Náhled na lov jako doménu mužů je - při vší genderové korektnosti - historicky podmíněn. Hlavní rolí žen, a to i v relativně krátké éře matriarchátu, bylo plození a péče o potomstvo, eufemisticky řečeno „udržování rodinného krbu“, v jeskynní praxi skutečné přikládání větví do ohniště. Reálnými lovkyněmi se ženy mohly až na malé výjimky stát teprve v době, kdy se maso dalo ukořistit bez ohledu na pohlaví lovce v samoobsluze. Zdá se tedy, že ženy - lovkyně existovaly po dlouhá staletí pouze v bájích a legendách. Lov býval svým způsobem náhražkou boje v časech krátkého míru. Zbraně používané při lovu byly od časů luků a šípů, oštěpů a kopí, kuší, mečů a sekyr po zbraně střelné ponejvíce stejné, jako zbraně válečné, armádní. Můžeme spekulovat o důvodech, proč si muži - lovci vybrali za božstvo své nejoblíbenější kratochvíle v časech mezi válčením právě ženu, ale zde asi není třeba hledat kdovíjaké tajemství. Který muž by si nechtěl představovat na čekané u měkkým mechem obrostlé lesní tůně krásnou bohyni, navíc zasvěcenou v oboru, s níž by se dalo konec konců i pohovořit o výcviku loveckého psa, o nejvhodnější délce oštěpu, optimálním tahu tětivy, kalení šípového hrotu nebo o vývrtu hlavně?
Ženské archetypy lovu v antickej mytológii
Klasikou lovecké mytologie je čtyřlístek antických bohyň lovu a dalších souvisejících efektů, jako měsíční svit, láska, plodnost či krása. Řecká Artemis, později římská Diana, byla dcerou nejvyššího z bohů řecké mytologie Dia a Lété. Jejím bratrem - dvojčetem byl další z vysoce uctívaných bohů - Apollón. Vášeň pro lov projevila už v útlém dětství. Podle Kallimacha si již ve třech letech na svém otci Diovi vyžádala luk a šípy, a krátkou, po kolena sahající tuniku vhodnou na lov. Artemidu provázelo dvacet vodních nymf. Jejich hlavním úkolem bylo hlídat lovecké psy a starat se o luk v době, kdy bude odpočívat. Jedním z jejích šesti životních prání bylo zůstat věčnou pannou. Zeus jí samozřejmě i toto přání splnil. Do velkých potíží to ovšem přivedlo mnoho mužů i bohů, jimž zlomila srdce, ale neopětovala jejich city.
Jako jediný získal její platonickou náklonost Orion - jak jinak - obří lovec, který s Artemidou lovil na Krétě. Její přízně dosáhl při soutěži v lukostřelbě, která skončila remízou. Ani on ovšem neskončil o mnoho lépe - v důsledku chvástavého vychloubání zahynul šípem z jejího luku. Dafné, laokónská princezna z jihu Řecka, odkud také pocházeli lovečtí psi zmiňovaní Xenofóntem, trávila podobně jako Artemis většinu času lovem v divočině Peloponésu. Podle řeckého básníka Nonnose z Panopole byla jako „lovkyně jelenů druhou Artemidou a dívkou lvobijkyní“. Společnicí Artemis byla i Xenofóntem citovaná Prokris, dcera athénského krále Erechthea. Čarovný oštěp, který darovala svému muži, se jí nakonec stal osudným. Neznámější společnicí a členkou družiny Artemis byla zřejmě Kallistó. Další z těch, které neustály slib panenství. Když Artemis zpozorovala na Kallistó neklamné známky mateřství, vyhnala ji ze své družiny a navíc ji proměnila v medvědici. V této podobě se coby lovná zvěř málem stala obětí vlastního syna Arkada.
Slovanský panteón a postavenie bohyne Devany
Rusalky, víly, strigy či baba Jaga a jej dom na stračej nôžke - bytosti, s ktorými sa neraz stretávame v ľudových rozprávkach a povestiach. Ich pôvod je však celkom iný. Všetky sú súčasťou pohanskej viery starých Slovanov. Tak ako každá mytológia, aj tá slovanská pomáhala ľuďom pochopiť rôzne prírodné, fyzikálne či psychologické javy, pre ktoré v tom čase nedokázali nájsť vysvetlenie. Okrem rozličných tvorov ukrývajúcich sa v lesoch či kútoch domov mali Slovania i svoj panteón bohov a bohýň. Informácie o bytostiach slovanskej pohanskej viery sú veľmi strohé a v mnohých prípadoch aj protichodné, z čoho vyplýva, že sa nezachovali žiadne primárne historické pramene mapujúce túto mytológiu, tak ako je to napríklad u Grékov či severanov.
V slovanskej mytológii sa stretávame aj so ženskými bytosťami žijúcimi v lesoch a jaskyniach. Nazývali sa devony či dziewonie, v niektorých prípadoch aj divožienky. Bohyňu Devanu (nazývanú aj Děvana, Dziewanna či Zievonia) si ľudia najčastejšie spájali s denným svetlom, ale bola vnímaná aj ako patrónka lesov, lovu a plodnosti. Podľa mýtov bola Devana dcérou Perúna. Často ju znázorňovali ako krásne dievča oblečené v kožuchu z medveďa. Luk a šípy, ostrý nôž či kopija boli neodmysliteľnou súčasťou jej výbavy, ktorá jej slúžila na lov lesných zvierat. Na základe tejto interpretácie niektorí historici považujú Devanu za ochrankyňu panien - môže za to aj historické prirovnanie k bohyniam Diane a Artemis, ktoré boli pannami a podľa mytológie nikdy nemali partnera ani dieťa.
Kozmológia, poriadok a cykly prírody
Každá mytológia či viera so sebou prináša základný mýtus o stvorení sveta. Slovanský mýtus o stvorení čerpá z kozmológie. Tvrdí, že starí Slovania považovali za praotca všetkých bohov božstvo menom Rod. Na úplnom počiatku - v nekončiacej sa temnote a chaose - prebýval Rod spiaci v zlatom vajci. Rod sa rozhodol oddeliť svetlo od temnoty, a tak vyvrhol slnko, ktoré malo ožarovať všetko naokolo. Rod rozdelil svet na tri kráľovstvá - nebo, zem a podsvetie. Stvoril bohov, ktorých úlohou bolo udržiavať poriadok na svete, potom ľudí a nakoniec aj útočisko pre mŕtvych.
Perún, niekedy nazývaný aj Parom či Perkunas, bol Slovanmi vnímaný ako boh hromu a bleskov. Uctievaný bol aj ako ochranca vojakov a pravdy. Bol prísny, no zároveň spravodlivý. Mýtus o ňom hovorí, že keď sa objavil na svete, oblohou otriasli silné hromy a blesky. Perún bol vyobrazovaný ako silák s modrými očami, so svetlými vlasmi, sediaci na koni, so štítom či s mečom a v zlatom brnení, cez ktoré nosil prehodený červený plášť, neskôr symbol kniežacej moci. Naši predkovia chránili svoj majetok prostredníctvom symbolu Perúna, čo bol šesťuholník rozdelený troma čiarami na šesť rovnakých rovnostranných trojuholníkov. Je možné, že uctievanie Perúna ako najvyššieho boha prišlo až neskoršie, po kulte Roda, ale nevylučuje sa ani to, že obaja bohovia mohli existovať súčasne.
Mokoš, Morena a dualita ženského princípu
Jediná žena stojaca v (už zničenom) panteóne šiestich bohov pred palácom v Kyjeve bola Mokoš, známa aj ako matka bohyňa. Podľa Rozprávania o dávnych časoch bola strážkyňou ženskej práce a osudu žien. Pokladá sa aj za bohyňu zeme, plodnosti, obilia, pradenia a vlny. Etymológovia sa domnievajú, že jej meno je odvodené od slova mokrý alebo moknúť. Jej rola v spojení s ostatnými bohmi nie je istá, avšak často je považovaná za manželku Perúna a neskoršie i milenku Velesa, čo viedlo viacerých autorov k výkladu súboja medzi Perúnom a Velesom ako bitky o Mokoš. Pre Slovanov ako poľnohospodárov bola samotná zem posvätná, čo znamenalo, že Mokoš mala pre nich dôležitý význam.
Bohyňu zimy, smrti a znovuzrodenia poznáme na Slovensku azda najlepšie zo všetkých, a to najmä vďaka tradícii jej vynášania a pálenia. Reč je o Morene, známej aj ako Marzanna či More. Práve táto doteraz zachovaná tradícia sa viaže k mýtu o nej, v ktorom jej upálenie predstavovalo ukončenie zimy a začiatok jari. Za jej protiklad sa väčšinou považuje Vesna, bohyňa jari, s ktorou je Morena večne spätá, avšak ani jedna z nich nemôže existovať, kým je nažive tá druhá. Interpretácia vzhľadu Moreny bola rôzna (od miesta k miestu), avšak najčastejšie bola zobrazovaná ako krásna mladá žena s dlhými čiernymi vlasmi, jasnomodrými očami, oblečená v šatách posiatych diamantmi, ale aj s vlčími tesákmi a pazúrmi či ako stará bosorka, pripomínajúca babu Jagu.
Čas, runy a vnímanie sveta v slovanskej tradícii
Slovanský systém určovania času je úplne odlišný od dnešného. V prvom rade počet našich Súhvezdí, teda v prastarom, staroslovienskom vyjadrení „Čertogov“ alebo príbytkov Bohov je 16. Každé súhvezdie je pod ochranou konkrétnej vyššej Sily - Boha a má aj svoj vlastný runový znak. Ak sa dobre pozriete tak zistíte, že Bohyňa Moréna má runu Mara, ktorá je do dnešných dní erbom nášho národa. V súčasnosti sa nachádzame na konci obdobia Noci Svaroga, alebo vo vyjadrení hinduistov na konci Kali Jugy, ktorá trvala 1 620 rokov. Obdobie nadvlády žiarenia Súhvezdia Líšky končí na jesennú rovnodennosť 2012. Rokom 7520 (2012) nastupuje obdobie pod nadvládou žiarenia Súhvezdia Vlka, teda Boha Velesa.
Aby bolo jasné prečo sa odvolávame na runy, je potrebné sa zmieniť o pôvode slovanských a árijských písem. Rusalky, víly, strigy či baba Jaga a jej dom na stračej nôžke - bytosti, s ktorými sa neraz stretávame v ľudových rozprávkach a povestiach. Ich pôvod je však celkom iný. Všetky sú súčasťou pohanskej viery starých Slovanov. S príchodom kristianizácie mnohé slovanské národy zmiešali svoje pohanské tradície s tými kresťanskými (praktika, vďaka ktorej sa nám podarilo zachovať veľa informácií o pohanskej mytológii). Slováci sa držia svojich pohanských koreňov nielen vynášaním a pálením Moreny, ale aj v podobe slovesnosti. Bohyňa Devana tak ostáva nielen historickým ekvivalentom antickej Artemis, ale aj živým archetypom spojenia človeka s divokou prírodou, ktorej rytmy nás dodnes formujú. Jej prítomnosť v mýtoch o lukoch, šípoch a divočine, kde sa lovec stretáva s neskrotnou energiou lesa, odráža hlbokú úctu Slovanov k životu ako takému.