Slovenský herec Robert Roth je osobnosťou, ktorá si stráži svoje súkromie, no zároveň sa nebojí vyjadriť svoj názor, najmä prostredníctvom svojej umeleckej činnosti. Jeho prístup k životu, práci a umeniu je komplexný a často sa odráža v náročných postavách, ktoré stvárňuje. Tento článok sa snaží preskúmať jeho pohľad na svet, jeho umelecké smerovanie a jeho vnímanie spoločenských javov, pričom čerpá z jeho vlastných slov a reflexií.
Vnútro umelca a jeho prežívanie
Robert Roth v úvodnom rozhovore opisuje svoje stretnutie ako príjemné a neformálne, kde sa „starí známi“ dobre „pokecali“. Zdôrazňuje svoju autenticitu: „Na nič sa nehrá, je sám sebou. Tomu, čo hovorí, verím. Nehrá to na mňa, aby boli odpovede ľúbivé.“ Táto priamosť a úprimnosť sú kľúčové pre jeho osobný prejav a prácu. Dokonca aj pri autorizácii rozhovoru trvá na tom, aby sa jeho slová nezmenili, a má jednu prosbu: „Tak mi vlastne nikto nehovorí. Ja som Robert.“ Toto odmietnutie familiárneho oslovenia „Robo“ naznačuje jeho potrebu definovať vlastnú identitu a byť vnímaný v plnej vážnosti svojej osobnosti.
Jeho vnímanie vlastného tela a zdravia sa mení s vekom. „Všímam si, že mám niekedy problém vstať, a nie je to tým, že by som bol lenivý. Každú chvíľu tu niečo bolí, tam bolí,“ priznáva. Metaforicky to opisuje ako „nejaký čip, ktorý mi permanentne vysiela signály. Pozor, obíď tú kaluž, nechoď po tom ľade, lebo môžeš spadnúť, už sa ti to toľkokrát stalo.“ Táto vnútorná „výstraha“ ho vedie k zodpovednejšiemu prístupu k sebe samému.
Jeho zmena stravovacích návykov bola motivovaná konkrétnym momentom: „brutálny pazvuk pri zohnutí k topánke a následný vystrašený výraz mojej dcéry.“ Toto ho prinútilo k radikálnej zmene: „Povedal som si dosť, brucho preč, cukry preč, tuky preč, všetko biele preč…“ Hoci tvrdí, že v zásade je „úplne normálne, len si dávam pozor na to, čo to je a odkiaľ to je,“ jeho skúsenosť s frutariánskym večerom, kde „doslova zožral na posedenie sedem jabĺk, kilo hrozna, asi desať banánov a pomelo,“ a následnými „brutálnymi kŕčmi,“ ukazuje, že hoci sa snaží o vyváženú stravu, jeho chuťové impulzy dokážu byť silné.
Umenie ako reflexia histórie a spoločnosti
Jednou z kľúčových postáv, okolo ktorých sa točí jeho práca, je Mojmír II. v hre „Mojmír II. alebo Súmrak ríše“. Táto hra kladie „veľké a zásadné otázky“ a vlastne je „jeden veľký otáznik.“ Roth poukazuje na obmedzené pramene a nejasnosti týkajúce sa historických udalostí, ako je obdobie okolo roku osemsto. „Môžeme čerpať len z mála prameňov, pátrať, čo bola pravda, čo a ako sa dialo naozaj. Môžeme si klásť otázky smerom k letopisom - kto ich zapisoval, v akom bol stave, v akom vzťahu bol k spoločnosti, k cirkvi. Písal to na niečiu objednávku? Malo to byť tendenčné, nasilu pozitívne? Toto sa už nikdy nedozvieme.“ Toto vnímanie histórie ako neustáleho procesu interpretácie a kladenia otázok je pre neho „vzrušujúce.“
Jeho pohľad na históriu je aj pohľadom na ľudskú povahu: „História je aj o tom, ako sa ľudia navzájom neustále vraždili, a niekde to pretrvalo dodnes. Veď si vezmite Blízky východ, odkedy je história históriou, stále sa tam medzi sebou tlčú a nemá to konca.“ Vidí v tom aj istú formu „boja pragmatického rozumu s intelektuálnou prevahou,“ kde „menšina, ktorá má rozum, víziu a potenciál, často radšej mávne rukou a ide preč.“
Napriek tomu, že hra je určená „náročnejšiemu divákovi,“ Roth sa zaoberá diváckym záujmom a tým, či jeho práca môže „niekoho zaujať a vyvolať v ňom reakcie.“ Pripúšťa, že sa objavili konštatovania, že „si robíme z histórie posmech, že ju zhadzujeme, ironizujeme,“ ale dodáva, že „samozrejme, že sa v hre objavujú i také momenty.“ Skromne poznamenáva, že vypredané predstavenia môžu byť aj kvôli obmedzenému počtu miest v hľadisku, ale zároveň potvrdzuje, že ide o novú inscenáciu, ktorá môže prilákať rôznych divákov, aj tých, ktorí „si nakladiem do vlastného hniezda, ale treba popravde povedať, že v hľadisku nie je veľa miest, tak asi nie je problém vypredať ho.“
Herectvo ako neustály proces učenia a prekonávania
Roth je v Slovenskom národnom divadle obsadzovaný do „špecifických postáv, akoby boli šité na vás,“ čo pripisuje jeho „špecifickým výrazovým prostriedkom.“ Verí, že „herec sa musí ‚vyhrať‘, dozrieť.“ Hoci priznáva fyzické prejavy starnutia, ako sú bolesti kĺbov, odmieta, že by bol „na konci cesty.“ Naopak, vidí v tom motiváciu k hlbšiemu skúmaniu. Jeho práca s režisérmi, ako je Ballek, ho núti opustiť „istoty“ a objavovať nové herecké možnosti. „Režiséra Balleka nezaujímajú veci, ktoré pozná. Napríklad, že mávam rukami, alebo že mám veľkú papuľu, alebo že rýchlo rozprávam… Chce iné veci. A hoci je to oveľa ťažšie, i tak ma robota s ním oveľa viac baví. Lebo mi berie moje istoty.“
Hoci často hráva „veľké dramatické postavy,“ Roth tvrdí, že je „použiteľný aj v tomto žánri.“ Priznáva, že mu chýba komédia, ktorú považuje za „žáner, ktorý je presný a musí byť dobre naskúšaný, aby to fungovalo. Nemali by tam byť umelo vložené lacné ‚pakoviny‘.“
Jeho názor na televíznu tvorbu je známy a vyjadruje ním únavu: „Už ma to nezaujíma, už som z toho fakt taký unavený, že aj keby sa niečo objavilo, už ma to a priori nebude zaujímať. Nie je to médium, ktoré by som vyhľadával.“ Teší sa však na filmovú úlohu v česko-taliansko-nemeckej produkcii odohrávajúcej sa v stredoveku, kde si zahrá po boku Karla Rodena, ktorého obdivuje.
Verejný priestor a zodpovednosť umelca
Roth sa vyjadruje aj k téme, prečo by sa umelci mali vyjadrovať k spoločenským otázkam. „Nemyslím si. Na to sú profesie, ktoré sú za to platené. Ja mám možnosť vyjadriť sa k stavu spoločnosti cez divadlo, postavu, jej repliky. Je to môj ksicht, môj hlas, cez ktorý idú von myšlienky a vety. Divadlo je ešte stále obrazom toho, čo sa deje tam vonku. Čo už môže byť verejnejší priestor?“ Zároveň však odmieta byť vnímaný ako „hlas ľudu.“ Skôr vidí divadlo ako priestor, kde „dramatické texty, ktoré to vedia povedať za mňa.“
Aká je úloha umenia a umelcov v spoločnosti? - James Joyce O povinnostiach umelcov
Vníma, že profesia herca je „viac na očiach,“ ale to podľa neho neznamená, že sú „vzdelanejší.“ Popularita a sláva sú podľa neho „nič.“
Vplyvy a inšpirácie
Roth hovorí o svojich vzoroch a inšpiráciách. Spomína na stret s legendami ako Ctibor Filčík, Jozef Kroner, Karol Machata a Laco Chudík, od ktorých sa naučil „nesmiernu pokoru - k životu i k práci.“ Vidí pokoru aj u súčasných hercov, hoci „nie všetci bardi pomreli.“
Jeho fascinácia Rolling Stones, ktorých videl jedenásťkrát, ukazuje jeho vernosť svojim záujmom. Podobne obdivuje Marlona Branda, najmä jeho výkon v „Krstnom otcovi“ a „Poslednom tangu v Paríži.“ Brando sa mu páči pre jeho schopnosť byť „len“ sám sebou a robiť svoju prácu s pokorou, aj napriek obdivu publika. „Veď sa nezbláznime, je to len film,“ povedal vraj Brando. Tieto osobnosti sú pre Rotha „kotvy v rámci vzorov.“
Hľadanie identity a neistota budúcnosti
Na otázku, či je opradený tajomstvom a či si stráži súkromie, Roth odpovedá: „Neviem. Asi som ešte veľmi mladý na to, aby som si porozumel. A myslím to v dobrom.“ Táto odpoveď, doplnená o gestikuláciu „sedí a nechápavo krúti hlavou,“ naznačuje jeho vnútornú neistotu a neustále hľadanie seba samého. „Človek sa vyvíja a môže sa stať, že budem mať sto rokov, budem zomierať a poviem si - kokos, a toto bol ten život, čo som chcel?“
Hoci priznal, že sa od divadla trochu vzdialil, keď mu zabralo „veľkú časť dňa,“ stále si uvedomuje jeho hodnotu. Jeho záujem o čítania z kníh a poézie, najmä o skupinu „Osamelí bežci,“ s ktorou sa stotožňuje, ukazuje jeho hlbšie umelecké záujmy.
Symbolika bodiek v divadle
Roth má zaujímavý pohľad na symboliku bodiek v divadle. „Ja mám radšej tri bodky. Tam je zrazu veľký priestor na premýšľanie a rozvetvuje sa, otvára mi dvere, v ktorých som ešte nebol alebo som sa do nich bál ísť.“ Zatiaľ čo bodka jednoznačne uzatvára myšlienku, tri bodky symbolizujú otvorenosť, neistotu a priestor pre interpretáciu, čo odráža jeho vlastný prístup k umeniu aj k životu.
Vnímanie duchovných a filozofických otázok
V texte sa objavuje aj úryvok z diskusie o biblických témach, konkrétne o pokúšaní Ježiša na púšti. Toto naznačuje širší záujem o filozofické a duchovné otázky, ktoré presahujú rámec jeho hereckej profesie. Otázka, prečo Boh dovolil pokúšanie, je zodpovedaná slovami: „Myslím, že z toho istého dôvodu, z akého dovolil, aby som mal chyby aj ja alebo ty. Nikomu vopred neplánoval život, ale dáva nám priestor, aby sme žili po svojom, tak, ako si chceme žiť.“ Táto interpretácia zdôrazňuje slobodnú vôľu a zodpovednosť jednotlivca za svoj život.
Diskusia o Satanovi ako nástroji Boha je tiež zaujímavá. „Keď aj zlo nie je Božím plánom, nie je vylúčené, že by nemohlo byť jeho nástrojom. Potom by sa tu pokúšanie Satanom naozaj podobalo na skúšanie otca Abraháma samotným Bohom. Obidvaja vlastne testujú, či ten, koho skúšajú, naozaj verí.“ Toto naznačuje komplexné chápanie duality zla a dobra a ich vzájomného vzťahu v rámci vyššieho plánu.
Reflexia nad produkciou a interpretáciou médií
V texte sa spomína aj dokudráma „True Štúr,“ ktorá využíva animovanú podobu Ľudovíta Štúra a vizuálnu estetiku filmu Sin City. Robert Roth v nej stvárnil postavu Samuela Hronského, „tajomného ‚vyšetrovateľa‘.“ Jeho vyjadrenie o tom, že si „ani nechcel či nevedel predstaviť, ktorý herec by mohol osobnosť kodifikátora slovenčiny stvárniť,“ poukazuje na náročnosť a jedinečnosť postavy Štúra.
Ďalší úryvok sa venuje „seriálu komentárov k liturgickým čítaniam,“ kde sa používajú „tradične na mieru vypočítané úryvky z Biblie pre aktuálny deň a hovorovo ich tlmočíme pre každého, kto nesrší práve fundovanou teológiou.“ Táto snaha o „oprášenie tisícročných textov“ a ich sprístupnenie širokej verejnosti je dôležitá. Zároveň sa poukazuje na to, ako „štýl komunikácie vo všetkých sférach základom nesprávneho spracovania informácií.“ Tým sa potvrdzuje Rothov dôraz na autenticitu a presnosť v komunikácii, či už v umení alebo v iných oblastiach.
Záverom
Robert Roth je umelcom, ktorý sa nebojí klásť otázky, hľadať odpovede a vyjadrovať svoje názory, často prostredníctvom svojich postáv. Jeho prístup k životu je poznačený autenticitou, pokorou a neustálym hľadaním. Jeho práca a reflexie nám ponúkajú pohľad do mysle človeka, ktorý sa snaží pochopiť svet okolo seba a svoje miesto v ňom, a zároveň sa snaží inšpirovať ostatných k podobnému hlbšiemu zamysleniu. Jeho umenie je nielen odrazom jeho vnútorného sveta, ale aj zrkadlom spoločnosti a histórie, ktoré nás obklopuje.
tags: #robo #roth #a #satanizmus