Sešat: Božská pisárka a strážkyňa múdrosti starovekého Egypta

V panteóne starovekého Egypta, kde každá sila, prírodný jav či abstraktný pojem mali svoj božský náprotivok, zaujíma Sešat (staroegyptsky sš3t, známa aj ako Sesat, Sešeta či Sešata) jedinečné a nezastupiteľné miesto. Zatiaľ čo bohyňa Eset stelesňovala archetyp matky, manželky a čarodejnej liečiteľky, ktorej kult prekročil hranice Egypta a ovplyvnil celé Stredomorie, Sešat predstavovala intelektuálny pilier egyptskej spoločnosti. Bola zosobnením múdrosti, písma a vied. Ako božská pisárka bola vnímaná ako tá, ktorá zaznamenáva dejiny, čas a osudy.

Pôvod a význam mena

Meno bohyne Sešat je priamo odvodené od egyptského slova sš, čo znamená „písať“. Slovo seš označuje pisára, teda osobu, ktorá ovláda umenie zachytávať myšlienky na papyrus. Meno bohyne teda doslova znamená „Tá, ktorá zapisuje“. Jej funkcia ako božskej pisárky a zaznamenávateľky bola v hierarchii egyptských božstiev kľúčová. Sešat bola zobrazovaná ako žena so štylizovanou papyrovou trstinou nad hlavou, ktorá mala symbolizovať písanie. Tento papyrus bol spodobovaný so šiestimi steblami, takže aj so stopkou sa podobal na sedemcípu hviezdu. Po vzostupe boha Thovta, pôvodne mesačného božstva, bol tento papyrus zobrazovaný spolu s kosákom mesiaca a neskôr bola Sešat vyobrazovaná len s rohmi v tvare polmesiaca.

Sešat ako meračka času a pomocníčka faraóna

Vo funkcii božskej meračky a pisárky pomáhala Sešat v oboch týchto povolaniach faraónovi. Ona zaznamenávala čas, ktorý mal faraón vymeraný pre pobyt na zemi, zárezmi na palme. Sešat zvyčajne držala na vyobrazeniach palmový kmeň so zárezmi, ktoré mali označovať plynutie času. Počas Novej ríše bola preto spájaná s výročnou slávnosťou Sed, ktorá bola dôležitým obradom obnovy kráľovej sily. Jej prítomnosť pri kráľovských rituáloch podčiarkovala dôležitosť administratívy, presnosti a uchovávania záznamov pre udržanie kozmického poriadku, známeho ako Maat.

Božstvá ako piliere egyptského sveta

Staroegyptské božstvá boli nadprirodzené bytosti uctievané v starovekom Egypte. Staroegyptský panteón zahŕňal väčší počet bytostí - bohyne, bohov, polobohov a démonov. Starší bádatelia v raných obdobiach egyptológie, medzi nimi napr. E. A. Wallis Budge usudzovali podľa vývoja náboženských predstáv hlavne z Novej ríše, že staroegyptské náboženstvo bolo vo svojej podstate monoteistické. Iní, ako napr. W. M. Flinders Petrie, ho zase pokladali za polyteistické. Erik Hornung odporúča termín henoteizmus. Starí Egypťania používali na označenie bližšie nešpecifikovaného božstva, príp. necer (staroeg. nṯr). Pre pojem „boh“ mala staroegyptčina slovo necer, pre pojem „bohyňa“ neceret (staroeg. nṯr.t). Hieroglyf mal tvar stožiaru, ktorý bol zabalený do látky a jeho horný koniec voľne vial. Motív je spätý so vstupnou bránou (pylónom) do chrámu, ktorú dekorovali stožiare s vlajúcou látkou na jeho vrchole.

Evolúcia náboženských predstáv a božských foriem

Erik Hornung vidí v troch všeobecných ideogramoch paralelu s vývojom náboženského myslenia starovekých kultúr, ktorý prechádzal od jednoduchého fetišizmu, cez uctievanie zvierat (zoolatriu) až po uctievanie antropomorfných božstiev. To korešponduje so spomínanými znakmi, ktoré sa objavovali v niektorých menách ako determinatívy. Zabalený stožiar v látke má pravdepodobne pôvod v kultovom predmete z egyptského dávnoveku, sokol na bidle odráža obdobie kultov zvierat a sediaci boh štádium kultov bohov s ľudskou podobou. V ptolemaiovskom období sa používala hviezda. Zo staroegyptského slova pochádza aj meno kresťanského boha v koptčine núte (kopt. νουτε), ktorého ekvivalent v starej gréčtine je teos. Častý výskyt slova necer hlavne v staroegyptskej mravoučnej literatúre viedlo niektorých starších egyptológov k hypotéze, že náboženstvo Egytpanov bolo vo svojej podstate monoteistické, aj keď texty spomínali väčšinou len „boha“, aj keď miestami s jasnou solárnou charakteristikou.

Hierarchia a zoskupovanie božstiev

Dôležitosť niektorých božstiev počas dlhého časového obdobia starovekej egyptskej kultúry stúpala a klesala, často kvôli špecifickej náboženskej oddanosti kráľa. Aj keď si Egypťania boli vedomí určitej hierarchie medzi bohmi, rozmanitosť božských charakterov bola natoľko pestrá, že ich nepotrebovali radiť do zložitejších hierarchických skupín a systémov. Súčasťou staroegyptského náboženstva bolo niekoľko filozofických a kozmogonických systémov, v ktorých sa zoskupovali božstvá podľa určitého systému vyplývajúceho z daného konceptu. Božstvá boli viac-menej samostatné, predstavovali určité archetypy a tvorili skupiny podľa daného symbolického základu. Napríklad triády niekedy tvorili rodinnú štruktúru otec + matka + syn (napr. Ptah, Sachmet a Nefertem). Väčšie skupiny odrážali zložitejšiu a abstraktnejšiu štruktúru konceptu, ktorý predstavovali, ako napríklad heliopoliské Devätoro.

Súvislosť s Eset a liečiteľskými tradíciami

Zatiaľ čo Sešat bola bohyňou merania a písma, bohyňa Eset predstavovala v starovekom Egypte archetyp manželky a matky. Jej meno doslova značí „Kráľovná trónu“. Trón je zároveň jej znakom, ktorý sa objavuje v hieroglyfickom zápise jej mena aj v ikonografii. Eset bola považovaná za jednu z najmocnejších bohýň starovekého Egypta. Jej moc bola podľa mýtov tak veľká, že dokázala navracať život. Jej význam je o to zarážajúcejší, že nemala jediné kultové stredisko, z ktorého by sa jej uctievanie šírilo. Prvé zmienky o nej pochádzajú z čias 5. dynastie, ale vrchol dosiahla až v neskorej dobe a počas helénizmu, kedy sa Esetin (Izidin) kult rozšíril po celom Stredomorí. Meno bohyne Eset sa vzývalo pri mnohých liečiteľských obradoch a je spomínané aj na medicínskych papyrusoch.

Magická sila a vedomosti

Súvisí to s veľkou čarodejnou mocou bohyne Eset rovnako ako s jej úlohou ideálnej matky a manželky. K tejto jej funkcii sa vzťahuje napríklad príbeh Eset a sedem škorpiónov, v ktorom sedem Esetiných ochrancov - škorpióny Petet, Tjetet, Matet, Mesetet, Mesetef, Tefen a Befen - sprevádza bohyňu s malým Horom na úteku pred Sutechom, ktorý sa ich snaží zničiť. Podobné príbehy o Eset a malom Horovi, v ktorých je často práve Hor chorým dieťaťom, ktoré jeho matka lieči, tvoria súčasť mnohých liečebných procedúr starovekého Egypta. Iný mýtus uvádza, ako sa podarilo Eset získať jej obrovskú čarovnú moc: ukradla niekoľko slín slnečného boha Ré a stvorila z nich jedovatého hada. Toho potom nastražila tak, že starého Réa pri jednej z jeho prechádzok uštipol. Eset-liečiteľka mu bola ochotná pomôcť len v tom prípade, že jej Ré prezradí svoje najtajnejšie meno, zdroj svojej neobmedzenej moci.

Rozšírenie kultu v helénizme

Počas helenizmu sa začal Izisin kult šíriť mimo Egypta do celého Stredomoria. Na mnohých miestach Izis prevzala úlohu a atribúty pôvodných bohýň. Typickým príkladom môže byť Byblos, stredisko uctievania semitskej bohyne Aštarte, s ktorou bola Izis stotožnená. V tejto dobe bola tiež, pre svoju úlohu ochrankyne a atribút žiadostivosti, ktorý prevzala od bohyne Hathor, považovaná za patrónku námorníkov. Izidin kult bol jedným z najvýznamnejších mystérijných kultov antického sveta. Klasickí autori robia často narážky na Izidine mystériá v svojich dielach. Bohyňa mala svoje chrámy v Grécku, Ríme aj antických provinciách, dokonca až na Britských ostrovoch. Posledný Izidin chrám vo Fílach (Philae) - zatopený ostrov na Níle - bol zavretý až v 6. storočí. O kňazoch Izis sa zachovalo len málo správ, je však zrejmé, že bohyňa mala kňazov i kňažky. V antickej dobe boli známi ako liečitelia a tvrdilo sa o nich, že majú mnohé ďalšie magické schopnosti vrátane vykladania snov a schopnosti ovládať počasie tým, že si česali alebo zaplietali vlasy.

Administratíva a náboženské krajiny

Egypt bol tradične administratívne delený na 22 hornoegyptských a 20 dolnoegyptských krajov (nomov, staroeg. sp3.wt). Každému kraju patril symbol, ktorý obyčajne súvisel s hlavným božstvom oblasti. Na území každého kraja starovekého Egypta sa nachádzalo kultové miesto alebo centrum určitého božstva. Niektoré božstvá pochádzali ešte z predhistorického obdobia, niektoré prešli transformáciou, prípadne splynuli časom so známejšími božstvami. Poloha svetových strán starých Egypťanov korešpondovala so stálymi astronomickými pozorovaniami cirkumpolárnych súhvezdí, zjednodušene sa však ľudia orientovali podľa toku rieky Níl.

Posmrtný súd a úloha bohov

Tribunál božstiev a polobožstiev posmrtného súdu sa spomína už v Textoch pyramíd, Textoch rakví a hlavne v Knihe mŕtvych, v 125. kapitole, kde mŕtvy oslovuje všetky prítomné božstvá pri svojej tzv. negatívnej obhajobe. Motív tribunálu, ktorý zasadá nad dušou zosnulého, je pravdepodobne ešte starší. Od 4. dynastie sa objavuje myšlienka zodpovednosti každého človeka za svoje činy a najneskôr v 5. dynastii je táto predstava plne rozvinutá. Dnes je známa hlavne verzia náboženskej predstavy z Novej ríše a z neskorších období. V nej inštitúcia súdu po smrti jednotlivca bola nevyhnutným miestom, cez ktoré musel každý prejsť cestou na druhý svet a rozhodovala o jeho ospravedlnení alebo zatratení. Na súde sa vážilo srdce nebohého so symbolom bohyne Maat. Predsedal mu obyčajne boh Usir, váhy obsluhoval Anup a Thovt zapisoval výsledok. Súdu sa zúčastňovalo aj 42 bytostí.

Čas, priestor a strážcovia brán

V staroegyptskom náboženstve každá hodina bola zosobnená božskou bytosťou, ktorá mala spojitosť so slnečným bohom Reom. Niekedy bola zobrazovaná spolu s Reovou bárkou mandet, na ktorej sa každý deň boh Slnka plavil. Každá hodina dňa a noci predstavovala aj fyzické miesto na oblohe, kde sa bárka s Reom práve nachádza. Božstvá hodín boli buď niektorí bohovia a bohyne staroegyptského panteónu, napr. Maat, alebo Reovi služobníci (polobožstvá), napr. Pani noci. V staroegyptskej predstave podsvetia bolo miesto pre množstvo brán, portálov a pylónov, ktorými prechádzal každú noc boh Re na svojej pravidelnej plavbe, alebo zosnulý kráľ ako člen Reovho sprievodu. V množstve zachovaných textov tieto body podsvetnej topografie strážili polobožstvá, ktoré pustili len toho, kto poznal ich tajné mená a tým mal nad nimi moc.

Podsvetné entity a jaskyne

V Knihe mŕtvych sa spomína sedem brán, ktoré vedú k bohovi Usirovi, každá s menami strážcu, ochrancu a hlásnika. Iné texty uvádzajú ďalšie detaily. Z textov je známych množstvo ďalších podobných bytostí, obyčajne zobrazovaných s ľudským telom, zvieracou hlavou a nožom v ruke, s menom alebo prívlastkom. Mená brán mohli mať buď desivý nádych (napr. štrnásta brána: „Pani hnevu, tancujúca v krvi“) alebo indiferentný charakter (napr. tretia brána: „Pani oltáru“). Mená ochranných bytostí mali obyčajne odpudzujúce mená, napr. strážca piatej brány: „Ten, ktorý žije z červov“. V oblastiach podsvetia sa podľa predstáv starých Egypťanov nachádzali jaskyne, ktoré obývali bytosti. Tie sa podieľali na trestaní hriešnikov, ako o tom píše zachovaný text Zaklínadlo dvanástich jaskýň. Prvých sedem jaskýň obývali skupiny bytostí, tri bytosti v každej skupine mali ľudskú podobu a tri podobu múmií, dve z nich boli mužského pohlavia a jedna ženského.

Polobožstvá a menšie božské bytosti

V staroegyptských predstavách vystupovali bytosti, ktoré plnili menšie úlohy v zložitejších náboženských konceptoch. V staroegyptčine nemali špeciálne pomenovanie, v egyptologickej literatúre sú často označované ako polobožstvá, menšie božstvá alebo démoni. Obyčajne boli podriadené vyššiemu božstvu (napr. bohyni Sachmet) a plnili ním určené úlohy, viazané na konkrétne miesto, činnosť alebo správanie. Tieto bytosti mali schopnosť konať agresívne a nepriateľsky, ak si to vyžadovala situácia a plnenie úlohy. Obyčajne boli zobrazované s ľudskými telami a hlavami zvierat, niekedy však boli vykreslené aj úplne zoomorfne. Podľa zachovaných textov existovala možnosť, keď sa polobožstvo vymanilo z moci nadriadenej bytosti, osamostatnilo sa a postúpilo medzi samostatných „veľkých“ bohov. To znamená, že rozdiel medzi polobožstvom a božstvom nebol v ich odlišnej podstate, ale v odlišnom stupni, na ktorom sa v božskej hierarchii nachádzali.

Synkretizmus a božská fluidita

Pre staroegyptský panteón bolo príznačné spájanie božstiev do nových božských bytostí bez ohľadu na ich pôvodnú príslušnosť k už daným príbuzenským, genealogickým alebo konceptuálnym zväzkom. Základným predpokladom splynutia bola určitá podobnosť funkcie alebo formy pôvodných božstiev. Toto spojenie bolo vyjadrené najčastejšie v mene novej synkretickej bytosti, napr. Re + Atum → Reatum. Tento proces umožňoval Egypťanom adaptovať sa na nové situácie a vnímať božskú moc ako dynamickú, schopnú meniť svoju podobu podľa potrieb času alebo lokality. Bohyne ako Sešat, so svojimi presnými meraniami, a Eset, so svojou univerzálnou liečiteľskou mocou, tak predstavovali rôzne, avšak komplementárne stránky jednej božskej reality, ktorá definovala život a existenciu starovekého Egypta.

tags: #staroegyptska #bohyna #pisma