V ľudskej histórii, a obzvlášť v období verejného pôsobenia Ježiša Krista, sa opakovane vynárala otázka dôveryhodnosti a božského pôvodu. Mnohí ľudia, ktorí stretli Ježiša, požadovali jasné a nespochybniteľné znamenia, ktoré by potvrdili jeho autoritu a poslanie. Táto túžba po znamení sa však často stretávala s Ježišovou neochotou poskytnúť ich spôsobom, aký si predstavovali. Dôvodom nebolo odmietnutie Boha konať zázraky, ale hlbšie pochopenie toho, čo skutočne znamená viera a prečo niektoré pokolenia znamenia žiadajú, no nebudú im dané.
Znamenie Jonášovo: Odvrátenie od zničenia k nádeji
V Lukášovom evanjeliu (Lk 11, 29-32) sa píše, že okrem ľudí, ktorí uverili Ježišovi a šli za ním, boli aj skupiny, ktoré spochybňovali Ježišovu vierohodnosť. Niektorí ho spájali s diablom, iní sa zo závisti domáhali ďalších znakov. Takýmto Ježiš odpovedá: „Zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane, iba ak znamenie Jonášovo." Čo tým chce povedať? Že ohlásenie Božieho slova sa pre obyvateľov Ninive stalo znamením pre zmenu života. „Oni sa kajali na Jonášovo kázanie." Ovocím Jonášovho kázania nebolo rozšírenie poznatkov, ale obrátenie poslucháčov. Znelo: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené!" (Jon 3, 4). Bola táto správa pre Ninivčanov dobrá? Áno. Boh cez Jonáša našiel spôsob, aby nezničil mesto, ktoré si spôsobom života podľa spravodlivosti zaslúžilo zničenie. Prečo Ježiš nechce dať ďalší znak, možno aj nám dnes? Lebo niet spôsobu zmeniť toho, kto to cielene nechce. Nezničiť toho, kto si zaslúži zničenie, je znak Jonáša. Ježiš sám označil svoje zmŕtvychvstanie za znak par excellence vierohodnosti svojho poslania: „Zlé a cudzoložné pokolenie žiada znamenie. Ale znamenie nedostane, iba ak znamenie proroka Jonáša." A dodáva: „Lebo ak bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu morskej obludy, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme.“ Tento odkaz na Jonášovo znamenie teda smeruje k pokániu a k ústrednej udalosti kresťanskej viery - Kristovmu zmŕtvychvstaniu.
Predsudky, skepsa a podstata viery
V mentalite súčasného človeka vo vzťahu k pravde je dôkaz postavený na piedestál, a to nielen vo vede, ale aj v každodennosti. Výzva „Dokáž mi to!" vychádza neustále z úst človeka. Dokonca i my neustále chceme niečo dokazovať či o niečom presviedčať iných. Akosi sa nám to dostalo do krvi. K Ježišovi prišli farizeji a začali sa s ním hádať. Žiadali od neho znamenie z neba, aby ho pokúšali. On si v duchu vzdychol a povedal: „Prečo toto pokolenie žiada znamenie? Veru, hovorím vám: Toto pokolenie znamenie nedostane." Nechal ich tam, znova nastúpil na loď a odišiel na druhý breh (Mk 8, 11 - 13). Farizeji prišli za Ježišom a začali sa s ním hádať. Žiadali znamenie z neba. Kristus nerobí zázraky a znamenia len ako senzáciu. To farizeji nepochopili. Robí ich pod podmienkou, že vidí aspoň iskierku viery a má nádej, že dotyčného privedie k zmene života, k pokániu. Mnohé situácie, ktoré prežívame, aj nás posúvajú do tejto roviny farizejov. Chceme zažiť niečo extra. Najradšej by sme zažili oberanie čerešní v zime a sánkovanie v júli. To by bolo niečo! To by sme určite uverili. Nedajme sa pomýliť. Dnešné evanjelium nám pripomína zmysel Ježišových zázrakov. Ježiš je sklamaný zo sleposti svojich spoluvrstovníkov, ktorí: „Žiadali od neho znamenie z neba, aby ho pokúšali.” Nevnímali, že jeho zázraky nie sú jednoduché uzdravenia, ale sú znamenia. Nimi Ježiš berie na seba úlohu starostlivého Boha, ale majú ešte i ďalší (rozumej hlbší) charakter. Ježiš neprišiel presviedčať človeka, ale prišiel svedčiť o blízkosti Božieho kráľovstva. Jeho zázraky sú viditeľnými znameniami, ktoré majú človeku pripomenúť jeho blízkosť. Zároveň zjavujú Božiu víziu nad človekom a svetom. A jeho pozvanie ku konverzii znamená naučiť sa kráčať podľa jeho vôle. A Boh sa nikdy neunaví v pripomínaní tohto jeho zámeru.
V predchádzajúcej úvahe kardinál Raniero Cantalamessa hovoril o predsudkoch neveriacich voči viere, ktoré nie sú o nič menšie ako tie, ktoré vyčítajú veriacim. V skutočnosti vyčítajú veriacim, že nie sú schopní byť objektívni, pretože viera im na začiatku vnucuje záver, ku ktorému musia dospieť, bez toho, aby si uvedomili, že to isté sa deje aj medzi nimi. Vzkriesenie Krista je toho najnázornejším príkladom. Žiadna udalosť v staroveku nie je podložená toľkými svedectvami z prvej ruky ako táto. Všetkým týmto dôkazom môže neveriaci oponovať len presvedčením, že vzkriesenie z mŕtvych je niečo nadprirodzené a nadprirodzené neexistuje. Fides christianorum resurrectio Christi est, napísal svätý Augustín: „Viera kresťanov je Kristovo zmŕtvychvstanie." A dodal: „Všetci veria, že Ježiš zomrel, dokonca aj bezbožní tomu veria, ale nie každý verí, že vstal z mŕtvych, a kto tomu neverí, nie je kresťanom." Toto je skutočný článok, na ktorom „Cirkev stojí a padá". V Skutkoch apoštolov sa o apoštoloch hovorí jednoducho ako o „svedkoch jeho zmŕtvychvstania" (Sk 1, 22; 2, 32). Pápež Benedikt XVI. k tomuto podáva vysvetlenie: „Boh je tu „skúšaný“ rovnako ako tovar v obchode. Arogancia, ktorá chce z Boha urobiť predmet a vnútiť mu naše experimentálne laboratórne podmienky, nemôže objaviť Boha.“ Jednoducho povedané, prajeme si, aby sa Boh správal tak, ako to my chceme. Boh sa dáva nájsť tým, ktorí ho úprimne hľadajú.
Odkiaľ pochádzajú povery? - Stuart Vyse
Božie Slovo: Od stvorenia po živú tradíciu
Božie slovo je samotné stvorenie, kniha prírody. „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 19, 2). Boh nevyslovil seba celkom a načisto v diele stvorenia, lebo nijaká osoba sa nemôže celkom vysloviť vo svojom diele. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov“ (Hebr 1, 1). Božie slovo je prítomné vo všetkých oblastiach vyvoleného ľudu. Riadi celý jeho život a dejiny. Božie slovo sa v plnej sile prejavuje v sinajskej a prorockej tradícii. Na Sinaji božie slovo založilo Zmluvu a dalo prikázania. U prorokov toto Božie slovo udržuje Zmluvu a dáva prisľúbenia. V ohlasovaní prorokov sa najčastejšie objavuje výraz dabar Jahve (221x).
Ježiš ohlasuje slovo Božie. Evanjelista sv. Ján napísal: „Lebo ten, koho poslal Boh, hovorí Božie slová“ (Jn 3, 34). Ježiš ohlasuje vlastné slová. Ježiš ohlasuje živé slovo. Nenapísal svoje slová a ani neprikázal nikomu, aby ich napísal. Prikázal, aby sa ohlasovali. Mali byť napísané a čítané prostredníctvom života ohlasovateľov. Oni mali byť živým textom a dosvedčovať, že: „živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4, 12). Ježiš o svojej živej reči mohol povedať: „Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život“ (Jn 6, 63). Ježišovo slovo uzdravuje. „A Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu“ (Mt 9, 35).
Apoštoli počúvali Ježišovo evanjelium a dostali príkaz: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21) a „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16. 15). Sv. Pavol napísal: „Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista“ (Gal 1, 11 - 12). Zásluhou poslania apoštolov a ich nasledovníkov je dobrá zvesť ohlasovaná na celom svete až po súčasnosť.
Božie slovo v živej tradícii a vo Svätom Písme. Apoštolské slovo prúdi v Cirkvi nie len živým ohlasovaním, ale súčasne sa aj zapisuje. Na vrchole tohto procesu sú štyri evanjelia. Tie doplňujú a vysvetľujú apoštolské listy. Kresťanská viera nie je však „náboženstvom knihy“. Kresťanstvo je náboženstvom Božieho „Slova“, ktoré „nie je napísané a nemé slovo, ale Slovo vtelené a živé“ (sv. Bernard z Clairvaux , Katechizmus katolíckej cirkvi 108). Ohlasovanie je z pohľadu matérie Božím slovom a z pohľadu formy je ľudským slovom. Kerygmatické (misijno - evanjelizačné) kázanie je zverené všetkým veriacim. Katechetické ohlasovanie prináleží všetkým, ale pod vedením cirkevnej vrchnosti (katechetická misia) a liturgická homília je rezervovaná ordinovaným služobníkom.
Sviatostný rozmer Božieho Slova a úloha kazateľa
Hlásenie Božieho slova je osobnou a spásnou udalosťou, a preto má sviatostný charakter. Božie slovo je nielen prameňom právd viery, ale aj aktuálnou milosťou. Božie slovo a sviatosti patria spolu. Svätý Augustín nazýva ohlasovanie Božieho slova „sviatosťou počutia - sacramentum audibile“. Benedikt XVI. v Exhortácii Verbum Domini napísal, že Božie slovo má charakter sakramentálny (sacramentalis qualitas). Sakramentálnosť Slova teda možno chápať v analógii (simili modo) vzhľadom na reálnu prítomnosť Krista pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína (VD 56).
Je prirodzenou otázkou, či je rozdiel medzi slovom a sviatosťou? Z pozitívneho aspektu nie je medzi nimi rozdiel. Kristus je reálne prítomný aj v slove aj vo sviatosti. Z negatívneho aspektu spočíva rozdiel v tom, že prítomnosť Krista v slove závisí od vernosti kazateľa Svätému písmu. Aj preto je slovo znakom oveľa viac „ohrozeným“ ako sviatosť. Kým v sviatostnej ekonómii sa zdôrazňuje, že sviatostné znamenie dáva milosť ex opere operato, bez ohľadu na duchovnej situáciu, v ktorej sa nachádza vysluhujúci, pri ohlasovaní Božieho slova ľudský faktor hrá kľúčovú úlohu - opus operantis. Táto vzájomná závislosť slova a svedectva sa týka spôsobu, akým sám Boh hovoril ľuďom prostredníctvom svojho Syna. Božie Slovo sa totiž napĺňa v autentických svedkoch. Ohlasovateľ, ktorý sa snaží žiť podľa toho, čo sa naučil od svojho Pána, prispieva k tomu, že ohlasované slovo sa stáva prítomným a živým. Existuje úzky vzťah medzi svedectvom Písma a svedectvom veriacich. Jedno predpokladá druhé. Kresťanské svedectvo svedčí o Slove a Písmo, naopak, vysvetľuje svedectvo a povolanie kresťanov.
Homiletika v minulosti pokladala za podmet kazateľstva jedine kazateľa a kázeň chápala ako udalosť medzi kazateľom a poslucháčmi. Takáto teologická koncepcia má oporu vo Svätom Písme, u cirkevných Otcov a v učení Druhého vatikánskeho koncilu. Napríklad sv. Pavol v Liste Solúnčanom píše: „Preto aj my neprestajne vzdávame vďaky Bohu, že keď ste od nás prijali slovo Božie, ktoré sme hlásali, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale - aké naozaj je - ako slovo Božie; a ono pôsobí o vás veriacich (2, 13). Sám Kristus ubezpečuje hlásateľov, že „kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10, 16). Preto sv. Pavol píše: „Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás“ (2 Kor 5, 20). Viktor Schurr, pokladaný za zakladateľa novodobej homiletiky, hovorí, že zo samej podstaty kázne vyplýva, že je slovom alebo rečou Božou. Nie je to len rozprávanie ľudskou rečou o Bohu, ale reč samotného Boha, prostredníctvom kazateľa a ľudského slova. To je potvrdené aj v koncilových výpovediach.
Konštitúcia Dei Verbum učí, že „Cirkev mala vždy v úcte Písmo sväté priam ako samo Telo Pánovo, pretože - najmä v posvätnej liturgii - neprestáva prijímať chlieb života zo stola tak slova Božieho ako aj Tela Kristovho“ (DV 21). A koncilová Konštitúcia o liturgii zasa potvrdzuje, „že Kristus je stále prítomný vo svojej Cirkvi, zvlášť v činnostiach liturgicko-sakramentálnych, ktorých podstatnou a integrálnou súčasťou je slovo Božie, kázeň a homília“ (DV 24, 52). Je však na mieste otázka: Je v každej homílii prítomný a hovorí Boh? Je každá homília slovom Boha? Určite nie, nie v každej a nie v plnej miere. Je ňou len taká homília, ktorá je obsahovo zhodná so Zjavením Božím, teda s Písmom svätým a s Tradíciou. Ako sa to deje, že sám Boh hovorí v homílii? Môže sa stať, že niekto môže mať svoju vnútornú komunikáciu s Bohom, akúsi inšpiráciu alebo privátne zjavenie. Lenže v homílii sa to deje prostredníctvom osoby kazateľa: biskupa, kňaza, diakona. Kazateľ je nevyhnutným podmetom kázania. Je akoby spojovateľom medzi Bohom a ľuďmi. Nie je to však nejaký pasívny činiteľ, ale sprostredkovateľ osobný, aktívny a zodpovedný, ktorý má potrebné náboženské dispozície a homiletickú kvalifikáciu, ktorý chápe proces kazateľskej komunikácie, ako udalosť božsko-ľudskú. Fundamentálnou dispozíciou kazateľa má byť jeho personálno-existenciálne zaangažovanie vo viere a v láske Boha. Personálne a integrálne chápaná viera spojená s láskou je základnou podmienkou a fundamentom autentického procesu kazateľskej komunikácie. Kazateľ, ktorý by neveril v Boha, bol by podobný mŕtvemu gramofónu alebo magnetofónu, ktorý opakuje nahrané slová a zvuky. Kazateľ bez lásky k Bohu by bol zasa, podľa slov sv. Pavla, „ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal“ (1 Kor 13, 1). Ohlasovanie Ježišovho evanjelia musí prežívať sám kazateľ. Len vtedy je Ježišovo slovo v homílii živé, keď koná a vplýva na poslucháčov. Prežívanie evanjelia je spolunažívanie s Kristom. Pavol to povedal: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kri…“
Odkiaľ pochádzajú povery? - Stuart Vyse
Znovuzrodenie nádeje: Kotva a plachta života
Až teraz, keď sme sa uistili o historickej skutočnosti Kristovho zmŕtvychvstania, môžeme upriamiť pozornosť na existenciálny význam Ježišových slov: „Ja som vzkriesenie a život". Svätý Lev Veľký, komentujúc epizódu so vzkriesenými mŕtvymi, ktorí sa objavili v Jeruzaleme vo chvíli Kristovej smrti (Mt 27, 52 - 53), píše: „Nech sa znamenia budúceho vzkriesenia už teraz objavia vo Svätom meste [t. j. v Cirkvi] a nech sa v srdciach už teraz napĺňa to, čo sa raz má naplniť v telách“. Vzkriesenie srdca je teda znovuzrodením nádeje. Je zvláštne, že slovo „nádej“ v Ježišovom kázaní chýba. Evanjeliá zaznamenávajú mnoho jeho výrokov o viere a láske, ale ani jeden o nádeji, hoci celé jeho kázanie hlása, že existuje vzkriesenie z mŕtvych a večný život. Naopak, po Veľkej noci vidíme, že myšlienka a pocit nádeje v kázaní apoštolov doslova explodujú. Sám Boh je definovaný ako „Boh nádeje“ (Rim 15, 13). Vysvetlenie absencie výrokov o nádeji v evanjeliu je jednoduché: Kristus musel najprv zomrieť a vstať z mŕtvych. Skúsme sa pozrieť, čo môže znovuzrodenie nádeje priniesť do nášho duchovného života.
Skutky apoštolov rozprávajú o tom, čo sa stalo jedného dňa pred chrámovou bránou v Jeruzaleme, nazývanou „Krásna brána“. V jej blízkosti ležal mrzák a žobral o almužnu. Jedného dňa okolo neho prešli Peter a Ján a vieme, čo sa stalo. Niečo podobné sa môže stať aj nám, vďaka nádeji. Často sa duchovne ocitáme v pozícii mrzáka na prahu chrámu; nečinní a vlažní, akoby ochromení tvárou v tvár ťažkostiam. Ale hľa, božská nádej prechádza okolo nás, nesená Božím slovom, a hovorí aj nám, ako povedal Peter mrzákovi a ako povedal Ježiš ochrnutému: „Vstaň a choď!“ (Mk 2, 11). A my vstávame a konečne vstupujeme do srdca Cirkvi, pripravení znovu a s radosťou prijať úlohy a zodpovednosť, ktoré nám Prozreteľnosť a poslušnosť pridelila. Toto sú každodenné zázraky nádeje.
Na nádeji je výnimočné to, že jej prítomnosť všetko mení, aj keď sa navonok nič nemení. List Hebrejom prirovnáva nádej k „bezpečnej a pevnej kotve nášho života“. Bezpečnej a pevnej, pretože nie je spustená na zem, ale do neba, nie v čase, ale vo večnosti, „za oponou svätyne“, hovorí samotný List Hebrejom (Hebr 6, 18 - 19). Tento symbol nádeje sa stal klasickým. Máme však aj iný obraz nádeje - trochu protikladný k predchádzajúcemu - a to plachtu. Nádej pôsobí v oboch smeroch, na lodi, ktorou je Cirkev, aj na lodi nášho života. Je skutočne ako plachta, ktorá zachytáva vietor a bezhlučne ho premieňa na hnaciu silu, ktorá nesie loď na vodách. Predovšetkým nám nádej prichádza na pomoc na našej osobnej ceste posväcovania. Nádej sa v tých, ktorí sa v nej cvičia, stáva samotným princípom duchovného pokroku. Je vždy v pohotovosti, aby objavila nové dosiahnuteľné „príležitosti na konanie dobra“. Preto nedovoľuje človeku odpočívať vo vlažnosti a lenivosti.
Nádej je presným opakom toho, čo si človek niekedy myslí. Nie je to krásne a poetické vnútorné rozpoloženie, ktoré núti človeka snívať a budovať imaginárne svety. Naopak, je veľmi konkrétna a praktická. „Keď sa v danej situácii nedá absolútne nič robiť,“ hovorí filozof Kierkegaard v jednom zo svojich povzbudivých prejavov, „potom, áno, to bude paralýza a zúfalstvo. Ale nádej vždy objaví, že existuje niečo, čo sa dá urobiť, aby sa situácia zlepšila: pracovať usilovnejšie, byť poslušnejší, pokornejší, umŕtvenejší. Keď ste v pokušení povedať si: „Už sa nedá nič robiť“ (to k nám opäť hovorí Kierkegaard), nádej vystúpi a povie: „Modli sa!“. Vy odpoviete: „Ale ja som sa modlil!“ A ona: „Modli sa znova!“ A aj keď je situácia taká ťažká, že sa zdá, že už naozaj sa nedá nič robiť, nádej nám stále poukazuje na úlohu: vydržať až do konca a nestratiť trpezlivosť.“ Tieto ciele, na ktoré poukazuje veriaci filozof, sú náročné, ak nie priam hrdinské. Nádej má v Novom zákone privilegovaný vzťah s trpezlivosťou. Je opakom netrpezlivosti, náhlenia, „všetko a hneď“. Je protilátkou proti skľúčenosti. Udržuje túžbu pri živote. Je tiež skvelým pedagógom v tom zmysle, že neukazuje na všetko naraz - na všetko, čo treba alebo možno urobiť -, ale stavia pred teba jednu možnosť za druhou. Dáva len „chlieb každodenný“. Sväté písmo neustále zdôrazňuje túto pravdu: že súženie neoberá o nádej, ale naopak ju zväčšuje: „Súženie,“ píše apoštol, „prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej." Nádej, aby sa posilnila, potrebuje súženie ako plameň potrebuje vietor. Pozemské dôvody nádeje musia jeden po druhom zomrieť, aby sa mohol objaviť pravý neotrasiteľný dôvod, ktorým je Boh. Deje sa to, čo pri spustení lode na vodu. Súženie nás zbavuje všetkej „podpery“ a vedie nás k nádeji v Boha samotného. Vedie k tomu stavu dokonalosti, ktorý spočíva v nádeji, keď sa zdá, že niet nádeje (Rim 4, 18), teda v tom, že naďalej dúfame, dôverujúc v slovo, ktoré raz vyslovil Boh, aj keď všetky ľudské dôvody na nádej zmizli. „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou."
Dozrievanie viery a premena ľudského vnímania
Ježiš túži po tom, aby viera učeníkov neustále dozrievala. Aby nepotrebná a zle postavená viera nebránila učeníkovi stretnúť sa s Bohom a s druhými. Preto pozýva pozastaviť sa nad takým prostriedkom ako je modlitba: „nehovorte veľa ako pohania … nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili”. Aby napomáhala človeku k stretnutiu s Bohom-Otcom i byť nablízku človeku. Modlitba sa tak stáva školou dozrievania. Skrze ňu sa naše srdce očisťuje od všetkých nepotrebných túžob a vytvára sa v ňom priestor vnútorného odpočinku. Dnešné evanjelium hovorí o Ježišovej identite. Ježiš chce vedieť, čo si o ňom ľudia myslia. Rovnakú otázku následne kladie svojím apoštolom. Petrova odpoveď je veľmi formálna: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Táto odpoveď, akoby pochádzala z nejakého katechizmu. Na druhej strane je jeho odpoveď veľmi hlboká. Táto definícia o Ježišovej identite nehovorí o tom, čo pre nás Boh robí - ako by to vyjadrili v hebrejskej tradícii. Tá by hovorila o Stvoriteľovi, Vykupiteľovi či Posvätiteľovi. Mená, ktoré vyjadrujú to, čo Boh robí pre človeka - tvorí, zachraňuje čo posväcuje. Petrova odpoveď jasne vysvetľuje, kto je pre neho Ježiš. Podobnú otázku kladie Ježiš každému z nás, keď sa modlíme: „Kto som pre teba?" Aká je naša odpoveď? Stačí si uvedomiť, ako začíname modlitbu. Prežehnaním, v ktorom hovoríme: V mene Otca, Syna a Ducha Svätého… Tým vysvetľujeme, kto je pre nás Boh. Preto nezačíname modlitbu slovami: V mene Stvoriteľa, Spasiteľa a Posvätiteľa… Ježiš nechce byť pre nás. Aký je dôležitý ľudský pohľad - teda spôsob, ako človek pozerá na skutočnosť. Či vie vnímať aj hlbšie horizonty. Vie ísť k podstate vecí, dokonca až za ňu. Keď jeho vnímanie nie je prvoplánové, hľadí so širším konceptom a vedomím služby. Dnešný úryvok nám predstavuje Ježišov pohľad. On nevidí pred sebou obyčajného človeka menom Lévi. Vidí omnoho viac - jeho možnosti, jeho túžby, jeho vieru… Ale ani toto nie je dôvodom Ježišovej pozornosti - tým je Ježišova túžba milovať. Je to pohľad lásky - lekára - ktorý túži milovať a starať sa. A tento Ježišov pohľad lásky nahradí pohľady posudzovania a odsúdenia tisícky okoloidúcich. Aj preto tieto jeho slová: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí”. To, čo potrebuje byť uzdravené, je naše ľudské vnímanie, ako na nás pozerajú iní. Som to ja, ktorý si musí byť vedomí lásky Otca i blížnych. Lévi bol uzdravený jedným Božím pohľadom. Prečo by práve pôstny čas sa nemohol stať časom pre uzdravenie nášho ja? Pôstne obdobie sme začali s pozvaním k pôstu, k zriekaniu sa. Niet pochýb, že takéto zrieknutie sa má mnohé blahodarne účinky na náš organizmus - či už po telesnej alebo psychickej stránke. Avšak, pre nás kresťanov je tu dôležitá otázka, na ktorú nám dietológovia a iní pôstni špecialisti nezodpovedia: „Aká je opravdivá podstata pôstu podľa evanjelia? Čo alebo kto je v pozadí tejto pozitívnej aktivity človeka?” Zápletka z dnešného krátkeho úryvku nám môže pootvoriť toto tajomstvo. Začína jasnou a logickou otázkou zo strany Jánových učeníkov a farizejov a končí ešte logickejšou Ježišovou odpoveďou na ňu. Avšak je dobré pripomenúť pozadie celej udalosti. Ježiš a jeho učeníci sa nachádzajú v dome mýtnika Matúša. Sú obklopení jeho priateľmi - mýtnikmi a hriešnikmi. V tomto prostredí sa nachádza „ženích”, ktorý realizuje otcove slová: "Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní.
Znamenia Kristovej prítomnosti a záver systému vecí
Utorok popoludnie. Ježiš sedí na Olivovom vrchu a hľadí dolu na chrám. Vtedy k nemu súkromne prichádzajú Peter, Andrej, Jakub a Ján. Keď pristupujú k Ježišovi, majú zrejme na mysli ešte niečo iné. Pred niekoľkými týždňami hovoril o svojej „prítomnosti“, o čase, keď „sa má zjaviť Syn človeka“. A ešte pri inej príležitosti im povedal o „závere systému vecí“. „Povedz nám,“ hovoria, „kedy to [čo povedie ku skaze Jeruzalema a chrámu] bude a čo bude znamením tvojej prítomnosti a záveru systému vecí?“ Ich otázka sa týka troch vecí. Ježiš obšírne odpovedá na všetky tri časti otázky. Predkladá znamenie, z ktorého vidno, kedy sa skončí židovský systém vecí, ale dáva aj iné poučenie. Roky plynú a Ježišovi apoštoli začínajú vidieť spĺňanie jeho proroctva. V ich dňoch sa začalo diať to, čo predpovedal. Ale v roku 70 n. l. nenastáva Ježišova prítomnosť ani záver systému vecí. Jeho prítomnosť v kráľovskej moci nastane oveľa neskôr. Ale kedy? Ježiš predpovedá, že budú ‚vojny a správy o vojnách‘. „Povstane národ proti národu“ a bude nedostatok potravín, budú zemetrasenia a rôzne nákazy. Jeho učeníkov budú nenávidieť a zabíjať. Povstanú falošní proroci a mnohých zvedú. Vzrastie nezákonnosť a ochladne láska mnohých ľudí. Ježišovo proroctvo sa síce čiastočne splnilo pred zničením Jeruzalema v roku 70 n. l., ale väčšie splnenie tohto proroctva prebieha počas jeho prítomnosti a záveru systému vecí.
K Ježišovmu znameniu patrí aj to, že sa má objaviť „ohavnosť pôsobiaca spustošenie“. V roku 66 n. l. sa objaví ohavnosť v podobe ‚utáborených vojsk‘ Rimanov, ktoré obkľúčia Jeruzalem a podkopú chrámový múr. V hlavnom spĺňaní tohto znamenia je ohavnosťou Spoločnosť národov a po nej nasledujúca Organizácia Spojených národov. Kresťanstvo hľadí na túto svetovú mierovú organizáciu ako na náhradu za Božie Kráľovstvo. To je naozaj ohavné. Ježiš teda predpovedá: „Vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od začiatku sveta až dosiaľ, áno, aké nikdy viac nebude.“ Zničenie Jeruzalema v roku 70 n. l. bolo naozaj veľkým súžením, lebo vtedy bolo vraj zabitých vyše milión ľudí, ale nebolo to väčšie súženie, ako bola potopa sveta za Noacha.
Ku koncu dňa, v utorok 11. nisana, Ježiš pokračuje v rozhovore so svojimi apoštolmi o znamení svojej prítomnosti v moci Kráľovstva a o konci systému vecí. V ďalších slovách ich Ježiš varuje, aby nenasledovali falošných Kristov. Hovorí, že budú chcieť ‚zviesť aj vyvolených, keby to bolo možné‘. Ale vyvolení sa ako ďalekozraké orly zhromaždia tam, kde bude pravý duchovný pokrm, totiž u pravého Krista pri jeho neviditeľnej prítomnosti. Falošní Kristovia môžu byť prítomní len viditeľne. Ježišova prítomnosť bude naproti tomu neviditeľná. Nastane v hrozivom čase ľudských dejín, lebo Ježiš hovorí, že „sa zatmie slnko a mesiac nevydá svetlo“. Skutočne, bude to najčiernejšie obdobie ľudských dejín. „Nebeské moci budú otrasené,“ pokračuje Ježiš. Tým naznačuje, že hmotné nebesia začnú vyzerať hrozivo. Nebudú už len ríšou vtákov, ale budú plné vojnových lietadiel, rakiet a kozmických sond. To bude mať podľa Ježišových slov za následok „úzkosť národov, ktoré nebudú poznať východisko pre hukot mora a jeho burácanie, zatiaľ čo ľudia budú omdlievať od strachu a očakávania vecí prichádzajúcich na obývanú zem“. Nie všetci však budú nariekať, keď ‚Syn človeka príde s mocou‘ zničiť tento zlý systém vecí. „Vyvolení“, 144 000 tých, ktorí budú mať s Kristom účasť na jeho nebeskom Kráľovstve, nebudú nariekať, a ani ich druhovia, ktorých Ježiš predtým nazval svojimi „inými ovcami“. Aby učeníci žijúci v posledných dňoch mohli určiť, ako blízko je koniec, dáva Ježiš takéto podobenstvo: „Všimnite si figovník a všetky ostatné stromy: Keď pozorujete, že už pučia, sami viete, že je blízko leto. Podobne aj vy, keď uvidíte, že sa to deje, vedzte, že je Božie kráľovstvo blízko. Teda keď jeho učeníci uvidia, ako sa spĺňa mnoho rôznych znakov znamenia, mali by si uvedomiť, že koniec systému vecí je blízko a Božie Kráľovstvo čoskoro odstráni všetko zlo. Koniec naozaj príde za života ľudí, ktorí uvidia spĺňanie všetkého, čo Ježiš predpovedá. „Dávajte si však pozor na seba, aby vaše srdce nebolo nikdy preťažené prejedaním a prílišným pitím a úzkostlivými životnými starosťami, a náhle, v jednom okamihu, by na vás prišiel ten deň ako osídlo. Lebo príde na všetkých, čo bývajú na tvári celej zeme."
Ježiš odpovedá svojim apoštolom, ktorí ho žiadajú, aby im povedal niečo o znamení svojej prítomnosti v kráľovskej moci. Tí, ktorí budú žiť v čase jeho prítomnosti, budú môcť vidieť spĺňanie každého z týchto podobenstiev. Prvé uvádza slovami: „Vtedy bude nebeské kráľovstvo podobné desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli v ústrety ženíchovi. Keď Ježiš hovorí, že „nebeské kráľovstvo [sa] podobá desiatim pannám“, nemyslí tým, že polovica tých, ktorí majú zdediť nebeské Kráľovstvo, bude pochabá a polovica rozvážna. Tých desať panien znázorňuje všetkých kresťanov, ktorí prichádzajú do úvahy pre nebeské Kráľovstvo alebo ktorí to o sebe tvrdia. Na Letnice roku 33 n. l. bol kresťanský zbor zasnúbený so vzkrieseným a osláveným Ženíchom, Ježišom Kristom. Desať panien v podobenstve vychádza vítať ženícha a majú sa pripojiť k svadobnému sprievodu. Keď ženích príde, budú svojimi lampami osvetľovať cestu, po ktorej pôjde sprievod, čím si uctia ženícha, ktorý si povedie nevestu do domu pripraveného pre ňu. Ježiš však vysvetľuje: „Tie pochabé si totiž vzali lampy, ale nevzali si olej, kým tie rozvážne si vzali s lampami aj olej v nádobkách. Ženích sa značne zdržal, čo naznačuje, že prítomnosť Krista ako vládnuceho Kráľa má nastať vo vzdialenej budúcnosti. Konečne v roku 1914 nastupuje na svoj trón. Predtým bola dlhá noc a všetky panny spali. Ale nie sú odsúdené za to. Pochabé panny sú odsúdené za to, že vo svojich nádobkách nemajú žiaden olej. Ježiš vysvetľuje, ako sa panny pred ženíchovým príchodom zobúdzajú: „Ale o polnoci nastal krik: ‚Ženích je tu! Vyjdite mu naproti!‘ Vtedy všetky tie panny vstali a dali si do poriadku lampy. Tie pochabé povedali rozvážnym: ‚Dajte nám niečo z vášho oleja, lebo naše lampy hasnú.‘ Rozvážne odpovedali slovami: ‚Možno by nebolo dosť pre nás, i pre vás. Olej znázorňuje to, čím praví kresťania žiaria ako nositelia svetla. Znázorňuje inšpirované Božie slovo, ktorého sa pevne držia, a aj svätého ducha, ktorý pomáha porozumieť tomuto Slovu. Duchovný olej umožňuje rozvážnym pannám vyžarovať svetlo, keď vítajú ženícha v sprievode na svadobnú hostinu. Ale trieda pochabých panien nemá v sebe, vo svojich nádobách, potrebný duchovný olej. „Kým si [pochabé panny] odišli nakúpiť [olej], prišiel ženích, a panny, ktoré boli pripravené, vošli s ním na svadobnú hostinu; a dvere sa zavreli. Keď Kristus prichádza do svojho nebeského Kráľovstva, trieda rozvážnych panien - pravých pomazaných kresťanov - si uvedomuje svoju prednosť, že v tomto temnom svete majú vyžarovať svetlo na chválu Ženícha, ktorý sa vrátil. Ale tí, ktorí sú znázornení pochabými pannami, nie sú pripravení a nemôžu ho vítať a chváliť. Keď príde ten čas, Kristus im neotvorí dvere na svadobnú hostinu v nebi. Nechá ich vonku v tme najhlbšej noci, aby zahynuli so všetkými ostatnými činiteľmi nezákonnosti.
Ježiš pokračuje v rozhovore s apoštolmi na Olivovom vrchu. Rozpráva im ďalšie podobenstvo, v poradí druhé z troch. Pred niekoľkými dňami rozprával v Jerichu podobenstvo o mínach, aby ukázal, že Kráľovstvo je ešte ďaleko. Podobenstvo, ktoré rozpráva teraz, má síce niekoľko podobných rysov, ale opisuje tiež, čo sa v jeho splnení bude diať v čase Kristovej prítomnosti v moci Kráľovstva. Ježiš začína: „Lebo je to [okolnosti spojené s Kráľovstvom] tak, ako keď človek, ktorý sa chystal na cestu do cudziny, povolal svojich otrokov a zveril im svoj majetok.“ Ježiš je muž, ktorý pred cestou do cudziny, do neba, zveruje svojim otrokom - učeníkom s nádejou na nebeské Kráľovstvo - svoj majetok. Ježiš zveruje svoj majetok otrokom krátko pred vystúpením do neba. Ako? Tak, že im dáva pokyn, aby pracovali na obrobenom poli a zvestovali posolstvo o Kráľovstve až do najvzdialenejších častí zeme. Osem talentov - Kristov majetok - je teda rozdelených podľa schopností čiže duchovných možností otrokov. Otroci predstavujú triedy učeníkov. Trieda, ktorá v prvom storočí dostala päť talentov, zjavne zahŕňala apoštolov. Ježiš ďalej rozpráva, že otroci, ktorí dostali päť a dva talenty, ich obaja zdvojnásobili svojím zvestovaním o Kráľovstve a robením učeníkov. Ježiš hovorí: „Po dlhom čase prišiel pán tých otrokov a účtoval s nimi.“ Bolo to až v 20. storočí, asi po 1 900 rokoch, keď sa Kristus vrátil, aby účtoval, teda naozaj „po dlhom čase“. „Ten, ktorý dostal päť talentov, predstúpil a priniesol ďalších päť talentov a povedal: ‚Pane, zveril si mi päť talentov; pozri, získal som ďalších päť.‘ Jeho pán mu povedal: ‚Dobre si urobil, dobrý a verný otrok! Bol si verný nad málom. Ustanovím ťa nad mnohým. Ale ako títo verní otroci vchádzajú do radosti svojho Pána? Radosťou ich Pána, Ježiša Krista, bolo to, že dostal ako majetok Kráľovstvo, keď odišiel do cudziny, totiž k svojmu Otcovi v nebi. Verní otroci v novej dobe majú veľkú radosť, že sú im zverené ďalšie zodpovednosti Kráľovstva, a keď ukončia svoj pozemský beh, ich radosť vyvrcholí vzkriesením do nebeského Kráľovstva. „Pane, vedel som, že si neúprosný človek,“ sťažuje si. „Preto som sa bál a odišiel som a skryl som svoj talent v zemi. Tu máš, čo je tvoje.“ Otrok úmyselne odmietol pracovať na obrobenom poli tak, že by zvestoval a robil učeníkov. Preto mu pán hovorí, že je „zlý a lenivý“, a vynáša rozsudok: „Preto mu vezmite ten talent… A toho naničhodného otroka vyhoďte von do tmy. To je závažné poučenie pre všetkých, ktorí sa hlásia ku Kristovi. Keď sa chcú tešiť z jeho pochvaly a odmeny a ak nechcú byť vyvrhnutí von do tmy a konečného zničenia, musia pracovať na rozmnožení majetku svojho nebeského Pána tak, že sa podieľajú na zvestovateľskom diele.
Odkiaľ pochádzajú povery? - Stuart Vyse
Ježiš je stále so svojimi apoštolmi na Olivovom vrchu. Odpovedá im na ich otázku, čo bude znamením jeho prítomnosti a záveru systému vecí, a nakoniec im predloží posledné z radu troch podobenstiev. Ľudia nemôžu vidieť anjelov v ich nebeskej sláve. Príchod Syna človeka, Ježiša Krista, s anjelmi musí byť teda ľudským očiam neviditeľný. Tento príchod nastáva v roku 1914. Ale prečo? Ježiš vysvetľuje: „A budú pred ním zhromaždené všetky národy a oddelí ľudí jedných od druhých, tak ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ježiš vysvetľuje, čo sa stane s tými, ktorí boli oddelení na stranu priazne: „Vtedy povie kráľ tým po svojej pravici: ‚Poďte, vy požehnaní od môjho Otca, dedične sa ujmite kráľovstva pripraveného pre vás od založenia sveta.‘“ Ovce z tohto podobenstva nebudú vládnuť s Kristom v nebi, ale Kráľovstvo zdedia v tom zmysle, že budú jeho pozemskými poddanými. Prečo sú ovce oddelené do priaznivého postavenia po Kráľovej pravici? Kráľ odpovedá: „Lebo som bol hladný, a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť. Bol som cudzincom, a pohostinne ste ma prijali; nahý, a obliekli ste ma. Bol som chorý, a starali ste sa o mňa. Ovce sú na zemi, a preto chcú vedieť, ako mohli konať také dobré skutky pre svojho nebeského Kráľa. Pýtajú sa: „Pane, kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako cudzinca a pohostinne sme ťa prijali, alebo nahého a obliekli sme ťa? Kráľ odpovedá: „Pravdivo vám hovorím: Do tej miery, ako ste to robili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili.“ Kristovi bratia sú jeho nebeskí spoluvládcovia, ostatok zo 144 000, ktorí sú ešte na zemi. Potom Kráľ oslovuje capov. „Odíďte odo mňa, vy prekliati, do večného ohňa pripraveného pre Diabla a jeho anjelov. Lebo som bol hladný, ale nedali ste mi jesť, a bol som smädný, ale nedali ste mi piť. Capi sa sťažujú: „Pane, kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako cudzinca alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?“ Nepriaznivý rozsudok nad capmi je vynesený na tom istom základe ako priaznivý rozsudok nad ovcami. A tak Kristova prítomnosť v kráľovskej moci, tesne pred koncom tohto zlého systému vecí vo veľkom súžení, bude časom súdu. Capi „odídu do večného odrezania, ale spravodliví [ovce] do večného života.“
Výzva k aktívnej viere a službe
Koľkokrát vo svojom živote som dostal od ľudí otázku, prečo Boh nekoná? Ako sa Boh môže pozerať na toľko bolesti vo svete? Mnohí z nás zažili takúto skúsenosť. Pred pár dňami mi jedna pani hovorí: „Otče, ale ja viem, že on to môže urobiť. Boh nám totiž už doprial zažiť zázrak. Modlili za pomoc pre môjho brata a on sa zo dňa na deň stal zodpovedný človek a aj dobrý kresťan. Ale keď prosím za svoje uzdravenie, tak nekoná. Prečo?" V dnešnom evanjeliu počúvame ako k Ježišov prichádza istá žena Sýrofeničanka a prosí ho o uzdravenie svojej dcéry. Ježiš, akoby ju nevnímal a nestaral sa o bolesť matky. Dokonca ju počastuje „neúctivými” slovami: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.” Žena - pohanka možno počula o divoch, ktoré koná Kristus, preto prichádza prosiť o zázrak. A tu je podstata Ježišovho nezáujmu: Žena nehľadá vieru, nehľadá vzťah ku Kristovi, ale hľadá iba zázrak. Nakoniec obdrží to, o čo prosí. Ježišova zázračná moc, tak ako živote Šimonovej testinej, nám umožňuje povstať a slúžiť. Byť činní.
Mnoho ľudí sa živilo chovom oviec a kôz v semitskom prostredí, kde Ježiš vyrastal, a preto poznal správanie týchto zvierat. Prirovnanie učeníkov k ovciam, ktorí sa rozhodli kráčať v jeho tieni za hodnotami Božieho kráľovstva, je teda prirodzené. Je to Ježiš, ktorý im dal možnosť rozhodnúť sa, pretože im venoval pozornosť a odpovedal na ich otázky. A oni sa rozhodli nasledovať. Čítajúc komentáre pod článkami publikované na internete, ktoré čo i len trochu spomenuli katolíkov, hneď tam nájdete prirovnanie katolík-ovca. Paradox je v tom, že sledujúc dianie okolo seba, počúvajúc príbehy ľudí, pomáhajúc rozuzliť mnohé tragické životy radšej budem katolík-ovca, ktorá sleduje jasný cieľ, ako jedna bludná ovca. Toto smerovanie k múdrosti je dôležité si zachovať. Každý z nás má iné prežívanie a prejavy zbožnosti. Osobne nepociťujem potrebu dotknúť sa sôch, stien, ako to robia mnohí veriaci. Niektorým sochám dokonca z času na čas musia vymeniť nejakú tú nohu či ruku. Ale mám rád hľadieť - pozorovať krásu a cit sochárov a maliarov, ktorí ich vložili do svojich diel. Dnešné evanjelium predstavuje túžbu ľudí dotknúť sa „aspoň obruby jeho odevu”. Táto túžba vychádza z presvedčenia - viery, že práve dotknutie sa Krista prináša uzdravenie. Sám Ježiš však na mnohých iných miestach zdôraznil, že samotný dotyk neuzdravuje. Je potrebné niečo viac. Je to viera v srdci človeka, ktorá uspôsobuje veriaceho na prijatie Božej milosti. Pravá hodnota je v jeho srdci, v jeho mysli, v jeho presvedčení. Každá naša návšteva chrámu, každý náš dotyk sochy a každý náš pohľad na biblický výjav je takýmto dotknutím sa toho, čo znázorňujú. Aj so zavretými očami, či počúvaním ticha, meditujúc Božie slovo, vyslovujúc Otče náš, sa istým spôsobom dotýkam Boha.