Deuteronómium, grécko-latinský názov piatej knihy Starého zákona, v preklade znamená „druhý zákon“ alebo „opakovanie zákona“. Tento názov vznikol z nesprávnej interpretácie hebrejského výrazu „odpis tohto zákona“, ktorý sa v Septuaginte (grécky preklad Starého zákona) preložil ako „druhý zákon“. Napriek tomuto nepresnému prekladu je názov výstižný, pretože Kniha Deuteronómium skutočne zhrnula a opakovala najdôležitejšie zákony a nariadenia z náboženskej, mravnej a spoločenskej oblasti života Izraelitov, čím mala nahradiť staršiu tzv. Knihu zmluvy.
Mojžišove posledné slová na prahu zasľúbenej zeme
Kniha Deuteronómium sa nám predstavuje ako zbierka Mojžišových rečí, ktoré predniesol na konci dlhého putovania Izraelitov po púšti, tesne pred ich vstupom do zasľúbenej zeme. Mojžiš v nich pripomínal svojmu ľudu Božie nariadenia a zákony, ktoré im boli dané. Hoci sa na prvý pohľad zdá, že Deuteronómium nadväzuje na posledné kapitoly Knihy Numeri, kde sa píše o „príkazoch a ustanoveniach, ktoré dal Pán Izraelitom prostredníctvom Mojžiša na Moabských stepiach pri Jordáne, naproti Jerichu“, kniha bola pôvodne samostatným spisom.
Túto samostatnosť potvrdzujú prológy a epilógy jednotlivých rečí. Záznamy v knihe jasne uvádzajú, že ide o osobitné, autoritatívne a verejné zákonné ustanovenia, ktoré sa nesmú meniť (porov. Dt 4,2; 11,32). Tieto zákony sa majú učiť zachovávať (porov. Dt 6,7), verejne ohlasovať ľudu (porov. Dt 31,9-13.24-26) a dokonca aj samotný kráľ sa podľa nich musí riadiť (porov. Dt 17,18). Skutočnosť, že sa v Deuteronómiu prvýkrát a sústavne hovorí o „Zákone“ (v jednotnom čísle), a nie o „zákonoch“, a že sa na tento Zákon všeobecne odvolávajú aj ďalšie starozákonné historické knihy, len podčiarkuje jeho jedinečnosť a centrálne postavenie.
Deuteronomický kódex: Srdce Zákona
Jadrom Deuteronómia je tzv. deuteronomický kódex, ktorý sa nachádza v kapitolách 12 až 26. Tento kódex obsahuje predpisy a zákony, ktoré sa týkajú bohoslužby (Dt 12,1-16,17), verejného práva (Dt 16,18-21,14) a súkromného práva (Dt 21,15-26,15) v izraelskej spoločnosti.
Podľa názoru mnohých biblistov, kniha, ktorú našiel kňaz Chilkiáš v Jeruzalemskom chráme v roku 622 pred Kr. (porov. 2 Kr 22,8), je v podstate Deuteronómium, najmä jeho kapitoly 5-26 a 28. Náboženská reforma, ktorú potom uskutočnil júdsky kráľ Jošiáš, sa naozaj zakladala na plnení toho, čo predpisovali práve tieto časti Deuteronómia.
Dnešná podoba spisu je výsledkom dlhého a komplikovaného redakčného procesu, ktorý prebiehal od 8. storočia pred Kr. až po obdobie babylonského zajatia a poexilné obdobie. Predpokladá sa, že práve vtedy bola Kniha Deuteronómium na základe časových a zemepisných údajov o pôvode Mojžišových rečí (porov. Dt 1,1-3.5) a o Mojžišovej smrti (porov. Dt 34,5 a nasl.) pripojená ako piaty spis k naratívnym spisom Pentateuchu.
Etapy vzniku a redakcie
Vznik a formovanie Knihy Deuteronómium možno rozdeliť do niekoľkých etáp:
- Prvá etapa: Vznik tzv. deuteronomického kódexu (kapitoly 12-26), do ktorého bola začlenená Kniha zmluvy (Ex 20,22-23,19), prispôsobená novým politicko-ekonomickým požiadavkám rozvinutej spoločnosti Izraelského kráľovstva. V tejto prvej redakčnej úprave sú zjavné stopy prorockého a múdroslovného myslenia.
- Druhá etapa: Podľa biblistov súvisí s prvým vydaním Deuteronómia, ktoré sa pravdepodobne uskutočnilo v Jeruzaleme za vlády júdskeho kráľa Chizkiáša (716-687 pred Kr.), po páde Samárie (722/1 pred Kr.). V tomto období bola v kráľovskom dvore čulá literárna činnosť, ktorá mohla pripraviť teologický a duchovný základ pre Chizkiášovu náboženskú reformu. Ak prijmeme správu o objavení Knihy Zákona v chráme za vlády kráľa Jošiáša (640-609 pred Kr.), táto objavená kniha by mohla predstavovať práve túto formu Deuteronómia. Na jej základe bola v roku 621 pred Kr. uskutočnená Jošiášova náboženská reforma.
- Tretia etapa (exilové a poexilné obdobie): Toto obdobie bolo kľúčové pre reorganizáciu a „kanonizáciu“ bohatého dedičstva biblických tradícií. V tejto fáze prešli spisy Deuteronómia posledné úpravy. Pridala sa úvodná časť vo forme „Prvej Mojžišovej reči“ (Dt 1,1-4,43) a záverečná poeticko-naratívna časť o Mojžišovom konci (kapitoly 31-34), založená na materiáli starých tradícií.
Kniha Deuteronómium je považovaná za jednu z prvých teologických syntéz v Izraeli. Ponúka hlboké úvahy o dejinách izraelského národa, o Jahveho vernosti v plnení prisľúbení, o hodnote zmluvy a o neustálom pokušení ľudu klaňať sa cudzím božstvám. Napriek nevernosti a spreneverám Izraela, ktoré viedli k porážkam a babylonskému zajatiu, základným teologickým motívom knihy zostáva záchrana a vyvolenie Izraela ako prejav lásky jediného Boha, Jahveho, voči svojmu ľudu.
Monoteizmus a vyvolenie Izraela
Základnou pravdou monoteistického vyznania viery Izraelského ľudu a hlavnou smernicou teologických úvah Deuteronómia sú prvé prikázanie dekalógu: „Ja som Pán, tvoj Boh… Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ (Dt 5,6-7) a slávnostný výrok: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!“ (Dt 6,4). Bezpodmienečná vernosť tejto monoteistickej čistote viery je zárukou Božieho požehnania. Jahve je jediný Boh, ktorý spravuje celý svet (porov. Dt 10,14) a riadi osudy všetkých národov. Modloslužba je preto najväčším hriechom (porov. Dt 6,14; 17,3 a nasl.), ktorému sa Izrael musí vyhýbať, aj keby to znamenalo úplné odlúčenie od iných národov (porov. Dt 7,1-4).
Vyvolenie Izraela možno správne chápať len vo svetle tejto monoteistickej viery. Jahve si ho vyvolil nie preto, že by bol vynikal veľkosťou alebo mimoriadnou spravodlivosťou nad ostatnými národmi (porov. Dt 9,4-6), ale preto, že ho Boh miloval osobitnou a nezištnou láskou (porov. Dt 7,8), a to napriek jeho nevernosti a tvrdošijnosti (porov. Dt 9,6). Vďaka Božiemu vyvoleniu sa Izrael stal výlučným a osobitným vlastníctvom Jahveho (porov. Dt 14,2) a národom zasväteným jedine svojmu Bohu (porov. Dt 7,6; 14,2.21; 26,19). Boh zo svojej strany prisľúbil, že bude Bohom svojho ľudu a že bude priaznivo a bezpečne riadiť jeho životné osudy.
Božie zásahy do dejín Izraela
Dejiny Izraela sú výrečným svedectvom neustálych Božích zásahov do života vyvoleného národa. Jahve si vyvolil a požehnával patriarchov (porov. Dt 9,5), vyslobodil Izrael z Egypta (porov. Dt 4,32-40; 9,26 a i.), sprevádzal a ochraňoval ho na ceste po púšti (porov. Dt 8,1-6), voviedol ho do „zasľúbenej zeme“ (porov. Dt 8,7-10; 11,10-12), aby sa mu v nej dobre vodilo (porov. Dt 4,40; 5,16.29.33; 6,3.18.24 a i.), a prisľúbil mu mnoho ďalších mimoriadnych milostí a dobrodení (porov. Dt 7,13-15).
Dôkazom osobitnej Božej priazne voči Izraelu boli aj prisľúbenia, že mu Jahve pošle prorokov, ktorí budú hovoriť v jeho mene (porov. Dt 18,15-18), že si vyvolí a postaví na čelo svojho ľudu kráľa (porov. Dt 17,15) a že bohoslužba sa bude konať iba na mieste, ktoré si vyvolí sám Pán (porov. Dt 12,4-14). V jednotlivých udalostiach dejín vyvoleného národa dal Jahve svojmu ľudu nielen „vidieť“ svoju božskú moc (porov. Dt 1,19.31; 3,21.24; 4,3.9.35; 5,24; 7,19; 10,21; 11,2.7), ale mu dal aj schopnosť správne „chápať“ zmysel týchto mimoriadnych Božích zásahov do jeho životných osudov (porov. Dt 29,1-3). Preto izraelské „krédo“ - založené na vyznávaní veľkých Božích činov v prospech svojho ľudu - je teologickou konštantou Deuteronómia.
Všetci biblickí proroci vysvetlení za 18 minút
Pánovi zástupcovia a Boží ľud
Ďalším prejavom Jahveho zásahov do života izraelského národa sú Pánovi zástupcovia - zvestovatelia Božieho slova a Božej vôle. Osobitnú úlohu v tomto ohľade zohral Mojžiš (porov. Dt 34,10-11), v ktorej po ňom pokračoval Bohom daný Mojžišov zákon, proroci (porov. Dt 18,15) a istým spôsobom aj leviti (porov. Dt 33,8). Týmto spôsobom mal izraelský ľud pochopiť, že Jahve je Boh, ktorý ustavične prebýva v jeho strede (porov. Dt 4,7), je Boh zmluvy (porov. Dt 26,16-19) a jediný Boh a Pán (porov. napr. Dt 5,6; 6,4).
Vonkajším znakom viery v jediného Boha malo byť zachovávanie predpisov o jednote svätyne (porov. Dt 12,1-14) a celého Zákona (porov. Dt 1,5; 5,31; 6,1) ako jedinej normy života a konania izraelského ľudu (porov. najmä Dt 10,12-13).
Hoci Jahve je Bohom všetkých národov, Izrael zakúsil, že si ho jediný Pán, Boh, vyvolil za svoj vlastný ľud (porov. Dt 7,6; 28,10). Staral sa oň ako otec o svojho syna (porov. Dt 1,31) a zahŕňal ho nezaslúženými dobrodeniami. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje 8. kapitola Deuteronómia, ktorá obsahuje hlbokú teologickú meditáciu o Jahveho ochrane Izraela na púšti (Dt 8,1-6) a chválospev na zasľúbenú zem (Dt 8,7-10), ktorú mu chce dať do vlastníctva (porov. Dt 9,1-6).
Práve preto, že ho Jahve vyslobodil z egyptského otroctva a voviedol do zasľúbenej zeme, musel mu Izrael obetovať prvotiny všetkých plodín Kanaánu (porov. Dt 26,1-11) a sláviť pamiatku spásnych udalostí vyslobodenia z Egypta ako sviatky (porov. Dt 16,1.3.12). Musel tiež zachovávať sobotňajší deň (porov. Dt 5,15) a brať osobitný ohľad na potreby biednych a cudzincov (porov. Dt 10,19; 24,18-22), dokonca aj v prípade Egypťana (porov. Dt 23,8).
Láska, vďačnosť a zodpovednosť
Viera v jediného Boha vyžadovala od Izraela, aby svojím životom podľa Zákona dokazoval svoju vďačnosť a vernosť Jahvemu. To neznamenalo len vyhýbať sa akémukoľvek kompromisu s pohanskými národmi a ich božstvami (porov. napr. Dt 4,9; 6,14-15; 12,29-31; 17,3), ani verne zachovávať zmluvu a všetky predpisy Zákona (porov. Dt 5,29; 6,2.24; 8,6; 10,12 n.; 11,22; 19,9 a i.), ale predovšetkým „milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6,5). Prikázanie a náuka o láske k Bohu je základným a charakteristickým znakom deuteronomického zákonodarstva a duchovného života (porov. Dt 10,12; 11,1.13.22; 13,4; 19,9; 30,6.16.20).
Láska, ktorá vyžaduje konkrétne prejavy viery a poslušnosti voči Zákonu, zaväzovala nielen Izrael ako celok, ale aj svedomie jednotlivca, ktorý je pred Bohom zodpovedný za svoje činy (porov. napr. Dt 24,16). Pojem osobnej zodpovednosti, ktorý nezavrhuje, ale koriguje kolektívnu zodpovednosť (porov. Dt 5,10), hoci pochádza z prostredia prorokov (porov. napr. Jer 31,29-30; Ez 14,12-23; kap. 18; 33,10-20), je v biblickom zákonodarstve exkluzívnou novotou Deuteronómia.
Súcit a náboženská výchova
Zvláštnu pozornosť si zasluhujú zákony, ktoré vyžadujú patričnú citlivosť pre potreby chudobných, sirôt, vdov a cudzincov. Svedčia o tom predpisy o trojročnom odovzdávaní desiatkov (porov. Dt 14,28-29), zákon o sabatickom roku (porov. Dt 15,1-2.7.11), o prepustení otrokov (porov. Dt 15,12-18) a rôzne iné nariadenia (porov. napr. Dt 23,20; 24,12-15.19-22). Táto veľká humánnosť a súcitnosť voči najslabším a najbiednejším sociálnym vrstvám, ako aj kladný vzťah a úcta k prírode a zvieratám, sú charakteristické pre Deuteronómium.
Deuteronómium je prvým biblickým spisom, ktorý zdôrazňuje náboženskú výchovu (porov. Dt 6,6-7.20-25; 11,19) a poukazuje na to, že zachovávanie Zákona je ľahké (porov. Dt 30,11-14). Pritom však zdôrazňuje, že Boh rešpektuje slobodnú vôľu človeka pri voľbe medzi požehnaním a kliatbou (porov. Dt 11,26-28), medzi životom a smrťou (porov. Dt 30,15-20), ktoré sú odmenou za verné zachovávanie Zákona alebo trestom za jeho prestúpenie. Putovanie po púšti sa pokladá za čas výchovy a dospievania Izraela vo viere, keď Jahve učil Izrael ako otec svojho syna a skúškami i prejavmi svojej dobroty chcel zistiť, či mu je ľud verný a či zachováva jeho Zákon.
Vplyv Deuteronómia na Bibliu a vieru
Toto dielo má v Biblii veľmi dôležité miesto. Nielen preto, že židovská tradícia v ňom zachovala svoje základné krédo „Šema Jisrael“: „Pán je náš Boh, Pán jediný!“ (Dt 6,4), ani len preto, že Ježiš z neho cituje hlavné prikázanie lásky (porov. Mk 12,29; Mt 22,37; Lk 10,27 s Dt 6,5). Jeho dôležitosť spočíva predovšetkým v tom, že biblická tradícia, ktorá oživuje Deuteronómium, mala hlboký vplyv na iné starozákonné spisy.
Často sa poukazuje na podobnosť jeho typických tém s posolstvom proroka Jeremiáša, ktorý pôsobil hneď po Jošiášovej náboženskej reforme. Ide napríklad o zabudnutie na Božie dobrodenia (porov. Jer 2,4-7 s Dt 6,10-13), obriezku srdca (porov. Jer 4,4 s Dt 10,16) či novú zmluvu.
V štýle sa javí nápadná podobnosť s rečami a úvahami, ktoré zdôrazňujú dôležité etapy izraelských dejín v knihách Jozue (porov. kap. 1 a 23), Sudcov (porov. 2,6-3,6), v Prvej knihe Samuelovej (porov. kap. 12) a v knihách kráľov (porov. 1 Kr 8; 2 Kr 17). V tejto skupine kníh sa Deuteronómium pokladá za kľúč pre správne chápanie celých dejín Izraela. Téma voľby „dvoch ciest“, z ktorých jedna vedie do zatratenia a druhá do života (porov. kap. 30), mala dôležitú funkciu nielen v mravnej náuke judaizmu, ale aj v Ježišovom posolstve.
Základ morálky a činorodá láska
Deuteronómium nie je len zbierkou predpisov a zákonov, ale aj predmetom hlbokej úvahy o Jahveho zásahoch do života a dejín svojho ľudu, čo je základom poslušnosti jeho Zákona. Aj u veriaceho človeka motivuje zachovávanie Božích prikázaní vedomie Božích dobrodení a zodpovedná vďačnosť za jeho dary a milosti.
V dnešnej dobe, keď sa veriaci pýtajú na základ morálky, Deuteronómium podáva skvelý príklad zákona, ktorý sa človeku nevnucuje zvonku, ale ktorý ho povzbudzuje k úvahe a k rozhodnutiu srdca. Ide teda o morálku založenú na rozumovom poznaní a náboženskom presvedčení, ktorá je zrejmá, zrelá a je opravdivou múdrosťou.
Morálka podľa Deuteronómia je však predovšetkým morálkou založenou na činorodej láske. Láska k Bohu angažuje človeka vo všetkých oblastiach ľudskej existencie, od politiky po hygienu, od spoločenského a rodinného života po osobné vzťahy k blížnemu, ba až po rešpektovanie zvierat a prírody.