Banskobystrický rodák Pavel Hrúz (1941) patrí k významným predstaviteľom mimoriadne silnej spisovateľskej generácie. Autor napriek dlhému publikačnému zákazu už viac ako štyridsať rokov podstatným spôsobom utvára prozaickú tvár Slovenska. Jeho zbierka poviedok Okultizmus z roku 1968, spolu so zbierkou Pereat (knižne 1991), predstavuje kľúčové dielo, ktoré odhaľuje ničivý a deformujúci vplyv režimu, zamaskovaného za spoločenskú nevyhnutnosť, na človeka a jeho život. Ústrednou témou oboch súborov je rozklad morálky a hodnôt v období budovania socializmu. Hrúzove texty, vyznačujúce sa archaickou syntaxou a lexikou, sú pre svoju sugestívnu obraznosť a hlbokú psychologickú kresbu postáv výnimočné v slovenskom kontexte.
Okultizmus ako zrkadlo detských strachov a kolektívneho podvedomia
Kniha poviedok Okultizmus nám v štrnástich "okultných seansách" predstavuje svet prvých detských strachov a príhod z obdobia, keď je ešte všetko možné, tajomné a neznáme. Hrúz nás zavedie do prostredia, ktoré na nás dýcha tušením minulosti, nejasnými a vyretušovanými spomienkami kolektívneho vedomia, z času, keď bolo všetko inak a po starom. Autor, ako bravúrny štylista a rozprávač, majstrovsky stvárňuje prelínanie školáckych hrôz, zabudnutia, snov a nádejí v detskej psychike.
Motto ku každej poviedke tvorí úryvok z knihy A. Spesza Okultizmus a zázrak. Tento výber nie je náhodný. Titul zbierky Okultizmus nesie v sebe slovnú hru, ktorá odkazuje na jav určujúci obdobie, do ktorého je umiestnená väčšina poviedok - kult osobnosti. Ironický a komický efekt dosahuje Hrúz spojením "nevedeckej ‚teórie‘ a praxe zaoberajúcej sa pôsobením nadprirodzených, tajných síl" (ako je okultizmus slovníkovo definovaný) s historickým časom, ktorého ideovým emblémom boli slová ako pokrok či veda a v ktorom sa paradigma racionality navonok využívala ako prostriedok politicko-mocenskej legitimizácie.
Kompozícia inšpirovaná Krížovou cestou
Výber a radenie poviedok v zbierke Okultizmus má svoju premyslenú, presnú a navonok výrazne manifestovanú kompozíciu. Počet poviedok súboru zodpovedá počtu štrnástich výjavov krížovej cesty. Nenáhodnosť práve takéhoto usporiadania potvrdzujú názov a členenie záverečnej poviedky Via crucis, rozdelenej na štrnásť podkapitol. Motív krížovej cesty vytvára pôdorys zbierky ako jednotného celku. Obohacujúco sa zapája do významovej štruktúry každej z poviedok, pričom opúšťa priestor sakrálneho a stáva sa súčasťou svetskej životnej „gramatiky“ s akcentom na jej deficitnú stránku, na strádania a nepríjemnosti či na jej tragickú predurčenosť.
Z hľadiska epického pôdorysu je krížová cesta uzavretým cyklom chronologicky na seba nadväzujúcich obrazov. Časovú následnosť - a to dvojakú - dodržiava aj radenie poviedok v Okultizme. Jedna časová línia je viazaná na postavu hlavného hrdinu a rozprávača, ktorého sledujeme vo vekovom oblúku od všetkých stupňov školy (poviedky Slávnosti, Strmý zostup, Pasák a i.) cez vojenskú službu (Pacienti Johannesa doktora) až k dezilúzii z manželského vzťahu niekde na okraji Kristových rokov (Švédska Anča, Bledý plášť). Druhá časová následnosť sa týka samotného obdobia, v ktorom sa odohrávajú príbehy, teda obdobia socializmu.
Literárna analýza: Od témy k téze
Svet "malých dejín" v konfrontácii s veľkými dejinami
Dianie v Hrúzových poviedkach sa zameriava na udalosti všedné, banálne, epizódne, na každodennosť v jej opakujúcej sa, cyklickej podobe. Svet Hrúzovej poviedky v Okultizme je typickým svetom tzv. malých dejín. Zároveň je to svet, do ktorého štruktúry zasahujú veľké dejiny - raz v podobe konkrétnych intervencií do osudov postáv, ako je to v poviedke Deň roku meruôsmeho, inokedy ako transparentné príklady ideologicky kontaminovanej rétoriky doby s jej predstavami o sebe samej, prepašované do sveta každodennosti a v ňom nepatričné. Ako poznamenal kritik A. Bagin, „Hrúz odhaľuje rozpor medzi skutočnosťou a jej ideologickou interpretáciou“.
Hrúzove texty sa vyznačujú archaickou syntaxou a lexikou, čo im však neuberá na sile a pôsobivosti. Práve táto štylizácia jazyka ako neupraveného, autentického záznamu v jeho rôznorodých životných podobách má svojho spoluhráča v textovo-grafickom rámcovaní poviedok. Okrem citátov zo Speszovej knihy ich spoluvytvárajú úryvky a útržky z vecných textov (lekárska diagnóza, turistický sprievodca, matematický vzorec, výklad symboliky hracích kariet…), pričom zachovanie kvázifaksimilnej podoby zdôrazňuje ich „pravosť“, ich „dokumentárnu“ hodnotu.
Hrúz vie vážne premeniť na komické a rovnako znížiť aj pátos. Historické udalosti sú najčastejšie iba na okraji - jeho rozprávač i postavy sú skôr svedkami než aktívnymi účastníkmi. Jazyk je u Hrúza vo veľkej miere jazykovým javom. Svet jeho poviedok je svetom jazyka ich hrdinov. Okrem jazyka dejín, ktorý spätne ironicky charakterizuje a diskvalifikuje svojich nositeľov, je pre postavy Okultizmu príznačné používanie slangu. Podľa J. Števčeka „ide tu vlastne o prvú prózu uvedomelo postavenú na slangu“.
Deziluzívny hrdina a hodnostný relativizmus
Hrúzov hrdina - predovšetkým ten dospievajúci a dospelý - je hrdina deziluzívny. Skutočnosť, že od sveta veľa neočakáva a často dostáva ešte menej, sa stáva zdrojom manifestovaného hodnotového relativizmu centrálnej postavy Okultizmu. Aktívne konanie, ktoré by mohlo viesť k zmene, je nahradené recesistickým alebo agresívne voluntárnym gestom (Ako neprišiel Ježiško k Bristol baru, Bledý plášť). Touto vlastnosťou cez „hrdinu svojich čias“ charakterizuje Hrúz spoločnosť, ktorá so svetom minulosti zavrhla aj jeho hodnotový systém, pričom alternatíva, ktorú ponúkla, akceptovaná nebola. Minulé reprezentuje pestrá galéria „bývalých ľudí“ (Lányi mama, mlynár, Šimon, Vereš - posledný burzián).
Sugestívny obrazný základ kompozícií však sotva nájde odozvu u najmladšej generácie, keďže tá nemá naň čím nadviazať. Podobné témy nie sú v slovenskej literatúre obdobne spracované a, žiaľ, ani inak reflektované. Spomedzi Hrúzových poviedok sa najviac vyníma text Pasák, ktorý bol zaradený do reprezentatívnej antológie mladej slovenskej prózy Krutosť z roku 1966. Hrúzova poviedka sa v nej nestratila ani v prítomnosti takých autorov, akými sú Dušan Kužeľ, Rudo Sloboda, Vincent Šikula, Jana Sucháňová alebo Jana Šrámková.
Nepohodlný autor v neľahkej dobe
Pavel Hrúz sa nikdy nebál opísať inú ako oficiálnu realitu, písať inak ako schematicky, a práve preto je v slovenskej literatúre po roku 1970 takmer neviditeľný. Čo je smutné, situácia sa nezmenila ani po roku 1989, keď novej recepcii jeho textov už skutočne nič nebránilo. V podobe, v akej sa dnes jeho texty nachádzajú, sú pravdepodobne odsúdené na recepčnú smrť; (ako aj archaické prózy československými disidentmi ktovieprečo oslavovaného Dominika Tatarku). V budúcnosti však renesancia záujmu o tohto autora nie je vylúčená, skôr očakávaná a žiaduca.
K. K. Bagalovi patrí uznanie za službu, ktorú vydaním Hrúzovej zbierky poviedok z roku 1968 slovenskej kultúre spravil. Pri reedícií textov si však mohol dať viac námahy a opatriť ich poznámkovým aparátom (kto dnes vie, čo je to trojpáska, pedik, šnelcúg či dratva; nehovoriac o adjustírungu, utenzíliach a ferbli), autorovou bibliografiou a zasväteným doslovom. Tie dva z pera Ivana Kadlečíka by si samé zaslúžili vysvetlenie.
Hrúzove prózy sú v slovenskom kontexte výnimočné, podobne ako autor sám. Hrúz dokáže pár vetami navodiť atmosféru, takmer fantastickú, smiešnu, strašnú, a pritom reálnu, čo má za následok nevýslovný pôžitok z čítania. Čitateľ knihu len tak ľahko neodloží a tajne sa teší, že mu do konca ostáva ešte niekoľko strán. Môžeme si len priať, aby dnes bolo čo najviac takých nezávislých, nezaujatých a talentovaných spisovateľov ako Pavel Hrúz.
Generačné podložie Okultizmu, extrovertný charakter a pevné sociálne zakotvenie týchto próz patria k vlastnostiam, ktoré potvrdzujú charakteristiku A. Bagina, podľa ktorej Hrúz patrí medzi autorov „angažovaných v spoločenskom zmysle“. Práve takáto podoba angažovanosti bola jedným z dôvodov, prečo sa začiatkom sedemdesiatych rokov meno Pavla Hrúza prestalo objavovať v oficiálnych kultúrnych periodikách.
tags: #pavel #hruz #okultizmus