Napriek tomu, že vieme, že Slovania uctievali Slnko a jeho deriváty - oheň, blesk a hrom - stále veľa o staroslovenskom náboženstve zostáva zahalené tajomstvom. Štúdiom historických materiálov a vlastným pozorovaním som objavila veľmi zaujímavú paralelu, ktorá existuje medzi staroslovenským a staroegyptským náboženstvom, ktoré tiež velebi Slnko. Možno by nám egyptský panteón pomohol lepšie pochopiť nás samých a dokonca aj pravú pohanskú podstatu súčasného kresťanského náboženstva.
Letný slnovrat, ktorý nastáva okolo 21. júna, bol jedným z najväčších pohanských staroslovenských sviatkov. V tento deň ľudia oslavovali najdlhší deň a najkratšiu noc v roku, oslavovali Slnko a predovšetkým plodnosť. Tento sviatok bol známy aj u Škandinávcov, ktorí ho nazývali Solvend (z latinského "sol" - Slnko, a "vend" - rotovať, obrat), alebo Midsommar (švédsky - stred leta). Slnko, nazývané aj Ján alebo Jún, dosahovalo na letný slnovrat svoju najväčšiu silu, nachádzalo sa najvyššie nad obzorom a zdržiavalo sa na oblohe najdlhšie počas celého roka. Ak by sme Slnko personifikovali, na letný slnovrat by sme ho mohli prirovnať k švárnemu junákovi. Výraz "švárny" pochádza zo slova "Svarga", ktoré označovalo Slnko, a od neho je odvodené aj české "svářet" a slovenské "zvárať". "Švárny" v tomto kontexte znamená horúci, podobne ako v angličtine, kde sa na označenie atraktívneho muža alebo ženy používa výraz "hot".
Naopak, na zimný slnovrat je Slnko vnímané ako staré, umierajúce ako šedivý deduško, aby tri dni po zimnom slnovrate opäť „vstalo z mŕtvych“, „vzkriesilo sa“, „narodilo sa“ alebo „prebudilo sa“ ako bábätko. Toto bábätko potom silnie, mocnie, rastie, pribúda a mení sa na malého chlapca, až napokon na sexi muža. Toto je nekonečný kolobeh života na Zemi. Táto cyklická obnova života nám môže pripomínať kresťanský príbeh o vzkriesení Ježiša Krista.
Ohňové rituály a veštby znovuzrodenia
Na letný slnovrat mládenci zvykli páliť ohne z dubového dreva, do ktorého predtým udrel Paromov blesk. Dub bol obzvlášť dôležitý, pretože sa zo všetkých stromov najčastejšie stával terčom blesku, a preto bol vnímaný ako hromozvod pre nebeské sily do Zeme. Chlapci preskakovali cez vatry a v momente, keď boli vo vzduchu nad ohňom, si želali nejaké želanie, veriac, že čarovná moc ohňa im ho splní. Najčastejšie si želali dievča, ktoré sa im páčilo, alebo chlapca, ak boli homosexuálnej orientácie.
Okrem toho zvykli zapáliť drevené koleso z voza, ktoré symbolizovalo slnečný kotúč, Svargu, kalendár a kolobeh života. Toto horiace koleso potom spúšťali z brehu do rieky. Dievčatá si na letný slnovrat plietli vence, ktoré si potom kládli na hlavu a neskôr ich hádzali do rieky, aby z nich veštili budúcnosť. Ak veniec odplával ďaleko, znamenalo to, že ženích bude z ďaleka. Ak sa zachytil na brehu poblízko, ženích mal byť miestny. A ak sa veniec potopil, bolo to považované za zlé znamenie.
Letný slnovrat bol tiež oslavou plodnosti. Mladí ľudia verili, že pod papraďou, ktorá počas tohto dňa údajne rozkvitne, je ukrytý poklad. Hoci papraď v skutočnosti nekvitne, mladým to nebránilo v tom, aby sa ju vybrali hľadať do lesa. Niekedy ju hľadali až do rána a na jar, s návratom bocianov, sa objavilo dieťa.
Letný Slnovrat - Najväčší sviatok Slovenov
Paralely s egyptským kultom býka Hapiho
Prečo dievčatá nosili na hlave vence? V starovekom Egypte bol posvätným býkom boha Ptaha, uctievaným v Memfide, býk Hapi, známy aj pod gréckym a latinským menom Apis. Jeho meno znamenalo "ukrytý", pretože ho bolo potrebné odhaliť medzi ostatným dobytkom na základe špeciálnych znakov. Podobne sa aj Ježiš neskôr vydával za mesiáša, ktorého mali ľudia v ňom rozpoznať, hoci ho Židia neuznávali za pravého mesiáša, pretože nespĺňal všetky podmienky. Kult Hapiho sa začal pred takmer 3000 rokmi pred naším letopočtom.
Hapi zaujímal medzi posvätnými zvieratami Egypťanov jedno z najvýznamnejších miest a jeho honosný kult uvádzal neegyptanov do úžasu. Hapi bol vždy len jeden, osobitne vybraný býk, do ktorého Egypťania verili, že sa vtelilo Slnko (vtelilo sa ako vstúpilo do teľaťa). Hapi bol teda stelesnením (alebo vtelením) boha Slnka na Zemi. Podobne sa do Ježiša Krista neskôr údajne vtelil Boh (vtelil sa od slova telo). Hapiho splodilo nebeské svetlo (Slnko, Mesiac, blesk), ktoré zostúpilo na panenskú kravu. Podobne neskôr na pannu Máriu, Ježišovu matku, údajne zostúpil Duch Svätý (svetlý), s ktorým počala Ježiša.
Stať sa posvätným býkom Hapim nebolo ľahké. Hapi musel spĺňať 29 osobitných znakov. Hapi bol znázorňovaný so slnečným kotúčom (vencom) bohyne neba Hathor medzi rohmi, s posvätnou kobrou, s trojuholníkovou škvrnou na čele a s ozdobnou pokrývkou v tvare orlích krídel na šiji. Porovnáme si to s ikonografiou Ježiša so svätožiarou, ktorému sa klania panna Mária, a s Hapiho zobrazením, posvätnému (posvietenému, osvetlenému) býkovi so slnečným kotúčom medzi rohmi, ktorému sa klania Egypťan.
Hapi mal iba dve hlavné povinnosti. Na jar sa prešiel v sprievode kňazov a kráľa po poliach, aby im zabezpečil plodnosť. Druhou jeho povinnosťou bolo, aby sa pri verejnom predvádzaní nejako prejavil, zabučaním alebo zafŕkaním, čím dal kňazom podklady na veštbu o otázkach verejného a súkromného záujmu. V jeho mene kňazi prijímali obetné dary od zbožných veriacich z celého Egypta a tiež honoráre za veštby.
Porovnajte si čapice, kruhové látky okolo krkov, stuhy, ktoré vedú z čapíc, a pastierske palice. Kresťania toho naozaj veľa nevymysleli, iba si obliekli rovnaké róby režimu predtým a zo Slnka spravili Ježiša. Jednalo sa o politický prevrat, ktorý trvá už 2000 rokov. Zmyslom tohto prevratu bola rovnosť medzi ľuďmi, hoci niektorí sú si rovnejší, ako môžeme vidieť podľa množstva zlata, ktoré má pápež na sebe, najmä zlatý prsteň na ruke.
Je neuveriteľné, že kult egyptského býka so Slnkom medzi rohmi pochádza z obdobia takmer 3000 rokov pred naším letopočtom. Otázka znie, či naozaj Sloveni uctievali býka a či o tom existuje aj nejaký dôkaz.
Jazykové stopy a archeologické nálezy
Rozmanité výrazy pre býka v slovenčine - býk, krava, vôl, tur, zubor, bujak, ale aj "vŕšava" (ktorá v sanskrite znamená kravu) - plne reflektujú pojmy spojené s kultom Slnka, hoci tieto pojmy dnes majú už nové kresťanské významy. Je zarážajúce, ako sa v nás touto transformáciou úplne vymazalo niekdajšie pohanské povedomie, hoci skutočný význam slov je šokujúco napovedajúci. Môžeme smelo povedať, že kresťanstvo nám slovenstvo úspešne ukradlo.
Ďalší dôkaz nájdeme v arabských správach o Slovanoch. Gardizi v diele "Ozdoba dejín" (napísanom za vlády gaznianskeho sultána Abd ar-Rašída, 1050 - 1053) píše, že Slovania sú ctiteľmi býka. Na to naši historici často dodávajú poznámku: "Asi chyba v texte. Správnejšie by malo byť: Sú ctitelia ohňa."
Archeologický dôkaz je tiež významný. Pamätáte si, ako som písala, že egyptský býk Hapi mal na hlave trojuholníkovú škvrnu? Soška malého býčka práve s takouto trojuholníkovou škvrnou bola nájdená pri Štúrove. Je možné, že sa jedná o býka Hapiho? Táto plasticky stvárnená hlavička býčka s rytou a maľovanou výzdobou na fragmente nádoby, nájdená pri Štúrove, je doložená v publikácii Mateja Ruttkaya "Dávne dejiny Nitry a okolia". Všimnite si trojuholníkovú škvrnu na hlave.
Doplnkovým dôkazom, že s Egyptom máme viac spoločného, ako si myslíme, môže byť mesto Théby, kde sa nachádzajú sfingy Ammun-Ra. Théby boli hlavným mestom Egypta v strednom a novom kráľovstve. Ale Théby máme aj my na Slovensku - je to predsa Devín (Božie Mesto), najzápadnejšie miesto v Karpatskom venci. Devínov je vo východnej Európe viacero, jeden je aj v Sedmohradsku (dnešnom Rumunsku) a volá sa Deva.
Vence ako symbol Slnka a zasľúbenej zeme
Vence symbolizovali Slnko (svätožiaru, boha Svaroga, inými slovami Svargu, Žiarboha), ktoré svojím svetlom oplodnilo panenskú kravu, ktorá porodila osvetlené, čiže posvätné teľa, inými slovami býka, teda boga, boha. Vence predstavovali symbol svätosti a svetlosti. Je zaujímavé, že cudzinci nás Slovenov nazývali aj Vinidmi alebo Venetmi. Mohlo by to súvisieť so slovom "veniec"? Nevesty sa pred vydajom venčili a po vydaji čepčili. Nevestám sa dáva veno. Víly vili vence. Vence kladieme na hroby. Poznámé vence slávy. Pri dožinkoch sa robili vence pre gazdu. Naši veľkňazi boli venčení zlatými vencami (korunami), lebo boli svätí muži, zástupcovia boha, býka, teda Slnka, na Zemi. Tým, že sa na letný slnovrat venčili rohy dobytka, pripomínalo sa počatie posvätného býka. Práve na letný slnovrat, sviatok plodnosti, kedy je Slnko najsilnejšie a najbujačivejšie, Slnko oplodnilo svojím svetlom, svojou slávou (slnečnou žiarou) panenskú kravu.
Otázkou zostáva, prečo boli posvätné práve býky. Odpoveďou je, že nie býky ako zvieratá boli posvätné, ale skôr býky ako hory. Naše hory totiž niesli mená býkov, alebo boli po býkoch pomenované. Od slova "tur" je odvodené slovenské slovo "Turie", ktoré označuje vysokú skalnatú horu s ostrými štítmi. Aj Turiec je nazvaný podľa hôr, turov, ktoré ho obkolesujú. Aj naše Tatry sa nazývajú podľa turov. Po latinsky sa Tatry nazývajú Turtur, tak sú zachytené v Anonymovej kronike. Tur je tam zdvojený, lebo Tatry sú veľhory. Len pre zaujímavosť, "tartar" po anglicky znamená zubný kameň. Po turoch dostali názov aj náš Turiec, Turská skala, Záturčie, Turany, Velestúr, atď.
Slovensko nie je jedinou krajinou, kde sa hory nazývali podľa turov. Gréci nazývali hory podľa taurov (grécky "taurus" - býk), podobne aj Turci, ktorí majú tura dokonca vo svojom mene a dobre vieme, aké hornaté je Turecko. Aj Ural je nazvaný podľa kráv. Dokonca aj Karpaty súvisia s kravami, lebo sú nazvané podľa ich chrbtov. Dokonca aj slovo Kriváň súvisí s kravou, lebo "krivý" a "krava" majú rovnaký koreň. Aj "vŕšava" je nazvaná podľa kravy, pretože, ako som už vyššie spomínala, "vršabha" v sanskrite znamená krava. Takže už rozumieme, prečo sa hrad Vršatec volá Vršatec. Keď sa naň pozriete, vidíte skalnaté výstupky nad terénom. (Všimnite si, že aj v slove "terén" je "tur".) A tiež už rozumieme, prečo sa Varšava volá Varšavou.
Otázka je, prečo sa hory začali nazývať podľa turov a kráv. Keď si teraz predstavíme proces oplodnenia panenskej kravy slnečným svetlom, vidíme, že každé ráno Slnko vychádza na východe spoza hôr, horských chrbtov alebo rohov, a svojimi teplými a svetlými lúčmi oplodňuje panenskú (Panóniu?) Matku Zem, po latinsky Terru, čiže kravu, vďaka čomu je na Zemi život, lebo život bol svetlom ľudí, ako napísal Ján vo svojom evanjeliu. Každé jedno ráno objavoval sa na oblohe posvätný symbol Slnka medzi horskými štítmi, sťa býčie rohy. Bol to presne ten symbol, ktorý mal býk Hapi na hlave - kotúč Slnka medzi rohmi. Zrodil sa posvätný býk, tur.
Jánovo evanjelium a slovanské korene
Keď spomínam Jána, mala by som povedať ešte niečo. Mám totiž silné podozrenie, že Ján ukradol do svojho evanjelia mnohé myšlienky práve od Slovenov. Vedie ma k tomu hneď niekoľko stôp. Po prvé, Ján napísal svoje evanjelium v Byzancii. Slovania tam vtedy podľa oficiálnej historiografie údajne ešte nemohli žiť, no my vieme, že mohli. Po druhé, keď k nám priniesli Cyril s Metodom prvý slovenský text, bolo to práve Jánove evanjelium. Prečo práve toto? Myslím si, že preto, lebo sa najviac podobalo na staroslovenskú náuku o svetle a Bohu. A prečo sa najviac podobalo? Lebo bolo zo staroslovenskej náuky odpísané.
Ako vieme, začiatok Jánovho evanjelia znie: „1 Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. 2 Toto (Slovo) bolo na počiatku u Boha. 3 Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo. 4 V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí. 5 To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila.“
My však už vieme, že "slovo" = "sláva" a že "boh" = "býk". Preložme si to teda do staroslovenského jazyka: „1 Na počiatku bola Sláva (slnečná žiara) a Sláva bola u Býka a Býk bol tá Sláva. 2 Táto (Sláva) bola na počiatku u Býka. 3 Ňou povstalo všetko a bez Nej nepovstalo nič, čo povstalo. 4 V Nej bol život a život bol svetlom ľudí. 5 To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila.“ Vidíme, že nám to celkom dobre dáva zmysel.
Keď hovorím o kradnutí, musím ešte spomenúť židov. Mám opäť silné podozrenie, že ideu o ich zasľúbenej Zemi si takisto požičali od nás, Slovenov. Ak si zoberieme, že Karpatská kotlina má unikátny, na Zemi neopakovateľný, takmer dokonalý tvar kruhu, venca, a ak si to spojíme s tým, ako veľmi bol veniec posvätný u našich predkov, môžeme povedať, že Karpatská kotlina bola pre našich predkov Zasľúbená Zem, inými slovami Sľúbená Zem. Ak si zoberieme, že "sľub" je vlastne to, keď dáme niekomu slovo (je tam betatizácia b na v, ako v prípade "hrb" versus "hrvoľ", alebo "hrb" versus "hríva"), tak "Sľúbená Zem" je vlastne "Slovená Zem", Slovenská Zem. Ale možno je "sľub" odvodený od "ľúbiť" a jednalo sa najmä o sľuby vernosti medzi milencami alebo panovníkmi. Nie nadarmo ruský kronikár Nestor kládol pôvod Slovanov do zasľúbenej Zeme v Karpatoch. O túto zem boli vždy najväčšie boje, lebo bola v strede, na križovatke ciest a mala úrodnú pôdu, veľké rieky, niekoľko mezopotámií, čiže medziriečí, kde sa výborne darilo poľnohospodárstvu. Ak niekto porovná slovenský slovník s latinským a gréckym, určite by sa tieto jazyky tak nepodobali, keby pravlasť Slovanov bola niekde v pripiaťských močiaroch. Zasľúbená Zem je vždy panenská, z čoho môže byť názov Panónia ako synonymum pre Slovenskú Zem. Po príchode kresťanstva sa ochrankyňou Moravy, neskôr Slovenskej Zeme premenovanej na Uhorsko, stala panenka Mária, ktorá mohla byť vnímaná ako kresťanská reflexia panenskej kravy, podľa ktorej bola možno nazvaná Panónia.
Pohanské zvyky v kresťanskom hrobe
V 7. čísle Krás Slovenska z roku 1982 vyšiel článok pod názvom "Pohrebisko veľkomoravského ľudu", v ktorom autorka PhDr. Mária Rejholcová podáva správu o archeologickom prieskume veľkomoravského pohrebiska v obci Čajakovce pri Nitre, časť Kostolné. Toto pohrebisko pochádza z obdobia 9. - 12. storočia. Autorka píše, že hoci sa jedná o kostrové hroby typické pre pochovávanie podľa kresťanského rituálu, prevažná väčšina hrobov je situovaná v smere západ-východ, pričom hlava zosnulého je uložená na západe, aby keď sa znovu prebudia do života, ich pohľad bol upretý na východ slnka - k symbolu života.
Na pohrebisku v Čakajovciach je nadpolovičná väčšina pochovaných orientovaná v smere severozápad-juhovýchod, alebo severoseverozápad-juhojuhovýchod. Tieto odchýlky od základného smeru orientácie súvisia s východom slnka v deň pohrebu v tom-ktorom ročnom období, pretože slovenský dedinský ľud, ktorý každodennú prácu začínal s východom Slnka, veľmi dobre poznal, na ktorom mieste v jednotlivých ročných obdobiach Slnko vychádza. Najvyššia úmrtnosť bola v jarných a jesenných mesiacoch.
V hroboch sa nachádzali početné pamiatky materiálnej kultúry, najmä osobné šperky, predmety dennej potreby, súčasti odevu, výstroj a výzbroj príslušníkov vojenskej vrstvy a milodary, ktorými pozostalí zomrelého vybavili na posmrtný život. Medzi šperky patria najmä náušnice, nákrčníky z bronzových drôtov, náramky a prstene. Krk sa tiež zdobil náhrdelníkmi z pestrofarebných…
Oslavy letného slnovratu sú už od dávnych čias oslavou Slnka. Tento deň si naši predkovia spájali s mnohými tradíciami a magickými rituálmi. Poznáte čarovnú moc tohto výnimočného dňa?
Letný slnovrat spravidla nastáva medzi 20. až 21. júnom. Ide o čas, kedy Slnko dosahuje svoj zenit a dáva tak Zemi najviac svetla a tepla. Na severnej pologuli, čiže aj v našich končinách, sa týmto dňom začína ročné obdobie, ktorého sa mnohí nevedia dočkať - leto. Krátko po tomto dni nastáva Svätojánska noc, ktorá je oslavovaná v predvečer sviatku kresťanského svätca Jána Krstiteľa, ktorý pripadá na 24. jún.
Kresťanské prepojenie a zachované zvyky
Kresťanská tradícia letného slnovratu je spájaná s biblickou postavou a posledným prorokom - Jánom Krstiteľom, ktorý krstil v rieke Jordán a dokonca osobne pokrstil aj samotného Krista. Podľa Biblie trávil Ján Krstiteľ svoj život ako pustovník, ktorý prežíval na púšti a neskôr na brehu rieky Jordán, kde ľuďom rozprával o príchode spasiteľa a vyzýval ich k pokániu či krstu.
Medzi najznámejšie pohanské zvyky sviatkov letného slnovratu patrilo pálenie ohňov. Je zaujímavé, že tento prvok sa zachoval dokonca aj po prijatí kresťanstva. V starej pohanskej tradícii majú rituály tohto sviatku pôvod ešte v keltsko-germánskej tradícii - letný slnovrat bol v tej dobe známy aj pod názvom Litha. Práve ohňom ľudia oslavovali slnko a slnečné božstvá ako napríklad severský Baldur, rímska bohyňa Juno či grécka bohyňa Héra.
V slávnostných ohňoch sa tradične spaľovali obetné dary na posilnenie úrodnosti polí a lúk. Oheň sa tiež používal na očisty, pretože mal silu zahnať temné a zlomyseľné sily. Keďže naši predkovia často žili v súlade s prírodou a riadili sa jej pravidlami, pociťovali potrebu si ju nejakým spôsobom uctiť. Obdobie letného slnovratu bolo na takéto oslavy ideálne, keďže sa pomaly blížilo obdobie dozrievania mnohých plodín, za ktoré ďakovali práve matke prírode. Zároveň sa týmito oslavami a obetami snažili chrániť pred prudkými letnými búrkami.
Mnohí ľudia verili, že počas letného slnovratu prichádzalo aj k zvýšenej aktivite bosoriek a démonov. Aj preto sa pred nimi snažili ľudia všemožne chrániť - v noci sa vyhýbali krížnym cestám, prípadne na ne kládli prekrížené metly. K ľudovým poverám patrí aj príbeh o dávnych pokladoch, ktoré sa majú objavovať špeciálne počas svätojánskej noci. Údajne ho mohol nájsť len človek, ktorého úmysly a srdce boli čisté a ktorý nosil v sebe veľkú dávku odvahy.
Prípravy a symbolika ohňa a vencov
Príprava takzvaných svätojánskych ohňov sa nikdy nepodceňovala. Na stavbu vatry sa zvyčajne zbieralo až deväť druhov dreva, pričom veľmi starostlivo sa vyberalo aj miesto ohniska. Zvyčajne sa volili vrcholy nižších kopcov či miesta blízko riečnych prameňov alebo studní. Inak povedané, ľudia hľadali miesta, kde existovalo nejaké pomedzie, teda prírodná brána do sveta mágie.
Keď už sviatočné ohne horeli a ľudia sa naokolo nich zoskupili, spoločne spievali svätojánske piesne a tí najodvážnejší preskakovali vatry. Dúfali, že takto ich oheň očistí od všetkého zlého. Niekedy oheň spoločne preskakovali mladé páry - ak sa im skok podaril bez toho, aby sa pustili, určite na nich čoskoro čakala svadba. Toho, koho oheň pri preskoku oblizol, čakalo v živote veľké šťastie. Od veľkých svätojánskych vatier sa často zapaľovali aj menšie vetvičky či halúzky, ktorými sa potom prechádzalo ponad dobytok. Svoje využitie často našiel aj oheň z pahreby, ktorý sa zvykol rozprášiť po poli a dopomohol tak k dobrej úrode. Niekedy k svätojánskym oslavám patrilo aj kotúľanie zapálených drevených kôl dolu kopcom, ktoré mali pripomínať slnečné kotúče. Prípadne sa rúčky metiel zvykli namáčať do kolomaže, následne sa podpálili a vyhadzovali sa do vzduchu.
Svoju špeciálnu úlohu mali na týchto slávnostiach aj májové stromy a vence, ktorými boli zdobené. Ak sa vatra rozložila blízko pri máji a ten sa zrútil, prebiehala súťaž v záchrane májového venca. Ten, kto ho vytiahol z ohňa, bol obdarený všetkou jeho magickou mocou.
tags: #kraliky #slnovrat #okultizmus #slovania