Svätá Katarína Sienská je jednou z najvýraznejších a najvplyvnejších postáv európskej kresťanskej histórie, ktorej život a dielo dodnes inšpirujú milióny ľudí. Jej odkaz prekračuje hranice času, pričom jej učenie, mystické skúsenosti a neúnavné úsilie o reformu Cirkvi rezonujú aj v súčasnej dobe. Narodila sa v roku 1347 v talianskej Siene, do početnej rodiny farbiara. Jej plné meno bolo Katarína, dcéra farbiara Giacoma di Benincasa zo Sieny a Lapy di Puccio di Piagente. Presnejšie, narodila sa 25. marca roku 1347 a bola predposledná z 24 detí, prípadne podľa iných zdrojov dvadsiate piate dieťa v rodine farbiara vlny. Ctihodná Lapa v roku 1347 porodila dvojičky, z ktorých jedno pomenovali Katarína a to druhé Johanna.
Jej hrob, ktorý sa nachádza v úctyhodnej bazilike Santa Maria sopra Minerva v Ríme, je dodnes cieľom mnohých pútnikov, ktorí prichádzajú z celého sveta. Katarína zomrela vo veku 33 rokov 29. apríla 1380 v Ríme. Cirkev ju v priebehu storočí postupne vyzdvihovala: jej rodák Pius II. ju v roku 1461 povýšil na ctihodnú, svätý Pavol VI. ju v roku 1970 vyhlásil za učiteľku Cirkvi (spolu so sv. Teréziou od Ježiša) a svätý Ján Pavol II. ju v roku 1999 vyhlásil za patrónku Európy (spolu so sv. Benediktou od Kríža, Editou Steinovou, a sv. Brigitou Švédskou). V Taliansku sa svätá Katarína teší osobitnej úcte: pápež Pius XII. ju vyhlásil za patrónku Talianska (spolu so sv. Františkom z Assisi) a mesto Rím ju uctieva ako spolupatrónku mesta (spolu s apoštolmi Petrom a Pavlom a sv. Filipom Neri). Aj ďalšie mestá, ako napríklad Varazze a, samozrejme, Siena, ju majú za svoju patrónku. V roku 1866 ju pápež Pius IX. vyhlásil za spolupatrónku mesta Rím. Jej sviatok pripadá na 29. apríla. Katarína Sienská je tiež patrónkou zdravotných sestier a farských sekretárok.
Mystické Začiatky a Vzťah k Bohu od Útleho Veku
Katarína už v útlom veku prejavovala hlbokú zbožnosť a mimoriadnu vnímavosť pre duchovné zážitky. Už ako šesťročná mala prvé mystické zážitky - videla strážnych anjelov, ktorí chránia ľudí pred zlom. Keď sa vracala s bratom z mesta domov, nad bazilikou sv. Dominika videla Pána Ježiša oblečeného do kňazského rúcha a okolo neho bielo odeté osoby, medzi ktorými spoznala sv. Petra, Pavla a Jána. Toto videnie Katarína chápala ako jej povolanie k nasledovaniu Krista. Svoj život bez váhania zasvätila jemu, a to ešte v detskom veku. Toto sa stalo podľa legendy, keď mala sedem rokov, kedy mala po mystickej skúsenosti zasvätiť svoje panenstvo Ježišovi Kristovi a prežiť viaceré videnia.
Predstavme si tú situáciu. Mesto plné zhonu, ľudia nakupujú, prechádzajú sa, počuť bežný mestský hluk (žiadne ticho kostola) a práve v tomto mestskom zhone stojí malé dievčatko a upiera zrak na Kráľa kráľov. Zakaždým, keď si predstavíme túto situáciu, ma napĺňa úžas a zároveň radosť. Čo ak sme aj my povolaní k rovnakej mystickej skúsenosti, akú prežila malá Katarínka? Vidieť a stretnúť Ježiša aj mimo chrámov, mimo nášho času vyhradeného na modlitbu. Uvedomovať si jeho prítomnosť aj na rušných uliciach miest cestou do práce, školy, obchodu, … Vidieť a stretnúť Ježiša vo všedných situáciách našich dní, v druhých ľuďoch, s ktorými počas bežného dňa prichádzame do kontaktu. Možno práve to je výzva a zároveň pozvanie, pri ktorom nám môže byť sv. Katarína nápomocná.
Katarína už v útlom veku prejavovala popri svojej veselej mysli pevný charakter, nábožnosť, láskavosť a veľkú trpezlivosť, keď sa s ňou zle zaobchádzalo. Keď mala Katarína štrnásť rokov, jej matka na to myslela, ako by to krásne dievča najlepšie mohla vydať - začala ju nádherne obliekať, aby tak jej spanilosť mládencom ešte viac do očí padala. Katarína však už učinila sľub, že ostane pannou a všetky tie nádherné šaty nosiť nechcela. Ba čo viac, aby ju do toho vydaja nenútili, sama si ostrihala bujné vlasy. Zamýšľaný spôsob života však Katarínu priviedol ku konfliktom s jej rodičmi, ktorí ju chceli vydať. Matkin tlak sa Katarína rozhodla vyriešiť ostrihaním si vlasov.
Ostatní ju vtedy začali sužovať. Každý ju bral na ľahkú váhu - vzali jej izbičku, aby sa nemohla osamote modliť, v kuchyni musela pracovať ako slúžka, aby prišla na iné myšlienky a tú veľkú pobožnosť vypustila z mysle. Ona z lásky k Pánu Ježišovi potichu a trpezlivo znášala útlak vlastnej rodiny a i naďalej bola stále veselá. „Som presvedčená,“ povedala napokon, „že Boh prijal môj sľub panenstva; a Boha musím poslúchať viac než ľudí; radšej teda všetko pretrpím, než by som sa vzdala svojho úmyslu, a i keby ste ma vyhnali z domu, Pán, ktorému som sa zasľúbila, mi nedá zahynúť.“
Táto jej trpezlivosť a odhodlanosť, poníženosť a odovzdanosť do vôle Božej napokon prekonali svetský úmysel jej rodiny. Prísny otec rozpoznal v tejto poníženej vytrvalosti znamenie opravdivého povolania a rozkázal, aby jej už dali pokoj, aby mohla viesť nábožný život, ako sa jej páči; a tvrdil, že to celej rodine prinesie väčšie požehnanie, než keby sa vydala a viedla svetský život.
Vstup do Rehole a Život v Službe Blížnym
Keď svätá panna dosiahla 18. rok života, vstúpila do tretieho rádu sv. Dominika, ktorého členovia zaväzovali sa k niektorým pravidlám, hoci do kláštora nevstúpili. Ako šestnásťročná sa stala dominikánskou terciárkou, čiže dominikánskou laičkou. Silno priťahovaná dominikánskou spiritualitou už ako 16-ročná vstúpila medzi tzv. mantelánky, zbožné dominikánske terciárky v meste. I napriek tomu začala žiť asketicky a nasledujúce 4 roky vychádzala z cely spravidla len preto, aby mohla byť prítomná na bohoslužbách.
Tomáš della Fonte bol jej o desať rokov starší bratranec, ktorý bol dominikánom a jej prvým spovedníkom. S jeho pomocou bola prijatá ku kajúcim sestrám sv. Dominika.V nasledujúcich rokoch žila podľa zvykov mantelánok v dome svojich rodičov, ale úplne uzavretá v cele svojho srdca, ako ju to naučil sám Pán Ježiš v jednom z mnohých videní, ktoré mladá terciárka mala. Z domu vychádzala len na svätú Omšu a na stretnutia svojej rehoľnej komunity.
Katarínin denný život sa odohrával väčšinou na štyroch miestach: v kostole sv. Dominika, vo svojom dome, v nemocnici „della Scala“ a v leprozáriu sv. Lazára, kde ošetrovala tých najznetvorenejších malomocných. Mala mystické zážitky a dostávala sa do extázy, mala videnia Ježiša Krista, Panny Márie a svätých. V jednom jej videní ju Kristus žiadal, aby sa venovala apoštolátu. Počas dospievania sa často utiekala do samoty, aby sa modlila a konala pokánie, čím sa dostávala do neustálych konfliktov so svojou matkou.
Dôležitá zmena v živote svätice nastala v roku 1368 - Katarína mala vtedy 21 rokov - keď mala videnie svojho mystického manželstva s Pánom. Ježiš, jej mystický manžel, ju krátko nato v ďalšom videní poveril, aby sa zo všetkých síl venovala skutkom lásky a obrátenia hriešnikov. Počnúc svojou rodinou Katarína postupne rozširovala pole svojej pôsobnosti, najmä v nemocniciach v Siene. Do svojej charitatívnej činnosti zahŕňala čoraz viac ľudí: na jednej strane sa starala o svoju rehoľnú komunitu, ale aj o rehoľníkov, klerikov a laikov, ktorí postupne vytvorili Famigliu, v ktorej ju aj starší ľudia s láskou a úctou nazývali Matkou. Pre svoju zbožnosť a prísny asketizmus rýchlo získala širokú povesť. Pod duchovným vedením dominikánov, vrátane svojho bratranca Tommasa della Fonte, sa naučila čítať a nadviazala kontakty s členmi rôznych reholí (dominikáni, františkáni, augustiniáni). Postupne sa okolo nej zhromaždila tzv. „Famiglia“.
Jej charitatívna činnosť a charizma viedla mnohých ľudí k hlbokému obráteniu a bola sprevádzaná zázrakmi. V dôsledku toho sa jej sláva čoskoro rozšírila aj mimo Sieny a Toskánska na celý Taliansky polostrov. Bola neustále povzbudzovaná k návratu pápeža do Ríma z Avignonu.
Príbehy z Jej Služby
Keď Katarína dosiahla 15. rok, venovala sa už celkom Božej službe a najčistejšej láske k blížnym. Z tých čias sa zachoval takýto príbeh - čo si vtedy vytrpela a ako to vedela znášať: V Siene bývala chudobná malomocná pani. V nemocnici ju nik nechcel opatrovať, aby sa nenakazil, ba áno, mala byť už dokonca i z mesta vyhnaná. Keď sa o tom dozvedela Katarína, hneď sa rozhodla, že sa jej ujme - každý deň jej prinášala všetko potrebné, obsluhovala ju a opatrovala. Čím viac táto chorá žena požívala obetavú lásku od svätej panny, tým viac prejavovala surový nevďak a zlosť voči nej. Keď sa hneď nevyhovelo jej žiadosti, nadávala sv. Kataríne a také veci jej do očí vravela, ktoré ju museli mrzieť a bolieť. Svätá panna sa vždy vyhovárala, napríklad, že sa trochu omeškala v kostole a podobne, akoby bola slúžkou a tá tvrdohlavá žobráčka kňažnou; a tak dlho ju opatrovala, kým neumrela.
Sv. Katarína umŕtvovala svoje telo, nejedávala žiaden mäsitý pokrm a živila sa iba zeleninou a ovocím. Neskôr prestala jesť i to a sýtila sa len prijímaním Najsvätejšej sviatosti oltárnej.K týmto členom tretieho rádu patrila aj istá osoba menom Palmerina, ktorá bola svätuškárka, ale v zlom zmysle tohto slova - modlila sa veľa, áno, aj majetok svoj obetovala pre nábožné ciele, pri tom všetkom však ostala plná pýchy a zlosti. A táto osoba tak nenávidela sv. Katarínu, že kedykoľvek ju zazrela, alebo len počula jej meno, hneď ju schytili kŕče. Neprestajne ju ohovárala a nadávala jej. Katarína sa usilovala miernym spôsobom priviesť túto zlú osobu na iné myšlienky, všetko však márne. Keď Palmerina ochorela a Katarína sa ponúkla, že ju bude opatrovať, ona v zúrivom hneve kričala, aby ju vyhnali von z domu. Už mala umrieť, a neprijmúc sväté sviatosti, umierala tri dni a tri noci. Medzitým Katarína neprestávala sa za ňu modliť, aby bol Boh k jej duši milostivý. A láskavý Boh vyslyšal prosbu svojej vernej služobnice. Dopustil, že tá umierajúca nekajúcnica sa spamätala, hriechy oľutovala a len potom blahoslavene usnula.
Boh však poslal na Katarínu ešte ťažšiu skúšku trpezlivosti. Istá Andrea, sestra tretieho rádu, dostala raka na prsiach. Táto choroba je nielenže škaredá na pohľad, ale šíri okolo seba aj neznesiteľný zápach - preto k nej nechcel nikto ísť, aby ju ošetroval. Katarína sama sa ponúkla, že ju bude opatrovať. Choroba mávala zdĺhavý priebeh, no Katarína neunavila sa vo svojej trpezlivosti, s ktorou nepeknú ranu čistila a obväzovala, nejavila pri tom ani najmenší odpor, až ju nemocná začala obdivovať. Čím dokonalejšia je nejaká kresťanská duša alebo skutok, tým menej to diabol dokáže zniesť, a snaží sa, aby ich znivočil. To možno pozorovať aj v živote sv. Kataríny. Keď raz obväzovala ranu nemocnej, diabol v nej spôsobil takú nevoľnosť, že sa musela dať do vracania. Sv. panna, aby potrestala svoje krehké zmysly, naklonila svoju tvár k tej páchnucej rane a dovtedy držala nos a ústa celkom blízko, kým odpor nevymizol. Zlý duch pokúšal tiež chorú, aby aj ona trápila sv. pannu. Keď sv. Katarína pri nej celý deň nesedela, hneď si myslela, že sa niekde s nejakým mužom zabáva, veru takéto a ešte aj hanebnejšie veci o nej rozširovala. Keď to iné sestry počuli, preklínali Katarínu, že sa tak pokazila. A ona im ticho odpovedala: „Verte, sestry, že som skrze milosť Pána Ježiša Krista pannou.“ Na chorú zlého slovka nepovedala, a na všetko obviňovanie odpovedala: „Som pannou.“ Pokojne obsluhovala chorú a len prosila Boha, aby každú hanu od nej odvrátil.
Pán jej odpovedal zjavením. Kristus Pán stál pred ňou, v pravej ruke mal zlatú korunu, perlami a drahokamami ozdobenú, v ľavej tŕňovú korunu, a takto k nej prehovoril: „Milá moja dcéra, musíš byť obidvoma týmito korunami ozdobená; sama si vyvoľ, ktorú chceš nosiť tu na zemi, tá druhá ti potom ostane po smrti.“ Katarína odpovedala: „Pane, veď som tebe už dávno obetovala svoju vôľu, že ale žiadaš, aby som si zvolila, tak volím navždy v tomto živote rovnať sa Tvojmu utrpeniu.“ A chytila oboma rukami tŕňovú korunu a takou silou si ju na hlavu nasadila, že jej tŕne do pokožky hlavy vnikli, a keď to videnie pominulo, ešte dlho tú bolesť cítila.
Keď sa o tých klebetách dozvedela matka sv. panny, prišla ku Kataríne a v zlosti jej riekla: „Či som ti už mnohokrát nezakázala, aby si tú smradľavú ženštinu neobsluhovala: teraz máš za to odmenu, tým sa ti odvďačila, že ťa do zlej povesti medzi ľuďmi priviedla. Ak k nej ešte budeš chodiť, nie si viac mojou dcérou!“ Svätá panna si kľakla pred matku a ticho riekla: „Milá matka: aj Pán Boh neprestáva denne dobre činiť hriešnikom, hoci mu nevďakom odplácajú. A Spasiteľ na kríži priniesol spáse svetu v tú hodinu, keď Ho potupili. Keby som tú chorú opustila, musí pre nedostatok ošetrovania zahynúť. Je omámená diablom, s Božou pomocou snáď zase príde k sebe.“ Takto prosila svätá ako o nejakú milosť, aby svojej ohováračke ďalej slúžiť a dobre činiť smela.
Napokon aj táto prišla k rozumu a uznala, ako veľmi sv. Kataríne ublížila. S plačom ju odprosovala. Sv. panna ju zase objímala a tešila kajúcnicu, ktorá každému, kto k nej prišiel, s plačom vyznávala svoj ohavný hriech a tvrdila, že Katarína je nielen nevinná, ale i svätá. Ako veľmi sa páčila Pánovi takáto veľká trpezlivosť, to sa ukázalo zvláštnym výjavom. Keď raz Katarína išla domov z kostola, postretol ju mladý, celkom biedne oblečený muž, ktorý prosil o odev. Katarína nemala pri sebe nič, ale povedala tomu chudákovi, aby trochu počkal. Odbehla na stranu, tam si vyzliekla sukňu a dala ju tomu žobrákovi. Ten s tým nebol spokojný a chcel rovno košeľu. Katarína mu teda riekla, aby šiel s ňou domov, že mu dá košeľu. Doma vybrala zo skrine, v ktorej bolo otcovo a bratovo oblečenie, košeľu a darovala žobrákovi. Ale žobrák ďalej doliehal: „Čo si mám počať s tou sukňou, niet na nej rukávov.“ Katarína bez náznaku nevôle odpárala z druhých šiat rukávy, prišila a dala žobrákovi. Ten však akoby v dotieravosti ešte rástol, prosil teraz pre svojho druha, ktorý leží v nemocnici. Tu už nemohla dať zo svojho, a z majetku domácich si už netrúfala. Prosila preto o odpustenie, že už viac dať nemôže. V noci, keď sa modlila, zjavil sa jej Pán Ježiš v podobe toho žobráka s tým rúchom v ruke, ktoré mu darovala - a ono bolo perlami a drahokamami ozdobené; a vyjavil jej, ako sa mu to páči, čo učinila.
Úloha Kataríny v Cirkevnej Kríze a Jej Prorocký Hlas
Katarína žila v 14. storočí, v období poznačenom nepokojmi a rôznymi nábožensko-spoločenskými ťažkosťami. Európa, v ktorej Katarína žila, bola veľmi podobná tej našej, poznačená násilím a neistotou z budúcnosti: pápež sa utiahol do Avignonu, čo rozdelilo Cirkev a spoločnosť, mestá trápil čierny mor, poklesla vitálnosť v Cirkvi, objavovala sa kríza náboženského života a strata zmyslu. Katarína sa nepoddala týmto ťažkostiam. Rozhodujúcim spôsobom vstúpila do živých ekleziálnych a spoločenských polemík svojej doby.
Vedenie dominikánskej rehole rozhodlo, že úradne preskúma náuku a jej činnosť. Vyšetrovanie sa skončilo plným uznaním Kataríninej pravovernosti. Rehoľa jej určila duchovného vodcu, bol to dominikán Raimondo da Capua (neskôr bl. Raymond z Capuy, hlava dominikánskeho rádu, ktorý napísal jej životopis Legenda Maior). Z Kataríny sa stal Boží posol, cítila vnútorné vnuknutie, že musí napraviť rozbroje v Cirkvi.
Katarína bola aj vo svojej dobe známou osobou. Keď sa roku 1375 Florenťania so Sienou, Luccou a ďalšími italskými republikami vzbúrili proti pápežovi, sv. panna sprostredkovala milosť u Gregora XI. pre zblúdilcov, ktorí sa aj k poslušnosti voči sv. stolici opäť vrátili. Svojimi listami sa obracala k pápežovi, biskupom a k významným osobnostiam všetkých kútov nielen Talianska, ale aj iných krajín. Osobne alebo prostredníctvom listov sa obrátila na náboženské a politické autority a jasne im pripomenula ich chyby a kresťanské povinnosti. Neváhala vyzvať pápeža, aby nabral odvahu a vrátil sa do Ríma. Z kláštora, kam sa uchýlila, zasielala Sv. Otcovi do Avignonu prosebné listy, plné pravdy a vznešeného oduševnenia za Cirkev, ako aj kardinálom, aby pápežský dvor, ktorý už celých 70 rokov prebýval v meste Avignon vo Francúzsku, vrátil naspäť do Ríma.
V roku 1376 opustila rodnú Sienu a vydala sa so svojou družinou na cestu do Avignonu. Rokovala medzi pápežom a Florenciou, ktorá začala organizovať ozbrojený boj proti cirkevnému štátu, teda proti pápežovi. Na audiencii u pápeža hovorila nielen o mieri, prihovárala sa aj za reformu Cirkvi, ale aj o vyhlásení výpravy proti Turkom. Prosila tiež pápeža, aby sa vrátil do Ríma, lebo veriaci chcú mať svojho biskupa v Ríme. Presvedčivou výrečnosťou opisovala nebezpečenstvo rozkolu, ktoré v Itálii hrozí Kristovej Cirkvi. Sv. Otec jej žiaľu plnému volaniu vyhovel a 17. januára 1377 sa vrátil naspäť do Ríma. Hoci Katarína túto myšlienku neiniciovala, jej vplyv na Gregorovo rozhodnutie vrátiť stále sídlo pápežov do Ríma, je dodnes predmetom odbornej diskusie.
Aj v nasledujúcom období Katarína vytrvala vo svojom úsilí o krížovú výpravu, ktorej motív sa často opakuje v jej listoch. V roku 1375 odišla do Pisy, kde mala počas extázy v kostole získať stigmy, ktoré ale boli viditeľné len pre ňu. Od novembra 1378 až do svojej smrti bývala v Ríme, kde podporovala pápeža Urbana VI. v rámci snáh o skončenie novovzniknutej pápežskej schizmy. Rozosielala listy a výzvy európskym osobnostiam a panovníkom. Množstvo informácií sa dostalo von len cez jej spovedníka bl. Raymonda z Copuy.
Mystické Zjavenia a Vnútorný Život
Katarína prežívala počas svojho života rad mystických zjavení a duchovných skúseností. Jedno z najvýznamnejších zjavení, ktoré Katarína zažila, bolo mystické zasnúbenie s Kristom, ku ktorému došlo, keď mala asi sedemnásť rokov. Podľa jej vlastných slov bolo toto zjavenie spojené so znamením - Kristus jej nasadil na prst zásnubný prsteň, ktorý bol však viditeľný iba pre ňu. Katarína mala tiež viaceré vízie, v ktorých sa jej zjavoval Ježiš Kristus alebo svätci. Tieto zjavenia boli pre ňu často zdrojom duchovného potešenia a povzbudenia. Podobne ako iní stredovekí mystici, aj Katarína mala vízie, ktoré zobrazovali peklo, očistec a nebo. Dôležitou súčasťou jej mystickej skúsenosti boli jej rozhovory s Bohom, ktoré boli neskôr zaznamenané vo forme knihy známej ako „Dialóg“. Katarína Sienská svoje mystické skúsenosti využívala ako nástroj pre hlbšie porozumenie Božej vôle a ako prostriedok na posilnenie svojej služby iným. Mala neviditeľné stigmy počas života a viditeľné v čase smrti.
Kristus vo videní hovoril ku sv. Kataríne o svojej túžbe poslať ju do sveta a vykonávať reenvanjelizáciu. Vo svojej skromnosti sa ho spýtala, prečo si vybral ju, ženu, keď to muži nebudú považovať za dobré a tiež, keď nie je dobré, aby sa podľa nej príliš miešali ženy a muži. Ježišova odpoveď je veľmi výrečná: „Musíš vedieť, že v týchto posledných dňoch nastal taký rozmach pýchy a to najmä u mužov, ktorí si o sebe myslia, že sú takí učení alebo múdri, že moja spravodlivosť ich nedokáže viac strpieť bez toho, aby na nich neuvrhla taký trest, ktorý by ich uvrhol do zmätku… Aby som zarazil ich aroganciu, pozdvihnem ženy, nevedomé a krehké vo svojej prirodzenosti, ale obdarené silou a božskou múdrosťou. Potom, ak prídu k sebe a objavia pokoru, budem s nimi zaobchádzať s najvyšším milosrdenstvom. Najmä s tými, ktorí podľa milosti, ktorou boli obdarovaní a obdržali moje učenie, ponúknu samých seba v celej svojej zraniteľnosti, ale ako špeciálne vybrané nádoby a úctivo ho nasledujú… V skutočnosti je to len o tom, že kto sa povyšuje, bude ponížený.“
V inej extáze k nej Boh hovorí o „učených“, ktorí vedú ľudí do zatratenia, pretože neinterpretujú Sväté Písmo vo svetle, ktoré dáva Duch Svätý tým, ktorý Boha milujú nadovšetko. Každé svetlo, ktoré pochádza z Písma, pochádza práve z tohto svetla Ducha Svätého. Preto ľudia pochabí, pyšní a vzdelaní oslepnú, aj keď sú v tomto svetle, pretože pýcha a sebecká láska im ho zastrela. Zakúsia len zopár stránok z celej hory kníh a nikdy k nim neprenikne podstata Písma, pretože si zastreli svetlo, ktorým bolo Písmo sformované a hlásané. „…a človek nemôže zdieľať s ostatnými, čo nemá v sebe. A keďže tieto osoby žijú v tme, tak často aj Písmo zdieľajú v tejto tme. Opak nájdete v mojich služobníkoch, ktorí často hladní zdieľajú toto svetlo a túžia po spáse druhých.“ Podľa sv. Kataríny, lekárky Cirkvi, je pravou exagézou túžba po spáse duší a duch posväcovania ostatných, aby nestratili večnosť.
Táto prorocká línia v kontexte žien sa opätovne objavuje v histórii Cirkvi. Explózia mariánskych zjavení, a teda „zjavení ženy“ a výrazná dominancia vizionárov ženského pohlavia, vrátane úplne malých dievčat, je tak ľahko na odpis „učenými“, ako bola vo svojom čase sv. Katarína. Katarína mala počas celého svojho života každodenné návštevy z Neba, čo učení jednoducho vysmiali ako nemožné. Ovocím mnohých mariánskych zjavení a pôsobenia ženských mystičiek je, že veriaci obnovujú svoje životy napriek hlásaniu evanjelia v tme z nejednej kazateľne, ktorá odmieta alebo umenšuje Božiu moc v Písme. Cez moderné mariánske zjavenia, rešpektujúc autoritu biskupov a Vatikánu, veriaci znovu objavujú autenticitu Nového, ale aj Starého zákona. Rastú vo viere a v láske k Ježišovi Kristovi, ktorý sa pre nich stal skutočnejším práve kvôli žene, ktorá ukazuje priamo na Ježiša, nie na seba.
Teologické Dielo a Odkaz
Katarína nemala formálne vzdelanie, ale napriek tomu patrí medzi najväčších teológov svojich čias. Hoci nikdy nemala formálne teologické vzdelanie, stala sa jednou z najvýznamnejších duchovných osobností stredoveku. Po sebe zanechala bohaté dielo, ktoré nám umožňuje poznať jej učenie. Jej zachované písomnosti nepísala priamo ona, ale diktovala ich pisárom. Boli to jej duchovní priatelia a žiaci. Medzi nimi bol aj jej duchovný vodca, bl. Raymond z Kapuy. Komponovala tiež svoju knihu Dialóg napísanú v štyroch traktátoch, ktorú zamýšľala ako svoj duchovný testament pre svet.
Jej dielo je predovšetkým zbierka 381 listov, 26 modlitieb a 4 traktátov, ktoré tvoria hlavné dielo známe ako „Dialóg božskej Prozreteľnosti“ (tal. Dialogo della Divina Provvidenza). Tento Dialóg je spisom, vďaka ktorému bola v roku 1970 vyhlásená, ako prvá žena v dejinách, za učiteľku Cirkvi. Ide o výmenu otázok a odpovedí medzi Katarínou a tajomným Božím hlasom, ktorý v hĺbke jej duše odpovedá na otázky týkajúce sa najdôležitejších problémov ľudstva. Modlitby, ktoré sa nám zachovali, nediktovala, ale keďže mala zvyk modliť sa nahlas, jej učeníci zapisovali to, čo hovorila. Najdôležitejším súdobým dielom mapujúcim Katarínin život je latinský životopis (legenda) Legenda beatae Catharinae Senensis (tzv. Legenda Maior) od Raymonda z Capuy z roku 1393. Dielo bolo spísané na základe Raymondových vlastných spomienok a svedectiev Kataríniných blízkych priateľov, rodiny a ďalších súčasníkov.
Katarínine Listy sú veľmi dôležitým literárnym a historickým materiálom. Adresovala ich skoro všetkým spoločenským vrstvám: dvom pápežom, panovníkom, ale aj jednoduchým remeselníkom či členom svojej rodiny. Jej zbierka obsahuje aktuálne 381 listov. Štýl týchto listov je prekvapujúci: Katarína hovorí s veľkou silou a naliehavosťou a zároveň adresáta povzbudzuje sladkými a presvedčivými slovami, aby vždy plnil vôľu Pána. Potvrdzuje, že scrive nel sangue di Cristo („píše v Kristovej krvi“) a mnohé listy končí zvolaním Gesù dolce, Gesù amore („sladký Ježišu, Ježišu láska“).
Vo svojich listoch pápežom spája synovskú a poslušnú lásku - veľmi charakteristický je výraz il dolce Cristo in terra („sladký Kristus na zemi“), ktorý často používa na označenie rímskeho pápeža - s požiadavkami, ktoré bez váhania predkladá: príkladný osobný život, reforma zvykov - najmä u pápežových spolupracovníkov -, návrat pápeža do Ríma, pokoj a harmónia v pápežských štátoch a spoločné úsilie, počnúc pápežom, o oslobodenie svätých miest a kresťanov vo Svätej zemi.
Jadro Učenia: Poznanie Boha a Seba Samého
Čím môže Katarína Sienská osloviť súčasného človeka? Aký význam má jej učenie v dnešnej dobe? Katarína bola ženou veľkých túžob. Túžila po poznaní pravdy. Často si kládla otázku o vlastnej identite: „Kto som?“ Táto otázka znepokojuje aj mnohých ľudí dnešnej doby. Ich hľadanie je však často poznačené obavou o svoj blahobyt či sebarealizáciu. Blahoslavený Rajmund z Kapuy opisuje udalosť, keď sa Kataríne v období jej vstupu do rehole zjavil Ježiš a pýtal sa jej: „Vieš, kto si ty a kto som ja? Ak pochopíš tieto dve veci, budeš blahoslavená.“ Bez toho, aby jej dal čas na rozmyslenie, pokračoval: „Ty si tá, ktorá nie si, Ja som ten, ktorý som“ (Legenda Maior 92).
Katarína pochopila, na čo sa vzťahovali Ježišove slová. Ničota stvoreného bytia nemôže byť príčinou vlastnej existencie. Túto je potrebné hľadať mimo seba. Prázdnota človeka je zdôraznená plnosťou Toho, ktorý je a ktorý je príčinou všetkého bytia. Pravé poznanie vlastných hraníc privádza človeka k otázke ohľadom vlastnej existencie. Poznanie pravdy je teda výsledkom poznania Boha a poznania seba. Tieto dve skutočnosti sa navzájom dopĺňajú a nemôžu byť oddelené. Samotné poznanie Boha nás podľa Kataríny môže priviesť k namyslenosti. Katarína neváhala prijať to, čo jej Pán povedal. Uverila mu tak silno, že náuka o dvoch poznaniach sa stala základom jej ďalšieho učenia. Zároveň si však položila otázku: Prečo „Ten, ktorý je“, povoláva k existencii bytie, ktoré vôbec nepotrebuje? Na túto otázku existuje len jediná odpoveď - iba láska ho mohla viesť k tomuto činu. Tak sa pojem stvorenia ako úkon lásky stáva prirodzeným doplnením poznania Boha a človeka. „Večný Otče, ako si stvoril toto svoje stvorenie?“ Katarínino učenie ponúka oslobodzujúcu odpoveď na aktuálne otázky ohľadom identity človeka.
Katarínino najvýznamnejšie dielo Dialóg bolo spísané v podobe dialógu s Bohom. Pozostáva zo 167 kapitol, v ktorých sa Katarína ako Božia dcéra obracia k Bohu s prosbami o milosrdenstvo nad ňou, svetom a kresťanmi. Osobným rozvojom človeka v láske k Bohu, k blížnemu a k sebe samému sa človek podľa Kataríny približuje k dokonalosti. Túžba duše po Bohu je v jej myslení nekonečná, takže poníma aj nekonečnosť Božiu a všetko ľudstvo. Prostredníctvom Kristovho vtelenia kresťan, ako po moste, prechádza cez priepasť Adamovho pádu (hriechu) k spáse. Napreduje k Bohu poslušnosťou, ktorú Adam zavrhol a Kristus obnovil a ktorej kľúč zveril Cirkvi. Nie všetky cesty vedú podľa Kataríny k spaseniu. Ľudí však osvetľuje Božie svetlo, ktoré im ukazuje správnu cestu. Putovanie k Bohu zároveň pre Katarínu v duchu asketickej tradície znamená putovanie do vlastného vnútra. Boha opisuje ako „bláznivo milujúceho“ či „opitého láskou“ a seba samu ako opitú jeho láskou. Človek podľa Kataríny bez lásky nemôže žiť, keďže sám bol stvorený Bohom z lásky.
Kríza biblickej interpretácie
Biblický výklad, exegéza, je v kríze, o čom mnohokrát hovoril Benedikt XVI. ešte ako kardinál Ratzinger, a tak niet divu, že v kríze je aj Cirkev a spása našich duší sa neberie tak vážne, ako by sa mala. Slepí vedú slepých a strácajú sa všetci. Lekár Cirkvi nosí v sebe špeciálne svetlo, ktorým žiari pre zvyšok Tela svojím svätým životom a excelentnosťou doktríny. Lekár vedie hlbšie do Kristovho tajomstva, vedúc tak, aby sme uvideli, a dáva nám veľkú túžbu po zachraňujúcej Kristovej láske. Pri Kataríninej kanonizácii v roku 1461 pápež vyhlásil: „Nikto sa nepriblížil ku Kataríne bez toho, aby sa nedozvedel viac a nestal sa svätejším.“ Je to preto, lebo prostredníctvom Ducha Svätého v nej bol Ježiš plne živý, zázračne pracujúci a dávajúci svetlo vysvetľovať Písmo. Nie len slepí dostávali naspäť zrak, ale mizla aj duchovná tma. Ježiš dovolil svojej mystickej neveste zdieľať toto svetlo s ostatnými.
Vplyv a Úcta v Priebehu Storočí
Vyčerpaná prácou a obetavým zanietením v službe Božej a v službe Cirkvi zomrela 29. apríla 1380. Katarína mala iba 33 rokov, no jej krátky život bol veľmi bohatý. Veriaci ľud ju hneď uctieval ako sväticu. Pri jej hrobe a na miestach spojených s jej pamiatkou sa diali rôzne zázraky. Za svätú ju vyhlásil pápež Pius II. až v roku 1461. Jej úcta v Ríme a v Taliansku je aj po stáročiach stále živá. V roku 1430 bolo jej telo nájdené neporušené. Pápež Pius IX. jej dal roku 1866 titul spolupatrónky Ríma a Pius XII. ju roku 1939 vyhlásil za hlavnú patrónku Talianska. Pavol VI. ju nazval učiteľkou Cirkvi a Ján Pavol II. ju vyhlásil 1. októbra 1999 za patrónku Európy.
Katarína patrila k obľúbeným námetom katolíckych umelcov. Jej zobrazenie prešlo v priebehu druhej polovice druhého tisícročia výrazným vývojom. Pôvodne bývala často znázorňovaná ako mníška v čierno-bielom dominikánskom hábite. Až od 16. storočia sa stalo bežným aj zobrazenie v bielom odeve. Typickými črtami jej postavy boli asketická oválna tvár, výrazné črty obočia, mierne predĺžený nos, tenké pery a stočená horná pera. Zvyčajne drží ľaliu ako symbol jej čistoty alebo knihu, ktorá ikonograficky reprezentuje jej Dialóg. Kataríninými ďalšími atribútmi bývajú stigmy na chodidlách, dlaniach a srdci, tŕňová koruna či kríž ako symboly jej obety.
Úcta svätého Josemaríu k svätej Kataríne
Svätý Josemaría Escrivá, zakladateľ Opus Dei, mal v srdci hlboko zakorenenú úctu ku Kataríne. Svoje Apuntes íntimos (Dôverné zápisky) - dodnes nepublikované osobné poznámky, ktoré formou denníka zaznamenávajú životopisné udalosti, myšlienky na meditáciu alebo plody meditácie a podobne - nazval z úcty k svätici: „Sú to naivné poznámky - ‘Catalinas’ som ich nazval z úcty k svätici zo Sieny -, ktoré som písal dlhý čas na kolenách a ktoré mi slúžili ako pripomienka a výzva na prebudenie. Myslím, že obyčajne, keď som písal s ľahkovážnou jednoduchosťou, som sa modlil.“ Pri použití tohto mena mal pravdepodobne na mysli súvislosť medzi inšpiráciami svätice zo Sieny a jej neskoršími prejavmi v listoch a v Dialógu. Slúžia teda na zdokumentovanie priebehu vnútorného života svätého Josemaríu a zároveň jeho uplatnenia v Diele, ktoré mu Boh zveril, v Opus Dei.
V liste veriacim Opus Dei z roku 1932 sa svätý Josemaría vyjadruje takto: „Svätí sú nevyhnutne nepohodlné osoby, muži a ženy - moja svätá Katarína Sienská -, ktorí svojím príkladom a slovami neustále vyvolávajú nepokoj vo svedomí ohrozenom hriechom.“ Svätý Josemaría obdivoval úprimnosť, s akou Katarína obhajovala pravdu. „Som si istý,“ napísal v roku 1957, „že sa nájdu takí, ktorí mi len tak ľahko neodpustia, že hovorím s takou jasnosťou, ale musím tak urobiť vo svedomí a pred Bohom, z lásky k Cirkvi, z vernosti svätej Cirkvi a z náklonnosti, ktorú vám dlhujem. Svätej Kataríne - tej veľkej mrmloške - prechovávam osobitnú úctu, pretože nemlčala a hovorila veľké pravdy z lásky k Ježišovi Kristovi, Božej Cirkvi a rímskemu pápežovi.“
V liste napísanom 15. augusta 1964 sa vracia k téme pravdy, ktorú treba hovoriť s odvahou, keď zmätok zakrýva jasný úsudok svedomia: „V každej dobe sa vyskytovali rozpory, omyly, zveličovania alebo mylné postoje: a hlas, ktorý prekonával tieto prekážky, bol vždy hlasom pravdy pomazanej láskou. Hlasom skutočne múdrych, hlasom Magistéria; hlasom, deti moje, svätých, ktorí vedeli hovoriť tisícimi tónmi, objasňovať, napomínať, vyzývať na autentickú obnovu. (…) Deti moje, dobre poznáte dejiny Cirkvi a viete, ako Pán často využíva jednoduché a silné duše, aby plnili jeho vôľu vo chvíľach zmätku alebo ospalosti v kresťanskom živote. Zamiloval som si silu svätej Kataríny, ktorá hovorí pravdy najvýznamnejším ľuďom s horiacou láskou a priezračnou jasnosťou; napĺňa ma horlivosťou učenie svätého Bernarda. (…) Toľko prorockých hlasov spolu s osvieteným Magistériom Cirkvi zaplavuje celý Boží ľud svetlom.“
Svätá Katarína, orodovníčka za apoštolát verejnej mienky. Zatiaľ čo ostatní orodovníci Diela, svätý Pius X., svätý Mikuláš z Bari, svätý Ján Mária Vianney a svätý Tomáš More, boli menovaní už v predchádzajúcich rokoch, zdá sa, že myšlienka svätého Josemaríu vzývať svätú Katarínu pre apoštolát verejnej mienky pochádza z roku 1964, ako sa dočítame v liste adresovanom 10. mája tohto roku otcovi Florenciovi Sánchezovi Bellovi, v tom čase vikárovi Opus Dei v Španielsku: „Teraz vám poviem, že moja stará úcta k svätej Kataríne Sienskej sa znovu rozhorela: pretože vedela synovsky milovať pápeža, pretože vedela obetavo slúžiť svätej Božej Cirkvi a… pretože vedela hrdinsky hovoriť. Uvažujem o tom, že ju vnútorne vyhlásim za nebeskú patrónku (orodovníčku) našich apoštolátov verejnej mienky. Veď ešte uvidíme!“
Už niekoľko dní pred týmto listom sa zakladateľ vyjadril na rodinnom stretnutí dňa 30. apríla, ktorý bol pred liturgickou reformou sviatkom svätej Kataríny: „Chcel by som, aby sa sviatok tejto svätice slávil v duchovnom živote každého z nás a v živote našich domovov a centier. Vždy som mal úctu k svätej Kataríne: pre jej lásku k Cirkvi a k pápežovi a pre odvahu, ktorú preukázala, keď bolo potrebné, aby sa vyjadrila, poháňaná práve touto láskou. V minulosti bolo hrdinstvom mlčať, a tak to robili aj vaši bratia. Teraz je však hrdinské hovoriť, aby sme neurazili Boha, nášho Pána. Hovoriť s láskou, ale aj s jasnosťou, pričom treba dbať na to, aby sme neublížili.“ Niekoľko dní predtým sa na audiencii pri príležitosti tohto významného sviatku prihovoril aj rímsky pápež svätý Pavol VI.: „Áno, silou pápeža je láska jeho detí a jednota cirkevného spoločenstva a láska veriacich, ktorí pod jeho vedením tvoria jedno srdce a jednu dušu. Tento príspevok duchovných energií, ktorý pochádza od katolíckeho ľudu k hierarchii Cirkvi, ktorý vychádza od každého kresťana a dostáva sa až k pápežovi, nás nabáda myslieť na svätú, ktorú si zajtra Cirkev uctí osobitným spôsobom, na svätú Katarínu Sienskú, pokornú, múdru a odvážnu dominikánsku pannu, ktorá, ako všetci vedia, milovala pápeža a Cirkev na úrovni a so silou ducha, akú nepoznáme u nikoho iného.“
Dňa 13. mája 1964 sa svätý Josemaría rozhodol uviesť do praxe to, čo povedal otcovi Florenciovi Sánchezovi Bellovi. Na jednom rodinnom stretnutí opäť nastolil tému budúceho orodovníka a potom s úsmevom povedal: „Prečo ešte čakať? Je na mne ako na zakladateľovi, aby som ju vymenoval, a v Diele robíme veci jednoducho, bez slávnostných ceremónií. Za orodovníčku ju vymenujem hneď teraz.“ Vtedy požiadal Josého Luisa Illanesa, aby vzal papier a ceruzku, a nadiktoval mu oznámenie, ktoré mal rozposlať do všetkých regiónov: „13. mája 1964. Vyhlasujem svätú Katarínu Sienskú za nebeskú orodovníčku apoštolátov verejnej mienky Opus Dei. V Ríme, 13. mája 1964. Josemaría Escrivá de Balaguer.“