Galéria Albertina Modern vo Viedni ponúka komplexný vhľad do tvorby srbskej umelkyne Mariny Abramović, ktorá prepísala históriu performance artu. Jej práca s publikom bola iná, ako bolo dovtedy bežné, a nanovo ukazovala, ako prekonávať v umení hranice svojho tela, nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke. Výstava predstavuje formou fotografií, videí a predmetov viaceré z jej dnes už legendárnych sólových performancií, ako aj spolupráce s umeleckým a životným partnerom Ulayom. Sledujeme prechod od (seba)deštruktívneho ku konštruktívnemu. Súčasťou výstavy je napríklad Rhythm 0, The Hero, Rhythm 10, Lips of Thomas, Breathing In, Breathing Out, Rest Energy, Imponderabilia, Nude with Skeleton, Four Crosses, The Current a mnohé ďalšie.

Prechod od deštrukcie k sebapoznaniu
Marina Abramović, narodená 30. novembra 1946 v Belehrade, sa už od mladosti venovala umeniu. Počas štúdií na Akadémii výtvarných umení v Belehrade začala používať svoje telo ako nástroj umenia, čím postupne prestala maľovať a kresliť. Jej raná tvorba bola často charakterizovaná ako (seba)deštruktívna, siahajúca na hranice fyzického a psychického utrpenia. Performancie ako Rhythm 0 (1974), kde divákom dovolila použiť na jej tele 72 predmetov rôzneho charakteru, alebo Lips of Thomas (1975), kde si žiletkou vyrezala päťcípu hviezdu na brucho a bičovala si chrbát, vyvolávali kontroverzie a diskusie o hraniciach umenia a bolesti. V tom čase ju obviňovali z masochizmu a niektorí kritici odmietali jej performancie uznať za umenie.
Denisa Musilová, tanečníčka, performerka a choreografka, ktorá je jednou z dvanástich „vyvolených“ umelcov naživo interpretujúcich diela Mariny Abramović vo Viedni, vníma túto fázu tvorby nasledovne: „Myslím, že veľa umelcov si tým prejde, aspoň ja som také obdobie mala na začiatku kariéry. Chcela som byť sebadeštruktívna, siahnuť si na dno. Ale čím je človek starší, tým menej si chce spôsobovať bolesť, viac sa zameriava na myseľ a ako v tomto druhu umenia stále pokračovať. Siahať na dno, ale nie cez fyzickú bolesť, ale možno prekročiť spôsob svojho myslenia.“

Konštruktívna fáza a hľadanie spirituality
Postupne sa Abramovićin tvorivý proces posunul od sebadeštrukcie ku konštruktívnejšej fáze, zameranej na hlbšie skúmanie ľudskej psychiky, spirituality a vzťahu človeka k sebe samému a k svetu. Spolupráca s Ulayom, s ktorým vytvorila mnoho dnes už legendárnych diel ako Relation in Space (1976) či Breathing In/Breathing Out (1977), priniesla do jej tvorby nové dimenzie. Ich vzťah, ktorý sa skončil na javisku po dvanástich rokoch spoločného fungovania, bol rovnako intenzívny a experimentálny ako ich umenie.
Po rozchode s Ulayom sa Abramović začala venovať dlhodobým performanciám, ktoré sú často meditativnejšie a spirituálnejšie. Príkladom je jej monumentálna performancia The Artist Is Present (2010) v MoMA v New Yorku, kde takmer tri mesiace, osem hodín denne, ticho sedela oproti návštevníkom, ktorí si s ňou mohli na minútu sadnúť. Tento zážitok, ktorý opísala ako „intenzívny“, ovplyvnil mnohých. Denisa Musilová spomína: „Po prvýkrát som ju videla v New Yorku, v MoMA s performance The Artist Is Present (Abramović dala návštevníkom možnosť takmer tri mesiace, osem hodín denne, ticho sedieť oproti nej pri stole jednu minútu) a bol to intenzívny zážitok. Od tej doby ju sledujem.“
Šokujúci život a performatívne umenie Mariny Abramović (celý dokument)
Imponderabilia a prelínanie umenia a života
Jednou z najdiskutovanejších performancií, ktorá je súčasťou výstavy v Albertina Modern, je Imponderabilia. V tejto performancii stoja dvaja umelci, nahí, vo dverách galérie a návštevníci musia prejsť pomedzi nich. Cieľom bolo skúmať interakciu s publikom a prelínanie intimného priestoru s verejným. „Myšlienka Imponderabilie je geniálna - chcete vidieť umenie? Prejdite okolo umelcov,“ vysvetľuje Denisa Musilová. „My to robíme vo vnútri galérie, keď Marina robila túto performanciu s Ulayom, tak stáli vo vstupných dverách galérie. Pretože galéria bez umelcov nemôže existovať.“
Napriek tomu, že performancie Mariny Abramović sú často vnímané ako extrémne, jej práca sa vždy vyznačovala hlbokým záujmom o ľudskú psychiku, emócie a spiritualitu. Aj keď sa jej tvorba menila, základné témy - prekračovanie hraníc, vzťah tela a mysle, hľadanie podstaty bytia - zostali konzistentné.
„Cleaning the House“: Workshop ako príprava na extrémne výkony
Súčasťou príprav na živé performancie v Albertina Modern bol aj intenzívny týždenný workshop „Cleaning the house“, ktorý viedla priamo Marina Abramović. Počas neho sa účastníci týždeň postili, mlčali a venovali sa long duration performance. „Človek spomalí, nemá energiu, pretože neje a zároveň sa celý deň venuje rôznym úlohám, ktoré trvali od jednej hodiny do siedmich hodín,“ opisuje Denisa Musilová. „Boli sme zavretí v rezorte bez elektroniky, netušili koľko je hodín. Čas plynul inak.“ Tento workshop bol navrhnutý tak, aby účastníkov pripravil na mentálnu a fyzickú náročnosť performancií, naučil ich pracovať so sebou samým a spracovávať svoje zážitky bez vonkajšej spätnej väzby. „Je to naozaj veľká lekcia a to vás pripraví na to, že dokážete byť sám so sebou a čokoľvek sa stane, je váš vlastný boj, ktorý si musíte zase vy sám pred sebou obhájiť a spracovať. Je to všetko mimoriadne intenzívne, mentálne viac ako fyzicky.“
Odkaz pre slovenskú umeleckú scénu
Marina Abramović sa prišla osobne pozrieť na viedenskú výstavu a jej stretnutie s performermi bolo plné emócií. „Marina je taká charizmatická! Všetci sme boli nervózni, keď prišla, ale ona je úplne spontánna a hneď sme sa s ňou cítili skvele,“ hovorí Musilová. Pri tejto príležitosti zaznel od samotnej umelkyne silný odkaz smerom k slovenskej umeleckej scéne. V čase napätia a cenzúrnych zásahov položila Abramović otázku: „Kedy je potrebné odísť, aby sa vôbec dalo vrátiť?“ Toto posolstvo rezonuje v kontexte súčasnej spoločensko-politickej situácie a nabáda k zamysleniu nad zodpovednosťou umelca v turbulentných časoch.
Samuel Škultéty, redaktor Aktualít, ktorý s Marinou Abramović absolvoval rozhovor vo Viedni, zdôrazňuje jej komplexnú osobnosť, ktorá sa líši od mediálnych stereotypov. Hovorí o jej postoji k politike, smrti a menej známym aspektom jej života, ako je korešpondencia s Elenou Ferrante či obľúbený vtip o Vladimírovi Putinovi. Július Barczi a Nina Gažovičová sa zamýšľajú nad tým, prečo dielo umelkyne oslovuje generácie od Gen Z až po Boomers a ako sa z radikálnej performerky stala globálna kultúrna postava.

Repertoár performancií na výstave
Súčasťou programu v Albertina Modern sú štyri živé performancie:
- Luminosity: Sedenie na sedátku od kolesa vysoko na stene. Táto performancia je fyzicky náročná a vyžaduje si udržanie rovnováhy pod ostrým svetlom.
- Imponderabilia: Dvaja performeri stoja oproti sebe vo dverách a pozerajú si navzájom do očí, zatiaľ čo návštevníci galérie prechádzajú pomedzi nich. Táto performancia je o interakcii s publikom a adrenalíne z nepredvídateľných reakcií ľudí.
- Nude with Skeleton: Ležanie s ťažkou kostrou na tele. Ide o najdlhšiu performanciu, trvajúcu dve hodiny, počas ktorej je nevyhnutná neustála mentálna prítomnosť a práca s bolesťou celého tela.
- Art Must Be Beautiful, Artist Must Be Beautiful: Počas tejto performancie si umelci češú vlasy. Je repetitívna, s prvkami improvizácie, kde každý performer prináša do diela niečo vlastné.
Každý z dvanástich vybraných umelcov si vyskúša všetky performancie, s výnimkou tých, ktoré majú špecifické fyzické požiadavky (napr. dlhé vlasy pre Art Must Be Beautiful, alebo fyzická náročnosť Luminosity pre mužov).
Marina Abramović týmto spôsobom nielenže oživuje svoje legendárne diela, ale zároveň poskytuje novým generáciám umelcov možnosť ponoriť sa do jej umeleckého sveta, prekonať vlastné hranice a zažiť silu performatívneho umenia na vlastnej koži. Jej práca ukazuje, že aj minimálny pohyb, či dokonca nehybnosť, v kombinácii so silnou mysľou a prácou s emóciami, môže byť hlboko pôsobivá a inšpiratívna bez ohľadu na vek.