Slovenský jazyk, ako živý organizmus, neustále podlieha vývoju a zmenám, ktoré odzrkadľujú transformácie v spoločnosti, médiách a každodennej komunikácii. V centre tohto dynamického procesu stojí Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied (SAV), v. v. i., ktorého dlhoročnou a významnou osobnosťou je jazykovedkyňa PhDr. Sibyla Mislovičová. Prostredníctvom svojej práce, popularizačných aktivít a priameho kontaktu s verejnosťou zohráva kľúčovú úlohu v sledovaní, analyzovaní a formovaní diskurzu o stave a kultúre slovenského jazyka. Jej postrehy a názory ponúkajú komplexný pohľad na to, čo Slovákom „trhá uši“, ale aj na to, ako sa jazyk vyvíja a aké výzvy prináša jeho používanie v súčasnom svete.
Sibyla Mislovičová: Osobnosť, pôsobenie a odkaz v jazykovede
PhDr. Sibyla Mislovičová, narodená v roku 1958, je renomovanou slovenskou jazykovedkyňou, ktorej profesionálna dráha je úzko spätá s Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra SAV. Svoje akademické základy získala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde vyštudovala slovenský a poľský jazyk. Od roku 1985 pôsobí v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, kde sa jej expertíza a zanietenie pre jazyk prejavili v rôznych dôležitých funkciách. Od roku 2009 zastáva pozíciu vedeckej tajomníčky ústavu a v roku 2012 sa stala vedúcou oddelenia jazykovej kultúry a terminológie.
Sibyla Mislovičová je nielen vedeckou pracovníčkou, ale aj aktívnou popularizátorkou slovenského jazyka, jeho krásy a správneho používania. Ako hlavná redaktorka časopisu Kultúra slova prispieva k šíreniu jazykovedných poznatkov širokej odbornej i laickej verejnosti. Dlhé roky tiež pripravuje a moderuje reláciu „Slovenčina na slovíčko“ v Rádiu Slovensko, čím priamo oslovuje tisíce poslucháčov s otázkami a odpoveďami týkajúcimi sa ich materinského jazyka. Jej pedagogická činnosť sa prejavuje aj učením na Paneurópskej vysokej škole, kde odovzdáva svoje vedomosti budúcim generáciám. Okrem svojej vedeckej a popularizačnej práce sa Sibyla Mislovičová venuje aj prekladaniu detských kníh a je aj ich autorkou, čo svedčí o jej širokom zábere a láske k slovu. V pondelok, ako bolo zaznamenané, zavítala do Slovenskej národnej knižnice ako najznámejšia slovenská jazykovedkyňa, spisovateľka a popularizátorka slovenského jazyka, aby sa stretla so žiakmi. Najskôr sa porozprávala so skupinou žiakov prvého stupňa o tom, čo je zaujímavé na našom rodnom jazyku a prečo by sme ho mali všetci ovládať čo najlepšie. Následne pokračovalo podujatie pre žiakov druhého stupňa ZŠ a stredoškolákov, kde sa známa odborníčka zamerala na rozprávanie o tom, ako sa slovenčina zmenila za posledných tridsať rokov. Martinským žiakom porozprávala, že ak budú slovenčine venovať viac pozornosti, prinesie im to úspech v práci i v živote. Jej meno, Sibyla, má osobný pôvod; Sibyla sa volala jej krstná mama a pomenovali ju po nej. Mama, ktorej meno bolo Virgínia, pracovala v istom slovenskom vydavateľstve a viedla ju k láske ku knihám. Hoci po skončení školy sa Sibyla Mislovičová venovala tlmočeniu, a v podstate bola nezamestnaná, šla učiť prváčikov, čo bol úžasný zážitok. Po roku a pol sa však prihlásila na konkurz do Jazykovedného ústavu, kde ju vzali, a tak uprostred školského roka odišla.
Jazyková poradňa Ľ. Štúra: Srdce jazykovej kultúry a zdroj poznania
Jazykovoporadenská prax je neoddeliteľnou súčasťou činnosti Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. Jazyková poradňa poskytuje svoje služby širokej verejnosti už desiatky rokov, stáva sa tak dlhodobým pilierom jazykovej kultúry na Slovensku. Záujemcovia majú vo vyhradenom čase možnosť telefonovať a takisto majú možnosť napísať list s otázkou týkajúcou sa používania slovenského jazyka. S príchodom všeobecného rozšírenia elektronickej pošty počet listov, ktoré prichádzajú do jazykovej poradne, enormne rastie. Táto skutočnosť signalizuje pretrvávajúci a dokonca rastúci záujem verejnosti o spisovnú slovenčinu a jej správne používanie.
Škála pisateľov, ktorí sa obracajú na jazykovú poradňu, je skutočne rôznorodá. Sú medzi nimi odborníci z rozličných vedných a komerčných odvetví, pracovníci štátnej správy, terminológovia, prekladatelia, redaktori, učitelia, študenti, ako aj široká verejnosť. Rozpätie záujemcov sa pohybuje od tých, ktorí potrebujú slovenský jazyk pri práci a študovali ho na vysokej škole, až po tých, ktorí po slovensky „len“ komunikujú a slovenčinu sa učili naposledy v školských laviciach, no stále ich zaujíma. Úsilie formulovať prejav - ústny či písomný - na istej štandardnej úrovni sa teda netýka len profesionálov, ale aj každého, komu záleží na kvalite vlastnej komunikácie.
Motivácia obrátiť sa na jazykovú poradňu je rozmanitá. Prevažuje vlastná potreba prezentovať sa prejavom, mať všetko „správne“. Pisatelia si často overujú svoje vedomosti o jazyku, prípadne tvrdenia pri spore s kolegami či kamarátmi, pričom neraz ide aj o uzatvorenie stávky, ktorá vyplynula z debaty o slovenčine. Aj preto je v tejto skupine listov najčastejšia otázka: Ako to je správne? Ďalšou pohnútkou pisateľov je potreba podeliť sa so svojimi pozorovaniami a názormi na otázky jazyka, ale predovšetkým upozorniť - podľa ich jazykového citu - na nedostatky verejných prejavov, najmä v médiách. V tejto skupine pisateľov sa registruje najčastejšie konštatovanie: „to mi trhá uši“. Od profesionálov totiž očakávajú, že budú používanie svojho pracovného nástroja - slovenského jazyka - zvládať na vyššej úrovni ako bežní ľudia, a ak to tak nie je, nepáči sa im to. Niekedy až tak, že napíšu do ústavu, aby vyjadrili svoju nespokojnosť.
Požiadavky na jazykové poradenstvo sa týkajú všetkých súčastí a sfér používania jazyka. Pokrývajú široké spektrum od ortoepie (výslovnosti), ortografie (pravopisu) cez morfológiu (tvaroslovie), syntax (skladbu), slovotvorbu, štylistiku po dialektológiu (výskum nárečí), onomastiku (výskum vlastných mien), etymológiu (výskum pôvodu, prvotného významu a príbuznosti slov) a dejiny jazyka. Niektoré otázky sa môžu javiť ako elementárne, bežné a ľahko riešiteľné, iné sú veľmi inšpirujúce aj pre samotných jazykovedcov. Tieto otázky sú významným zdrojom na výskum dynamiky súčasného slovenského jazyka vo všetkých komunikačných sférach.
Digitálne zdroje a ich význam pre jazykovú kultúru
Jazykovedný ústav Ľ. Štúra poskytuje verejnosti množstvo cenných informácií aj prostredníctvom svojho webu. Na webovej stránke ústavu nájdu používatelia jazyka dostatok informácií, čo je výraznou výhodou všeobecného rozšírenia informačných technológií. Dnes už netreba mať doma slovník v papierovej podobe, i keď ani to nie je na škodu, pretože stačí hľadať odpoveď v spoľahlivých zdrojoch. A spoľahlivosť zdrojov je v dnešnej dobe na prvom mieste. Slovníkový portál ústavu ponúka staršie aj najnovšie výkladové slovníky, synonymický slovník, slovník cudzích slov, pravopisné pravidlá, ako aj kompletný archív časopisov. Okrem toho celotextovo sprístupňuje vedecké a odborné publikácie, čo je pre študentov, výskumníkov i širokú verejnosť neoceniteľné. Vo webovej jazykovej poradni, ktorá je databázou už zodpovedaných otázok, je k dispozícii vyše sedemtisíc odpovedí. Okrem toho je tam možnosť vyhľadávať v terminologických, onomastických či etymologických databázach a v korpusoch rozličného typu si overiť - často v jazykovej praxi i nesprávne - používanie slovenčiny.
Napriek takto rozsiahlej ponuke digitálnych zdrojov sa v jazykovej poradni stále objavuje množstvo otázok, ktoré si môžu pisatelia vyriešiť sami pomocou slovníkov alebo webovej jazykovej poradne. Táto skutočnosť, že dnes sa preferuje pohodlnejšia voľba - načo hľadať, keď to môže urobiť niekto za mňa - je v súvislosti s nárastom počtu listov nepotešiteľná. Ústav sa usiluje poskytovať záujemcom čo najviac informácií, no, ako poznamenala Sibyla Mislovičová, na blogovanie im, pri všetkej úcte, neostáva čas vzhľadom na málo pracovníkov, ktorí majú priveľa úloh s príliš krátkymi termínmi.
Verejná mienka a jazykové „bolestivé miesta“
Najväčší balík sťažností, ktorý prichádza do jazykovej poradne, sa týka, ako inak, slovnej zásoby. Pre mnohých používateľov jazyka je zjavné, čo konkrétne im „trhá uši“.
Vplyv angličtiny a cudzie slová
Pisatelia majú často problém s anglicizmami. Niektorí majú dokonca pocit, že slovenčine prestávajú rozumieť. Zdá sa im, že v oficiálnej komunikácii, teda najmä v médiách, sa anglické slová používajú aj vtedy, keď to nie je nevyhnutné. Jazykovedci nezriedka v rozličných reláciách či rozhovoroch konštatujú, že preberanie cudzích slov, dnes najmä z angličtiny, je prirodzený spôsob obohacovania slovnej zásoby. Avšak, ako poznamenávajú niektorí používatelia jazyka, čo je veľa, je veľa. Načo hovoriť, že niečo je dobrá (či dobrý?) „message“ pre tento národ, keď možno povedať, že je to dobrý odkaz, dobrá správa (samozrejme, podľa kontextu). Prečo sa oddychové zóny pomenúvajú „chillzóny“? Rozpočet netreba nazývať „badget“. Podobne namiesto „supportu“ stačí hovoriť o podpore. Slováci rešpektujú potrebné prevzatia, ale niektoré sa im javia ako nadbytočné, najmä v prejavoch určených širokej verejnosti.
Vzťah k preberaniu slov a ich udomácňovaniu v slovenskej slovnej zásobe je citlivá záležitosť. Niekto je angličtinou fascinovaný a používa anglické slová aj tam, kde už dávno funguje nejaké slovenské slovo. Iný sa zasa bráni cudziemu vplyvu, nechce mu podľahnúť a odmieta výpožičky. Pravda je - ako vždy - kdesi uprostred. Z množstva prevzatí sa len časť slov skutočne uplatní v slovenskej slovnej zásobe a takisto len niektoré sa dostanú aj do spisovného jazyka. Mnohé si „užijú svoju chvíľu slávy a upadnú do zabudnutia“, iné sa stanú súčasťou nespisovných vrstiev jazyka, ako je napríklad slang, čo sú nespisovné vyjadrovacie prostriedky istých spoločenských, záujmových, profesiových či vekových skupín. Možno to pozorovať napríklad v reči detí a mládeže. Vymýšľanie skomolených slov už nie je základom ich úsilia o odlíšenie sa, používajú s obľubou poslovenčené anglické výrazy typu to je „ízy“, „mítneme sa“ a podobne. Aj takéto vyjadrovanie je súčasťou nášho jazyka. Ak mládež pochopí, že používanie slangu je namieste v súkromí, ale už napríklad v škole či v iných oficiálnych situáciách nie, je to v poriadku.
Nesprávne používanie domácich výrazov a jazykové „módne“ javy
Kritizovaný výber slov sa však netýka len cudzích výrazov či výpožičiek. Pisateľom sa nepáči frekventované používanie niektorých domácich jazykových prostriedkov v nesprávnom význame či nevhodnom kontexte. Politikovi a moderátorovi sa často „bavia“ o niečom tragickom či smutnom, namiesto aby o tom diskutovali, rokovali, prípadne sa o tom rozprávali. Takisto používanie slovesa „vedieť“ namiesto „môcť“, napríklad v spojení „vieme sa stretnúť“ (namiesto „môžeme sa stretnúť“), sa vo verejných prejavoch objavuje opakovane. Nevôľu prijímateľov mediálnych prejavov vyvoláva priveľká frekvencia príslovky „strašne“ v kladných súvislostiach. Iste, v rámci zexpresívnenia prejavu je to prípustné, ale v neutrálnom vyjadrovaní je prirodzené použiť príslovku „veľmi“.
Predmetom kritiky sú často aj nespisovné slová. Každý má „svoje hranice“ akceptovania nespisovných výrazov vo verejnej komunikácii. Dnešný trend uvoľnených prejavov však „praje“ ich používaniu. A to je takisto často kritizovaný nedostatok mediálnych výstupov. Ďalším problémom v rámci sťažností na verejné, mediálne prejavy sú niektoré „módne“ tvary a formulácie, najmä ich frekvencia. Pozdrav „vidíme sa“ získal takú popularitu, že je skoro ojedinelé počuť tvar „uvidíme sa“. Sloveso sústrediť sa v budúcom čase v tvare „budeme sa sústrediť“ (namiesto „sústredíme sa“ či „budeme sa sústreďovať“) majú takisto „na svedomí“ najmä moderátori. Pri vyjadrení, že niekto „mal“ niečo urobiť, nemusí byť vždy jasné, či to bolo niečou úlohou, alebo to urobil údajne, teda je podozrenie, že to urobil, prípadne to vraj urobil. Ak niekto „má za to“, nie je jasné, či si to myslí, či to tvrdí, alebo iba predpokladá. Ani chybné väzby typu „chápem tomu“ (namiesto „chápem to“) a nerešpektovanie pravidiel tvorenia podmieňovacieho spôsobu „keby viem“ (namiesto „keby som vedel“) nezostávajú bez povšimnutia verejnosti.
Médiá a internet ako zrkadlo jazyka
Najkritizovanejšie sú teda vizuálne a zvukové médiá, ich nedostatky sú totiž najľahšie spozorovateľné. No používateľom jazyka neuniknú ani písané texty, najmä rozličné reklamné nápisy napríklad na bilbordoch. A príspevky na internete takisto neraz vzbudzujú údiv či nevôľu verejnosti. Internet nie je v nijakom prípade „menejcennejšie“ médium, kde by sa nevyžadovala istá kultivovanosť prejavu, veď práve tam sa zverejňuje všetko podstatné.
Pohľad Sibyly Mislovičovej na súčasný jazyk a spoločnosť
Sibyla Mislovičová svojimi vyjadreniami a postojmi prináša hlbší vhľad do komplexnosti jazykových otázok a ich prepojenia so spoločnosťou. Jej perspektíva často objasňuje, že jazyk je viac než len súbor pravidiel.
Význam čítania, detskej literatúry a dialógu
Sibyla Mislovičová často zdôrazňuje význam literatúry a čítania, najmä pre mladú generáciu. Dieťa prirovnáva k počítaču, do ktorého musíte „naládovať“ všetky možné informácie, aby s nimi dokázalo tvorivo pracovať. Podstatné je, aby v rozprávkach vždy bolo poučenie a aby boli zábavné. Hoci sa vraví, že deti dnes nečítajú, jej študenti ju presvedčili o opaku. Literatúra nemá byť povrchná, a čítanie bulvárnych novín pravdepodobne veľmi neprispieva k obohateniu čitateľa.
Zaujímavý je jej postoj k rozprávkam zozbieraným Pavlom Dobšinským, ktoré sú plné násilia. Poznám človeka, ktorý má zábrany čítať svojim deťom tieto rozprávky. Mislovičová tomu rozumie a má pocit, že aj pozná dôvod, pre ktorý s tým dnes môžu mať rodičia problém. Z tohto dôvodu sme trochu násilia z rozprávok mohli absorbovať bez toho, aby nás to poznačilo. Dnes je násilia veľa už aj v bežnom živote. Ak si okrem toho dieťa prečíta rozprávku, v ktorej vojak odsekne niekomu hlavu, je toho už asi priveľa. Mislovičová kritizuje cynizmus spoločnosti, keď hoci pozeráme totálny krvák, ani sa nás to nedotkne. Konštatuje, že to asi nebude celkom v poriadku. V otázke dopytu po násilí sa zamýšľa, či to nie je vecou dopytu. Nepozná vo svojom okolí nikoho, kto by v médiách očakával násilie. Tí, čo nám ho podsúvajú, si však namýšľajú, že práve to ako jediné potrebujeme. Ide o začarovaný kruh. Niekedy to až zaváňa hyenizmom, keď sa niekomu stane nešťastie a spravodajcovia ho ešte trápia, aby na kameru povedal, aký je smutný. Zamýšľa sa, či sú na vine médiá, keď krvavé správy bulvárnych televízií sú oveľa sledovanejšie ako trebárs správy RTVS, kde násilie absentuje. Niektorých ľudí poteší, keď počujú o cudzom nešťastí, no ona sa vyhýba privolávaniu zlých správ, a možno preto ani vo svojom okolí nemá ľudí, ktorých by podobné správy priťahovali.
Pri rozprávkach Dobšinského sa Mislovičová pýta, či sú všetky malé deti pri odsekávaní hláv schopné rozlišovať fikciu od reality. Odpovedá si, že sú, ale niekto im to najskôr musí vysvetliť. Vtedy im treba vysvetliť, že draka zabili, lebo bol zlý. Dialóg medzi rodičmi a deťmi je v tomto dôležitý, lebo práve takto sa deťom vštepujú základné životné hodnoty.
Dôležitosť reprezentácie v detskej literatúre | Vaše ráno
Vulgarizmy a ich miesto v komunikácii
Sibyla Mislovičová sa vyjadruje aj k používaniu vulgarizmov. Poukazuje na to, že toto už dávno neplatí, že by sa dabovalo možno v socialistických časoch bez škaredých slov. Dnes už, naopak, aj v detských filmoch alebo v čase, keď deti pozerajú televíziu, dokáže padnúť dáke to škaredé slovo. Nie je to však len záležitosť filmov. Bola v divadle, kde režisér tým asi chcel pobaviť divákov, ale jej to skôr prekážalo. Lebo potom sa zdá, že vulgarizmy sú akceptovateľné a normálne. Ľudia si ich prenášajú aj do bežného života. Rozumie pritom, že feťák nemôže vo filme či v divadelnom predstavení povedať „do kelu“, ale netreba to zase preháňať. Nie je prudérna, ale myslí si, že urobiť dobrú komédiu možno aj bez podobných barličiek. V zásade súhlasí s literárnym vedcom Braňom Hochelom, ktorý v rozhovore pre Nedeľnú Pravdu v roku 1995 povedal, že „sprosté“ slová neexistujú, len je niekedy hlúpe ich použiť. Ak si klepnete kladivom po prstoch a vyslovíte nadávku, nech sa páči, máte na to plné právo, lebo je to ventil. Problémom je, ak sa vulgarizmy používajú ako slovná vata. Napríklad niektorí Česi po každom druhom slove hovoria „vole“.
Mýty o slovenčine a jej „chudobnosti“
Častou otázkou v jazykovedných debatách je tvrdenie, či je slovenčina chudobnejším jazykom ako čeština. Sibyla Mislovičová toto tvrdenie považuje za mýtus. Hovorí, že to sú len také reči, ktoré sa hovoria, hoci podľa nej nemajú reálny základ. Všetky jazyky sú rovnocenné, lebo sa v nich dá vyjadriť všetko, čo treba. Čeština aj slovenčina sú slovanské jazyky, ktoré sa vyvíjali paralelne. Fakt, že niečo je nepreložiteľné, však rozhodne neznamená chudobnejšiu slovnú zásobu a už vôbec nie menejcennosť. V takom prípade je v poriadku, ak sa zaužíva anglický výraz, ktorý postupne zdomácnie, treba však zachovať istú mieru. Minule sa jej ktosi pýtal, či slovo „mesidž“ je mužského alebo ženského rodu. Ide o komunikačnú situáciu. V rámci slangu nech si každý používa, čo chce, ale v médiách treba zachovať istú úroveň vyjadrovania, percipienti to očakávajú. To, ako ľudia rozprávajú v súkromí, je osobná vec každého používateľa.
„Prznenie“ jazyka a proces štandardizácie
Otázka, či je „prznenie“ slovenčiny objektívnou realitou alebo len vecou názoru, je pre Sibylu Mislovičovú jasná. Osobne jazyk vníma ako pocitovú záležitosť, takže reči o prznení sa jej zdajú čudné. Konštatuje, že čo môže prekážať jej, nemusí prekážať niekomu inému a naopak. Napríklad to, že niekto navrhne urobiť si „selfíčko“. Nič tým neprzní, prečo by mal? Veď to je jedno z tých nových slov, ktoré musíme akceptovať. Dokonca toto slovo aj krásne poslovenčila. Nový čas v ankete riešil, ako práve slovo „selfie“ zaradiť do slovníka. Mislovičová spomína, že do relácie v rozhlase jej totiž napísal nejaký poslucháč, či môže „selfie“ prekladať ako „svojku“. Je až neuveriteľné, ako sociálne siete dokážu v priebehu minúty rozšíriť akékoľvek, dokonca aj absurdné slovo.
Slová ako „mesidž“ či „badžet“ sa do slovenského slovníka zrejme nedostanú, pretože ide o anglické slová, ktoré majú adekvátne slovenské ekvivalenty. Zdomácňovanie slov je proces, ktorý môže pri každom slove prebiehať odlišne. Nie každé slovo vo výkladovom slovníku je spisovné, sú tam aj slová z ostatných vrstiev slovnej zásoby. Ich zaradeniu predchádza výskum. Nefunguje to tak, že jazykovedci si o zaradení slova rozhodujú len tak. Nie je to ani tak vecou citu ako reálneho používania v jazykovej praxi, ktorú poctivo sledujeme. Veľkou pomocou je slovenský národný korpus, ktorý obsahuje už vyše 900 miliónov, možno aj viac slov, a poskytuje objektívny obraz o frekvencii a spôsobe používania jednotlivých slov a gramatických javov.
Prečo sa nemôže stať spisovným slovo „neni“? Lebo ide o nárečové slovo. Aj keď korpus ukazuje, že ho používajú prakticky všetci a dlhodobo, ak sa v jazykovej praxi frekventovane vyskytuje dáka chyba, neznamená to, že tú chybu budeme automaticky akceptovať v spisovnom jazyku. Zjednodušene povedané, hľadisko frekvencie nie je „všemocné“, lebo chybu nemôžeme povýšiť na pravidlo. Sibyla Mislovičová uvádza iný príklad - väčšina ľudí používa tvar „granule“, napríklad pre psov. Ak by sa uznala výnimka z pravidla, mali by sme onedlho jazyk plný výnimiek z výnimiek. Ak sa zo slova „granula“ stane „granuľa“, bude spojenie „dve granule“ v poriadku. Aj to sa môže stať. Prečo však nemôže byť spisovným v praxi zaužívané slovo „sranda“ a musíme ho v novinách meniť na „žart“? „Sranda“ je subštandardné slovo, ktoré pochádza z češtiny, a slovenčina zaň má adekvátne náhrady. Nie je vhodné ani vtipné, ak napríklad moderátor v rámci slávnostného programu v televízii povie, že „toto nie je žiadna sranda“.
Kritika, mýty o jazykovedcoch a dynamika zmien
Čitatelia médií pomerne často a neraz drsným spôsobom nahlasujú gramatické chyby do redakcií. Samozrejme, ľudia vo všeobecnosti sú vo veciach jazyka veľmi kritickí. Žiaľ, mnoho je aj takých, ktorí si len ventilujú svoj stres tým, že na niekoho „nakydajú“. „Hejteri“ sú rozšírení najmä na sociálnych sieťach, no Sibyla Mislovičová sa čítaniu takýchto debát radšej vyhýba, lebo je to dosť demotivujúce. To, že sa v médiách vyskytujú chyby, sa môže stať, nikto nie je bezchybný. Problém je, ak sa rovnaká chyba pravidelne opakuje. Kedysi si ľudia jazykovedcov predstavovali tak, že si sedia v ústave a vymýšľajú novoty, ktoré potom vnucujú ľuďom. To, že v súčasnosti sú jazykovedci akoby menej „prísni“, zase spôsobuje, že ich ľudia vnímajú ako autoritu.
Z akého dôvodu sa potom dodnes rozprávajú legendy o tom, ako jazykovedci kedysi chceli nariadiť používanie slov typu „hovník“ miesto pohovka, „podstrešnica“ miesto lastovičky či „vopcháčik“ miesto párku v rožku? Sibyla Mislovičová vysvetľuje, že väčšina takýchto vtipných náhrad bežných slov vznikla v rámci humoristických relácií. Už pár desiatok rokov sa na to pýtajú dokonca aj redaktori z médií a myslia si, že je to pravda. Takéto mýty pretrvávajú napriek snahe o objasňovanie.
Sibyla Mislovičová sa zamýšľa, čo nám ostáva v kontexte neustálych jazykových zmien a spoločenských očakávaní. Hovorí, že jej ústav robí veľa zaujímavých vecí a mnoho prínosných textov publikuje v časopise Kultúra slova. Na otázku, či by nestálo za úvahu zriadiť blog ústavu na nejakom čítanom portáli, aby sa o nich dozvedelo čo najviac ľudí, odpovedá s pragmatizmom: „Myslíte si, že na to máme čas? Máme málo pracovníkov, ktorí majú priveľa úloh s príliš krátkymi termínmi.“ Napriek tomu ústav zverejňuje na svojej stránke bezplatne prístupné všetky slovníky, čo nie je v iných krajinách bežné, ako aj veľa publikácií a všetky ročníky ich troch časopisov. Usilujú sa teda záujemcom poskytovať čo najviac informácií.
Sibyla Mislovičová uzatvára svoje zamyslenia nad jazykom s presvedčením o jeho dynamickej povahe. Netvrdí, že ju niečo hnevá, ale je jej ľúto, keď si niekto myslí, že dnešná slovenčina by mala byť presne taká, aká bola pred päťdesiatimi rokmi. Jazyk sa mení tak, ako sa menia jeho používatelia. Motiváciou na napísanie tohto príspevku bol jeden typ otázok verejnosti týkajúci sa mediálnych prejavov. Je to ukazovateľ, ktorý odhaľuje oblasti používania jazyka javiace sa ako najakútnejšie. Je potešiteľné, že verejnosť konfrontuje svoj jazykový cit, svoje pochybnosti a názory priamo s jazykovedcami. Pochopiteľne, z týchto pisateľov treba odfiltrovať tých „notorických“, ktorí si zo sledovania nedostatkov v médiách urobili nie najvhodnejšieho koníčka. Napriek všetkému, čo kvári dnešný svet, Slovákov slovenčina stále zaujíma. A to je podľa Sibyly Mislovičovej to najdôležitejšie, čo viac by sme si mohli želať?
tags: #zdielat #sibyla #mislovicova