Svet dnes s napätím sleduje dianie na Blízkom východe. Raketové útoky, ozbrojené zrážky a teroristické bombové útoky sú takmer na dennom poriadku. Už to samo vytvára výbušnú zmes, ale je tu aj veľmi reálna hrozba použitia jadrových zbraní. Aj pred 62 rokmi, v máji 1948, svet s obavami sledoval dianie na Blízkom východe. V tom čase sa skončil britský mandát nad územím vtedajšej Palestíny a zdalo sa, že vojnový konflikt je neodvratný. Rok predtým Organizácia Spojených národov schválila, aby bol na časti okupovaných území vytvorený nezávislý židovský štát. Okolité arabské štáty prisahali, že tomu za každú cenu zabránia. Bol piatok 14. mája 1948. Čas 16.00. Plynuli posledné hodiny britského mandátu. V jednom telavivskom múzeu sa na tajné pozvanie zhromaždilo 350 ľudí, ktorí nedočkavo očakávali oznámenie - formálne vyhlásenie štátnej suverenity novodobého izraelského národa. David Ben Gurion, predseda židovskej Národnej rady, prečítal Vyhlásenie o vytvorení štátu Izrael. Okrem iného sa v ňom uvádzalo: „My, členovia Národnej rady, zastupujúci židovský národ v Erec Izraeli [Palestíne]…“
Niektoré evanjelikálne cirkvi veria, že vznikom novodobého štátu Izrael sa splnilo biblické proroctvo. Napríklad pastor John Hagee vo svojej knihe Jerusalem Countdown píše: „Táto významná udalosť bola zapísaná perom proroka Izaiáša, ktorý povedal: ‚Národ sa zrodí v jeden deň.‘ (Pozri Izaiáša 66:8.)… Bol to najvýznamnejší moment v prorockých dejinách dvadsiateho storočia.“ Dá sa s týmto výrokom súhlasiť? Naozaj je Izaiáš 66:8 predpoveďou založenia súčasného štátu Izrael? Dá sa 14. máj 1948 označiť za „najvýznamnejší moment v prorockých dejinách dvadsiateho storočia“? V Izaiášovom proroctve sa píše: „Kto počul o niečom takom? Kto videl také veci? Či sa narodí krajina s pôrodnými bolesťami za jeden deň? Alebo sa zrodí národ naraz? Lebo Sion upadol do pôrodných bolestí a aj porodil svojich synov.“ (Izaiáš 66:8) Tento verš jasne predpovedá náhly zrod celého národa, akoby za jeden deň. Ale kto mal spôsobiť tento zrod? Ďalší verš nám dáva odpoveď: „‚Či ja spôsobím pretrhnutie a nespôsobím zrodenie?‘, hovorí Jehova.“
Novodobý Izrael je sekulárnym demokratickým štátom, ktorý sa oficiálne nehlási k Bohu Biblie. Uznali Izraelčania v roku 1948, že za ich vyhlásením nezávislosti stojí Jehova Boh? Nie. V pôvodnom texte vyhlásenia o nezávislosti sa nikde nespomína Božie meno, dokonca ani slovo „Boh“. Kniha Great Moments in Jewish History píše o konečnej verzii vyhlásenia toto: „Ešte ani o 13.00, keď zasadla Národná rada, sa jej členovia nedokázali zhodnúť, ako bude znieť vyhlásenie nezávislosti… Niektorí prítomní Židia chceli v texte zmienku o ‚Bohu Izraela‘. Sekularisti boli proti.“ Štát Izrael dodnes zakladá svoje nároky na štátnosť na rezolúcii OSN a na tom, čo nazýva prirodzeným a historickým právom židovského národa. Sekularistický postoj súčasného Izraela je v ostrom kontraste so situáciou z roku 537 pred n. l. V tom čase nastalo akoby v jednom dni skutočné ‚znovuzrodenie‘ izraelského národa. Bolo to 70 rokov po tom, čo Babylončania zničili a vyľudnili ich krajinu. V roku 537 pred n. l. sa pozoruhodne splnili slová z Izaiáša 66:8, keď perzský kráľ Kýros (Cýrus) Veľký, dobyvateľ Babylona, dovolil Židom vrátiť sa do ich domoviny. Kráľ Kýros si uvedomoval, že za udalosťami v roku 537 pred n. l. stál Jehova, a Židia, ktorí sa vrátili do Jeruzalema, tam išli s konkrétnym cieľom - obnoviť uctievanie Jehovu Boha a znovu vystavať jeho chrám.
Izaiášova Osobnosť a Prorocké Povolanie
Izaiáš (hebr. Ješajáhú = »Jahveho spása«, »Jahve spasí«, »Jahve je spása«) pochádzal zo vznešeného rodu ako syn istého Amosa. Narodil sa okolo roku 770 pred Kr. v Jeruzaleme. Bol ženatý a jeho manželka sa spomína ako prorokyňa (porov. 8,3). Mal aspoň dvoch synov a dal im symbolické mená, ktoré vystihovali podstatu jeho prorockého poslania: Šeár-jašúb (hebr. = »zvyšok sa obráti« alebo »zvyšok sa vráti«; porov. 7,3; 10,21) a Mahér-šalál-chaš-baz (hebr. = »Náhla korisť - rýchla lúpež«; alebo »Rýchle za korisťou uteká lúpežník«; porov. 8,3).
Boh povolal Izaiáša za proroka v tom istom roku, keď zomrel kráľ Uziáš [Oziáš = Azariáš] (r. 740 pred Kr., porov. 6,1). Pôsobil za panovania júdskych kráľov Jótama Joatama, Achaza (736-716) a Chizkiáša Ezechiáša, teda v období, keď Južné kráľovstvo prežívalo vážnu náboženskú a politickú krízu. Izaiáš najprv rázne vystúpil proti náboženskému úpadku v Júdsku a v Jeruzaleme (porov. hl. 1 - 3 a 5). V Efraimsko-sýrskej vojne r. 734/33 pred Kr. vystríhal kráľa Achaza pred politickým spojenectvom s Asýrčanmi (porov. 7,1 - 9,6). Takisto pri prvom pokuse kráľa Chizkiáša spojiť sa s Egypťanmi, a tak sa postaviť na odpor proti Asýrčanom (716-711 pred Kr.) Izaiáš ho varoval pred takouto politikou (porov. hl. 18; 20; 28 - 30 a časť hl. 14). A napokon pri výprave kráľa Sennacheriba proti Jeruzalemu r. 701 pred Kr. prorok opäť vystúpil, aby oznámil, že proti asýrskemu nepriateľovi zasiahne sám Jahve (porov. hl. 10; 14; 28 - 30).
Izaiáš účinkoval ako prorok väčšinou v Južnom kráľovstve, ale občas prorokoval aj proti Severnému kráľovstvu (porov. 9,7 - 10,4; 5,26-30; 17,1-11). Pôsobil po prorokoch Amosovi a Ozeášovi a bol súčasníkom proroka Micheáša. Prevýšil ich však literárnymi schopnosťami a teologickou náplňou svojich prorockých rečí. Izaiáš bol jeden z najväčších prorokov Izraela. Viac, ako ktorýkoľvek iný prorok, získal početných učeníkov, takže možno hovoriť o opravdivej »Izaiášovej škole«, ktorá podávala jeho posolstvo z generácie na generáciu a pod jeho menom ohlasovala aj mnohé iné orákulá a výroky až do 5. storočia pred Kr.
Vznik a Rozdelenie Knihy Proroka Izaiáša
Kniha proroka Izaiáša sa v hebrejskej Biblii uvádza ako prvý spis zo skupiny tzv. neskorších prorokov. Obsahuje súbor zbierok prorockých rečí z rôznych historických období, z odlišného prostredia a životnej situácie. Podľa všeobecne prijatej mienky biblistov skoro všetky hl. 1 - 39 pochádzajú od proroka Izaiáša (8. stor. pred Kr.), kým hl. 40 - 66 sú dielom jedného alebo dvoch iných neznámych autorov z exilového a poexilového obdobia (6. a 5. stor. pred Kr.). Biblická kritika nazýva týchto anonymných prorokov Deutero-Izaiáš (= Druhý Izaiáš, skratka DtIz) a Trito-Izaiáš (Tretí Izaiáš, skratka TrIz); prvého z nich pokladá za autora hl. 40 - 55 a druhému pripisuje hl. 56 - 66.
Spomenuté tri zbierky však už v 3.-2. stor. pred Kr. tvorili jediný prorocký spis, ako ho poznáme v dnešnej forme. Dokazuje to jeho grécky preklad v Septuaginte, svedectvo Knihy Sirachovcovej (porov. 48,27-28[24-25]) a zvitok Izaiáš z 2./1. stor. pred Kr., objavený r. 1947 v tzv. prvej qumránskej jaskyni (značka 1QIsa), ktorý sa prekvapujúco zhoduje s naším hebrejským textom, hoci pochádza z čias pred utvorením kánona Starého zákona. Hebrejská a kresťanská tradícia až do 19. stor. bola jednotne presvedčená, že autorom celej knihy bol prorok Izaiáš.
Presvedčivým dôkazom viacerých autorov je 40. hl., ktorou začína tzv. dielo Druhého Izaiáša. Čitateľ sa bez akéhokoľvek náznaku o novom časovom období z 8. stor. pred Kr. zrazu ocitne v babylonskom zajatí (6. stor. pred Kr.). Už sa nehovorí ani o Izaiášovi ani o Asýrsku, ale vládnucou politickou mocnosťou je Babylonia. Ba často sa spomína až médsky a perzský kráľ Kýros (550-529), ktorý dobyl Babylonskú ríšu a dovolil Židom vrátiť sa z babylonského zajatia do Palestíny (porov. 41,2; 44,28; 45,1). Konečná úprava knihy pochádza určite z poexilového obdobia, lebo hl. 56 - 66, tzv.
Podľa troch predpokladaných období vzniku Izaiášovho proroctva odborníci rozdeľujú knihu na tri časti: Izaiáš (hl. 1 - 39), Deutero-Izaiáš (hl. 40 - 55) a Trito-Izaiáš (hl. 56 - 66).
Posolstvo Prorokov: Od Kritiky k Nádeji
V prvej časti knihy (hl. 1 - 39) hovorí Izaiáš proti intrigám politických vodcov v Jeruzaleme, proti ustavičným sociálnym prečinom, proti náboženským úkonom, za ktorými sa skrýva utláčanie chudobných, a proti každej náboženskej formalite. V ťažkej národnej situácii povzbudzuje a upevňuje ľud vo viere a dôvere Bohu, lebo on riadi dejiny sveta a najmä osudy vyvoleného národa podľa svojho múdreho a nevyspytateľného plánu. Prorok zdôrazňuje, že v duchu viery treba plniť Božiu vôľu a správať sa podľa nej nielen v náboženskom, ale aj v sociálnom a politickom živote (porov. 1,21-31; 3,16-26; 5,1-24; 10,1-4).
Deutero-Izaiáš, anonymný autor a »prorok spásy«, žil a pôsobil podľa názoru kritikov v Babylone koncom babylonského zajatia, v rokoch 550-538 pred Kr. Svojím posolstvom ohlasoval židovským zajatcom blízke oslobodenie (porov. 46,12 - 47,4) podobné vyslobodeniu z Egypta (»nový exodus«) a obnovu Jeruzalema a chrámu (porov. 52,1-12), aby spoznali, že Jahve je jediný a všemohúci Boh a že babylonské božstvá nie sú ničím. Zdôrazňoval tiež, že vyslobodenie zo zajatia bude znamenať začiatok nového obdobia spásy, lebo budú Jahveho na celom svete uznávať ako »Svätého Izraela«, jediného Stvoriteľa neba i zeme a zvrchovaného Pána ľudských dejín (porov. 44,24-28). V Deutero-Izaiášových posolstvách sa uvádzajú aj štyri známe spevy o Pánovom služobníkovi.
Trito-Izaiáš, podľa názoru kritikov, účinkoval v rokoch 538[520]-510 pred Kr. Svojím posolstvom sa obracia na sklamaných židov, ktorí sa sťažovali, že Deutero-Izaiášom predpovedané víťazstvo Jahveho, jediného Pána a Boha všetkých národov, ako aj sláva novopostaveného chrámu meškajú.
Sväté Písmo miesto reklamy? Kniha proroka Izaiáša - Iz 38-39
Kľúčové Teologické Koncepty v Izaiášovom Proroctve
Základom Izaiášovho posolstva je jeho vynikajúca náuka o Bohu. V okamihu jeho povolania (hl. 6) sa mu Boh zjavil v celej svojej sláve, moci a svätosti. Výraz »Svätý Izraela« (porov. napr. 12,6; 30,11; 40,25; 41,14; 43,3.14) - zriedkavý v iných starozákonných knihách - možno právom pokladať za charakteristickú črtu Izaiášovej teológie. Prorok ním vyzdvihuje, že Boh, ktorý absolútne presahuje celý stvorený svet a je nezávislý od neho, má veľmi intímny vzťah k Izraelu, lebo si ho vyvolil spomedzi všetkých národov (porov. 1,2; 30,9), je jeho svetlom (porov. 10,17), pevnou skalou (porov. 17,10; 26,4), otcom (porov. 1,2), priateľom (porov. 5,1-6), manželom, ktorý obviňuje a odsudzuje nevernosť manželky (porov. 1,21-27) atď. Preto vyžaduje od svojho národa zachovávanie príkazov a zmluvy, sociálnu spravodlivosť a pravý, vnútorne založený náboženský kult.
Božia svätosť neznesie popri sebe pohanské modly - ktoré v skutočnosti nie sú ničím (porov. napr. 2,8.18.20) - ani v náboženskej ani v politickej rovine. Preto prorok vždy a pri každej príležitosti odsudzuje a ostro zavrhuje modloslužbu Izraela v akejkoľvek forme, jeho dôveru v zbrane a jeho tajné paktovanie s pohanskými mocnosťami, čo je zjavným prejavom nevery a nedôvery v Boha. Prorok vidí vo všetkých udalostiach Izraela a okolitých národov znaky Božích zásahov do dejín ľudstva, i keď sú tieto Božie činy často nevyspytateľné (porov. napr.
Každý hriech je v podstate prejavom ľudskej pýchy a nevery, či sú to rúhavé reči proti Bohu (porov. 5,19), ženská márnivosť (porov. 3,16), namyslenosť (5,21) alebo prílišná dôvera národa v bohatstvo (porov. 2,7), spoliehanie sa na hradby múrov (22,5-11), na vojenskú výzbroj (porov. 31,1), na zmluvy s cudzincami (porov. 30,1) a na ochranu svetových mocností (porov. 28,15; 30,2). Aj pohanské národy, ako Aramejčania (porov. 7,6.16), Asýrčania (porov. 10,9-11.13-14) a Týrus (porov. 23,4) sa poškvrňujú hriechom pýchy a nadutosti. Preto v hl. 13 - 14 a 24 - 27 Izaiáš ostro odsudzuje pýchu Babylonu, ktorý sa chváli svojou vojenskou mocou a svojím despotizmom, ba dokonca si namýšľa, že je rovný Bohu (porov. Následok pýchy je Boží trest. Trestom osobných hriechov je chudoba (porov. 3,18-23), hlad a smäd (porov. 5,13). Boh tresce hriechy národa anarchiou (porov. 3,5-7), spustošením a vyplienením krajiny (porov. 7,17-25), obliehaním a tiesňou Jeruzalema (porov. 29,3-4; 31,4; 32,14). Asýrčania, Babylončania a iné národy sú často Božím nástrojom; Boh tresce prostredníctvom nich svoj ľud, na ktorý sa rozhneval (porov. napr. 10,5-6). Ale Pán potresce aj pýchu nepriateľov Izraela a Júdska: zničí asýrske vojsko (porov. 10,16-19; 17,12-14; 14,24-27), vyvráti Babyloniu (porov. 13,17-22), zbaví slávy Moabsko (porov. 16,14) a Týrus (porov.
V prorockých výpovediach Izaiáša znamená výraz »zvyšok« národ zachránený z pohromy, ktorou Jahve potrestal Izrael za jeho neveru a hriechy. Sú to chudobní a ponížení národa, ktorí v čase útlaku dôverujú v Jahveho a dúfajú v neho (porov. 33,2; 30,18). Prorok prirovnáva tragickú situáciu tohto malého zvyšku Izraela „kmeňu starej terebinty“ (6,13) alebo „paberkom olív, čo zostali na konárikoch stromu“ (17,6). »Zvyšok« národa je však napriek tomu predmetom Božieho milosrdenstva a stane sa základom nového národa (porov. symbolické meno Izaiášovho syna Šeár-jašúb) (hebr. = »zvyšok sa vráti« alebo »zvyšok sa obráti« porov. 7,3; 10,21) a on bude nositeľom Božích prisľúbení (porov.
Charakteristickou známkou »zvyšku« je viera, základný postoj človeka pred Bohom a pred jeho plánmi (porov. 7,9; 28,16). Viera je úplná kapitulácia pred Božou prozreteľnosťou, ktorá riadi dejiny, poslušné prijatie prorokových výrokov a presvedčenie, že spása môže prísť iba od Boha (porov. 8,17; 25,9; 30,18). To je silná viera, ktorá sa niekedy môže zdať absurdná a v príkrom rozpore so zdravým rozumom, ako napr. v prípade Sýrsko-Efraimskej vojny: „Ak neuveríte, veru neobstojíte.“ (7,9) Ale takáto silná viera čaká v pokoji, v tichosti a v neobmedzenej dôvere na Boží zásah (porov. 30,15).
Prostredníctvom takejto viery bude mať »zvyšok« účasť na spáse, ktorú Izaiáš chápe v eschatologickom význame ako kráľovstvo spravodlivosti a pokoja (porov. 9,5-6), radosti, slobody a svetla (porov. 9,1-3). Budúceho ideálneho kráľa opisuje ako historickú osobu a ako najslávnejšieho potomka Dávidovej dynastie (porov. 9,6). Zdôrazňuje, že jeho tajomné narodenie bude Pánovým znamením (porov. 7,11.14) a už jeho meno Emanuel (hebr. = »Boh s nami«) bude vyjadrovať jeho budúce poslanie (porov. 7,14; 9,5). Vyratúva jeho charakteristické duchovné vlastnosti (porov. 9,5; 11,2; 28,16-17) a opisuje jeho kráľovstvo (porov. 7,17; 9,6; 32,1-5), dobro a blahobyt, ktoré prinesie (porov. 11,3-9; 32,15-19). Príznačnou vlastnosťou tohto kráľovstva bude pokojamilovnosť, spravodlivosť, priateľstvo a súlad na zemi (porov. 11,6-9). Izaiáš je veľkým teológom mesiánskeho kráľovstva: budúci ideálny kráľ bude Dávidov potomok so sídlom v Jeruzaleme. Jeruzalem bude miestom, kde sa zhromaždia všetky národy (porov. 2,1-5). Mesianizmus a centrálny význam Jeruzalema budú ústredným motívom proroctva druhej (hl. 40 - 55) a tretej (hl.
Emanuel je symbolické meno (hebr. Immánú-el = »Boh s nami«) obdivuhodného chlapčeka, ktorého narodenie prorokoval Izaiáš okolo r. 735 pred Kr. (porov. 7,14). Toto narodenie z panny či z mladej devy (hebr. almáh má obidva významy; porov. Mich 5,2) malo byť znamením a zárukou, že Jahve stojí po boku svojho národa (porov. 8,10; Ž 46,8), a preto sa júdsky kráľ Achaz (736-716 pred Kr.) nemusí báť hrozieb kráľov Izraela a Damasku (porov. 7,1-9). Niektorí biblisti v snahe určiť historickú osobu Emanuela vidia ho v Achazovom synovi, alebo dokonca v Izaiášovom synovi. Takéto interpretácie sa však stretajú s rôznymi ťažkosťami. Hebrejské slovo almáh môže označovať aj pannu. Grécky preklad Septuaginta použil ako ekvivalent práve slovo parthénos, ktoré označuje pannu; aj Mt 1,22-23 vykladá citovaný Izaiášov text v tomto zmysle. Preto v ňom väčšina exegétov vidí mesiášske proroctvo o panenskom počatí a narodení Ježiša Krista. A v Ježišovi Kristovi sa naozaj splnilo toto proroctvo o Mesiášovi, lebo v ňom je definitívne »Boh s nami« (porov.
Vplyv Izaiášovho Proroctva na Nový Zákon a Kresťanské Učenie
Kniha proroka Izaiáša je najcitovanejším prorockým spisom v Novom zákone. Text o »zvyšku« (porov. 1,9) aplikuje Pavol na malú skupinu Židov, ktorí prijali kresťanskú vieru (porov. Rim 9,29). Výrok o zatvrdnutom a zaslepenom ľude (porov. 6,9-10) citujú Ježiš Kristus (porov. Mk 4,12; Mt 13,14-15; Jn 12,39-40) a Pavol (porov. Sk 28,26-27; Rim 11,8) a aplikujú ho na súčasných poslucháčov. Orákulum o Emanuelovi (7,14) sa uvádza ako jeho splnenie a dôkaz o panenskom narodení Ježiša Krista (porov. Mt 1,23). Mesiášske proroctvo 9,1-2 sa splnilo, keď Ježiš začal hlásať evanjelium v Galilei (porov. Mt 4,15-16). »Skalou úrazu« (8,14) je Kristus (porov. Mt 21,42.44; Rim 9,33; 1 Pt 2,6-8). Texty 10,22-23; 11,10 a 29,10 Pavol cituje explicitne v Rim 9,27-28; 15,12 a 11,8. Zavrhnutie formalistického kultu (29,13) aplikuje Ježiš Kristus na súčasníkov (porov. Mk 7,6-7; Mt 15,8-9). V Prvom liste Korinťanom Pavol uvádza tri texty z prvej časti knihy (porov. 29,14 = 1 Kor 1,19; 28,11-12 = 1 Kor 14,21; 25,8 = 1 Kor 15,54-55).
Radosť a spása Izraela sú ústrednými témami v druhej časti Knihy proroka Izaiáša. Posolstvo o blízkom oslobodení a návrate do vlasti (porov. 40,1-2) vyslúžilo Deutero-Izaiášovmu proroctvu názov »Kniha potešenia Izraela«. Pád Babylona (porov. hl. 47) umožní nielen Židom v babylonskom zajatí, ale aj roztrúseným po všetkých kútoch sveta vrátiť sa do Palestíny (porov. 43,5-6; 49,17-18.22-23). Vyslobodenie zo zajatia sa opisuje ako »nový exodus«, ktorý však vo všetkom prevýši exodus z Egypta (porov. 41,17-19; 42,16; 43,2.16-18; 48,21; 49,10; 51,10). Návrat do vlasti bude pre zajatcov prameňom potešenia najmä preto, že znovu postavia Jeruzalem a chrám (porov. 44,28; 45,13; 52,9; 54,11-12), že pod Božou ochranou sa bude národ tešiť stálemu pokoju a všeobecnému blahobytu a vo všetkých srdciach zavládne Boží zákon (porov. Vyslobodenie zo zajatia má však pre Deutero-Izaiáša hlboký teologický význam, lebo je spásnym činom Jahveho, ktorý sa v ňom zjavil ako tvorca nového Izraela (porov. 43,1.7.15; 41,17-20; 48,7) a ako jeho spasiteľ (porov. 45,8.21; 46,13; 51,5.6.8). Prorok 22-krát hovorí, že Boh prináša spásu, ktorá je prejavom a dôkazom jeho milosrdnej lásky a spravodlivosti, čiže vernosti svojim spasiteľným prisľúbeniam. Stará sa o svoj ľud nielen ako pastier a kráľ (porov. 40,11; 41,21; 43,15; 44,6; 52,7), ale aj, a nadovšetko, ako otec o svojich synov (porov. 43,6; 45,10-11), ako matka o svoje deti (porov. 49,15-16) a ako muž o svoju ženu (porov. 54,1-10). Jeho láska je taká mocná, že znáša aj ľudský hriech a neveru, i keď sú veľké a početné, zotiera ich (porov. 43,25; 44,22) a úplne odpúšťa (porov.
V mnohých miestach Starej zmluvy Boh venuje Židom osobitné miesto vo svojom pláne ako vyvolenému národu. V modernej teológii sa však mnohí kresťania prikláňajú k názoru, že keď väčšina židovského Izraela odmietla Ježiša ako Mesiáša, Boh preniesol svoju zmluvu na Cirkev, ktorá je sama novým Izraelom. Vo svetle opätovne vzplanuvšieho konfliktu v Izraeli sa v cirkvách opäť objavuje téma Židov a osídlenia Izraela. Existuje teologický prúd, ktorý učí, že Židia stratili právo na zem, ktorú Boh zasľúbil Abrahámovi a jeho potomstvu. Na druhej strane existuje hlasná kresťanská podpora štátu Izrael, ktorej často chýba zdravý kritický prístup.
Ako sa teda vysporiadať s biblickými pasážami, v ktorých sa uvádza, že Izrael bude „naveky“ ich (Gn 13:15)? A čo všetky tie starozmluvné prísľuby a proroctvá, ktoré boli dané Židom? Ako máme rozumieť pasážam, ktoré naznačujú, že Izrael má v Božom pláne trvalé miesto? Je zrejmé, že najmä evanjelikálne cirkvi majú v týchto otázkach jasno, zatiaľ čo stupňujúci sa konflikt na Blízkom východe nás núti zamyslieť sa nad úlohou moderného Izraela a Židov v Božom pláne pre dejiny. Na túto zložitú otázku nemožno odpovedať jednoducho tak, že Boh myslel „navždy“ len symbolicky. Neznamená to, že Boh tieto zasľúbenia zrušil, ani to, že by sme ich mali zduchovňovať a vzťahovať priamo na kresťanskú cirkev. Tento prístup predstavuje tzv. substitučná teológia.
To však neznamená, že starozmluvné zasľúbenia nie sú pre cirkev relevantné. Hoci nie v priamom zmysle, verím, že tieto zasľúbenia a proroctvá sa v cirkvi napĺňajú. V substitučnej teológii sa mnohí kresťania prikláňajú k názoru, že práve cirkev je tým pravým Izraelom. Podľa tohto presvedčenia, keď väčšina židovského Izraela odmietla Ježiša ako Mesiáša, Boh preniesol svoju zmluvu na pohanskú cirkev, ktorá sa tak stala Novým Izraelom. Otázka, či Boh jednoducho vymenil adresátov svojich zasľúbení a nahradil Židov prevažne pohanskou cirkvou, sa zdá byť menej jednoznačná. Toto tvrdenie je nielen príliš zjednodušené, ale obchádza aj kľúčový aspekt kresťanskej teológie - vtelenie.
Keď sa niekto obáva, že príjemcami týchto zasľúbení sú skutočne len Židia - potomkovia Abraháma, sám Ježiš tomu doslova zodpovedá. Ježiš je fyzickým potomkom Abraháma a Dávida (Mt 1:1-17; Lk 3:23-38). Všetky zasľúbenia dané fyzickému Izraelu sa teda vzťahujú na Ježiša, ktorý je ich právoplatným dedičom. Týmto spôsobom možno odpovedať na obvinenie, že kresťanská teológia zduchovňuje zasľúbenia dané fyzickému Izraelu. Kresťania by mali zdôrazňovať skutočnosť, že Ježiš je verný Žid a dedič všetkých zasľúbení daných Abrahámovým deťom v Starej zmluve. Ježiš ako človek má svoju históriu a rodokmeň, čo znamená, že je Izraelita, Žid. Preto nie je potrebné zduchovňovať starozmluvné zasľúbenia a proroctvá dané Abrahámovi alebo Izraelu.
Je tiež dôležité zdôrazniť, že prítomnosť alebo neprítomnosť genealogického a náboženského judaizmu v dnešnej dobe nemá žiadny prorocký význam. Ježiš je jediný Žid, na ktorom záleží teologicky a genealogicky. V spojení s ním môže každý človek vstúpiť do olivovníka Božích zasľúbení. „Nepriamo“ sa zúčastňujeme na všetkých zasľúbeniach daných Židom v Starom zákone. Boh mal pri výbere Židov jeden veľký zámer - požehnať celý svet prostredníctvom zasľúbeného Abrahámovho potomka, prorokovaného Mesiáša. Príchodom Mesiáša, potomka Abraháma a Dávida (Mt 1 a Lk 3), sa genealogický účel Izraela končí. Ježiš je posledný Izraelita, vyvolený židovský muž, zvyšok jedného. Keď visí na kríži, všetci ostatní už odpadli. Apoštol Pavol vo svojich listoch opakovane zdôrazňuje, že jediné vyvolenie, na ktorom záleží, je to, ktoré sa uskutočňuje „v Kristovi“. Božie vyvolenie Izraela bolo ospravedlnené životom, smrťou a vzkriesením Ježiša. Táto perspektíva sa vzťahuje aj na „zasľúbenú zem“. Ježiš teraz slúži a vládne z neba, ktoré je jediným a novým chrámom. Ak berieme tento pohľad vážne, dospejeme k záveru, že na naplnenie biblického proroctva v súvislosti s moderným židovským národom nie sú potrebné žiadne ďalšie udalosti. Zmŕtvychvstalý a nanebovstúpený Ježiš, večne žijúci Žid, teraz teologicky predstavuje jediného Izraelitu, na ktorom záleží. Boh dnes dáva etnickému Izraelu rovnaké zasľúbenia ako všetkým ostatným národom. Človek Ježiš je teraz Izraelom redukovaným na jedného a v spojení s ním sme všetci príjemcami zasľúbení. Preto neverím, že moderný národ Izrael alebo pôvodní Židia majú v Božích očiach nejaké osobitné postavenie (okrem ich dôvery v Ježiša Krista). Otec nemá žiadnu zvláštnu priazeň pre tých, ktorí neuznávajú jeho Syna (Jn 5:23). Nemá zmysel udržiavať myšlienku, že niektoré národy by mali byť v istom zmysle protežované pred inými a že by mali chrániť svoju kultúru a svoj ľud. Po Ježišovi a zmene zmluvného poriadku už Židia nie sú ústrední, nie sú kňazmi národov a neexistuje žiadna „svätá zem“. Jeruzalem nie je stredom sveta a účel rodokmeňov sa naplnil narodením Krista. Rodokmene nemajú v novom svete žiadny náboženský význam a Pavol varuje pred ich zneužívaním (1Tim 1:4; Tít 3:9).
Všetko, čo bolo zasľúbené a zobrazené v hebrejských písmach, sa mohlo naplniť v jedinom vernom Židovi, Ježišovi Kristovi. V dejinách vykúpenia prichádza evanjelium k Židom prvýkrát po Letniciach (Rim 1:16; Sk 13:5,15 atď.). Po takmer 40 rokoch, keď mali tú česť počuť dobrú správu ako prví, mnohí Židia v prvom storočí robili pokánie a pridali sa k Cirkvi. V roku 70 n. l. bol starý chrám zničený, čím bolo ukončené ústredné postavenie ľudu a národa Izraela. V novom svete pod vládou kráľa Ježiša, pravého a verného Izraelitu, ktorý vládne z neba. Všetci, ktorí sú s ním spojení, dostanú všetky zasľúbenia dané izraelskému národu a ľudu v Starej zmluve (2Kor 1:20). Staré rozdelenie na Židov a pohanov stratilo svoj význam, bez ohľadu na ich národnosť. Jediným dedičom toho, čo bolo zasľúbené Izraelu, je Ježiš, posledný verný, poslušný Izraelita. Rodení a praktizujúci Židia, ktorí si aj po roku 70 n. l. zachovávajú svoje náboženstvo, sú pre kresťanskú vieru irelevantní. Evanjeliá ukazujú, že Ježiš je posledný verný, pokrvný, rasový Izraelita. Teraz mu ako Pánovi patrí nielen územie Izraela, ale aj celý svet. Geograficky a priestorovo vymedzené hranice svätosti boli v Kristovi odstránené. Kdekoľvek sa cirkev zhromaždí, tam je svätá pôda, pretože tam je Pán.
Je Abrahámova zmluva aktuálna aj dnes? Platí ešte pravidlo, že tí, čo Abraháma požehnávajú, budú požehnaní, a tí, čo ho preklínajú, budú prekliati? Áno aj nie. Abrahámova zmluva sa zmenila na Mojžišovu zmluvu, čo znamená, že sa v istom zmysle zmenila. Neskôr sa Mojžišova zmluva zmenila na Dávidovu zmluvu. V takzvanej Starej zmluve nájdeme viacero „nových“ zmlúv. V každom prípade, keď sa táto premena uskutočňuje, staršia zmluva sa preberá do novej s výraznými zmenami. Nie je to tak, že každá stará zmluva sa končí a nová sa začína odznova. Stará sa stáva novou. Sľuby starých zmlúv sa prijímajú a podporujú v novom rámci. Celý tento proces vrcholí v tom, čo nazývame Novou zmluvou alebo Novou zmluvou, spojenou s narodením, životom, smrťou, vzkriesením a nanebovstúpením Ježiša. Ježiš napĺňa Abrahámovu zmluvu. Je pokrvným „synom“ Abraháma (Mt 1). Všetky genealógie sa končia Ježišom. V ňom sa napĺňa celý zámer krvného „potomstva“. Preto je Nová zmluva, najmä podľa Pavla, taká neoblomná v tom, že Boží ľud sú tí, ktorí sú vierou spojení s Kristom. Všetci, ktorí ho blahoslavia, sú blahoslavení. Ak milujete a žehnáte Ježiša, väčšieho Abrahámovho syna, ste požehnaní. Toto je naplnenie Abrahámovej zmluvy. Abrahámova zmluva nemá nič spoločné s obhajovaním rasistickej politiky Benjamina Netanjahua.
Na záver ešte raz zopakujem, že nejde o „duchovné“ zveličovanie zasľúbení, ako niektorí tvrdia. Ježiš bol a zostáva veľmi fyzickým, ľudským Židom. Boh Syn sa navždy spojil s naším ľudstvom v lone Márie a prijal jej (naše) telo. Mária mohla vysledovať svoj pôvod cez Dávida až k Abrahámovi (Mt 1) a potom k Adamovi (Lk 3). Teraz, od vtelenia, človek Ježiš Kristus vládne v nebi ako posledný, verný syn Adama, syn Abraháma a syn Dávida. Sme s ním spojení vierou, a preto sme v ňom dedičmi všetkých zasľúbení. Neexistuje žiadne zduchovnenie, pretože Ježiš je pokrvným dedičom týchto zasľúbení. Spoludedičmi zasľúbení sú len tí, ktorí sú s ním spriaznení.
Okrem teologickej otázky je dôležité zdôrazniť, že v súčasnom kontexte je nesporne potrebné podporovať demokratický izraelský štát.
Proroctvo o Novom Izraeli v Kontexte Deutero- a Trito-Izaiáša
V druhej časti knihy, známej ako Deutero-Izaiáš (hl. 40-55), sa stretávame s posolstvom plným nádeje pre Židov v babylonskom zajatí. Tento anonymný prorok, často označovaný ako »prorok spásy«, pôsobil v období okolo rokov 550-538 pred Kr. Jeho slová ohlasujú blízke oslobodenie, ktoré má byť porovnateľné s exodom z Egypta, a obnovu Jeruzalema a chrámu. Cieľom tohto posolstva je utvrdiť zajatcov vo viere v Jahveho ako jediného a všemohúceho Boha, ktorý stojí nad babylonskými božstvami. Deutero-Izaiáš zdôrazňuje, že toto vyslobodenie bude začiatkom novej éry spásy, v ktorej bude Jahve uznávaný po celom svete ako »Svätý Izraela«, Stvoriteľ a Pán dejín. Práve v tejto časti sa nachádzajú štyri slávne spevy o Pánovom služobníkovi, ktoré sú kľúčové pre pochopenie mesiášskeho posolstva.
Trito-Izaiáš (hl. 56-66), ktorý pôsobil v období po návrate zo zajatia (cca 538-510 pred Kr.), sa obracia na tých, ktorí sú sklamaní pomalým napredovaním obnovy krajiny a chrámu. Jeho slová sa snažia povzbudiť tých, ktorí pochybujú o Božej vernosti a o naplnení proroctiev o sláve nového Izraela.
Proroctvo Micheáša o Betlehemskom Vykupiteľovi
Politický a náboženský život vo vtedajšom Izraeli bol silne ovplyvnený Asýrskou ríšou. Po páde severného kráľovstva Izraela v roku 722 pred Kr. sa južné kráľovstvo, s centrom v Jeruzaleme, stalo vazalom Asýrie. V tomto turbulentnom období prorok Micheáš, súčasník Izaiáša, priniesol proroctvo, ktoré sa výrazne líšilo od dovtedajších očakávaní.
Zatiaľ čo Izaiáš spájal mesiášsku nádej s potomkami Dávidovej dynastie, Micheáš predpovedal, že budúci vykupiteľ Izraela nepochádza z Jeruzalema, ale z malého mesta Betlehem. Toto proroctvo (Mich 5,1-4) naznačuje, že tento nový Mesiáš bude mať pôvod „odpradávna, od večnosti“, čím mu pripisuje nadprirodzené črty presahujúce bežné ľudské chápanie. Micheášove slová naznačujú príchod „nového Dávida“, ktorý obnoví kráľovstvo Izraela, ale jeho vláda bude siahať „až po končiny zeme“, čím predznamenáva univerzálny charakter jeho kráľovstva. Toto proroctvo, ktoré spochybnilo priamy pôvod Mesiáša z dávidovskej dynastie, bolo v čase svojho vzniku radikálne a mohlo byť vnímané ako výzva vtedajšej autorite.
Zmysel pre Vieras a Charizmatické Dary v Božom Ľude
Podľa Druhého vatikánskeho koncilu, v dokumente Lumen Gentium, má Boží ľud účasť na Kristovom prorockom úrade prostredníctvom svedectva života vo viere a láske, ako aj prinášaním obety chvály. Duch Svätý posväcuje a vedie Boží ľud nielen prostredníctvom sviatostí, ale aj prostredníctvom chariziem. Tieto dary, či už neobyčajné alebo bežnejšie, treba prijímať s vďakou, pretože sú na osoh Cirkvi. Mimoriadne dary netreba vyhľadávať opovážlivo, ale všetko treba skúmať a držať sa toho, čo je dobré. Prorocké prejavy musia byť predložené kresťanskému spoločenstvu a posúdené tými, ktorí majú pastoračnú zodpovednosť. „Proroci nech hovoria dvaja alebo traja a ostatní nech posudzujú.“ (1Kor 14,29).
V kontexte Hnutia obnovy v Duchu Svätom sa venia veľká pozornosť prejavom daru proroctva. Tieto prejavy sú súčasťou duchovného života Cirkvi od jej počiatku a svedčia o Božej prítomnosti a jeho plánoch. Pravé proroctvo umožňuje poznať Božiu vôľu a osvetľuje prítomnosť Božím svetlom.
V súvislosti s moderným štátom Izrael a jeho úlohou v Božom pláne, biblické proroctvá naznačujú, že Boh má naďalej plán pre svoj vyvolený národ. Aj keď sa niektoré interpretácie zameriavajú na duchovné naplnenie týchto proroctiev v Cirkvi, iné zdôrazňujú pokračujúci význam etnického Izraela v Božích dejinách. Kresťanská podpora Izraela by mala byť založená na hlbokom pochopení biblických textov a na láske k židovskému národu, ktorý zohral a naďalej zohráva kľúčovú úlohu v Božom pláne spásy.