Fenomén rockovej hudby a jej prepojenie s okultnými či dionýzovskými prvkami predstavuje jednu z najkontroverznejších tém kultúrnej histórie 20. a 21. storočia. Táto problematika nie je len otázkou estetiky, ale dotýka sa hlbokých antropologických konštánt, filozofických vplyvov a duchovných zápasov, ktoré definujú našu súčasnosť.
Dionýzovské dedičstvo a kultúrny terorizmus
Rocková hudba sa v mnohých ohľadoch stala dedičom avantgardy a nositeľom kultúrneho terorizmu. Estetika heavy metalových videí je často prevzatá z nacistických propagačných filmov, pričom mnohí interpreti, ako napríklad Nikki Sixx z Mötley Crüe, otvorene priznali inšpiráciu v Hitlerových ideách spoločenskej organizácie a nacistickej mládeže. Rockový koncert sa javí ako mimoriadne efektívna realizácia toho, čo Nietzsche predpovedal v Zrodení tragédie.
Analógia medzi NSDAP novopohanskými excesmi a rockovými koncertami sedí v zmysle rovnakého prazákladného antropologického zdroja. Je dôležité si uvedomiť, že každé etnikum má svoje sklony k orgiastickým prejavom, ktoré naberajú rôznu tvárnosť. Rocková hudba čerpá podnety predovšetkým z orgiazmu afrického, aj keď ho kombinuje s európskym novopohanstvom. Besnenie rockové má preto inú formu, ako nemecké kmeňové besnenie.
Mágia vôle a rozklad hodnôt
V 70. rokoch sa „mágia“ v Crowleyho zmysle ovládania sveta vôľou stala mimoriadne módnou. Pojem estetický terorizmus je aplikovaný okultizmus - viera, že moc nad vecami vyžaduje podvratné zničenie symbolov. Aby „najvyššie poznanie dobra a zla“ v okultnom zmysle zvíťazilo nad tým, čo Nietzsche nazval „otrockým svedomím“ kresťanského veriaceho, musí byť vedená teroristická kampaň. Buržoázne a kresťanské hodnoty musia byť strhnuté, zničené, podupané a odhodené tým, že sa vytvorí univerzálny pocit neporaziteľnosti zla.
Dejiny druhej polovice 20. storočia pripomínajú scénu Euripidových Bakchantiek. Dav Dionýzových uctievačov od 60. rokov preberal naše kultúrne inštitúcie jednu po druhej. Podobne ako profesor Richard Schechner, ktorý režíroval Dionysus ’69, sa mnohí akademici podieľali na oslabovaní imunitného systému kultúry pod vplyvom neobmedzenej sexuality a dionýzovskej extázy.
Hudba ako duchovný nástroj: Od Voodoo k modernému rocku
Muzikológovia a historici nepochybujú, že rytmy bubnov z Afriky boli prevzaté do Ameriky a tam preložené do štýlu, ktorý sa neskôr stal jazzom a následne rockom. Little Richard, známy spevák a pianista, otvorene priznal: „Mnoho rytmov v dnešnej hudbe je prevzatých z voodoo. Ak budete študovať rytmy tejto hudby, tak ako ja, uvidíte, že je to pravda. Verím tomu, že tento druh hudby odvracia ľudí od Krista.“
Z hľadiska neurofyziológie a psychológie je zrejmé, že hudba ovplyvňuje telo dvoma spôsobmi: priamo vplyvom zvuku na bunky a ústroje a nepriamo ovplyvňovaním citov. Výskumníci zistili, že rockové melódie spôsobujú neprirodzené napínanie hlasiviek, negatívny vplyv na kostrové svalstvo a nepravidelnosť úderov srdca. V extrémnych prípadoch môžu určité rytmy spôsobiť muzikogénnu epilepsiu.
Kresťanská perspektíva a dilema "kresťanského" rocku
Väčšina rockových skupín a každý druh rockovej hudby disponuje k niektorej z neprávostí, ako sú nihilizmus, násilie, perverzita či okultizmus. Z tohto pohľadu je „kresťanský“ rock považovaný za dcéru svetského rocku. Snaha o pokresťančenie démonickej rockovej hudby prostredníctvom kresťanských textov sa stretáva s ostrou kritikou. Ako uviedol kazateľ David Wilkerson, závislosť na tejto hudbe je často ťažšia než závislosť na drogách, pretože má zakorenenie v inom kráľovstve než je kráľovstvo Božie.
Svedectvá z prostredia ruskej cirkvi, ktorá si prešla krutým prenasledovaním, sú v tomto smere mrazivé. Rockovú hudbu vnímajú ako nástroj, ktorým sa cielene ničili duše veriacich, a amerických kresťanov žiadajú, aby túto „hudbu pekla“ do svojich zborov neprinášali.
Archeológia a história hudby ako kultového nástroja
Hudba je stará ako ľudstvo samo. Už v paleolite sa ako hudobné nástroje používali kamene, kosti a drevá, pričom prastará kultová úloha hudby a tanca zostala uchovaná v šamanizme. Šaman používa bubon na privolanie duchov a úvod k extatickej ceste. Spätosť hudby a spevu s mágiou a bohoslužbou bola výrazná aj v starovekom Egypte, Babylone a Grécku, kde sa rozlišovalo medzi apolónskou hudbou (duchovné princípy) a dionýzovskou hudbou (živelnosť a orgazmus).
Vo Svätom Písme sa stretávame s hudbou prevažne v kontexte chvály, no je zrejmé, že hudba môže vplývať na vyvolanie extatických stavov. Príbeh kráľa Šaula, ktorému Dávidova hra prinášala pokoj, kým iné vplyvy ho viedli k nepokoju a zlu, jasne ilustruje, že hudba nie je nikdy neutrálnym médiom. Lucifer, stvorený s bohatstvom hudobných talentov, po svojom páde zvrhol využitie hudby tak, aby bola namierená proti Bohu.
Súčasná spoločenská situácia a satanizmus v popkultúre
Keď sa pozeráme na protesty proti skupinám ako Iron Maiden alebo Black Sabbath, je nutné vnímať ich v širšom kontexte. Často ide o viac než len o hudbu - ide o stret kultúrnych hodnôt. Hoci veľká väčšina rockovej scény len reflektuje život bežných ľudí, existujú vyslovene satanistické skupiny, pri ktorých je vplyv okultizmu nepopierateľný. Problémom zostáva skutočnosť, že mládež, hľadajúca vzory v bezcieľnom prázdne konzumnej spoločnosti, ľahko podlieha vábeniu, ktoré sľubuje okamžitú extázu, no v konečnom dôsledku vedie k rozkladu osobnosti.
Keď sa postupne prebúdzame z tranzu uplynulých sto rokov, začíname rozoznávať pravý obrys oslobodenia, po ktorom sme tak horlivo a slepo túžili. Ako Agave v Bakchantkách, ktorá po vytriezvení z hrôzou zistila, čo vykonala v dionýzovskom šialenstve, aj súčasná spoločnosť stojí pred otázkou, kam ju táto cesta vedie. Čo začína túžbou po absolútnej sexuálnej slobode, končí nevyhnutne stratou ľudskosti a smrťou, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tejto dionýzovskej kultúrnej trajektórie.
tags: #okultizmus #v #rockovej #hudbe