Príbeh o posadnutosti a boji proti temným silám, ktorý sa začal na papieri, sa stal fenoménom, ktorý prenikol do filmového plátna a dodnes inšpiruje tvorcov. Román Williama P. Blattyho „Vyháňač diabla“ (The Exorcist) z roku 1971 nie je len obyčajnou hororovou klasikou, ale dielom, ktoré rozvírilo diskusie o viere, zlu a ľudskej psychike. Jeho filmová adaptácia, ktorá nasledovala krátko po knižnom vydaní, si získala nielen obrovskú popularitu, ale aj početných kritikov, ktorí poukazovali na drastickosť zobrazovaných scén a obsadenie vtedajšej detskej hviezdy Lindy Blaireovej do hlavnej úlohy. Napriek kontroverziám sa film, s Maxom von Sydowom v ikonickej úlohe Otca Merrina, stal trhákom a odštartoval sériu, ktorá sa dočkala ďalších pokračovaní, pričom tretiu časť režíroval sám autor predlohy, William P. Blatty.
Zrod legendy: Od románu k filmovému šoku
William Peter Blatty, pôvodne známy skôr písaním scenárov k ľahším komédiám, sa rozhodol pustiť do temnejšej témy. V roku 1971 vydal román „Vyháňač diabla“, ktorý sa krátko po svojom uvedení stal bestsellerom. Celosvetovo sa z neho predalo viac než desať miliónov kópií. Práva na filmové spracovanie predal spoločnosti Warner Brothers ešte pred vydaním knihy. Rozpočet na filmové spracovanie bol stanovený na približne 4 milióny dolárov s plánovaným natáčaním na 95 dní. William Friedkin, režisér, ktorý v tom čase už získal Oscara za film „Francúzska spojka“ (The French Connection, 1971), sa ujal réžie.
Počas nakrúcania sa však objavilo množstvo vážnych problémov. Došlo k úmrtiam, zraneniam a nehodám, ktoré viedli k dvojnásobnému predĺženiu natáčania aj nákladov. Zvýšil sa počet oznámení o posadnutosti diablom, ktoré hlásili psychiatrom a kňazom. Kritické reakcie boli spočiatku jednohlasné - recenzenti označovali film za obscénny, zneužívajúci divákov a morálne pochybný. Napriek tomu publikum šokoval a film sa stal jedným z najúspešnejších filmov roka a jedným z najväčších kasových úspechov všetkých čias, len v Severnej Amerike zarobil 89 miliónov dolárov. Film si vyslúžil desať nominácií na Oscara, z ktorých dve premenil na víťazstvo, vrátane sošky pre Blattyho za najlepší scenár. Získal tiež Zlatý glóbus za scenár.
Skutočný prípad a jeho filmové spracovanie
Inšpiráciou pre Blattyho román bol skutočný prípad 14-ročného chlapca z Mont Ranier v štáte Maryland. U chlapca sa prejavovali paranormálne javy - chveli sa obrazy, poskakovali fľaše s lekvárom a na tele sa mu objavil záhadný červený nápis s príkazom: „Choď do St. Louis“. Chlapec bol následne prevezený do St. Louis, kde absolvoval dvojmesačný kurz vyháňania diabla.
Príbeh o Dimiterovi, „agentovi z pekla“, ktorý je súčasťou širšieho univerza Blattyho diel, rozvíja ďalšiu líniu temných síl a ich vplyvu na ľudstvo. Dej sa začína v roku 1973 v Albánsku, kde sa štátna polícia snaží získať informácie od záhadného cudzinca menom Dimiter. Ten sa však podarí nielen ujsť, ale aj splniť svoje poslanie. Neskôr sa v jeruzalemskej nemocnici začnú diať nevysvetliteľné udalosti, ktoré vyvrcholia sériou rovnako nepochopiteľných úmrtí. Otázkou zostáva, či ide o výsledok Dimiterovej misie a či udalosti v Albánsku súvisia s tými v Jeruzaleme. Blattyho román „Dimiter“ (2010), v českom preklade vyšiel ako „Dimiter - Příběh agenta vyslaného peklem“, tak otvára nové možnosti pre interpretáciu zla a jeho prejavov.
Perimbaba SK dabing-cover
Výzvy pri nakrúcaní a technické majstrovstvo
Nakrúcanie „Vyháňača diabla“ bolo plné prekvapení a výziev. Stratili sa veci, napríklad trojmetrový model démona Pazuzu, ktorý sa na ceste do Iraku zatúlal až do Hongkongu. Mladý syn herca Jasona Millera bol zrazený motorkou a utrpel vážne zranenia. Ellen Burstynová si pri lietajúcej scéne pomliaždila chrbát a nemohla dva týždne pracovať. Jeden z tesárov, ktorí stavali dom, kde sa dej odohrával, prišiel o palec a navyše stavba v noci záhadne vzplanula. Kvôli tomu museli čakať ďalších šesť týždňov na jej opätovné postavenie.
Najviac práce mali maskéri a ľudia zodpovední za špeciálne efekty. Jedným z najväčších úspechov bolo obloženie repliky Reganinej izby chladničkami a mrazničkami v hodnote 100 000 dolárov, aby sa dosiahla teplota mínus desať stupňov Celzia a bolo možné nakrútiť efekt dymu z úst hercov. Herci mrzli a Linda Blaireová bola oblečená pod perinou a hriala ju elektrická poduška. Štáb pracoval v lyžiarskych úboroch.
Zvláštna pozornosť bola venovaná maskérskej práci Lindy Blaireovej. Majster maskér Dick Smith, známy svojou prácou na filmoch ako „Malý veľký muž“ (Little Big Man, 1970) a „Krstný otec“ (The Godfather, 1972), čelil výzve, pretože Linda bola „tak strašne zdravá“. Bolo potrebné narušiť jej celistvé rysy. Ústa jej vypchali tampónmi, aby vyzerala podivne, a dráždivé očné šošovky dodali jej očiam démonický vzhľad. Ráno pred nakrúcaním vyháňacích scén musela podstúpiť hodiny maskovania.
Nakrúcanie scén zvracania vyžadovalo dômyselné riešenia. Na filmovanie zvracania z profilu sa používali skryté trubičky napojené na zásobník, pričom Linda nemusela mať nad týmito záležitosťami kontrolu - jej zvracanie riadil režisér diaľkovým ovládaním. Napriek náročnosti úlohy Linda Blaireová preplávala úskaliami bez sťažností, s výnimkou mierneho zdráhaniu sa zašpiniť si vlasy.
Po úspechu „Vyháňača diabla“ sa Linda Blaireová stala nádejou filmového sveta. Rok po uvedení filmu oslávila 15. narodeniny a predpovedala sa jej budúcnosť v televíznych seriáloch. V dvadsiatich rokoch však dostala podmienku za priestupky spojené s drogami.
Novodobé pokračovania a ich súvislosti
Ellen Burstyn, ktorá stvárnila matku Regan MacNeilovej, Chris MacNeilovú, sa vrátila do kultového hororu v novom pokračovaní „The Exorcist: Believer“. Režisér David Gordon Green, známy svojím úspešným oživením franšízy „Halloween“, sa zameral na ďalšiu klasickú hororovú značku. V tomto filme sa nerieši len jedno posadnuté dieťa, ale rovno dve. Dievčatá sa po záhadnom zmiznutí v lese vrátia bez spomienok na čas strávený tam. V súvislosti s nevysvetliteľnými udalosťami sa Victor, jeden z rodičov, obracia na Chris MacNeilovú, ktorá si už podobnou skúsenosťou prešla.
Tieto nové pokračovania nadväzujú na odkaz pôvodného filmu a zároveň rozvíjajú témy posadnutosti, viery a rodinných vzťahov v modernom kontexte. Otázka, či tieto nové príbehy dokážu naviazať na silu originálu a osloviť nové generácie divákov, zostáva otvorená. Dôležitým aspektom je aj spôsob, akým sa tvorcovia vyrovnávajú s technickými inováciami a možnosťami, ktoré prináša súčasná kinematografia, aby vytvorili rovnako pôsobivý a znepokojivý zážitok.
William Peter Blatty zanechal po sebe rozsiahle dielo, ktoré presahuje rámec jediného filmu. Jeho romány ako „The Ninth Configuration“ (1978) a „Legion“ (1983), ktoré sa dočkali aj filmových adaptácií, rovnako ako neskoršie diela „Elsewhere“ (2009), „Dimiter“ (2010) a „Crazy“ (2010), dokazujú jeho neustálu túžbu skúmať temné stránky ľudskej existencie a nadprirodzených javov. Jeho tvorba, od prvotného „Vyháňača diabla“ až po menej známe diela, predstavuje fascinujúci pohľad na autora, ktorý sa nebál konfrontovať s tými najhlbšími ľudskými strachmi a otázkami.
Prítomnosť skutočných kňazov na pľaci, ako bol reverend William O´Malley (otec Dyer) a reverend T. Bermingham (rektor univerzity), dodala filmu na autenticite a zároveň naznačuje snahu o realistické zobrazenie rituálov a psychologických dopadov posadnutosti. Tieto prvky, spolu s technickou precíznosťou a silnými hereckými výkonmi, upevnili „Vyháňača diabla“ ako nadčasové dielo.
Dodatočné informácie o technických aspektoch filmu, ako je použitie moderných JavaScriptových funkcií v kontexte webových technológií, naznačujú prepojenie medzi tradičnými hororovými prvkami a modernými výzvami v oblasti digitálnej bezpečnosti a identifikácie užívateľov. Táto paralela, hoci na prvý pohľad nesúvisiaca, poukazuje na neustálu evolúciu technológií a ich potenciálny vplyv na naše vnímanie skutočnosti a bezpečnosti, či už v reálnom svete alebo vo virtuálnom priestore. V kontexte „Vyháňača diabla“ to môže evokovať myšlienku, že zlo sa môže prejavovať v rôznych formách a prostrediach.