Sú to výzvy, ktoré majú v rukách samotní Slováci. Sympatické je, že obaja, hoci pochádzali z rôznych prostredí a vierovyznaní, vyjadrili vieru v potenciál Slovenska. Proroci, či už starozákonní ako Samuel, Nátan, Dávid, Eliáš, Ezechiel, alebo novozákonní ako Barnabáš, Simeon, Júda a Sílas, boli ľudia blízki Bohu, ktorí počúvali Jeho hlas a s Jeho slovom oslovovali kráľov, národy a jednotlivcov. Ich posolstvá mali širší význam ako len predpovedanie budúcnosti; boli zjavením Božích zámerov. Ján Pavol II. bol človekom, ktorý miloval Boha a ľudí nadovšetko. Jeho život, posolstvá o solidarite, slobode a láske prispeli k pádu komunizmu vo Východnej Európe. Bol svetlom, ktoré Boh použil na zjavenie svojich zámerov. Jeho slová o osobitnej úlohe Slovenska v budovaní Európy tretieho tisícročia boli myslené vážne. Boh si často vyberá slabých a krehkých, aby skrze ich slabosť zjavil svoju moc. Príklady z Písma - Dávid bojujúci proti Goliášovi, Judita a Ester zachraňujúce svoj národ, Peter po svojom pokání - ukazujú, že Boh koná skrze obyčajných ľudí. Aj Ježiš sa po zmŕtvychvstaní zjavil najprv Márii Magdaléne, slabej žene, ktorá mu bola blízko v hodine smrti. Webový portál www.mojpribeh.sk prijal výzvu Jána Pavla II. za svoju. Prekladajú príbehy ľudí zo Slovenska, ktorí zažili osobnú skúsenosť s Ježišom Kristom, do angličtiny a ďalších jazykov. Cieľom je povzbudiť novú generáciu mladých ľudí na Slovensku, aby naplnili prorockú výzvu pápeža. Každý človek má možnosť žiť Evanjelium tam, kde je, modliť sa za šírenie Evanjelia, podporovať misionárov a evanjelizačné projekty. Odpoveď na Božiu výzvu, podobne ako prorok Izaiáš, môže byť: „Hľa, tu som, pošli mňa Pane.“
Výzvy Súčasnosti a Varovné Hlasy: Morálny Úpadok a Duchovný Boj
Doba, ktorú momentálne žijeme, je často rôznymi autormi charakterizovaná ako obdobie morálneho úpadku. Strata cnostných ľudských hodnôt v spoločnosti čoraz častejšie privádza ľudí do bezvýchodiskových životných situácií. Súčasný spoločenský systém túto skutočnosť buď nerieši dostatočne, alebo potreby občanov aj naďalej prehliada úplne. Aj z toho dôvodu nastáva u mnohých ľudí rezignácia voči politickému zriadeniu a hodnotám, ktoré politici presadzujú. Navyše mnohí naši vrcholní predstavitelia sú už sami často stelesnením morálneho úpadku a hniloby. Obdobná bezmocnosť je aj na úrovni presadzovania národných záujmov v politike Bruselu. Je to vidieť pri riešeniach aktuálnych celoeurópskych výziev, pred ktorými stojíme. Opatrenia, ktoré sa prijímajú, nielenže nezastávajú záujmy členských krajín rovnako, ale navyše podkopávajúc tradičné hodnoty a kultúru Európy môžu s odstupom času pôsobiť sebazničujúco. Nastala doba, ktorá zaraz posunie vývoj človeka na vyššiu duchovnú a s tým úzko súvisiacu hodnotovú úroveň, preto je potrebné sledovať túto problematiku zo širšieho uhla pohľadu.
V kontexte proroctiev pre Európu sa objavujú aj varovania. Niektoré interpretácie slov Jána Pavla II. naznačujú, že Európa čelí výzve islamu. „Islam obsadí Európu,“ zaznieva v niektorých proroctvách, čo naznačuje potenciálne kultúrne a demografické zmeny, ktoré môžu ovplyvniť identitu kontinentu. Tieto predpovede, hoci kontroverzné, poukazujú na dynamiku zmien v Európe a potrebu reflexie nad jej budúcnosťou.
Otec Mark Goring, ktorého najnovšie video nesie názov „Oheň bude padať z neba“, upozorňuje na aktuálne znamenia. Kňaz v ňom upozorňuje na to, že iránske rakety, ktoré nedávno dopadali na Izrael, sa na videách nápadne podobali na „oheň padajúci z neba“. Kladie otázku, či sa proroctvo napĺňa. Upozorňuje, že „ak ľudia nebudú činiť pokánia a nepolepšia sa, Otec zasadí celému ľudstvu hrozný trest. Bude to trest väčší ako veľká potopa, taký, aký nikto predtým nevidel.“ Goring dodáva, že keď si spojíme všetky nedávne znamenia a varovania, ako aj fakt, že svet sa čoraz viac búri proti Bohu, dostávame sa na veľmi šikmú plochu, ak nebudeme činiť pokánia. „Ľudstvo zneužíva milosť a rúti sa do zatratenia.“ Kňaz si všíma, že vo všetkých týchto proroctvách je predložka „ak“, čo značí, že sa trestom dá vyhnúť. Upozorňuje, že prvé prikázanie znie „Milovať budeš Boha celým svojím srdcom, celou svojou mysľou…“, ak však nechodíme v nedeľu do kostola, ak sa nemodlíme a denne nečítame zo Svätého písma, môžeme o sebe tvrdiť, že milujeme Boha celým svojím srdcom? „Musíme dať vo svojich životoch Boha na prvé miesto,“ upozorňuje kňaz, „a to v konkrétnych spôsoboch - ísť v nedeľu do kostola, čítať si denne z Biblie.“
Kontroverzné Hnutia a Ich Ohlas na Slovensku
V poslednom období sa na Slovensku objavilo aj kontroverzné hnutie pod vedením exkomunikovaného talianskeho kňaza Alessandra Minutellu. Pridal sa k nemu aj bývalý slovenský salezián. Alessandro Minutella, ktorý pochádza zo Sicílie, zhromaždil okolo seba zatiaľ osem exkomunikovaných alebo suspendovaných kňazov z rôznych krajín, medzi nimi je aj duchovný zo Slovenska. Na Slovensku pôsobia v Šaštíne.
Tento bývalý kňaz v polovici októbra navštívil aj Slovensko. Video na internete odhaľuje, že sa s hŕstkou veriacich stretol v jednej domácnosti v Šaštíne, kde odslúžil takzvanú tridentskú omšu, pomodlil sa s veriacimi ruženec po latinsky a hodinu im prezentoval svoje kontroverzné názory. Video zo stretnutia vysielal naživo na internete. Alessandro Minutella niekoľkokrát označil súčasného pápeža za neplatného, tvrdí, že Katolícku cirkev ovládajú slobodomurári. Mimochodom, tento argument používajú viacerí kňazi, ktorí sa dostali do rozporu s cirkvou. Minutella tiež vyhlásil, že zúčastňovať sa na omšiach v jednote s pápežom Františkom je ťažký hriech. Podľa neho pápež v spolupráci s kardinálmi chce súčasnou synodou cirkev zničiť a úplne zmeniť. Minutella sa odvolával na vízie viacerých mystikov, ktorí tvrdili, že pravá cirkev prežije len roztrúsená v malých skupinkách. Tvrdí, že toto proroctvo sa napĺňa v skupinkách zhromaždených okolo neho. Pápeža Františka obvinil, že plní satanovu agendu. Takisto vyhlásil, že cirkev ešte nezverejnila tretie fatimské tajomstvo, ktoré predpovedá v cirkvi veľkú apostázu. Podľa neho sa toto tajomstvo napĺňa práve teraz a vinníkom je pápež František. „Katolícka cirkev nikdy nezanikne a prežije - v jednote s pápežom Benediktom,“ vyhlásil Talian v Šaštíne. „Katolícka cirkev je tam, kde sú veriaci v jednote s pápežom Benediktom. Kristova cirkev, nevesta, je v agónii s Ježišom Kristom. Rím bude oslobodený a cirkev potvrdí, že Bergoglio nikdy nebol pápežom, ale najprv musia trpieť a obetovať,“ pokračoval exkomunikovaný kňaz.
Na otázku jedného pána, ako sa má pápež Benedikt XVI., však Minutella odpovedať nevedel a rétoriku obrátil hneď na to, že pápež je akoby v sladkom väzení, ale vo viere cítia, že im je blízky. Ďalšou otázkou zostal suspendovaný duchovný tiež mierne zaskočený, keď sa ho niekto pýtal, či je s ním aj nejaký biskup. „Dnes sa biskupom stane iba niekto, kto je slobodomurár, modernista a slúži pápežovi Františkovi. S takýmito biskupmi nie je možnosť dialógu. Ale som presvedčený, že na svete je nejaký biskup, možno len jeden a treba sa za nich modliť. Viac nemôžem povedať,“ zakončil tajomne odpoveď. Minutellovi asi ušlo, že väčšina biskupov, ktorá dnes pôsobí, bola vymenovaná pápežom Benediktom XVI. alebo ešte dokonca pápežom Jánom Pavlom II. Bývalý kňaz tvrdí, že aj keď ho chcú slobodomurári a Bergoglio zničiť, on ide cestou, ktorú si nevybral, ale ukázala mu ju Panna Mária. Podľa talianskych médií mal Minutella tiež tvrdiť, že sám mal zjavenia Panny Márie.
Podľa informácií Sveta kresťanstva boli na aktivity tohto spoločenstva upozornení v obežníku aj kňazi Bratislavskej arcidiecézy. „Na Slovensku je šíriteľkou p. Anna Hrabošová zo Šaštína, v ktorej dome sa konalo spomínané stretnutie. Na sekretariát KBS sa už viacerí obrátili so žiadosťou o objasnenie pôsobenia tejto skupiny,“ píše sa v obežníku, ktorý má redakcia k dispozícii. Duchovným otcom tejto skupiny na Slovensku je bývalý salezián Róbert Benko, o čom v spomínanom videu hovorí aj Minutella. Benko zároveň tlmočil do slovenčiny jeho príhovory. Vo videu Benko povzbudzuje veriacich k modlitbe ruženca, zdôrazňuje však, že denne sa treba modliť päť desiatkov. Vraj keď sa človek pomodlí ruženec takto, uvrhne do pekla jedného démona. Ale vždy, keď sa na svete odohrá vražda dieťaťa, tak z pekla sú uvoľnení do sveta traja démoni. Preto je ideálne modliť sa tri ružence, aby sa to vyrovnalo.
Ako potvrdil delegát saleziánov pre médiá a spoločenskú komunikáciu Marián Peciar, Róbert Benko nie je členom rehole od 3. decembra 2021. „Róbert Benko komunitu opustil z vlastného rozhodnutia a odmietol sa vrátiť aj napriek napomenutiam a výzvam. Táto jeho neposlušnosť viedla k vylúčeniu z rehole,“ uviedol pre Svet kresťanstva don Peciar, ktorý poukazuje na to, že život v komunite je základnou požiadavkou rehoľného života. Na otázku, či mal Benko kontakt s Minutellom ešte počas pôsobenia v reholi, odpovedá, že o takejto prípadnej skutočnosti nemali vedomosť. Róbert Benko v súčasnosti vysluhuje sviatosti nedovolene, bez duchovného účinku, keďže „kňaz, ktorý bol vylúčený z rehole a ktorého následne akýkoľvek biskup neprijal (neinkardinoval) do svojej diecézy, nesmie vykonávať úkony posvätného stavu, teda ani vysluhovať sviatosti“, vysvetľuje salezián Peciar. O aktivitách tejto skupiny v Šaštíne vedia aj miestni pavlíni. Správca farnosti Martin Lehončák hovorí, že ide o skupinu veriacich, o ktorej nevedia, že by rástla. „My sme aj vo farnosti vyhlásili, že tu pôsobí suspendovaný kňaz, od ktorého sú sviatosti nedovolené. Sú, žiaľ, ľudia, ktorí od neho prijímajú ďalej,“ hovorí správca farnosti Šaštín-Stráže. Lehončák odhaduje, že za Benkom chodí okolo dvadsať ľudí, niektorí prídu občas aj do kostola. Podľa kňaza je však komunikácia s nimi na túto tému náročná. Benko podľa pátra Lehončáka pôsobí v Šaštíne od svojej suspendácie. Toto spoločenstvo sa stretávalo tajne po domoch aj počas pandémie, keď neboli povolené verejné bohoslužby. „Je to pre nás bolesť, že niečo také je tu v Šaštíne, na území našej farnosti. Panna Mária prežívala svoje bolesti a svoje máme aj my,“ hovorí Lehončák. Salezián Marián Peciar na otázku, či sa k Benkovi pridali aj nejakí ľudia zo saleziánskeho prostredia, odpovedá, že „predchádzajúce pôsobenie dona Róberta v Šaštíne-Strážach zanechalo na niektorých veriacich hlboký dojem. Mrzí nás toto rozdelenie v miestnej cirkvi. S bolesťou vidíme, že viaceré vzťahy sú hlboko zranené“, uzatvára Marián Peciar. Aj keď Minutella tvrdí, že Pán si vyťahuje z „Františkovej cirkvi“ postupne kňazov a veriacich, jeho spoločenstvo, našťastie, na Slovensku zatiaľ výrazne nerastie.