Hudobný svet prešiel na prelome tisícročí radikálnou transformáciou, ktorú definovali emócie, surovosť a hľadanie identity na okraji spoločnosti. Dve mená sa stali synonymom pre tento nepokoj: Korn, priekopníci nu-metalu, a Slipknot, maskované tornádo z Iowy. Hoci sa často v bulvárnych médiách objavujú nezmyselné debaty spájajúce tieto kapely so satanizmom, pravda je oveľa komplexnejšia. Ide o zrkadlo spoločenských tráum, šikany a túžby po očiste.
Slipknot: Deväť tvárí chaosu a znovuzrodenia
Deväťčlenná parta z drsnej Iowy sa na scéne zjavila ako zjavenie. Vystupujú v děsivých maskách, kombinézách či bizarních kostýmech a označují se čísly. Ich koncerty poburujú verejnosť už od deväťdesiatych rokov, ale aj tak sú najžiadanejšími headlinermi festivalov. Vypadají, jako kdyby právě utekli z té nejstřeženější a nejnebezpečnější psychiatrické kliniky plné největších psychopatů.
Na pódiu agresivně, ale přesto rytmicky třískají (občas hořícími) baseballovými pálkami do sudů, podpalují a mlátí se pěstmi, tančí a poskakují, jako kdyby je posedl ďábel, spontánně se házejí do davu nebo zběsile a zuřivě demolují pódiovou konstrukci i nástroje. Pre mnohých ide o temnú estetiku, no pod povrchom sa skrýva hlboký humanistický odkaz. Zastupují všechny outsidery, oběti šikany, posměšků, předsudků, všechny, kteří jsou neustále označováni jako divní, nenormální nebo prostě jiní.
Slipknot možno prirovnať k nezastaviteľnému tornádu, ktoré devastuje všetko v ceste, no tento chaos má svoj účel. V človeku sa probouzí něco nepoznaného. Z útrob vychádzajú na povrch staré rány, křivdy a bolesti, ale pouze proto, abys je mohl*a během energické a brutální show navždy pohřbít. Keď dohrá posledný tón, prichádza znovuzrodenie. Podľa promotéra Andyho Coppinga vás kapela chytí pod krk, zatrasie vami, hodí na zem, ale následne vás zvedne a „dá vám hlavičku“. Je to totálna explózia zmyslov.
Slipknot Documentary
Jonathan Davis a cesta ku Korn
Zatiaľ čo Slipknot stelesňujú fyzický výbuch, Korn, vedení Jonathanom Davisom, priniesli do metalu introspektívny, psychologicky surový prístup. Jonathan Howsmon Davis sa narodil v Bakersfielde a jeho cesta k hudbe bola dláždená traumami. Davis bol na strednej škole perzistentne šikanovaný za svoj štýl obliekania - očné linky a široké oblečenie. Bol neustále označovaný homofóbnymi nadávkami, čo neskôr inšpirovalo ikonickú skladbu „Faget“.
Jeho mladosť bola poznačená prácou asistenta koronera. Táto skúsenosť, kedy v sedemnástich rokoch videl telá mŕtvych detí a obete drog, zanechala v jeho psychike hlboké stopy. „Mal som post-traumatický stres z vecí, ktoré som v tom veku nemal vidieť,“ priznal. Práve táto temnota sa stala palivom pre hudbu Korn. Davis je multiinštrumentalista, ktorý do metalu priniesol aj netradičné prvky, ako sú gajdy, inšpirované jeho škótskymi koreňmi a filmom Star Trek II: Khanov hnev.
Umenie, posadnutosť a temná estetika
Obidve kapely pracujú s temnotou nie ako s nástrojom uctievania zla, ale ako s terapeutickým prostriedkom. Jonathan Davis napríklad vybudoval rozsiahlu zbierku artefaktov, ktorá zahŕňa macabre umenie, taxidermiu, ale aj náboženské predmety. Jeho spolupráca so švajčiarskym umelcom H.R. Gigerom na ikonickom mikrofónovom stojane „The Bitch“ je dôkazom jeho fascinácie biomechanikou a erotikou.
Napriek tomu, že kapely často čelia obvineniam zo satanizmu, Davis otvorene hovorí: „Vždy som veril v Boha, len neverím v organizované náboženstvá.“ Ich práca s „temnotou“ je skôr odrazom ľudskej existencie - bolesti, straty a hľadania zmyslu v chaotickom svete. Slipknot pri tvorbe albumu Iowa zažívali pekelné obdobie plné drog a osobných tragédií, ako bola smrť starého otca DJa Sida Wilsona, ktorého bolestný nárek bol zachytený na úvodnej stope albumu.
Album Iowa: Keď sa hudba stane vojnou
Album Iowa (2001) je míľnikom v histórii extrémnej hudby. Kapela, vedomá si svojho úspechu po debutovom albume, odmietla komerčné tlaky a vytvorila dielo, ktoré je ešte agresívnejšie. Corey Taylor k tomu povedal: „People = Shit bola naša cesta, ako povedať: 'Do čerta, nechajte nás na pokoji.'“
Pieseň „People = Shit“ sa často nesprávne interpretuje ako negatívne vyhlásenie. V skutočnosti je to liberálne a emancipované tvrdenie. Taylor vysvetľuje, že všetci sme z rovnakej hmoty a nikto nie je lepší než ostatní. Tento album prekonal všetky očakávania, keď sa stal platinovým a ovládol hitparády, čím dokázal, že aj tá najbrutálnejšia hudba si dokáže nájsť cestu k miliónom ľudí, ktorí v nej nachádzajú útočisko pred pokrytectvom a chamtivosťou.
Prekonávanie démonov
Jonathan Davis aj členovia Slipknot prešli náročnými obdobiami závislostí. Davis sa v neskoršej fáze kariéry zbavil drog, čo však paradoxne viedlo k nárastu úzkostí a depresií. Jeho otvorenosť o týchto stavoch, vrátane boja s následkami ochorenia COVID-19, kedy musel na pódiu používať kyslíkovú fľašu, ukazuje na zraniteľnosť, ktorá je v ostrom kontraste s jeho agresívnym prejavom.
Pre obe kapely je pódium miestom, kde sa menia pravidlá hry. Nie je to o „satanizme“, je to o katarzii. Je to o odmietnutí pozérov a oportunistov. Či už ide o deväťčlenné zoskupenie z Iowy, ktoré na pódiu rozbíja sudy a maskuje svoju bolesť, alebo o Jonathana Davisa, ktorý vkladá svoje detské traumy do scatového spevu, obe kapely sú fenoménmi, ktoré zmenili spôsob, akým vnímame bolesť v populárnej kultúre.
Dedičstvo outsiderov
Korn a Slipknot zostávajú verní svojej základnej filozofii: stáť na strane menšiny. Aj keď sa stali megalomanskými kapelami hrajúcimi na najväčších svetových pódiách, ich jadro zostáva spojené s tými, ktorí sú označovaní ako „divní“. Ich hudba je zvukom revolty proti nespravodlivosti, odmietnutím falošných spoločenských noriem a cestou k sebaprijatiu. Zatiaľ čo verejnosť sa stále rada pozastavuje nad ich maskami a „diablovým“ imidžom, fanúšikovia vedia, že pod touto maskou bije srdce, ktoré rozumie tomu, čo to znamená byť na dne a ako sa z neho vrátiť späť.
tags: #satanizmus #korn #slipknot