Alžbeta Báthoryová (* asi 7. 8. 1560 - † 21. 8.), známa ako najväčšia vrahyňa všetkých dôb, je postavou opradenou mnohými legendami. Jej príbeh je rozporuplnejší ako práve Báthoryová. Povesť o Alžbete Báthoryovej ako neľútostnej vrahyni je nespochybniteľná. Avšak od 90. rokov 20. storočia sa začali objavovať nové interpretácie, ktoré naznačujú, že skutočnosť mohla byť odlišná. Tieto interpretácie prezentujú Báthoryovú ako obeť sprisahania.
Táto práca sa zameriava na rôzne pohľady na život a činy Alžbety Báthoryovej. Druhá kapitola predstaví vybrané publikácie venujúce sa Báthoryovej, rozdelené na dve časti. Prvá časť sa venuje autorom, ktorí ju považujú za vinnú. Medzi hlavné diela patrí práca J. J. Alžběta Nádašdyová, rozená Báthoryová, alias Čachtická pani, ktorá bola vydaná aj pod názvom Čachtická paní: ďábel s tváří anděla, ako aj kniha Báthory: život a smrť od Kočiša. Extrémny pohľad na osobu Báthoryovej predstavuje aj dielo J.J. Horákovej a Dany Gálikovej. Druhá časť sa zaoberá dielami, ktoré spochybňujú jej vinu alebo ponúkajú alternatívne vysvetlenia. Medzi ne patrí film Bathory (2008) režiséra Juraja Jakubiska, ktorý ako prvý zobrazil odlišný pohľad na zločiny pripisované Báthoryovej.
V základných rysoch sa legenda o Alžbete Báthoryovej začína rozprávaním o jej kráse, ale aj prísnosti. Hovorí sa, že jedného dňa sa jej pri česaní podarilo slúžke vytrhnúť pár vlasov. Báthoryová sa rozzúrila a udrela slúžku tak silno, až jej vystriekla krv. Vtedy si Alžbeta Báthoryová údajne uvedomila zázračnú moc krvi. Začala unášať mladé dievčatá, ktoré potom v podzemných žalároch mučila a vraždila. Z ich krvi sa pripravovali kúpele, ktoré jej mali zabezpečiť večnú mladosť.
Kľúčovým momentom v príbehu je príchod palatína Juraja Thurza na jej Čachtický hrad. Bol to práve on, kto viedol vyšetrovanie a našiel dôkazy vedúce k grófke. Dôkazom bolo mŕtve dievča a ďalšie dievčatá ubité a zmučené, čakajúce na smrť. Thurzo sa rozhodol grófku uväzniť na jej vlastnom hrade. Sluhovia, ktorí jej pomáhali, boli následne popravení upálením na hranici. Množstvo svedkov opísalo, koľko dievčat pani zabila a akými spôsobmi. Avšak, Thurzo nikdy nevypočul samotnú Alžbetu Báthoryovú, o čo sa zaslúžil hlavne on.
Medzi mučiacimi nástrojmi, ktoré sa spájajú s jej menom, sa spomína aj tzv. "železná panna", pomocou ktorej získavala grófka krv zo svojich obetí. Ďalším vražedným nástrojom bol náhrdelník, v smrteľnom objatí ktorého prebodli svoju obeť. Údajne existoval aj v Trenčíne. Išlo o drevenú figurínu ženy, ktorá bola vo vnútri dutá. Do nej postavili obeť a mechanizmom figurínu zavreli.
Báthoryová ako vrahyňa: Zločiny a dôkazy
V literatúre existuje úctyhodné množstvo publikácií, ktoré sa zaoberajú Alžbetou Báthoryovou. Niektorí autori sa venujú paranormálnym javom spojeným s jej príbehom, zatiaľ čo iní ju vykresľujú ako ženu prenasledovanú víziou večnej mladosti. Väčšina autorov sa zhoduje, že grófka bola za svoje činy na doživotie zamurovaná v jednej zo svojich komnát, konkrétne v jednej izbe. Tento fakt podporuje aj film Juraja Jakubiska Bathory, ktorý taktiež uvádza, že Báthoryová bola uväznená vo veži.
Interpretácia historických prameňov
Niektorí autori, ako napríklad Kočiš, sú presvedčení o jej vine. Vo svojom diele Báthory: život a smrť tvrdí, že grófka bola za svoje činy na doživotie zamurovaná. Nesúhlasí s niektorými tvrdeniami autorov, ktorí Báthoryovej vinu nespochybňujú. Kočiš sa domnieva, že vrážd nebolo toľko, koľko sa uvádza v legendách, ale napriek tomu zastáva názor, že Báthoryová je zodpovedná za početné zločiny.
Kočiš tiež kritizuje snahu spochybňovať výpovede svedkov, ktorí opísali mučenie dievčat. Podľa neho sú tieto výpovede dôveryhodné a dokazujú krutosť grófky. Poukazuje na to, že po vypočutí boli kľúčoví svedkovia Ficko, Ilona Jó a Dora Sentešová popravení, čo by mohlo naznačovať snahu utajiť informácie.
Otázka motívu a čarodejníctva
Kočiš predpokladá, že Báthoryovej vraždenie mohlo prechádzať toľké roky vďaka úplným privilégiám, ktoré dostalo domáce panstvo nad svojimi poddanými. V tomto období panovali rozsiahle právomoci a z poddaných sa stali nevoľníci prakticky bez žiadneho práva. Kočiš nemá jednoznačne vyhradený názor na motív jej činov (viac v 4. kapitole). Uvažuje o motívoch ako chorobná túžba po krvi, alebo používaním krvi vo forme kozmetického prípravku. Avšak, upozorňuje na tému zrážanlivosti krvi, kvôli ktorej by takýto kúpeľ bol ťažko realizovateľný.
Viacerí autori sa venujú otázke, či mala grófka niečo spoločné s čarodejníctvom. Kočiš cituje list z januára 1611, určený luteránskemu superintendentovi Eliášovi Lányimu, ktorý spomína, že Báthoryová mala u seba pracovať Anny Darvuliovú a Eržiku Majorovu. Tieto ženy boli obviňované z čarodejníctva a mali grófke pomáhať pri mučení. Kočiš poukazuje na list, ktorý Thurzo po grófkinom uväznení poslal svojej manželke Alžbete Czoborovej. V ňom píše, že našli na hrade jedno mŕtve dievča a ďalšie dievčatá zmučené. Tieto prameňe sa líšia od tých, ktoré uvádzajú, že ju palatín zastihol pri večeri.
Súdenie a sprisahanie
Odhalené lži o Alžbete Báthoryovej
Kočiš zdôrazňuje, že súdny proces s Alžbetou Báthoryovou bol protiprávny. Thurzo nechal Báthoryovú uväzniť bez predvolania pred súd. Argumentuje, že výpovede svedkov na vopred dané otázky obsahovali veľa navzájom si odporujúcich informácií, napríklad v otázke počtu obetí. Zároveň pripomína, že kľúčoví svedkovia Ficko, Ilona Jó a Dora Sentešová boli hneď po vypočutí popravení. Tieto fakty spochybňujú hodnovernosť celého procesu. Kočiš však upozorňuje, že tvrdiť, že pri takom množstve svedkov boli všetci zmanipulovaní, je veľmi trúfalé.
Kočiš spochybňuje aj údajný zoznam svedkov, ktorý mal na vlastné oči vidieť Jakub Szilvássy. Szilvássy však pri vypočúvaní tento fakt vôbec nespomenul. Listy od Zrínskeho i Báthoryovej syna Pavla Nádašdyho adresované palatínovi sú podľa Kočiša dôkazom snahy rodiny zmierniť jej osud a zachovať si majetok. Napriek tomu Kočiš považuje Alžbetu Báthoryovú za plne zodpovednú za všetky svoje zločiny.
Kontroverzné pohľady: Báthoryová ako obeť
O Alžbete Báthoryovej sa tvrdilo, že bola krásnou, ale veľmi prísnou pani. Názov diela J.J. Alžbeta Báthoryová a palatin Thurzo naznačuje, akými úvahami sa bude uberať autorov rozbor Báthoryovej osobnosti. Autor rozoberá životné podmienky v tej dobe. Kniha zdôrazňuje, spolu s podrobnými definíciami sadizmu, pravidelne počas celej knihy. Poukazuje na to, že v dobe, v ktorej Báthoryová žila, bolo bežné, že panstvo malo absolútnu moc nad nevoľníkmi, často ich považovali za dobytok. Táto doba sa vyznačovala vyľudnením niektorých oblastí a panovníci prestavovali svoje hrady na nedobytné pevnosti, čím sa stávali obrannými stavbami.
Detsvo a mladosť Alžbety Báthoryovej
J.J. uvádza hneď niekoľko aspektov z jej detstva a mladosti. Napríklad, že mala ako 13-ročná pomer s Trnavčanom Ladislavom Bendem a porodila dieťa, čo sa rodina snažila zamlčať pred verejnosťou. O tomto dieťati sa však nezachovali žiadne ďalšie správy. Táto udalosť, spolu so stratou dieťaťa a naplánovaného manželstva, mohla mať na jej psychický stav značný vplyv. Autor taktiež spomína, že jej matka bola údajne pod vplyvom čarov Majorovej.
J.J. sa zamýšľa nad tým, či by sa jej činy dali pripísať nepríčetnému stavu, v ktorom ich páchala. Podľa neho Alžbeta Báthoryová trpela tzv. impulzívnym sadizmom, kedy je pri zmysloch a koná pod tlakom akéhosi neviditeľného impulzu.
Dôkazy o sprisahaní
Duffack sa v súvislosti s Báthoryovou venuje aj správe od tajomníka palatína Juraja Thurza, Ujváry-Ficku. Ten popisuje, ako palatín vtrhol na jej hrad a našiel zbité dievčatá pozatvárané v rôznych miestnostiach. Podľa Duffacka, Thurzo nebol schopný odolať takémuto obrazu a nemohol to len tak nechať. Avšak, takýto čin by si vyžadoval dôkaz o vine, ktorý by bol dostatočný na odsúdenie minimálne 6 šľachticov. Výnimkou by bolo, že by ju palatín pristihol priamo pri čine, čo sa údajne stalo. Duffack naznačuje, že Thurzov list je možné interpretovať rôznymi spôsobmi, a že ho niektorí vidia ako nepopierateľný dôkaz o Alžbetiných zločinoch, zatiaľ čo iní ho spochybňujú.
Duffack spomína aj to, že Alžbetu Báthoryovú vychovával a učil jej syna Pavla Imrich Megyery. V liste Eliášovi Lánimu sa dokonca spomína zaklínadlo od Majorovej, ktoré ju malo chrániť. Obvinenia, že medzi obeťami, ktoré grófka mala umučiť, boli aj dievčatá šľachtického pôvodu, podľa neho viedli k vyšetrovaniu a odobraniu majetku. Autor argumentuje, že zasiahnutie na záchranu jej tety mohlo mať veľké následky. Kráľovská komora a jej list adresovaný panovníkovi svedčia o veľkom palatínovom vplyve, čo spochybňuje dôveryhodnosť celého procesu.
Vplyv stredovekého práva a spoločnosti
Odhalené lži o Alžbete Báthoryovej
Irma Sádecká-Kardošová vo svojej knihe spochybňuje doterajšie predstavy o Alžbete Báthoryovej. Autori sa obšírne venujú dobe, v ktorej Báthoryová žila. Uhorsko na prelome 16. a 17. storočia bolo krajinou poznačenou vojnami a sociálnymi nepokojmi. V tomto období boli vzťahy medzi pánmi a poddanými veľmi hierarchické. Nevoľníci nemali prakticky žiadne práva a boli často vystavení krutému zaobchádzaniu. Sádecká-Kardošová zdôrazňuje, že aj keď existovali prípady, keď sedliaci svojho extrémne krutého pána zabili, poddaný s minimálnymi právomocami sa v krajných prípadoch dokázal brániť.
Autori taktiež rozoberajú osobnosť Františka Nádašdyho, manžela Alžbety Báthoryovej. Niektoré príbehy o jeho krutosti (napríklad, že po návrate z boja domov znásilnil svoju ženu) sú s vysokou pravdepodobnosťou výmyslom. Várkonyi oficiálnymi poradcami. Najznámejší mýtus, ktorý sa spája s Báthoryovou, je určite krvavý kúpeľ. Prvýkrát sa o ňom zmienil v roku 1729 jezuita Ladislav Turóczi vo svojej knihe o Uhorsku. Táto legenda vznikla na základe incidentu, kedy Báthoryová udrela svoju slúžku za menší prehrešok a kvapka krvi pristála na jej tvári.
Sádecká-Kardošová poukazuje na to, že vo výpovediach svedkov chýbajú dôkazy o mučení a vraždách. Analýzou jednotlivých výpovedí autori píšu o ďalších podozrivých faktoch. Mnoho svedkov tvrdilo, že o ničom nepočuli. Pri počte desiatok až stoviek obetí je to prekvapujúce. Várkonyiho považuje za ďalší príklad neserióznosti výpovedí. Spochybňuje aj list palatína Juraja Thurza, ktorý poslal svojej manželke Alžbete Czoborovej, v ktorom tvrdí, že na hrade našiel jedno mŕtve dievča. Podľa Sádeckej-Kardošovej smrť dievčaťa nenastala násilne, keďže sa začali šíriť povery, že za jej smrť môže grófka. Zároveň je zarážajúci počet vrážd, z ktorých svedkovia Báthoryovú obvinili.
Kontroverzia okolo zoznamu obetí
Jedným z najväčších sporných bodov je otázka počtu obetí. Svedectvá hovoria o stovkách mŕtvych dievčat, ale konkrétne dôkazy sú minimálne. Sádecká-Kardošová uvádza, že najvyšší počet obetí sú veľmi nekonkrétne pri udaní situácie či osoby mučenia. Zoznam s 650 zavraždenými obeťami, ktorý mala pani písať, je podľa nej pochybný. Údajne jej o ňom povedal kastelán Jakub Szilvássy, ktorý ho našiel v truhlici. Szilvássy však tento zoznam pri výpovedi jeho vlastnej osoby vôbec nespomenul. Taktiež sa zistilo niečo málo o tomto Jakubovi Szivlássovi, ktorý bol obyvateľom obce Dôrfel.
Rola cirkevných predstaviteľov
Farár Ján Abrahamides Ponický zohral v kauze Báthoryová dôležitú úlohu. Bol to on, kto ako jeden z prvých začal Báthoryovú očierňovať v očiach obyvateľov Čachtíc. Podľa Sádeckej-Kardošovej boli správy o Báthoryovej často prehnané a nepresné. Spomína aj rôzne zaklínadlá, ktoré slúžili na ochranu pri liečiteľských praktikách. Autori dávajú výňatok z Tripartitumu, základnej príručky uhorského práva. Podľa nich sa v prípade Báthoryovej porušil každý bod tohto zákona.
Autori upozorňujú na fakt, že Thurzo ani Báthoryovej zaťovia Mikuláš Zrínsky a Juraj Drugeth pri jej zatknutí neboli. Spochybňujú pravdivosť zápisu o nájdení mŕtveho dievčaťa a zmučených dievčat v hrade. Zmienka o tajomníkovi Jurajovi Závodskom sa vyskytuje len v tomto súdnom zázname, a tým správy o jeho osobe končia.
Pavel Nádašdy a jeho list palatínovi
List, ktorý mal napísať Pavel Nádašdy, syn Alžbety Báthoryovej, adresovaný palatínovi, je ďalším kontroverzným bodom. Autori sa zhodujú, že ho nepísal Pavel samotný. Podľa nich to bol jeho poručník Imrich Megyieri. List sa týkal „usadenia“ Báthoryovej na jej vlastnom hrade. Zmienka o tom, že by sa Gabriel Báthory pokúsil svoju tetu oslobodiť, sa v historických prameňoch neobjavuje. Bednárik tvrdí, že správy o zozname zavraždených obetí sú klamlivé. Výpovede sluhov, ktorí sa zúčastňovali na mučení, sú podľa neho málo hodnoverné, pretože sa navzájom zvaľovali na druhého a neuvádzali mená obetí.
Proces s Báthoryovou
Sádecká-Kardošová taktiež spochybňuje spravodlivosť súdneho procesu s Báthoryovou. Upozorňuje, že vypočúvanie svedkov prebiehalo počas januára 1611, ďalší 26. februára 1611, potom 18. marca 1611, 17. januára 1613. Posledný po takmer dvoch rokoch v januári 1613. Z týchto dôvodov autori tvrdia, že súdny proces s Báthoryovou bol neplatný. Zároveň spomínajú, že palatín mal záujem o majetok Báthoryovej a jej deťom. Považujú ho za ambiciózneho muža, ktorého honba za mocou a majetkom mohla výrazne oddialiť spravodlivý proces.
Vplyv Jakubiskovho filmu Bathory na vnímanie Alžbety Báthoryovej
Kniha, ktorá vznikla k filmu Juraja Jakubiska Bathory, nekladie za cieľ stať sa jednou z náučných či historických štúdií. Autorky vo svojej práci okrem iného vychádzajú aj z Lengyelovej teórie, ktorá sa zameriava na vzťahy medzi poddanými a šľachtou. Hoci sa stali prípady, kedy pán svojho poddaného zabil, stalo sa to zriedka. Strata pracovnej sily v podobe robotníka bola pre pána citeľná, a preto sa väčšinou uplatňoval trest, po ktorom poddaný neskončil s trvalými následkami. Ak pán zabil poddaného, musel podľa práva kompenzovať túto stratu jeho rodine, najčastejšie peniazmi.
Film Bathory predstavuje Alžbetu Báthoryovú v inom svetle. Jakubisko sa snažil zobraziť jej príbeh z pohľadu obete sprisahania, pričom zdôrazňuje politické a mocenské motívy palatína Juraja Thurza. Tento film výrazne prispel k verejnej debate o skutočnej povahe "Čachtickej pani" a ponúkol alternatívny pohľad na historické udalosti.
Odhalené lži o Alžbete Báthoryovej
Pozadie: Milan Ondrík o tlaku, sláve a „okruhu samoty“
Milan Ondrík zažíva hviezdne chvíle. Po filme Miki zažiaril v tragickej snímke Otec. Práve úloha otca, ktorý zabudne v aute svoje dieťa, ho katapultovala medzi hviezdy svetového formátu a právom patrí na takzvaný A-zoznam hviezd. Soňa Bulová sa s hercom rozprávala o jeho kariére, tlaku slávy a potrebe nájsť si svoj „okruh samoty“.
Milan Ondrík sa vo voľnom čase venuje rezbárstvu. „V prvom rade, na čo si pomyslím, je vôňa dreva. Najkrajšie vonia pre mňa lipové drevo. Potom je to samotná práca s drevom, najviac ma baví vyrezávanie s dlátami. Pričuchol som aj k stolárstvu. Môj dedo bol stolár. Je rozdiel stolárstvo a rezbárstvo. Stolár robí stoly, skrine a rezbár je umelec, vyrezáva plastiky, sochy. Keď sa hrám s drevom, mám pokoj,“ hovorí herec.
Prácu s drevom prirovnáva k herectvu. „Keď ste najbližšie k divákovi alebo pred kamerou, tak si vytvárate, ako pomenoval Stanislavský, malý okruh pozornosti, respektíve malý okruh samoty. To znamená, že aj keď je okolo veľa ľudí, ktorí vás sledujú, tak vlastne vy máte ten vnútorný pokoj a vnútorný svet pre tú konkrétnu postavu. A ten malý okruh samoty mám pri tom dreve, keď sa zatvorím do pivnice a som tam sám s dlátami a vlastne som sám v sebe, iba s tým drevom a s tými dlátami. Je to nádherný pocit. A vlastne aj to, že vybehnete z toho, že celý deň ste pred kamerami, pred divákmi, veľa ľudí vám tlieska, veľa ľudí vám odovzdáva svoju pozornosť a tam si venujete ten čas iba sám pre seba. A pozornosť je iba na dláto a na drevo,“ vysvetľuje Ondrík.
Snaží sa do svojho „malého okruhu samoty“ vracať čo najčastejšie, využíva čas, keď má voľno. „Ale ten malý okruh samoty si viem vytvoriť aj napríklad pri behu, pri bicyklovaní. Naozaj mi to robí dobre a čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že vyhľadávam priestor sám pre seba. Myslím si, že sa veľmi veľa rozdávam nielen pre rodinu, ale aj pre ľudí naokolo. A častokrát si uvedomujem, že by som si možno zaslúžil pozornosť venovať sám sebe. Nemyslím to nejak egoisticky, ale v poslednom čase je tej pozornosti smerom ku mne naozaj veľa, aj mediálny tlak, aj tlak pozornosti z filmov, aj z úspechu. Omnoho viac si vážim a cením práve ten okruh samoty.“
Ondrík bilancuje svoje doterajšie úspechy. „Nechcem to tak povedať, že bilancujem, ale mám za sebou vyše 80 premiér v divadle za moju kariéru a desiatky filmov. Mám za sebou toho dosť. Ale potom ma potešilo, že som dostal ocenenie „talent“ a to znamená, že talent sa dáva začiatočníkovi. Beriem to však tak, že posledný film Otec, že je to pre mňa istým spôsobom o uzavretí nejakej etapy, nejakej fázy. Neviem, kam ďalej chcem ísť. Musím to prehodnotiť, musím sa rozhodnúť, že kam chcem ísť ďalej. Pretože si neviem predstaviť hrať väčšiu tragédiu, akú som zahral. Je to veľmi zaväzujúce. Keď sa vám niečo podarí, keď dostanete nejaký úspech, respektíve ocenenia aj za filmy. Vlastne mám trošku obavy, že čo ďalej. Takže áno, vlastne bilancujem, trafili ste do čierneho. Rozmýšľam nad sebou a trošku sa obávam, že čo bude ďalej.“
Na otázku, či pociťuje vonkajší tlak záväzku ako strach, odpovedá: „Nie, nepovedal by som to tak. Je to skôr zodpovednosť. Zodpovednosť za to, čo som urobil a vlastne zodpovednosť za to, že keď som išiel na nejaké schody, aby som nešiel naspäť dolu schodami. Aby som si vymyslel ďalšie schodíky, aby som mal kde stúpať.“
Ondrík verí, že sa dá stále stúpať nahor. „Postavy a role si vždy vyberám ja. Nikto mi ich nedáva, ja idem na casting. Viacero ľudí sa po filme o Mikulášovi Černákovi pýtalo, že kde bol ten Ondrík doteraz. No kde som bol? No 20 rokov som bol zavretý v divadle a 20 rokov som pred objektívom. A vždy som hrával ťažké predstavenia, už vlastne hneď po škole. Veľmi zásadné a vážne postavy v divadle. Istým spôsobom som sa šetril na tú správnu rolu a odmietal som televíznu tvorbu, napriek tomu, že to je pre herca gro peňazí. Chcel som byť svojím spôsobom vzácny pre film, aby som sa nerozmieňal na drobné, aby som bol zaujímavý pre filmárov, pretože môj cieľ bol dosiahnuť bod, aby som točil filmy. A jednoducho ono to prišlo a dostal som sa do bodu, keď som si začal filmy vyberať. A aj som si dovolil nejaké filmové príležitosti odmietnuť. Keď bol boom okolo Černáka, tak filmári alebo bežní ľudia hovorili, že z toho sa nedostanem. Ľudia radi nálepkujú.“