Najstaršie mytologické zobrazenia v Mezopotámii, nahá bohyňa a býk, symbolizujú plodiaci a rodiaci prvok, sú výrazom plodnosti a tým symbolmi pôvodu všetkého života. Nevieme, ako a kedy sa tieto najranejšie náboženské predstavy rozšírili a viedli k vzniku panteónu bohov, na ktorých v sumerskej existencii narážame na každom kroku. Ako sa zdá, bohovia nie sú pre Sumera len nadzemskými bytosťami, sú aj predstupňom človeka. Nahá bohyňa, s ktorou sme sa stretli už v najvčasnejších hlinených figúrach severnej Mezopotámie, je istotne praobrazom Inanny alebo Inniny, sumerskej kráľovnej nebies, ktorá sa ako bohyňa lásky a plodnosti, ale aj vojny stala ústrednou ženskou postavou sumerského panteónu.
Pôvod a mnohotvárnosť Inanny
Ako bohyňa hviezdy Venuše má meno Ninsianna. Početné bohyne plodnosti okolo Enlila a Enkiho sa rozplynuli v jej všepostave. Pod menom Ištar a Astarte vládne ako najvyššia bohyňa v babylonsko-asýrskom a staroasýrskom priestore. Uctieval ju kráľ Šalamún a dal jej na východnej strane Jeruzalema postaviť svätyňu. Innin je mocná bohyňa lásky Blízkeho východu. Práve tak ako jej život aj jej pôvod opriadli mýtmi. V Uruku vystupuje ako dcéra boha nebies Ana. Podľa inej tradície je dieťaťom boha mesiaca Nannu, a teda sestrou boha slnka Utua. Aj keď nám je dnes ešte ťažko pospájať všetky božské funkcie mnohostrannej Inanny - nebo, plodnosť, lásku, vojnu a smrť -, predsa len sú ony v očiach Sumera bytostne príbuzné.
Inanna ako zdroj života a ničiteľka
Ako bohyňa nebies predstavuje Inanna darkyňu všetkej plodnosti. Dáva vyklíčiť zrnu, prospievať čriedam a rásť dieťaťu v matkinom tele. Zároveň je však bytosťou očakávajúcou, vždy novou láskou sa rozpaľujúcou pannou i hetérou, prespankou i zvodkyňou. Boj, čo sa kvôli jej príťažlivému zjavu rozhorí medzi ňou a bohmi ako ľuďmi, má odraz v boji miest, ktorý neraz rozdúchava. Tak je kurtizánou vo chvíľach nežnosti, ale aj besnejúcou bojovníčkou, ktorá medzi východom a západom slnka dáva skosiť všetko, čo za roky vyrástlo pod jej ochranou zo šuhajov na bojovníkov. Ako sa často umára od náruživej túžby po vzdialenom milencovi, tak na druhej strane tvrdo tresce lásku, ktorú jej iný ukradol. Keď sa jej záhradník Šukalitida, unesený jej krásou, zmocní v spánku, pomstí sa za to v zúrivej zlosti na celom Sumeri. Inanna miluje vrúcne, ale aj tresce strašlivo, dokonca aj pri odovzdaní sa je paňou a vládkyňou. Sebavedomie, pýcha a nenásytnosť sú jej najokatejšie vlastnosti.
Cesta do podsvetia a znovuzrodenie
V druhej časti tohto sebazobrazenia dáva si Inanna meno Divá krava. Hádam sa tým naznačuje dávnoveký vzťah bohyne plodnosti k býkovi, vari najstaršiemu mužskému božstvu. Ale jej nestačí, že je vládkyňou nebies a najmocnejšou paňou na zemi. Vo svojej nenásytnosti sa usiluje dobyť aj vládu nad podsvetím. Tam, v Kure alebo Ki-gale, ako Sumeri volajú desivú ríšu smrti, kraľuje Inannina sestra Ereskigal. Bohyňa podsvetia sa nikdy nepreniesla ponad to, že pri delení sveta jej prenechali kráľovstvo mŕtvych, kým oslňujúca Inanna ako vládkyňa nad nebom a zemou sa stala bohyňou života a lásky. Ereskigal je pochopiteľne pobúrená a nasadí všetky svoje skazonosné prostriedky, keď sa dozvie, že Inanna ju chce obrať ešte aj o podsvetie. A tak napokon predstúpi Inanna, zbavená všetkého, čo ju halilo a zdobilo, bezmocne pred Ereskigal. Ona, ktorá sa nazdávala, že je nesmrteľná, podlieha smrtiacemu pohľadu všetko ničiacej sestry. Lenže Inanna by nebola onou veľkou bohyňou, keby sa mala takto pominúť. Múdro urobila vopred potrebné opatrenia a prikázala svojej posolkyni Ninsubur, že ak sa po troch dňoch víťazne nevráti z podsvetia, má upovedomiť jej božské príbuzenstvo. No Enlil a Nanna, božskí otcovia, nevyslyšia pomoc hľadajúcu Ninsubur. Opäť sa Inanny zastane Enki, hoci by mal vlastne plné právo zanevrieť na svoju prefíkanú sokyňu. Stvorí dve bezpohlavné bytosti, ktorým Ereskigalin smrtonosný pohľad nemôže ublížiť. Majú si vyprosiť Inanninu mŕtvolu, pokropiť ju živou vodou a pokryť posvätnými bylinami. Enkiho zámer sa podarí. Inanna sa prebudí k novému životu a môže odísť z podsvetia. Ale musí sa - podľa prastarého zákona ríše mŕtvych - vykúpiť.
Vzťah k mýtom o bratovraždách a sociálnej rivalite
Na ceste k posvätným miestam Sumeru ju sprevádzajú démoni a neúprosne čakajú na jej obetu. Viac raz zasiahne Inanna, keď si chcú odviesť daktorého jej božského priateľa. Keď konečne zastihne v Uruku svojho milého Dumuziho, ktorý vošiel do svetovej literatúry pod menom Tammuz, a vidí, že ten neprejavuje ani najmenšiu stopu smútku nad jej neprítomnosťou, lež spupne zaujal jej trón, odovzdá jeho, po ktorom kedysi tak vrúcne túžila, a ktorého tak veľmi ľúbila, démonom. Dumuzi ich musí nasledovať do podsvetia. Ako pri toľkých udalostiach sumerskej histórie a mytológie nachádzame aj tu zreteľné paralely so Starým zákonom. Vzťahujú sa na opis prvého zločinu, ktorého sa človek dopustil po prvotnom hriechu - na zavraždenie Ábela Kainom. V tomto príbehu sa osobitne zvýrazňuje zložité prelínanie sumerských prameňov a hebrejského variantu. Pre spor medzi pestovateľom dobytka a roľníkom je tu sumerský vzor. Ale raná sumerská verzia rozpráva tento príbeh podľa mezopotámskej chronológie z obdobia po potope sveta, kým z nej odvodené hebrejské podanie robí z Kaina a Ábela synov prvého ľudského páru. História ich sváru spadá teda do najstarších čias pred potopou sveta. Sú to ľudia prehistórie. Naproti tomu ich sumerské vzory sú jednoznačne mladšie. Mezopotámsky Ábel, pastier Dumuzi, sa zjavuje v sumerských listinách kráľov dva razy. Najsamprv ako Dumuzi z Badtibiry vo veku 36 000 rokov a potom ako štvrtý urucký kráľ, ktorému chronológia priznáva iba 100 rokov. V protiklade k bohumilému Ábelovi nestáva sa Dumuzi, na ktorého bohovia rovnako zhliadajú s úľubou - v mýte obidvaja nositelia tohto mena očividne splývajú do jednej osoby - obeťou svojho soka. V sumerskom mýte sa spor končí zmierením. Tu sa prejavuje sumerský postoj - väčšmi zameraný na pozemský život. Spor nemusí viesť k smrti. Ani tak nejde o priazeň neviditeľného boha, ale o lásku všadeprítomnej, v kráse a zmyselnosti neodolateľne zvodnej bohyne. Neskoršia hebrejská verzia tohto príbehu má v sebe prísnu neúprosnosť. Zlo zvíťazí nad dobrom. Celkom inak je to u Sumerov.
Inanna navštívi podsvetie - mezopotámska mytológia
Sociologický rozmer sumerského mýtu
V ich príbehu medzi roľníkom a pastierom stretávame Enkimdua, „muža hrádze, priekopy a pluhu“, a Dumuziho, strážcu čried. Vyzerá to skoro tak, akoby tu išlo o symbolické zobrazenie historicky dosvedčeného sporu medzi sumerským mestským roľníkom a semitským kočovným pestovateľom dobytka, to znamená, medzi privandrovalcom a starousadlíkom. V popredí tu stojí rivalita dvoch mužov, ktorí sú zástupcami rozličných povolaní, a teda rozličných spoločenských vrstiev. Netrasú sa ako Kain a Ábel o priazeň nadzemského boha, ale o vonkoncom pozemskú lásku ženy, ktorá je náhodou bohyňou. Sumerský text, za rozlúštenie ktorého vďačíme Samuelovi N. Kramerovi, má štyri osoby: Utua, boha slnka, Enkimdua, roľníka, Dumuziho, pastiera, a pravdaže Inannu, bohyňu lásky - ženu, okolo ktorej sa všetko krúti. Prvý výstup má v zhode so svojím významom pre bohov a ľudí Utu, boh slnka. Pravdepodobne by Utu nebol mohol nájsť lepšie slová, aby odhovoril svoju sestru od svadby s Dumuzim. Ale potom má Dumuzi veľký výstup a môže sa popýšiť všetkými svojimi prednosťami. Jeho vyratúvanie a porovnávanie činností pastiera a roľníka sú prvým písomným dokumentom sociológie práce. Tu sa vyratúvajú funkcie rozličných zamestnaní a my získavame prvé vedomosti o sumerskej spoločenskej štruktúre. Zároveň sa tu zvýrazňujú prvé stavovské konflikty. Mňa taký roľník? Nedá sa vylúčiť, že tu v preklade zaznieva viac namyslenosti, viac stavovskej márnivosti, než v skutočnosti obsahuje sumerský text. Rozličné závery, ktoré sumerológovia vyvodzujú z klinopisných tabuliek našej ľúbostnej drámy, to zvýrazňujú s osobitnou jasnosťou. Kým Thorkild Jacobsen interpretuje značne skrátený koniec našej hry, skladajúci sa iba z veľmi poškodených fragmentov, ako víťazstvo vôle a Inannu dáva dovedna s Enkimduom, aby nakoniec privodil zmierenie roľníckeho božského manžela a pastiera, dospieva Samuel N. Kramer k celkom inému záveru. Dáva - takmer biblicky - prepuknúť sporu medzi Enkimduom a Dumuzim, ktorý sa však končí zmierlivo. Enkimduova priateľská ochota zahanbí Dumuziho. Ponúkne roľníkovi priateľstvo a pozve ho na svadbu. Ale dráma má ešte jedno dejstvo, ktoré nie je zahrnuté v prerozprávanej skladbe. Je najvýznamnejšie, lebo sa neskôr stáva jadrom sumersko-babylonských kultov.
Nesmrteľnosť a cyklická povaha života
V tomto príbehu sa na počudovanie stretávame s bohmi, ktorí sú síce mocní, ale nie nesmrteľní. Rozhodujúca pre nesmrteľnosť nie je u Sumerov otázka, či ide o boha, alebo človeka, lež miesto pobytu bytosti. Bohovia sú v nebi aj na zemi nesmrteľní a ľudia sa môžu s pomocou bohov nesmrteľnými stať. Dumuzi, pastier, je toho príkladom. Inak je to v podsvetí. Tam nestačia na prežitie ani Inannine božské sily. Na záchranu potrebuje pomoc zhora. A ani to nejde bez obetí. Kraj medzi Eufratom a Tigrisom je taký úrodný, že poskytuje všetkého nadbytok, ale súčasne aj vystavený všelijakým rizikám, takže sa nikto nemôže cítiť v bezpečí a istote. Ešte aj kňazské kniežatá to pociťovali od samého začiatku. Pri povodni a búrke boli podobne bez ochrany a bezbranní ako ich otroci. Táto skúsenosť formovala aj ich vieru. Ich mýtus pozná bohov nedosiahnuteľne vzdialených. K nim patrí An, boh nebies. Napriek svojmu zväčša vynikajúcemu božskému postaveniu v kulte nemajú prednostné miesto. V druhej skupine, do ktorej rátame Utua, boha slnka, Nannu, boha mesiaca, Enlila, boha vetrov, a Enkiho, boha vody a zeme, sú bohovia, od konania a správania ktorých je človek priamo závislý. Im sa stavali chrámy. Im sa prinášali dary. Pravda, človek si nikdy nebol celkom istý, ako zareagujú. Na blahosklonné panstvo Utua si ľudia zvykli - na jeho každodennú prítomnosť -, hoci bola niekedy spätá s neznesiteľnou horúčavou. Ale už boh mesiaca bol veľmi nespoľahlivý mládenec, ktorý svoju tvár nielen deň čo deň menil, ale si ju dosť často aj načisto zahalil. Pravda, s Nannovými dennými premenami si Sumeri čoskoro vedeli rady. Z vrcholu zikkuratov pozorovali kňazi a učenci nielen premeny mesiaca, ale aj rozmiestnenie hviezd. Za krajne náladových, nespoľahlivých bohov pokladali Enkiho a Enlila. Veď búrka a povodeň boli nielen najhoršie, ale aj najnečakanejšie pohromy. Preto sa usilovali týchto dvoch bohov kultom a obetami udobriť si na zvlášť posvätných miestach - Enkiho v Eridu a Enlila v Nippure. Pravdaže, Sumeri sa v duchu svojej realistickej mentality nespoliehali na kňazov. Naopak, robili všetko, aby čelili nekontrolovateľnému vystrájaniu Enkiho a Enlila. Aj Inanna patrí medzi ľuďom blízkych bohov, ktorí bezprostredne ovplyvňujú osud človeka. Nie je len v nebesiach a na zemi stelesnením plodnosti, sídli ona aj v každom človeku. Keď sa medzi mužom a ženou začnú prebúdzať city, ona je pri tom. Inanna, nech je hocako mocná a nevypočítateľná, predsa len stojí človeku najbližšie, nebyť jej, nebolo by ani potravy ani života. Toho si je vedomá a to ju robí pyšnou - často až spupnou. No jednako pozná svoju život zachovávajúcu úlohu. Ak sa mala vrátiť k tejto povinnosti, Enki jej chtiac-nechtiac musel pomôcť, keď z podsvetia prišla správa o jej smrti - ba možno povedať - jej zavraždení. Toto všetko musíme vedieť, ak máme pochopiť posledné dejstvo drámy o Inanne. Bez cesty bohyne do podsvetia - nech už ju pokladáme za hocako opovážlivú až spupnú - nebolo by mohlo vzniknúť. Kňazi potrebovali tento príbeh, aby vysvetlili a zdôvodnili ústredné tajomstvo ich náboženstva: mýtus o smrti a zmŕtvychvstaní. Ten má, to musím povedať vopred, iba nepriamo čosi spoločné s kresťanskou myšlienkou zmŕtvychvstania a vierou vo večný život. Skôr je to ako toľko vecí, ba takmer všetko v sumerskom svete prírodná udalosť transponovaná do myslenia a viery - kus odpozorovanej a správne pochopenej skutočnosti. V tejto myšlienke sa symbolizuje kolobeh existencie, ktorú Sumeri po prvý raz v dejinách pochopili a prírodovedci medzitým potvrdili. Deň a noc, jar, leto, jeseň, zima, sejba a žatva, príliv a odliv, počatie, pôrod a smrť, to sú jeho najzjavnejšie a najbadateľnejšie prejavy. To, že ich zhrnuli do centrálneho kultového diania, a tým ich zviditeľnili ako prazákony všetkého života, to bol geniálny čin sumerských kňazských kniežat, ktorým sa tak súčasne aj podarilo upevniť budovu svojho panstva.
Mýtus o svätej svadbe a cyklus prírody
Ale vráťme sa k Inanne a Dumuzimu. Všimnime si ich úlohu v mýte o svätej svadbe. Dlho panoval názor, že Dumuzi sa dostal do podsvetia pred Inannou a ona podstúpila cestu do ríše mŕtvych, aby priviedla naspäť strateného milenca. Treba poďakovať Kramerovmu literárnemu dôvtipu, že sa tento omyl vysvetlil. Dojímavý ľúbostný príbeh sa vplyvom kritického postrehu sumerológa premenil na to, čím vskutku bol: na výraz vonkoncom nie harmonického, ale jednako len k novému životu opäť nútiaceho kolobehu prírody. Lebo ako Inanna nemohla ostať v podsvetí v záujme života na tejto zemi, tak sa muselo aj jej krátkozraké, zúrivé rozhodnutie poslať Dumuziho k mŕtvym ukázať ako osudový čin. Ako sa život na zemi môže rozvíjať iba v matkinom lone, rovnako nie je mysliteľný ani bez mužského semena. Je to prefíkane vymyslený, takmer sofistický rozsudok, ktorým Inanna opäť nastolila rovnováhu života a obnovila kolobeh prírody. Nestorovi nemeckej sumerológie Adamovi Falkensteinovi sa podarilo objasniť spornú pasáž textu na konci básne o Inanninej ceste do podsvetia. „Ty, Dumuzi, pol roka!“ Zmysel rozhodnutia je jasný. Najprv profiluje Dumuziho, boha čried, ako ozajstného boha plodnosti. Keď je úroda na jeseň „pod strechou“, zostúpi k mŕtvym. Na jar, s prvou zeleňou sa vracia. Jeho zmŕtvychvstanie je zmŕtvychvstaním prírody, jeho smrť je umieraním kvetov a tráv, zrelosť a zánik zároveň. Pre Sumerov je jeho každoročný návrat dôvodom na sviatok radosti. S Dumuziho príchodom oslavujú Nový rok. Inanna ho prijme vo svojom chráme v Uruku. A v posvätnej komnate, hore na zikkurate, kde stojí zlatá posteľ, oslávia svätú svadbu. Vykonajú telesný styk ako symbolický čin na udržanie plodnosti. Z ich lásky prijme zem silu na svoje ďalšie jestvovanie.
Sumerské umenie a symbolika
Anton Moortgat vo svojej štúdii Tammuz - viera v nesmrteľnosť v staroorientálnom výtvarnom umení (Tammuz - der Unsterblichkeitsglaube in der altorientalischen Bildkunst) upozornil na nemálo sumerských obrazových motívov, pre ktoré chýba tak v textoch, ako aj v mýte logicky správny výklad. Také vyobrazenia nachádzame na pečatných valčekoch, votívnych tabuľkách a nádobách. Moortgat správne poukazuje na to, že všetky tieto obrazy sa vyznačujú istou heraldickosťou. Pôsobia ako symboly, ako erby, hoci vyobrazenie predmetov je zväčša celkom realistické. Ale v ich priraďovaní akoby vládol hierarchický princíp. Ponajprv je tu strom života, ktorý opäť pripomína bibliu. Ale jemu sú priradené - a to je typické pre celý mezopotámsky svet až do asýrskeho obdobia - zvieratá v nezvyčajnom, vzpriamenom postoji. Nachádzame tu ovce, kozy, barany, býky. Je to svet pastiera Dumuziho. Zavše namiesto stromu života nastupuje muž v kráľovskom rúchu - v sieťovanom kabáte s čelenkou. Moortgat ho identifikuje ako boha Dumuziho.
Pre Grékov bolo modlenie a obetovanie bohom súčasťou každodenného života. Zatiaľ čo sumerská bohyňa Inanna predstavovala komplexnú entitu spojenú s plodnosťou, láskou, vojnou a cyklami prírody, grécka mytológia mala svoje vlastné ekvivalenty. Afrodita, grécka bohyňa lásky, ktorú Rimania nazývali Venušou, bola najkrajšou z gréckych bohýň. Bola dcérou boha Dia a bohyne Dioné, zrodila sa z morskej peny na ostrove Cyprus. Hoci bola Afrodita bohyňou lásky, nemala šťastné manželstvo. Najvyšší boh Zeus jej pridelil toho najškaredšieho boha - Héfaista, boha všetkých kováčov. Afrodita hľadala lásku tam, kde sa jej ponúkala. S bohom vojny Areom mala napríklad 5 detí. Ľudia ju uctievali a stavali jej chrámy. Zo zvierat jej zasvätili delfína, holubicu, lastovičku a vrabca. Z rastlín mak, ružu a z ovocia jablko. V gréckom panteóne sa nachádzali aj ďalší významní bohovia, ako napríklad Apollo, boh svetla a slnka, lekárstva, umenia, múz, ochranca života a poriadku, neomylný strelec a veštec. Bol synom boha Dia a bohyne Lété. Ares bol bohom vojny, vraždenia a v Ríme mu hovorili Mars; bol synom Héry a Dia. Artemis, bohyňa lovu, mesiaca, zvierat a rastlín, ktorej zasvätený chrám v Efeze bol jedným zo siedmich divov sveta. Aténa, ochrankyňa miest a bohyňa vied, múdrosti, spravodlivosti a práva, s prezývkou Pallas znamenajúcou víťazná, bola najmilšou Diovou dcérou. Deméter bola Diova sestra a bohyňa úrody, plodnosti, zeme a roľníctva. Dioné bola Diova sestra a podľa Homéra splodila s Diom Afroditu. Neskôr bola Dioné stotožnená s Hérou, ktorú všeobecne považovali za Diovu manželku. Dionýz bol antický boh úrody a vína, ktorého otcom bol Zeus a matkou krásna ľudská Semelé. V Ríme nazývali Dionýza Bakchusom. Eós alebo Auróra, bohyňa úsvitu, milovala všetko mladé a svieže. Múzy, ako napríklad Kalliope (epos), Euterpe (hudba a lyrika), Kleió (dejepis a filozofia), Melpomene (spev a tragédia), Terpsichora (tanec), Thalia (komédia), Erato (ľúbostná poézia), a Urania (vážne spevy sprevádzané hudbou), boli dcéry Dia a Mnemosyné, ktoré ochraňovali rôzne umenia a vedy. Hád, boh podsvetia, vládol ríši smrti, kde kto vstúpil, stratil všetko, i nádej. Héfaistos bol boh ohňa a kováčstva, najškaredší zo všetkých bohov, manžel Afrodity. Helios bol grécky boh Slnka. Héra bola manželkou Zeusa a zároveň jeho staršou sestrou. Hermes bol poslom bohov, sprevádzal mŕtvych do podsvetia a ujímal sa obchodníkov, rečníkov, pútnikov, zlodejov a podvodníkov. Hestia bola panenskou bohyňou domáceho krbu a ochrankyňou rodín. Poseidón, boh mora, mal mocný trojzubec a vládol všetkým morským bohom a živočíchom. Zeus bol vládcom všetkých bohov, vládol bleskom, hromom a búrkam. Tieto paralely ukazujú, ako sa napriek rozdielom v detailoch, mnohé základné ľudské skúsenosti a témy - ako láska, plodnosť, smrť, cyklická povaha života a sociálna rivalita - odrážali v mytologiách rôznych kultúr.