Slovenská kultúrna obec prišla o jednu zo svojich najvýraznejších a najobdivovanejších osobností. Po dlhoročných zdravotných problémoch zomrela vo veku 76 rokov herečka Soňa Valentová, ktorá sa do sŕdc divákov zapísala nielen svojím nezameniteľným prejavom, ale aj širokou škálou charakterových rolí. Jej odchod je stratou nielen pre Slovenské národné divadlo (SND), ktorého bola dlhoročnou členkou, ale aj pre celú generáciu divadelných a filmových priaznivcov.
Korene, detstvo a cesta k umeniu
Soňa Valentová sa narodila 3. júna 1946 v Trnave ako tretie dieťa v rodine, ktorú poznačila tragédia z obdobia druhej svetovej vojny - obe jej staršie sestry zahynuli v koncentračnom tábore v Osvienčime. Napriek ťažkým okolnostiam, ktoré sprevádzali jej detstvo, sa v nej odmalička prejavovali silné umelecké vlohy. Jej cesta k profesionálnemu umeniu bola dláždená baletom a hrou na klavíri, pričom práve počas štúdií na gymnáziu objavila vášeň pre herectvo, ktorá ju nasmerovala na Vysokú školu múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Po úspešnom absolvovaní štúdia v roku 1967 sa jej domovskou scénou stalo Slovenské národné divadlo.
Divadelné začiatky a herecký rast
Hereckú kariéru v SND odštartovala v roku 1967 stvárnením postavy Alison Porterovej v inscenácii Obzri sa v hneve. Táto rola týranej ženy, trpiacej manželove násilné prejavy, no zároveň neschopnej sa od neho odpútať, predznamenala ďalšie zložité dramatické postavy, ktorých sa v priebehu nasledujúcich desaťročí brilantne zhostila. Počas svojej bohatej kariéry vytvorila desiatky hereckých charakterov, pričom na mnohých z nich úzko spolupracovala so svojím manželom, režisérom Pavlom Hasprom. Ich tvorivé spojenie patrilo k pilierom slovenskej divadelnej scény.
Na doskách činohry stvárnila množstvo nezabudnuteľných postáv, medzi ktorými vyniká najmä krásna Salome v inscenácii Herodes a Herodias (1969/1970) či Antigonina sestra Ismena v inscenácii Antigona (1971/1972) v réžii Petra Mikulíka. Táto hra bola vnímaná ako paralela s obdobím normalizácie a vzburou Jána Palacha. Nezabudnuteľným zostáva aj jej stvárnenie Desdemony v Othellovi (1977/1978).
Film, televízia a muzikálové umenie
Vďaka hudobnému i pohybovému nadaniu sa pôvabná herečka prirodzene uplatnila aj v muzikáloch, kde predviedla svoju všestrannosť. K jej ikonickým výkonom patrí stvárnenie Smrti v slávnom muzikáli Na skle maľované (1974/1975). Neskôr zažiarila v inscenáciách na Novej scéne pod režisérskym vedením Jozefa Bednárika, napríklad ako primabalerína Grušinská v Grand Hoteli (1993), Matka Johnstonová v Pokrvných bratoch (1993), či starnúca Slečna Schneiderová v muzikáli Kabaret (2004).
Na striebornom plátne debutovala pod režisérskym vedením Otakara Vávru v historickej dráme Kladivo na čarodejnice (1969), ktorá odkazovala na politické procesy z 50. rokov 20. storočia. V snímke stvárnila obeť inkvizície - kuchárku Zuzanu. Jej filmografia zahŕňa 15 celovečerných filmov a približne 150 televíznych snímok a inscenácií. K najznámejším patrí stvárnenie zlej macochy v rozprávke Perinbaba (1985) od Juraja Jakubiska, ktorú si diváci dodnes pamätajú ako jednu z jej najpresvedčivejších a najikonickejších úloh. Medzi ďalšie významné projekty patria filmy Noční jazdci (1981), Requiem pro panenku (1991), kde stvárnila sadistickú vychovávateľku Volfovú, či Zapomenuté světlo (1996).
Tragické osudy filmových párů Česka!
Ocenenia a uznanie za celoživotný prínos
Počas svojej dlhoročnej kariéry bola Soňa Valentová mnohokrát ocenená za svoj prínos slovenskej kultúre. V roku 1969 získala divadelnú Cenu Janka Borodáča, v roku 1975 jej udelili televíznu cenu Zlatý krokodíl. V roku 1988 získala titul zaslúžilá umelkyňa a v roku 2006 si prevzala jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní - Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. V roku 2010 vydala svoju autobiografickú knihu Prelet nad životom, v ktorej otvorene a úprimne hovorila o svojom detstve, výnimočných hereckých úlohách a s úctou spomínala na život s manželom Pavlom Hasprom.
Posledná rozlúčka a spomienka v médiách
Po správe o úmrtí Sone Valentovej prejavila verejnosť i kolegovia veľký záujem o rozlúčku s touto hereckou legendou. Vzhľadom na rozhodnutie rodiny prebehol súkromný obrad, no fanúšikovia mali možnosť venovať herečke tichú spomienku prostredníctvom kondolenčnej knihy umiestnenej vo foyer Činohry SND. RTVS si zosnulú herečku pripomenula v televíznom vysielaní, konkrétne v reláciách Návraty k hereckým legendám a talkshow Anjeli strážni, čím sa umocnila spomienka na jej neopakovateľný umelecký odkaz, ktorý po sebe zanechala v dejinách slovenského herectva. Jej tvorba, charakteristická hĺbkou, precíznosťou a vnútornou silou, zostáva trvalou súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenska.