Sibyla Kúmska, postava opradená legendami a mystikou, fascinuje ľudstvo po stáročia. Jej meno je synonymom proroctva a jej spojenie s podsvetím, najmä prostredníctvom slávneho eposu Vergília, Aeneidy, ju navždy vrylo do kolektívneho vedomia. Táto komplexná bytosť, ktorá sa objavuje v antických mýtoch, sa transformovala do rôznych umeleckých stvárnení, pričom každé z nich prináša nový pohľad na jej podstatu a význam. Od jej pôvodného sídla v jaskyni pri Kúmoch až po monumentálne zobrazenie v Sixtínskej kaplnke, príbeh Sibyly Kúmskej je cestou cez históriu, mytológiu a umenie.
Archetyp Sibyly: Veštkyňa z antických čias
Sibyla Kúmska, známa tiež ako Deifoba, pochádzala z maloázijských Eryther a neskôr sa presťahovala do ionskej osady Kymy v Taliansku, známej ako rímske Kúmy. Hoci bola dlho považovaná za výplod fantázie, jej existencia a vplyv sú spomínané v dielach významných antických autorov. Proslulý básnik Vergílius ju vo svojom mytologickom epose Aeneis opisuje ako ženu s meniacou sa podobou a farbou tváre, so zježenými vlasmi a napätými prsiami. Jej prejavy boli často divoké a sprevádzané strašidelným hlasom, čo naznačovalo, že v okamihu posadnutia pobehovala po svojej jaskyni a gestami akoby chcela vypudiť bohov zo svojho vnútra.
Podľa Vergíliovej Aeneidy navštívil kumskú Sibyllu Aeneas, aby sa dozvedel vôľu bohov ohľadom založenia mesta v Taliansku. Sibyla mu nielenže oznámila božský zámer, ale sprostredkovala mu aj kľúčové stretnutie s jeho otcom Anchisom v podsvetí. Tento epizóda zdôrazňuje jej úlohu sprostredkovateľky medzi svetom živých a mŕtvych, medzi božským a ľudským.
Sibylline knihy: Posvätné texty Ríma
Od kumšskej Sibylly, Herofily, pochádzali údajne veštecké knihy, ktoré sa tešili v Ríme mimoriadnej vážnosti. Podľa rímskej tradície sa tieto knihy dostali do Ríma za vlády Tarquinia Superba, na sklonku 6. storočia pred n. l., hoci ich vznik sa datuje o stáročia neskôr. Pôvodne ich malo byť deväť a Sibyla ich ponúkla kráľovi Tarquiniovi za vysokú cenu. Keď sa jej vysmial, spálila tri z nich a za zvyšné žiadala rovnakú sumu. Kráľ, ktorý si uvedomil ich hodnotu, napokon zaplatil požadovanú cenu a knihy uložil do Jovovho chrámu na Kapitole.
Tieto posvätné texty prežili rôzne peripetie. Po požiari v roku 83 pred n. l., ktorý ich zničil z veľkej časti, boli znovu spísané z rôznych prameňov. Cisár Augustus ich neskôr dal preniesť do nového Apollónovho chrámu na Palatíne, kde ich strážil zbor kňazov. Hoci sa na ne rímsky senát a cisár obracali len výnimočne, ich symbolický význam bol nespochybniteľný. Konečný zánik Sibylliných kníh sa pripisuje vandalovi Stilichovi, vojvodcovi cisára Honoria, ktorý ich okolo roku 400 n. l. dal zničiť.
Jeskyně Sibylly: Brána do podzemí
Miesto, kde Sibyla veštila, sa nachádza v jaskyni pri starovekom meste Kúmy, dnes Pozzuoli. Táto chodba vytesaná do kameňa je pôsobivá svojimi rozmermi: 131 metrov dlhá, 2,5 metra široká a 5 metrov vysoká. Legenda hovorí, že z okien jaskyne je dodnes občas počuť jej hlas. Staroveký historik Bedřich z Donína opisuje jaskyňu ako „peknú cestu ako silnicu v skale vytesanú“, s komorami, ktoré boli kedysi bohato zdobené. Spomína sa, že tu mala Sibyla bývať, a opisuje ďalšie miestnosti, kaplnky, kúpele a jazierko s horúcou vodou. Táto jaskyňa sa stala symbolickou bránou do podsvetia, miestom, kde sa pretínali svety.
Michelangelovo majstrovské dielo: Sibyla v Sixtínskej kaplnke
Jedným z najznámejších a najpôsobivejších zobrazení Sibyly Kúmskej je freska Michelangela Buonarrotiho v Sixtínskej kaplnke. Sibyla je tu umiestnená priamo uprostred radu prorokov a sibýl, po pravej strane od vchodu. Je zo všetkých postáv najrobustnejšia a najvýraznejšia. Michelangelo, ktorý bol v prvom rade sochár, „obdaril“ Sibylu mohutnou mužskou postavou, čo je evidentné na jej vypracovaných pažích s výrazným svalstvom modelovaným pomocou hlbokých tieňov.
Jej výraz je sústredený, s námahou zaostruje zrak, čo odkazuje na jej pokročilý vek a zhoršujúci sa zrak, ako to naznačuje staroveká legenda. Nahlíža do ohromnej, ťažkej knihy, ktorú si musí opierať o operadlo svojho trónu. Kniha je podložená vankúšom, čo podčiarkuje jej vzácnosť a dôležitosť. Za jej chrbtom si dvaja anjelici šepkajú, akoby sa báli jej slov. Jeden z nich drží ďalší rozsiahly zväzok. Celkovú dôležitosť postavy podčiarkujú sýte kontrastné odtiene oranžovej, modrej a zelenej farby.
Michelangelova Sibyla je zobrazená ako starica, čo je odkaz na antickú legendu o jej stretnutí s bohom Apollónom. Podľa mýtu sa mladá Sibyla páčila Apollónovi, ktorý jej ponúkol splnenie akéhokoľvek priania výmenou za jej súhlas s jeho objatím. Sibyla si priala žiť toľko rokov, koľko je zrniek prachu v hrsti. Apollón jej ponúkol aj večné mládí, ktoré však napokon odmietla. Boh dodržal svoj sľub, ale večné mládí si ponechal, a tak Sibyla prežila roky a stáročia ako zostarnutá a zvädnutá starena, ako opisuje Ovidius v diele Premeny.
Podsvetie v umení: Od Hieronyma Boscha po Jana Brueghela st.
Mytologický námet z Vergíliovej Aeneidy, konkrétne cesta Aenea podsvetím, pravdepodobne zpopularizoval v umení Hieronymus Bosch. Jeho diela umožnili maliarom využiť svoju fantáziu pri stvárnení bájnych príšer a imaginárnej pekelnej krajiny. Viaceré infernálne výjavy vytvoril aj Jan Brueghel starší.
Aeneas, syn dardanského kráľa Anchisesa a bohyne Venuše, bol hrdinom trójskej vojny a bájnym predkom Romula a Rema. Vo Vergíliovej Aeneide uteká Aeneas s rodinou z horiacej Tróje a plaví sa do Talianska, kde chce založiť nové mesto pre svoj ľud. Po vylodení v meste Kúmy v Kampánii stretáva Sibyllu Deiphobu, ktorá mu sľúbi, že ho prevedie podsvetím k duši jeho mŕtveho otca.
Aeneas spolu so Sibyllou prechádzajú pomedzi zástupy nebožtíkov, preplavia sa riekou Acheron, míňajú pekelný hrad Tartarus a cez palác vládcu podsvetia Pluta sa dostávajú až na zelené Elyzejské polia, kde spočíva duch kráľa Anchisesa.
V jednom z takýchto zobrazení sú Aeneas a Sibyla zachytení na začiatku svojej cesty, krátko po prekročení brány, z ktorej presvitá denné svetlo. Kráčajú smerom k rieke Acheron. Sibyla drží zlatú ratolesť, ktorá ich má ochrániť pred nástrahami podsvetia. Aeneas je v pohybe naznačujúcom tasenie meča. Obyvatelia podsvetia vzťahujú k hrdinovi ruky a vytvárajú akýsi koridor. Bájne príšery na ceste pred Aeneom pôsobia agresívne, niektoré sú v bojových pózach. Vidno tu kentaura, sfingu, Skyllu, chiméru či mnohorukého obra Briarea. Alegórie spánku a hladu pri spodnom okraji si hrdinov nevšímajú. Niektoré hybridné postavy pripomínajú groteskné výjavy Hieronyma Boscha.
Rieka Acheron je obklopená zástupmi nebožtíkov, ktorí čakajú na prevoz na druhý breh, alebo sa bezcieľne potulujú pri jej vodách. Cháronov čln preváža mŕtvych smerom k stavbe so svietiacim vchodom. Cez rieku sa smú preplaviť iba riadne pochované duše, ostatní musia čakať desiatky rokov. Aby presvedčila Chárona, Sibyla mu ukáže zlatú ratolesť - dar pre Proserpinu, manželku vládcu podsvetia.
Pekelný hrad Tartarus sa týči nad krajinou v pravom hornom rohu. Podľa Vergíliovej predlohy má vysoké hradby a vnútri vidno utrpenie previnilcov. Sibyla varuje Aenea pred hnevom bohov, ktorý je tu znázornený len v náznakoch. Namiesto „tienistého brestu, kde bývajú preludné sny“ sa nad cestou týči vysoký holý pahýľ stromu. V pozadí obrazu, za hradom Tartarus, sa rozprestierajú Elyzejské polia, kam má Aeneas namierené. Na rozdiel od pochmúrneho podsvetia je táto idylická krajina zelená a plná svetla. Popri rieke Eridanus sa prechádzajú „dobré“ duše a hrdinovia, medzi nimi aj Aeneov druh Palinurus či jeho otec Anchises.
Jan Brueghel starší, spolu s Petrom Paulom Rubensom, patril začiatkom 17. storočia medzi najvýznamnejších maliarov v Antverpách. Jeho tvorba spájala náboženské motívy a idey protireformácie so záujmom o vedecké poznanie a realizmus. Medzi jeho ďalšie scény s pekelnými krajinami patrili Juno v podsvetí, Pokušenie svätého Antona a Kristus v predpeklí. Bol známy aj svojimi kvetinovými zátišiami, rajskými krajinami, alegóriami a historickými maľbami menších formátov. Antverpy boli v čase jeho pôsobenia veľkým centrom masovej produkcie obrazov určených na export, často v kabinetnom formáte zobrazujúcom krajinu doplnenú postavami. Maľba bola pripisovaná aj nemeckému krajinárovi Pieterovi Schoubroeckovi, avšak charakteristické krátke ťahy štetca a exaktne vedené kontúry tvarov naznačujú vlastnoručnú realizáciu práve Jana Brueghela staršieho. Dielo bolo zakúpené v roku 1966 zo súkromnej zbierky.