V novembri sa ľudia prirodzene viac zamýšľajú nad otázkou smrti a nad tým, čo prichádza po nej, prípadne nad otázkou zmŕtvychvstania. Cirkev nás v tomto období pozýva k múdrosti života, ku ktorej patrí pohľad uprený na našu večnú budúcnosť. Je to práve pohľad z horizontu večnosti, ktorý nás upriamuje na prežívanie skutočných hodnôt v našom pozemskom živote. Preto je namieste objasniť si, čo hovorí Ježiš a Cirkev vo svojom učení o živote po smrti.
Kresťanské učenie o posmrtnom živote: Nebo, Peklo a Očistec
Ježiš počas svojho života často hovoril o pekle - o gehenne - o neuhasiteľnom ohni, ktorý je určený tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa. Učenie Cirkvi potvrdzuje na základe týchto Ježišových slov existenciu večného pekla. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď tam, kde trpia pekelné muky, symbolicky povedané - večný oheň.
Viera v očistec nie je vierou v niečo negatívne, ale je vo svojej podstate pozitívnou nádejou, že človek môže byť aj po smrti, respektíve v okamihu smrti, očistený a oslobodený od zaťaženosti viny. Cirkev učí, že tí, ktorí zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie. Toto očisťovanie je nevyhnutné na dosiahnutie svätosti potrebnej na vstup do nebeskej radosti. Očisťovanie sa na človeku deje skrze účinkovanie Božej milosti. Miera nutného očisťovania závisí od miery uskutočnenej resp. nedokončenej lásky a vernosti Bohu v pozemskom živote. Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Kristom. Vyvolení žijú v nebi s Kristom, žijú v ňom, ale zároveň si pri tom zachovávajú, alebo lepšie povedané, nachádzajú svoju pravú totožnosť, svoju identitu, svoje vlastné meno. Toto tajomstvo blaženého spoločenstva s Bohom a so všetkými, ktorí sú v Kristovi, presahuje každé chápanie a každú predstavu.
Posledný súd a konečný osud človeka
Posledný súd možno vnímať v zmysle dvoch dimenzií: pre jednotlivca a posledný súd nad celým svetom. Posledný súd pre každého z nás nastáva v hodinu našej smrti. Tento individuálny súd rozhoduje o večnom osude duše. A posledný súd nad celým svetom, ten sa uskutoční pri slávnostnom príchode Ježiša Krista na konci čias. Cirkev o tomto okamihu učí, že nikto z ľudí nepozná ani čas ani spôsob, akým bude vesmír pretvorený - pričom svoje učenie zakladá na Ježišových slovách, keď hovorí, že nikto nepozná hodinu, kedy má prísť Syn človeka, iba Otec.
Kresťanské ponímanie smrti verzus reinkarnácia
Cirkev tu učí, že kresťanské ponímanie smrti ako definitívneho konca pozemského života stojí v protiklade s presvedčením, že po smrti sa duša opäť spojí s iným telom, buď človeka alebo aj zvieraťa, a tak sa reinkarnuje. Už z tohto hľadiska nemožno zjednotiť učenie reinkarnácie s kresťanskou vierou. Z kresťanského hľadiska človek nie je iba náhodne vo svojom tele, ale je telesný, je jednotou duše a tela. Toto učenie je v priamom rozpore s myšlienkou, že by sa mala duša opätovne inkarnovať do nového tela po smrti.
Biblické texty, ako napríklad Kazateľ 9:5, zdôrazňujú odlišný pohľad: "Lebo živí vedia, že zomrú; ale mŕtvi nevedia ničoho ani nemajú viac nijakej odplaty, lebo sa zabudla ich pamiatka." Podobne Kazateľ 3:20 uvádza: "Všetko ide na jedno a na to isté miesto; všetko povstalo z prachu a všetko sa navráti do prachu." Z týchto slov vyplýva, že mŕtvy človek už nemôže ani pomôcť ani uškodiť. Kazateľ 9:10 dopĺňa: "Všetko, čo najde tvoja ruka robiť v tvojej sile, rob; lebo niet diela ani výmyslu ani vedomosti ani múdrosti v ríši mŕtvych, kam ideš."
Kresťania veria, že mŕtvi majú nádej na vzkriesenie. Keď bol na zemi Ježiš, robil zázraky a vzkriesil aj niekoľko mŕtvych. Verila tomu aj Marta, Lazarova sestra, ktorá Ježišovi povedala: "Tvoj brat vstane." A dodala: "Viem, že vstane pri vzkriesení, v posledný deň." (Ján 11:23-24). Keď Ježiš vzkriesil svojho priateľa Lazara, ktorý bol štyri dni mŕtvy, nie je opísaná zmienka o tom, že by Lazar Ježišovi vyčítal, načo ho ťahal znovu na zem, keď si už užíval v nebi. Ani Lazar nerozprával o tom, aký je život po smrti. Skutočnosť, že bol Lazar vzkriesený, hnevala kňazov, pretože potom ľudia uverili v Ježiša, a tak kuli plány, že treba zabiť Ježiša aj Lazara (Ján 11:45-48).
V súlade s týmto učením, sväté písmo a učenie Cirkvi jasne odmietajú koncept reinkarnácie. Citáty ako napríklad z Listu Hebrejom 9:27: "A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd" a Sirachovec 38:22: "Nezabúdaj, že niet návratu (pre mŕtveho)", poukazujú na jedinečnosť pozemského života a na nevyhnutnosť súdu po smrti. List Galaťanom 6:7-8 jasne hovorí: "Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život."
Učenie Cirkvi potvrdzuje, že po smrti nastáva súd. Výsledkom tohto súdu je nebo pre veriacich a peklo pre neveriacich. Neexistuje nič medzi tým. Človek hneď po smrti putuje buď do dočasného neba alebo do dočasného pekla, pokiaľ nebude nová zem a nové nebo, kde budú potom prebývať naveky spasení ľudia, a večné peklo, ohnivé jazero, kam pôjdu na večnosť zatratení.
Reinkarnácia: Východné pohľady a ich kritika
Slovo "reinkarnácia" (metempsychóza) označuje názor, že duša sa po smrti svojho tela vteľuje do iného tela: rastlinného, zvieracieho alebo ľudského. Tento názor je základom východných pohanských náboženstiev, ako aj okultizmu a gnosticizmu. Mnoho katolíkov si myslí, že viera v reinkarnáciu neovplyvňuje bežný život človeka. Môže sa to zdať v prípade, keď ide o akýsi "vrtoch". Zato životné dôsledky sú zjavné tam, kde je taká viera základom, na ktorom sú založené normy správania celej spoločnosti. Príkladom môže byť indický kastový systém.
J. Verlinde, ktorý v istom období života vyznával budhizmus a spolu so svojím guru často cestoval po Indii, opísal podobnú skúsenosť: "Spomínam si na jednu cestu s guruom na sever Indie. Na úsvite sme vystúpili z auta a išli sme k brehu Gangy, na miesto, kde hinduisti vykonávajú ablúciu (očistenie). Prechádzali sme cez dedinu, ktorej obyvatelia spoločne spievali monotónne védske piesne. Zrazu som sa v pološere potkol o niečo, čo sa podobalo na ľudské telo. Prekvapene som zastal, pozrel som sa pod nohy a v bledom svetle úsvitu som si všimol muža, ležiaceho na holej zemi. Jeho telo sa triaslo od zimnice a ticho stonal. Sklonil som sa k nemu a chcel som zavolať niekoho na pomoc, ale začul som guruov hlas: ,Poď, nechaj ho…‘ Keď videl, že váham, dodal: ,Taká je jeho karma.‘"
Ľudia, ktorí úprimne veria v reinkarnáciu - nezávisle od svojho vzdelania a miesta pobytu -, vysvetľujú všetky bolestné udalosti (tak svoje, ako aj cudzie) ako dôsledok svojich predchádzajúcich vtelení. Ich spôsob uvažovania je nasledujúci: Niekto ťa okradol? Určite si aj ty v niektorom zo svojich predchádzajúcich vtelení niekoho okradol a účinok tvojho skutku sa vrátil k tebe. Zbieraš to, čo si zasial! Ak teraz trpezlivo znesieš zaslúžené nešťastie, oslobodíš sa od karmy - dôsledku svojich zlých skutkov - a po smrti prijmeš nové telo a začneš šťastný život. V opačnom prípade budeš aj naďalej trpieť. Nemá zmysel pomáhať tomu, kto trpí, ani si ho všímať. Ak sa jeho utrpenie odstráni teraz, jeho proces očisťovania bude musieť pokračovať v ďalšom vtelení.
Lea, podľa niektorých, považuje reinkarnáciu za nezmysel. Ak sa človek má opakovane narodiť napríklad pre nápravu chýb, mal by vedieť, akých sa dopustil. V literatúre o reinkarnácii sa píše, že bude človeku pamäť vymazaná, rovnako sa píše, že ľudia si svoj nový život volia sami, aby zdokonaľovali svoju dušu. Ale to by si v reálnom živote museli byť toho vedomí. Pokiaľ si človek nie je vedomý nejakého svojho pochybenia, čo má potom naprávať?
Tento pohľad je v rozpore s naším prirodzeným zmyslom pre spravodlivosť. Ten nám totiž našepkáva, že vo svete existuje aj nezaslúžené utrpenie, na ktoré by sme mali reagovať so súcitom a snahou zmierniť ho. Reinkarnácia nás tiež oberá o nádej, že pri troche snahy sa naše okolnosti môžu zmeniť - čo môže viesť k fatalizmu. A akú útechu ponúka reinkarnácia ohľadom posmrtného života? Človek nemá žiadnu istotu, či to v nasledujúcom živote bude mať ľahšie, alebo ťažšie, lebo nevie, či tento život zvládol lepšie, alebo horšie než ten predošlý.
Alternatívne pohľady: Zachovanie vedomia a vedecké úvahy
Existujú aj iné pohľady na to, čo sa deje po smrti. Niektorí sa prikláňajú k názoru, že existuje viacero ciest, na ktoré sa môžeme po "smrti" vydať. Je tiež možné, že niekto prejde do úplne odlišnej dimenzie existencie.
Reinkarnácia bola v posledných desaťročiach podrobne študovaná a skúmaná aj v západnom svete. Aj keď neexistuje žiadna oficiálna vedecká teória, ktorá by podporovala teóriu reinkarnácie alebo znovuzrodenia, faktom je, že život po smrti je reálny. Avšak to, čo sa stane po smrti, je niečo, čo je pre väčšinu ľudí zahalené v tajomstve. S novými objavmi 20. storočia, hlavne teóriami z oblasti kvantovej fyziky, sú nám na Západe koncepty ako reinkarnácia a vedomie oveľa bližšie ako kedykoľvek predtým.
Na úvod sa potrebujeme naučiť, že nič v tomto svete nekončí, dokonca ani po smrti - len dočasné telo je zničené, zatiaľ čo duša existuje večne. Dnešná veda nevie vysvetliť, odkiaľ sa berie vedomie a neexistuje na to žiadna vedecká štúdia. Táto viera, že život vzniká z hmoty, tvrdí, že naše vedomie, myšlienky a dokonca aj city ako láska, sú len výsledkom chemických reakcií a že my, ľudia, sme zhluk atómov bez nejakého vyššieho zmyslu. Mnohí ľudia vďaka tomu veria, že žijú len raz a sú plní úzkosti a stresu, pretože si chcú užívať najviac ako sa len dá, kým príde koniec.
Čo teda vieme? Máme vedomie, tu a teraz, a otázka teda je - je logickejšie, že sa zachová status quo a vedomie teda stále BUDE, nehľadiac na fyzické zmeny, alebo vedomie zanikne? Rovnako nebolo preukázané, že je produktom hmotnej kombinácie prvkov. Logicky by teda malo byť prijateľnejšie, že vedomie proste stále BUDE. Tvrdiť, že keď nevieme vedomie pozorovať v mŕtvom tele, znamená, že zaniklo, je podobné tvrdenie ako keď v starovekom Egypte nevedeli pozorovať v noci Slnko, tak tvrdili, že zaniklo - symbolicky umrelo a každé ráno zas vzniklo - narodilo sa. Toto uprednostňovanie najjednoduchšieho vysvetlenia bez znalostí všetkých faktorov sa nazýva aj Occamova britva. Je to viera, že výsledok takejto postulácie je správny. Paradoxne, tú istú Occamovu britvu môžem použiť ja na tvrdenie, že najjednoduchšie je veriť, že vedomie proste stále je. Nie je dôvod, aby sme sa domnievali, že nie je len preto, že nemáme možnosť jeho pozorovania priamo v tele.
Medzi vedcami, profesormi a inteligenciou sa v priebehu 20. storočia stala jednoznačne dominantnou ideológia vedeckého materializmu. Táto ideológia sa stala dominantnou až do tej miery, že väčšina vedcov bezvýhradne verí predstave, podľa ktorej sa vedecký materializmus zakladá na nevyvrátiteľných a jednohlasne odsúhlasených vedeckých dôkazoch. Vedecký materializmus je teda vnímaný ako jediný racionálny pohľad na svet. Vedecké metódy vychádzajúce z materialistickej filozofie boli mimoriadne úspešné nielen v prehĺbení nášho poznania prírody, ale aj v tom, že prostredníctvom rozvíjajúcej sa technológie nám priniesli aj lepšie možnosti ako ovládať okolitý svet, a tým aj väčšiu mieru slobody. Avšak táto takmer úplná dominancia materializmu v akademickom svete má za následok aj vážnu myšlienkovú obmedzenosť vnútri samotných vedných odborov, ako aj to, že silno zamedzila rozvoju vedeckého skúmania mysle a spirituality. Bezvýhradná viera v ideológiu vedeckého materializmu ako jedinej sústavy, ktorá je schopná vysvetľovať realitu, prinútila vedcov k tomu, aby prehliadali a ignorovali subjektívny rozmer ľudskej skúsenosti.
V oblasti parapsychológie existujú tri fenomény, ktoré si podľa názoru niektorých zaslúžia, aby sa nimi vedci začali vážne zaoberať. Jedným z týchto fenoménov sú prípady, keď malé deti udávajú detaily zo svojho minulého života. Pri preverení týchto prípadov sa zistilo, že výpovede týchto detí boli úplne presné napriek tomu, že tieto informácie jednoducho nemali ako získať. Profesor Jim B. Tucker je autorom vedeckej správy o prípadoch, ktoré silne naznačovali možnosť či až pravdepodobnosť reinkarnácie. Typický prípad reinkarnácie, ako ho opisuje profesor Tucker, vychádza v prvom rade z výpovede skúmanej osoby o jej minulom živote. Priemerný vek týchto detí, keď si začnú na svoj minulý život spomínať, je približne 35 mesiacov. "Tieto pozorované deti postupne prestávajú hovoriť o svojom minulom živote, keď dosiahnu vek 6 až 7 rokov a zdá sa, že väčšina z nich úplne stratí svoje údajné spomienky na minulý život. Samozrejme, jedná sa tu o vek, kedy deti začínajú chodiť do školy, a teda je to vek, v ktorom už deti majú prísun množstva zážitkov z ich súčasného života."
Prípad Dr. Eliho Lascha, ktorý vyšetroval údajnú reinkarnáciu 3-ročného chlapca, ktorý si pamätal, ako utrpel úder sekerou do hlavy, je jedným z takýchto prípadov. Po pátraní v obciach si chlapec bol istý, že dorazili do tej správnej. Po vypočutí chlapcovej výpovede sa jeden z obyvateľov obce vyjadril, že poznal muža, ktorého chlapec opísal, a že tento opis bol veľmi presný. Týmto mužom bol chlapec vo svojom minulom živote. Opisovaný muž záhadne zmizol už pred štyrmi rokmi a jeho telo sa nikdy nenašlo. Chlapec potom viedol celý zástup aj spolu s domnelým vrahom do polí, kde sa našla plytká priehlbina s kostrou, na ktorej lebke bola identifikovaná symetrická, rovná trhlina, ktorá musela vzniknúť len nejakým umelým zásahom zvonku. Aj napriek množstvu konkrétností a detailov tohto prípadu, je zvláštne, že mená všetkých zúčastnených osôb buď neboli nikde zaznamenané, alebo sa na ne časom zabudlo. Jediný známy svedok celého prípadu je doktor Eli Lasch, ktorý ale v roku 2009 zomrel.
Východná filozofia a koncept karmy
Východná filozofia ponúka iný pohľad na život a smrť, ktorý je silne spojený s konceptom karmy a reinkarnácie. Karma zjednodušene znamená, že každý dostane to, čo si zaslúži. Podľa zákona karmy nejestvuje nespravodlivé utrpenie, pretože nikto nie je nevinný. Ak niekto trpí, iste vo svojom predchádzajúcom živote urobil niečo, čím si to zaslúžil - či je to postihnuté dieťa, alebo obeť násilia. Karma je neúprosná: neexistuje milosť, odpustenie ani zľutovanie.
Reinkarnácia duše ponúka nádej, že dobré skutky v jednom živote vedú k lepšiemu životu v tom ďalšom. No existuje zásadný problém: svoje minulé životy si nepamätáme, preto sa nemôžeme poučiť zo svojich chýb. Sme v podstate odsúdení na to, že dookola budeme robiť rovnaké chyby.
Podľa védskych písiem, átma, duša, je pokrytá dvomi druhmi tiel: hrubohmotným (fyzickým) a jemnohmotným telom (subtílnym, astrálnym). Smrť potom iba znamená, že hrubohmotné telo prestane fungovať a živá bytosť, duša, je prenesená v jemnohmotnom tele do iného hrubého tela. Jemné telo sa skladá z mysle, inteligencie a falošného ega (ahamkára). Falošné ego má za následok mylné stotožňovanie duše s hrubým fyzickým telom. Jemné telo je tiež hmotné, ale skladá sa z jemnej fyzickej substancie, ktorá formuje psychiku. Najbežnejším príkladom činností jemného tela sú sny počas spánku. Jemnohmotné telo existuje stále, aj keď hrubohmotné telo prestane fungovať. Po smrti si v ňom duša so sebou odnáša myšlienky, plány, spomienky a priania.
Každá akcia prináša rovnako veľkú a opačnú reakciu. Nikto nemôže uniknúť tomuto univerzálnemu zákonu. Kameň, ktorý hodíte, musí raz dopadnúť a v dokonalých zákonoch, ktoré pracujú s absolútnou precíznosťou, nie je zabudnutý žiaden náš čin, slovo alebo dokonca myšlienka.
Zmysel života a večnosť
Zmyslom života človeka by nemalo byť ustavičný rozvoj a rozpínanie sa v "hmotnom", materiálnom svete, ale presný opak. Teda útlm, akési zavinutie sa do seba. A útlmom sa nerozumie len určitá skromnosť v materiálnych záležitostiach, ale aj útlm v oblasti myslenia človeka. Cieľom je dopracovať sa k nemysleniu, v podstate k zničeniu svojho malého "ja".
Každý ľudský (a nielen ľudský) počin nesie v sebe, po jeho vykonaní, určitú objektívnu (absolútnu - akoby vo vzťahu k univerzu) a zároveň určitú subjektívnu (akoby pridanú - má význam iba pre dotyčného) hodnotu, pomocou ktorých sa manifestuje, prezentuje vo večnosti. Absolútna-objektívna hodnota činov má dlhodobé a širokospektrálne účinky, pridaná-subjektívna časť je obvykle krátkodobejšieho dosahu. Tieto dve hodnoty našich činov určujú nejakým spôsobom budúce deje v našich životoch. Ide pritom o činy myšlienkami, slovami a skutkami.
Nakoľko drvivá väčšina ľudského osadenstva planéty Zeme (o neľudských nehovoriac) žije plne v zajatí svojich túžob, chtíčov a vášní, musí byť každému súdnemu človeku jasné, že ich počiny a výčiny ponesú v sebe pečať tých - ktorých túžob, chtíčov a vášní. A podľa toho, aké pečate tieto ľudské činy v sebe ponesú, taká bude aj odozva z onoho energetického "podhubia" vo večnosti a tak sa budú aj vyvíjať životy oných milých entít niekde v budúcnosti.
Po mnohých zrodeniach a smrtiach sa človek, ktorý je v pravde obdarený poznaním, odovzdá Bohu, vediac, že On je príčinou všetkých príčin a všetkého, čo jestvuje. Taká duša je veľmi vzácna. Nachádzame sa v dobe, keď absolútna väčšina ľudí žije v absolútnom zajatí „materialistického“ zmýšľania. Hoci sa každý bije do pŕs, akú on nemá fantastickú dušu, svojimi činmi prakticky všetci dokazujeme, že sme skrz na skrz „materialisti“ a za jedinú pravú skutočnosť považujeme to, čo možno vidieť očami, počuť ušami, či chytiť rukami … atď.
Kresťanstvo ponúka odpovede na večné otázky prostredníctvom viery v Ježiša Krista, ktorý svojím životom, smrťou a zmŕtvychvstaním priniesol nádej na večný život. Jeho posolstvo o odpustení, láske a spáse je pre mnohých cestou k pochopeniu zmyslu života a k nádeji na stretnutie s Bohom po smrti.
tags: #posledny #zivot #reinkarnacia