Mágia a Náboženstvo: Odhalenie Skrytých Spojení a Odlišností

Mágia, často vnímaná ako súbor tajomných praktík a rituálov, predstavuje fascinujúci aspekt ľudskej snahy o pochopenie a ovplyvňovanie sveta. Jej korene siahajú hlboko do histórie ľudstva, preplietajúc sa s náboženskými systémami a formujúc tak komplexnú tapisériu duchovných a kultúrnych prejavov. Pochopenie podstaty mágie a jej vzťahu k náboženstvu si vyžaduje preskúmanie rôznych perspektív - od okultných interpretácií až po vedecké analýzy.

Etymológia a Podstata Mágie

Slovo „mágia“ má svoje korene v starogréckom výraze „magos“, čo označovalo mága, a „mageia“, teda mágiu samotnú. Tieto termíny sa ďalej odvodzujú od perzského slova „magh“, ktoré znamená „mocný“ alebo „veľký“. Etymologický pôvod naznačuje už v samotnom základe slova spojitosť s mocou a vplyvom. V širšom zmysle sa pojem „mágia“ prelína s „okultným“ (skrytým) a „ezoterickým“ (vnútorným), čím zahŕňa parciálne náuky s aspektom tajomna, ako sú alchýmia, astrológia či mesmerizmus.

Definovanie mágie je podľa odborníkov náročnou a nejednoznačnou úlohou, ktorá patrí k dlho diskutovaným problémom. Na mágiu možno nazerať z dvoch rozdielnych, často sa vylučujúcich pozícií: z pohľadu okultizmu, ktorý fenomény vysvetľuje konceptuálne, napríklad prostredníctvom hermetizmu, a z vedeckého pohľadu, ktorý sa snaží mágiu vysvetliť pomocou vedeckých disciplín. Napriek tomu si oba prístupy často vypožičiavajú pomocné pojmové konštrukcie, ktoré im inak chýbajú.

Vedecké smery ako antropológia, sociológia, história, etnológia, psychológia a filozofia sa systematicky zaoberajú mágiou a snahou o jej pomenovanie. Tieto disciplíny skúmajú subjektívne a objektívne javy pripisované mágii a jej účinkom, ktoré je možné vedecky dokázať. V zjednodušenom vedeckom pohľade je mágia často považovaná za súčasť folklóru a spájaná so šamanizmom alebo čarodejníctvom „primitívnych“ národov, prípadne s ich náboženstvom, ktoré vychádza zo snahy ovládať okolitú prírodu a prostredie. Podstata mágie v tomto kontexte spočíva v „snahe a návode aktívne ovládať prírodné zákonitosti prostredníctvom ich napodobňovania“ a „pôsobiť na osoby prostredníctvom predmetov, ktoré boli s nimi v kontakte.“ Je založená „na predpoklade existencie určitého mystického vzťahu medzi vecami a javmi v prírode.“

Na prelome 19. a 20. storočia začali určité smery psychológie nachádzať spoločné témy s okultnými interpretáciami magických fenoménov.

Okultný Pohľad na Mágiu

V okultnom pohľade je mágia vnímaná ako aplikácia princípov, napríklad hermetických, a ako domnelý pozostatok dávno stratenej múdrosti. Český okultista Jan Kefer pri tomto probléme zdôrazňuje potrebu prístupu, „ktorý sa snaží pochopiť mágiu z jej vnútornej podstaty, pokladajúc ju buď za plod ľudskej vôle a určitého výcviku, alebo za náuku s vlastným experimentálnym priestorom, za špecifické odvetvie ľudského myslenia.“

Mágia môže byť tiež chápaná ako „špeciálna forma noetiky, umožňujúca poznávanie transempirických rovín existencie, čím uspokojuje základnú ľudskú potrebu transcendencie.“ Zároveň predstavuje „praktickú metódu, ktorá mágovi umožňuje pôsobiť v súlade so svojou vôľou na seba a okolitý svet nekonvenčnými prostriedkami kvôli uspokojeniu iných, materiálnejšie orientovaných ľudských potrieb.“ Alternatívne je opísaná ako „metóda využívania vzťahu medzi vedomím (poznanie), informáciami (bytie) a energiou (konanie). Poznanie je rozhranie medzi bytím a konaním a môžeme ním pôsobiť na veci v oboch oblastiach.“ Ďalšia definícia ju charakterizuje ako „súbor techník, ktoré vedome menia vnímanie identity.“

Kultúrne a Historické Korene Mágie

Z kulturologického hľadiska predstavuje mágia „miesto stretávania, kde sa kríži náboženstvo s vedou, ľudové povery sa stýkajú s vierou vzdelaných vrstiev a normy fikcie sa miešajú s realitou každodenného života.“

Existuje niekoľko špekulácií a legiend o pôvode mágie. Jedna z nich naznačuje, že mágia pochádza z vyspelej zaniknutej civilizácie, ktorej znalosti sú dnes stratené a dajú sa len čiastočne deduktívne rekonštruovať z pozostatkov roztrúsených po historických starovekých civilizáciách, akými boli napríklad staroveký Egypt alebo mayská civilizácia. Podľa tejto hypotézy je súčasná mágia pozostatkom kedysi stratených ľudských schopností, ktoré umožňoval telesný orgán známy ako „tretie oko“. Ten mal evolúciou degenerovať a nakoniec sa stratiť, pričom jeho súčasným pozostatkom je epifýza. Tento orgán mal umožňovať priame vnímanie „astrálu“ a pôsobenie naň. Túto hypotézu propagoval napríklad nemecký paleontológ Eduard Dacqué, ktorý vychádzal z pozorovania plazov s tzv. temenným okom.

Ďalšia teória pripisuje mágii mimozemský pôvod. V starozákonnej apokryfnej Henochovej knihe sa spomínajú anjeli, ktorí mali s pozemskými ženami splodiť pokolenie obrov a zároveň učiť ženy rôznym znalostiam, vrátane mágie.

Vývoj mágie je úzko spätý so samotným civilizačným vývojom. Nakonečný rozlišuje štyri zemepisné oblasti spojené s rozvojom prvotných magických vetiev: Európa, Čína, India a Mezopotámia. Ich vzájomné interakcie sú príčinou rozmanitosti jej neskorších foriem.

Mágia v šamanizme a „primitívnych“ nábožensko-magických systémoch je spojená so schopnosťou magicky myslieť, ktorá dávnemu človeku umožňovala inak nazerať na svoj svet a komunikovať s inými (magickými) svetmi, čo je pre naše súčasné chápanie a vnímanie často cudzie. Mágia rôznych skupín a spoločností zase pochádza z náuk tradovaných určitými uzatvorenými spoločnosťami, ktoré nadväzujú na magické systémy starších kultúr, ako napríklad staroveký Egypt, alebo sú novšími náukami vytvorenými podľa starších vzorov.

Frazerova Teória a Sympatetická Mágia

Téma mágie sa v antropológii často spája s pojmom náboženstva. Arthur Lehmann a James Myers vo svojom štúdiu náboženských javov odporúčajú rozšíriť záber antropológie na magické a tajomné prvky v ľudskej spoločnosti. Škótsky antropológ James Frazer v roku 1890 formuloval teóriu, podľa ktorej mágia predstavuje jeden zo stupňov vývoja myslenia spoločnosti. Tvrdil, že z magického pohľadu na svet sa vyvinul náboženský pohľad, čím vytvoril evolučný reťazec: mágia → náboženstvo → veda.

Základom Frazerovej teórie je sympatetická mágia, ktorá predpokladá tajomnú súvislosť medzi všetkými javmi a vecami v prírode. Delí ju na:

• Homeopatická mágia: Narába s podobnosťou v duchu „podobné tvorí podobné“, čo ústi do napodobňovania.
• Kontaktná mágia: Vychádza z predpokladu, že veci, ktoré raz boli spolu alebo tvorili celok, budú na seba navzájom pôsobiť na diaľku aj po rozdelení.

Podľa Frazera ľudia časom zistili, že mágia a jej princípy nezaberajú, a preto vznikol náboženský pohľad na svet, kde vládnu nadprirodzené mocnosti a bohovia. Frazer vo svojej práci zaujímal k mágii kategorické a nekompromisné stanovisko: „Mágia je falošný systém prírodných zákonov rovnako ako mylný návod k konaniu.“

Frazerove názory sú v súčasnosti prekonané. Fenomén mágie stále existuje paralelne s náboženstvom a vedou. Podobne ako veda, aj mágia vychádza z presvedčenia, že človek môže využiť prírodné zákony vo svoj prospech. Podľa Frazera „sympatetická mágia vo svojej čistej podobe vychádza z predpokladu, že v prírode jedna udalosť vyplýva nevyhnutne a nemenne z inej, a to bez zásahu akéhokoľvek duchovného alebo osobného činiteľa. Teda jej základná koncepcia je totožná s koncepciou modernej vedy. … Nenalieha prosbami na žiadnu vyššiu moc, nedožaduje sa priazne nejakej nestálej a vrtošivej bytosti. Nepokoruje sa pred žiadnym hrozivým božstvom.“

Synchronicita a Magické Rituály

Nakonečný je presvedčený, že „existujú isté mosty medzi mágiou a vedou.“ Tvrdí, že „apriórne odmietanie mágie ako obyčajnej fantazmagórie je príliš jednoduché. Mágia je vo svojej podstate ne-vedecká, ale to neznamená, že jej fenomény nejestvujú. Nejestvujú len vo fyzikalisticky, príp. konštruktivisticky zjednodušenom modeli sveta.“ Ďalej uvádza, že veda sa k mágii stavia odmietavo s predpokladom, že jediné, čo existuje, je to, čo môže dokázateľne zaznamenať svojimi vedeckými nástrojmi. Magické účinky môžu súvisieť s určitými vlastnosťami človeka, ktoré biológia alebo antropológia dosiaľ nepozná a svojím spôsobom výskumu ani poznať nemôže.

Moderný výklad princípov pôsobenia mágie operuje s pojmom synchronicita. Tento termín zaviedol psychoanalytik Carl Gustav Jung a opisuje zmysluplné koincidencie (zhody náhod), ktoré nie je možné vysvetliť zákonom príčiny a následku. Podľa Junga existujú udalosti, ktoré sú prepojené skôr vzorom (významom) ako časom. Tento pojem je niektorými autormi interpretovaný ako prejav pretrvávajúceho dialógu medzi vnímajúcim a univerzálnym vedomím. Ešte pred Jungom, začiatkom 20. storočia, operoval s veľmi podobným konceptom seriality nemecký biológ Paul Kammerer, ktorý rozvíjal myšlienku, že „zároveň s kauzalitou pôsobí vo vesmíre aj nekauzálny princíp.“

Okultisti sú presvedčení, že práve k takejto synchronicite dochádza pri magickej činnosti. Podľa ich predstavy mág alebo šaman vytvára predpoklad pre synchronicitu rituálom alebo iným magickým úkonom, v duchu homeopatickej mágie. Magický rituál, prípadne úkon, je „duchovným magnetom, ktorý má pritiahnuť zodpovedajúcu udalosť.“

Vzťah Mágie a Náboženstva

V „primitívnych“, ale aj v neskorších kultúrnych spoločenstvách, mágia s náboženstvom tvorí pevné spojenie v nábožensko-magickom celku. Frazer pod náboženstvom rozumel „uzmierovanie alebo nakláňanie si síl, nadradených človeku, ktoré v očiach veriacich riadia a ovládajú deje prírody a ľudského života.“ Potom náboženstvo rozdelil na teoretické (viera) a praktické (s ním súvisiace činy). Náboženstvo má podľa neho veľa spoločných prvkov s mágiou, hlavne rituál, ale úplne sa s ňou neprekrýva.

Rozdiel medzi mágiou a náboženstvom vidí vo viere v transcendentálne autonómne a inteligentné bytosti, ktoré podľa neho náboženstvá majú a mágia nemá. „Je pravda, že mágia sa často zaoberá duchmi … ale kedykoľvek s nimi narába, zaobchádza s nimi ako s neduchovnými činiteľmi, t. j. že ich obmedzuje alebo núti, ale nepokúša sa ich získať na svoju stranu, ako to robí náboženstvo.“ Podľa Kieckhefera „náboženstvo považuje bohov za samostatných aktérov, ktorých dobrú vôľu možno získať len pokorou a úctou. Mágia sa pokúša manipulovať s božstvami … rovnako, ako zapíname alebo vypíname elektrinu.“ Tento rozdiel však nie je pre súčasnú antropológiu veľmi dôležitý.

No aj napriek týmto protikladom, koexistovala mágia s náboženstvom dosť dlhé historické obdobie, hlavne pri vyspelejších kultúrach, ako napríklad v Indii alebo v Egypte. Frazer bol presvedčený, že „staroveká mágia bola skutočným základom náboženstva.“ Rovnako aj dnes sa v Európe alebo v Ázii mieša mágia s náboženstvom. Podľa neho univerzálnou vierou všetkých ľudí, bez rozdielu, je viera v mágiu, ktorú vidí ako nejaký spodný prúd pod všetkými náboženstvami, ukazujúcu veľkú vzájomnú podobnosť v lokálnom chápaní magických princípov.

Hlavným spoločným komunikačným prostriedkom náboženstva a mágie s transcendentnom je modlitba (vo význame prosby alebo žiadosti nadprirodzenej bytosti alebo bohu). Ňou sa žiada intervencia v prospech osoby, ktorá modlitbu ponúka. Podľa niektorých autorov rozdiel medzi magickým aktom a náboženskou modlitbou spočíva v tom, že na náboženskú modlitbu odpovedá božstvo s nezávislou vôľou, zatiaľ čo magická operácia je závislá na určitých subjektívnych podmienkach, ktoré podmieňujú jej účinnosť. Buď je to samotná povaha magickej operácie, sila mágovej vôle, alebo viery, že je schopný ovládať bytosti, na ktoré sa obracia. Teda, ak modlitba „nefunguje“, znamená to, že boh sa rozhodol na ňu nereflektovať. Keď sa nepodarí magická operácia, ktorej modlitba je súčasťou, znamená to, že sa vyskytla chyba alebo nedostatok v samotnom akte. V podstate magické rituály kladú väčší dôraz na správne dodržiavanie foriem a nie sú tak formálne ako modlitba.

Podľa Roberta Parkera „mágia sa od náboženstva odlišuje ako burina od kvetín.“ Často je považovaná za činnosť, ktorá siaha od hlúpych predsudkov až po skazenosť alebo nebezpečenstvo. Aj keď sa zdá, že mágia si požičiava od náboženstva, preberá rituály, niekedy sa nedá jedna od druhej odlíšiť. Často sa mágia líši od náboženstva tým, že je skôr manipulatívna ako prosebná. Nie je to však pravidlom, pretože niektoré náboženstvá otvorene vyvíjajú určitý nátlak na svoje božstvá.

Iné všeobecné kritérium vychádza z presvedčenia, že mágia presadzuje „sebecké“ záujmy, často potajme a často za honorár. Oproti tomu náboženstvo sa venuje „vyšším“ cieľom, napríklad spaseniu alebo znovuzrodeniu, a otvorene prináša pozitívne výsledky pre spoločenstvo alebo nasledovníkov. Tento názor stojí v protiklade s iným, ktorý už dnes odmieta tradičné videnie rozdielov medzi mágiou a náboženstvom a opak dokazuje javmi, ktoré sa dejú v súčasnosti v budhistických, hinduistických a moslimských svätyniach na Srí Lanke, kde si klienti bežne objednávajú magický úkon.

Mágia v Rôznych Kultúrach a Náboženských Systémoch

Magické javy sa vyskytujú v celom spektre prírodných kultúr, od austrálskych domorodých kmeňov a novozélandských Maorov, cez indiánske kmene dažďových pralesov v Južnej Amerike, kmene Krovákov v Afrike, až po staré pohanské kmeňové spoločenstvá v Európe. Celosvetové kontakty s mágiou vo forme totemizmu a šamanizmu sú viac než pravdepodobné v skorých štádiách vývoja ľudstva.

Inou premenou prešli kultúry, ktoré sa v minulosti domestikáciou plodín skoro pretransformovali z paleolitického zberačsko-loveckého spôsobu života do neolitických roľníckych spoločností. Bola to premena duchovného života (lov živočíchov bol nahradený pestovaním rastlín, čo od základov zmenilo kozmologické koncepty týchto spoločenstiev) a tento posun v spiritualite komunity sa prejavil na organizácii každodenného života. Náčelníci sa stali vládcami a šamani kňazmi. Zmena sa udiala aj v praktickej aplikácii pojmov. Zatiaľ čo šamanovou úlohou bolo magickou cestou zabezpečovať komunikáciu medzi kmeňom a duchovným svetom (kmeňovým nevedomím) a z tejto komunikácie prosperovať v súlade s potrebami kmeňa, úlohou kňaza bola magická komunikácia s božstvom a presadzovanie božských záujmov. Táto zmena predstavuje prvotné odňatie magickej moci účastníkom v prospech vzdialenej autority. Stalo sa to na vývojovom stupni, keď sa na najvyššej spoločenskej úrovni uzákonené a rozvinuté rituály začali etablovať v širšej spoločnosti.

V staroveku mala egyptská mágia zvučné meno a dnes je v západnom okultizme pokladaná za jednu z najdôležitejších etáp vývoja mágie v ľudských dejinách. Dôkazy o jej používaní pochádzajú už z raných staroegyptských dejín, teda už pred rokom 3 000 pred Kr. Bola úzko spätá s náboženstvom a pracovala skoro výhradne s božstvami. Rozlišovať medzi náboženskými a magickými úkonmi v tomto prípade je veľmi ťažké. Mágia mala niekoľko významných funkcií v spoločnosti, napríklad ochrana panovníka, ochrana proti zlu, alebo nástroj lekárstva. Bohom múdrosti a mágie bol Thovt. Bola doménou kňazov, ktorí slúžili obrady po celom území ríše v chrámoch zasvätených rôznym božstvám. Na sklonku staroegyptských dejín chodili do Egypta študovať grécki učenci.

Náboženstvo z Pohľadu Sociológie

Sociológia definuje náboženstvo ako systém názorov založených na viere, ktorými ľudia vysvetľujú to, čo pokladajú za nadprirodzené, posvätné, a súbor praktík, ktorými na to reagujú. Náboženstvo je prejavom špecificky ľudskej potreby nájsť svoje miesto vo svete a odpoveď na základné otázky bytia.

Základnými prvkami náboženstva sú:

• Náboženská viera: Podľa sociológie, základnými náboženskými vierami pokladáme mágiu, animizmus a teizmus. Mágia je viera v čarodejnú moc, ktorá je schopná pomocou čarov meniť svet (napr. viera, že zaklínacou formulkou možno na človeka privolať chorobu). Animizmus je viera v životnú silu alebo dušu, ktorú má každá živá bytosť aj neživá vec (v to verí napr. japonské náboženstvo šintoizmus). Teizmus je viera v jedného alebo viacerých bohov. Medzi monoteistické náboženstvá patrí judaizmus, kresťanstvo a islam. Polyteistickými náboženstvami boli v minulosti staroegyptské, starogrécke a staroslovanské náboženstvá.
• Symboly: Náboženstvá sa vyjadrujú prostredníctvom náboženských symbolov, ktoré samy o sebe nemajú náboženský význam, ale nadobúdajú ho vtedy, ak ich ľudia použijú na vyjadrenie svojho vzťahu k tomu, čo pokladajú za posvätné (napr. v kresťanstve symbolizuje kríž Kristovo utrpenie).
• Praktiky: Súčasťou náboženstva je aj súbor osobitých praktík, ktoré vykonáva skupina jeho vyznávačov a ktoré sú zamerané na to, čo pokladajú za posvätné. Tieto praktiky využívajú rôzne činnosti, napr. tanec, hudba, modlitba. Veriaci nimi vyjadrujú a posilňujú svoju vieru, uctievajú či uzmierujú božstvá, posilňujú súdržnosť svojho spoločenstva. Medzi náboženské praktiky patria aj náboženské rituály, obrady vykonávané pri určitých príležitostiach určitým štandardizovaným spôsobom.
• Spoločenstvá veriacich: Sociológovia skúmajú náboženstvo ako systém náboženských vier a praktík rôznych spoločenstiev veriacich. Skúmajú jeho sociálne aspekty (miesto náboženstva v živote spoločnosti, jeho sociálne funkcie, vzťah k iným spoločenským inštitúciám, atď.). Spoločenstvá veriacich môžeme označiť ako náboženské organizácie, ktoré charakterizuje vyznávaná viera, počet jej vyznávačov, uplatňované náboženské praktiky, vzťahy a interakcie vyznávačov viery, ich vzťah k iným náboženským organizáciám aj k spoločnosti. Sociológovia rozlišujú tri základné druhy súčasných náboženských organizácií: cirkvi, sekty a kulty.
  • Cirkvi: Sú veľké, početné organizácie veriacich, ktorí sa stávajú ich členmi automaticky svojím narodením a následným prijatím medzi členov cirkvi. V spoločnosti majú stabilizované postavenie a určitý sociálny a politický vplyv. Majú svoju pevnú formálnu štruktúru. Usilujú sa žiť v zhode so svojím sociálnym okolím. Najvýznamnejšími kresťanskými cirkvami sú rímskokatolícka cirkev, protestantské cirkvi a východné pravoslávne cirkvi.
  • Sekty: Sú menšie organizácie veriacich usilujúcich sa dosiahnuť náboženskú dokonalosť. Vznikli rozkolom v niektorej cirkvi a odštiepením časti jej členov. Svojim členom zväčša neodporúčajú, ba až zakazujú, kontakty s inými náboženskými skupinami, niekedy aj s ostatným svetom. Zvyšovaním počtu členov sa postupne vnútorne menia na cirkvi. Najznámejšou súčasnou sektou sú Svedkovia Jehovovi. Cirkvi a sekty sú protipólmi.
  • Kulty: Sú zvláštnym typom sekty. Kulty vznikajú buď okolo vyznávania vier pochádzajúcich z iných kultúr (Hare-Krišna, Transcendentálna medicína), alebo si ľudia vytvárajú úplne nové náboženské viery a praktiky (scientológia, New Age).
• Náboženské skúsenosti: Náboženstvo je vzťah človeka k posvätnému, prostredníctvom ktorého človek transcenduje svoju skúsenosť s vonkajšou realitou. Náboženská skúsenosť je predmetom mysticizmu.
• Morálne doktríny, príp. životné filozofie: Každé náboženstvo formuluje zásady správneho života, čiže životnú filozofiu veriacich. Mnohé náboženstvá majú vypracované morálne kódexy a od veriacich vyžadujú, aby ich plnili (napr. kresťanské Desatoro, islamský šariát, budhistické pravidlá vznešenej cesty).

Napriek vývoju vedy, zmene spôsobu života, či ateistickému pôsobeniu, náboženstvo nezmizlo, hoci sa už dlhší čas hovorí o kríze niektorých náboženstiev a sekularizácii vyspelých štátov. Počet aj vplyv siekt a kultov však stúpa.

V súčasnosti žijú na Zemi takmer 2 miliardy kresťanov, 1 miliarda moslimov, 700 miliónov hinduistov, 320 miliónov budhistov, 200 miliónov konfuciánov, 50 miliónov šintoistov a milióny vyznávačov ďalších náboženstiev.

Klasifikácia Náboženstiev

Náboženstvo, alebo zriedkavo relígia, je vzťah človeka k posvätnému. Tento vzťah si človek vytvára na základe zemepisného a kultúrneho rámca, v ktorom sa nachádza. O jeho rozmanitosti svedčia nespočetné náboženské predstavy na celom svete. Náboženstvo zväčša nemá statický charakter, hoci dogmatické predstavy niektorých náboženských smerov sa ho snažia do istej miery zachovať. Jednotlivé náboženské systémy prechádzajú rôznymi metamorfózami, od jednoduchých, antropomorfných predstáv polyteistických kmeňových božstiev až k predstavám Boha v monoteistických náboženstvách, v prípade niektorých východných náboženstiev dokonca k systémom, v ktorých predstava Boha úplne absentuje.

Z tohto hľadiska znie pojem náboženstvo zavádzajúco, no vo všeobecnosti sa týka akéhokoľvek vzťahovania sa človeka k nadprirodzenu, ktorého prítomnosť je pociťovaná prostredníctvom náboženskej skúsenosti. K veľkým náboženským systémom sa zväčša viaže posvätná literatúra, v ktorej sú obsiahnuté predstavy o priebehu stvorenia sveta a ľudí, predstavy o posmrtnom živote, obsahuje morálne normy a hodnotové rebríčky. Poskytuje tak veriacemu človeku komplexný pohľad na svet. Pre mnohých religióznych ľudí podáva náboženstvo a náboženské písomnosti vysvetlenie zmyslu a smerovania ich existencii.

Náboženstvom sa zaoberá viacero vedných disciplín z rôznych uhlov pohľadu. Je hlavným predmetom záujmu religionistiky, ktorá sa ho snaží skúmať z fenomenologického hľadiska.

• Podľa Schleiermachra: Náboženstvo je bezprostredné vedomie o všeobecnom prebývaní všetkého konečného v nekonečne, všetkého časového vo večnosti.
• Podľa Kanta: Náboženstvo je uvedomenie si mravného zákona kategorického imperatívu ako príkazu božského.
• Podľa Durkheima: Náboženstvo je základná súčasť spoločenského života, ktorej funkciou je regulovať vzťah človeka k svätým veciam.

Počiatky náboženského cítenia nie je možné bližšie určiť. Predpokladá sa, že sa vyvinulo spolu s vedomím človeka a jeho schopnosťou vnútornej sebareflexie.

Svetové náboženstvá sa delia na dve skupiny:

1. Prvotné náboženstvá: Sem patria tradičné náboženstvá, charakteristické širokou rozmanitosťou, ale nachádzame u nich niekoľko základných jednotiacich prvkov: ohraničenosť miestom, dôraz viac na ústnu tradíciu než na písomné pamiatky a principiálne obmedzenie sa na pôvod konkrétneho kmeňa.
2. Univerzálne náboženstvá: Na rozdiel od prvotných, nemajú miestny charakter, sú rozsiahlejšie. Svoje učenie šíria a zanechávajú písomné a kultúrne pamiatky. Ďalej sa delia do viacerých skupín:
   • Semitská skupina: Reprezentovaná judaizmom, kresťanstvom a islamom, ktorých vývoj prebiehal v príbuzných historicko-geografických podmienkach.
   • Indická skupina: Kam patrí hinduizmus, raný budhizmus, džinizmus a sikhizmus.

Ďalej delíme náboženstvá na:

• Polyteistické: Uznávajúce viacerých bohov.
• Monoteistické: Uznávajúce jedného boha.
• Neteistické: Neuznávajúce boha.

Svetové náboženstvá môžeme rozdeliť aj na dve tradície:

• Západná tradícia: Vychádza zo semitskej rodiny. Nazýva sa aj tradíciou prorokov, pretože zdôrazňuje, že zjavenia Boha ľuďom majú svoj pôvod mimo ľudského ducha. K svetu má kladný postoj, uznáva dobrotu hmoty a usiluje sa o vykúpenie, alebo o premenu hriešneho sveta.
• Východná tradícia: Vychádza z indickej rodiny. Nazýva sa mystickou tradíciou, pretože zdôrazňuje, že ľudstvo nachádza Boha vo vnútri svojho ducha.

Prehľad Najrozšírenejších Svetových Náboženstiev

• Kresťanstvo: S približne 2,2 miliardami stúpencov, žijúcimi najmä v Európe, Austrálii a Amerike, je najrozšírenejším náboženstvom na svete. Vďaka misionárom je okrem spomínaných rozšírené po celom svete. Je založené na učení Ježiša Krista. V priebehu storočí sa rozdelilo do viacerých denominácií, ktoré však uznávajú rovnaké základy ako Bibliu a Svätú Trojicu.
• Islam: Druhé najrozšírenejšie náboženstvo, s počtom prívržencov približne 1,6 miliardy, je vyznávané najmä v západnej Ázii, na Strednom Východe a v severnej Afrike. Založený bol v siedmom storočí Mohamedom, ktorý je moslimami považovaný za posledného veľkého proroka zoslaného Alahom. Samotné slovo „islam“ znamená podriadenie. Moslimovia sa delia na sunnitov a šítov. Počet moslimov vo svete relatívne rýchlo narastá.
• Hinduizmus: Staroveké náboženstvo bez známeho zakladateľa, alebo dátumu vzniku (predpokladá sa približne 3000 rokov). S počtom stúpencov približne 1,1 miliardy, najmä v Indii, ale aj v Spojenom kráľovstve a USA, je tretím najrozšírenejším náboženstvom. Termín „hinduizmus“ sa vzťahuje na širokú paletu náboženských tradícií a filozofií, ktoré sa rozvíjali v Indii. Hinduisti uctievajú veľké množstvo rôznych božstiev a veria v prírodný a mravný zákon a v reinkarnáciu.
• Budhizmus: Štvrtým najrozšírenejším náboženstvom s približne 488 miliónmi stúpencov. Založený v Indii pred približne 2500 rokmi, je dominantným náboženstvom Ďalekého Východu a jeho rozšírenosť vzrastá najmä smerom na západ. Spočíva na učení princa Siddhárthu Gautamu.
• Judaizmus: Jedno z najstarších náboženstiev, s približne 14 miliónmi veriacich v jediného Boha. Vznikol pred 4000 rokmi ako náboženstvo malého Hebrejského národa.

Okrem týchto hlavných náboženstiev existuje aj približne 1,1 miliardy ľudí, ktorí sa hlásia k ateizmu, čo je nevera v Boha a božstvo a popieranie ich existencie. Baháizmus, ako jedno z najnovších náboženstiev, vyrástlo z islamu a prezentuje celosvetovú víziu pokoja a lásky.

tags: #struktura #nabozenstva #magia