Tristan Tzara, vlastným menom Samuel Rosenstock, sa narodil 4. apríla 1896 v rumunskom meste Moinești. Jeho životná púť bola úzko spätá s umením, najmä s poéziou a s radikálnym umeleckým hnutím Dadaizmu, ktorého bol jedným zo zakladateľov. Práve v turbulentnom období prvej svetovej vojny, keď svet stratil zmysel pod výbuchmi granátov, Tzara našiel spôsob, ako svoj hnev a dezilúziu premeniť na umenie.
Počiatky tvorby a objavenie Dadaizmu
Už počas stredoškolských štúdií v Bukurešti písal a publikoval básne v rumunčine, ovplyvnené francúzskym symbolizmom. Spolu s Ionem Vineom založil časopis pre symbolistickú poéziu Simbolul. Svoj umelecký pseudonym si zvolil v roku 1915. V roku 1916 odišiel do Zürichu, kde študoval práva. Tam, v prostredí umeleckých salónov a kabaretu Voltaire, sa stal kľúčovou postavou pri zrode Dadaizmu.
Tzara spolu s ďalšími mladými umelcami, vnímajúcich vtedajšiu vojnovú situáciu ako „nesmysl, který hýbe světem a dějinami“, vystúpili v kabaretnom programe, ktorý sa stal zakladateľským aktom Dadaizmu. Provokovali meštiacke publikum netradičnými vystúpeniami, hudbou, výtvarnými prejavmi a prednesom literárnych manifestov. Podľa svedectiev bol „ohnivý mladý básník Tzara“ dušou tohto podniku. Jeho neuvěřiteľná duchovná hybnosť a útočnosť sa prejavila v autorstve Manifestu pána Antipyrina a v príprave časopisu Dada, ktorý začal vychádzať v roku 1917.
Podľa obľúbenej legendy dal Tzara hnutiu aj meno. V noci 23. júna 1916 v kaviarni Terase vraj „zasunul do naučného slovníka Larousse nôž na listy a namátkou vylovil slovo dada“. Toto slovo, ktoré vo francúzštine znamená „hojdací kôň“, sa stalo symbolom hnutia, ktoré sa vyznačovalo potrebou nezávislosti, nedôverou voči spoločenstvu a odmietaním tradičných hodnôt. Dada sa zrodilo z potreby vzbury proti civilizácii, ktorá zplodila vojnu.
Dadaizmus: Vzbura proti logike a konvenciám
Tzarove dadaistické manifesty, ktoré boli prednášané na akciách kabaretu Voltaire a vychádzali časopisecky aj knižne, sa stali kľúčovými dadaistickými textami. Medzi nimi vyniká aj zbierka Dvacet pět básní. Tieto texty, spolu so zbierkami ako Kalendářní biograf abstraktního srdce a O našich ptácích či hry ako Srdce na plyn, od počiatočných umeleckých persifláží a popierania logiky postupne krystalizovali do široko poňatej programovosti hnutia.
Dadaizmus zdôrazňoval protipanskeú revolučnosť, spoločenskú nezávislosť, spontánnosť umeleckého prejavu a hravosť, ktorá sa často prelínala do naprostého občianskeho a estetického negativizmu. „Odpor proti všetkým formám civilizácie zvanej moderné, proti samému jej základu, proti logike, proti jazyku“ - takto Tzara v pamätiach Daroval som svoju dušu bielemu kameni opísal svoje ambície. Základnou technikou tejto vzbury bola groteska, detská hravosť a absurdita. Dada rozbíjalo vetnú stavbu, odhodilo tradičné poetické postupy a prostriedky a spochybňovalo vieru v to, že práve logicky usporiadané slová vyjadrujú myšlienky.
Škandalózna stránka hnutia sa prejavovala aj v jeho vystúpeniach. V legendárnom Kabarete Voltaire, kde Tzara s ostatnými dadaistami organizovali bláznivé predstavenia, recitačné i tanečné, sa ozýval kriik, vzlykot či pískot. Dada nakazilo modernú poéziu, ale aj výtvarné umenie svojej doby.
Na sklonku prvej svetovej vojny sa dadaistické hnutie uplatnilo aj v Berlíne (Huelsenbeck) a v New Yorku (Man Ray, Francis Picabia). V roku 1920 sa uskutočnil aj zájazd dadaistov do Prahy, Teplíc a Karlových Varov. V Československu dada ovplyvnilo napríklad Františka Halasa, Adolfa Hoffmeistera a začínajúcich Voskovca a Wericha.
Prechod k surrealizmu a angažovaná poézia
Postupne sa k hnutiu pripájali významní umelci, najmä z Francúzska (Breton, Eluard, Aragon, Duchamp) a Nemecka (Ball, Arp, Grosz, Huelsenbeck, Ernst, Schwitters, H. Richter). Hnutie sa však postupne vyprázdňovalo až k svojmu zániku, ktorý Tzara výstižne zhrnul sloganom: „Dada neznamená nič.“ Väčšina jeho účastníkov následne vplula do surrealizmu, na čele s André Bretonom.
Tzara však koncepciu vedomého i podvedomého imaginácie a automatického písania surrealistov spočiatku odmietal. Jeho poézia sa menila. Pod vplyvom občianskej vojny v Španielsku sa jeho hravá poézia obohatila o etické otázky. Po nástupe fašizmu v roku 1935 organizačne opustil surrealistické hnutie a vydal sa cestou priamočiarej spoločensky angažovanej poézie, reprezentovanej zbierkami Dobytie juhu, Znamenie života a Tiaž sveta.
Dadaizmus a surrealizmus: Dokumentárny film Európa po daždi (1978)
Popravenému španielskemu básnikovi Federicovi Garcíovi Lorcovi venoval báseň Na ceste hviezdic. Svoju básnickú angažovanosť potvrdil účasťou na madridskom zasadnutí Kongresu spisovateľov na obranu kultúry v roku 1937.
Vojnové roky, odboj a povojnová tvorba
Obdobie druhej svetovej vojny prežil Tzara ako účastník Hnutia odporu vo Francúzsku. Písal bojovnú poéziu, ktorá mohla prevažne vyjsť až po oslobodení Francúzska z nacistickej okupácie. Medzi tieto zbierky patria Medzidobie, Znamienka života a Zem na zemi a Samo slnko cesty rudá.
Po vojne sa Tzara venoval aj literárno-teoretickej a literárno-historickej práci a esejistike. Napísal eseje o Picassovi, modernom maliarstve a predhovory k dielam P. Corneillea, A. Rimbauda, G. Apollinaira a F. Rabelaisea. Najvýznamnejšie sú jeho štúdie Dialektika poézie, Surrealizmus a doba povojnová a obsiahla kniha Tajemství Françoise Villona. V nich teoreticky zhodnotil cestu od dadaistickej likvidácie slov k ich dešifrovaniu a odhaleniu vnútorného zmyslu.
V štúdii Dialektika poézie, ktorú predniesol v marci 1946 v Prahe, Tzara zdôrazňuje spoločenskú úlohu poézie a tvorivú interaktivitu umelca a vnímateľa. „Básnická podstata je ľudskou schopnosťou vlastnou každému jednotlivcovi,“ napísal. Básnika považuje za revolučnú bytosť, ktorej „hlboký cit usiluje o premenu súčasného sveta na svet, v ktorom by mohol byť v súlade so sebou samým“. Kriticky sa vyjadroval k vývoju dadaizmu, no nezriekal sa jeho základnej protipanskej devízy. V závere štúdie sa v podstate stotožnil so závermi českého poetizmu o rozšírení lásky k životnej poézii do všetkých oblastí života.
Prednáška Surrealizmus a doba povojnová bola uvedená s ospravedlnením za Mníchovskú zradu. Tzara sa v nej obsiahlo zamýšľa nad vznikom a vývojom dadaizmu, zdôrazňuje frustrujúce pocity svojej vojnové generácie a konštatuje, že „dada sa zrodilo z morálnej nutnosti, z neochvejnej vôle dosiahnuť morálneho absolútna, z hlbokého citu…“. Ako trvalé hodnoty si váži dadaistickú „spontánnosť ako životnú posadlosť“. Erudovane zdôvodňuje kontinuitu dadaizmu s revolučným duchom francúzskej poézie a nadväznosť na Rimbauda, Verlaina, Jarryho a Apollinaira. „Z popola dada“, ktoré skončilo vlastným rozhodnutím, „sa zrodil surrealizmus“. Pripomína, že „automatické písanie bolo používané ako jeden z prostriedkov duševného oslobodenia… a nie je cudzie revolučným a politickým snahám, vzišlým z marxizmu“.
Na základe životnej skúsenosti zdôrazňuje, že básnikovi „nie je dovolené zostať stranou toho, čo sa deje okolo neho“. Tendenčnosť v umení považuje za vzťah umelca k životu. Neprepadá utopickým predstavám o raji na zemi a pripomína, že „je treba prejsť najnižším bodom, aby sme dosiahli vyšších polôh“. V závere prednášky zdôrazňuje „prednostné postavenie človeka pred vecami“ a proklamuje úlohu humanizmu. Optimistické vyznenie prednášky nezastiera Tzarovo varovanie pred nebezpečenstvom fašizmu, ktorý „sa môže znovu zrodiť vo forme úplne netušenej. Pozornosť spisovateľa tu musí byť na stráži.“
Tristan Tzara zomrel 27. decembra 1963. Jeho odkaz, najmä jeho vzťah k Československu a niekoľkonásobné návštevy našej krajiny, je v súčasnosti podnetný. V minulosti bol striedavo viac či menej pripomínaný. V posledných päťdesiatich rokoch o to mal zásluhu jeho prekladateľ a životopisec Zdeněk Lorenc. Tzarov obytný dom na parížskom Montmartre, architektonický skvost, bol v roku 1997 vyhlásený za národnú pamiatku.