Už samotné vyslovenie slova "ankh" v nás evokuje čosi starobylé a posvätné. Toto slovo pochádza z jazyka, ktorým sa hovorilo v starom Egypte. Hoci staroegyština je dnes už dávno mŕtva a zachovalo sa z nej len hieroglyfické písmo, dnes sa ponoríme do hĺbky azda najposvätnejšieho hieroglyfického znaku. Tento symbol sa nachádzal v každom texte na papyrusoch, na stenách chrámov a mali ho v rukách nielen faraóni, ale aj samotní bohovia.
Symbol života a existencie
Slovko "ankh" prekladáme ako život, bytie, existencia. Avšak jeho význam sa rozširuje z jednoduchého žitia na oveľa hlbší koncept - na kľúč k životu. Keď si na reliéfoch chrámových stien všimneme, ako boh podáva faraónovi do rúk ankh, alebo ako ho faraón už drží, jasne vidíme, že tento symbol predstavuje niečo viac ako len samotnú existenciu. Prostredníctvom faraóna sa tento "kľúč k životu" dostával ku všetkým Egypťanom, čím sa symbolizovala jeho univerzálna dôležitosť pre celú spoločnosť.
Hathorino Oko a posvätná meď
V krajine Ta Meri, ako sa nazýval staroveký Egypt, ankh znamenal aj medené zrkadlo bohyne Hathor. V Egypte nepoznali naše klasické zrkadlá; namiesto toho používali vyleštené medené okrúhle zrkadlá s bohato zdobenou rúčkou, ktoré nazývali "Hathorino Oko". Meď bola považovaná za posvätný kov, ktorý mal schopnosť "lapať" svetlo. A svetlo, ako je všeobecne známe, je symbolom života. Zároveň ankh predstavoval aj božské oko, ktoré bdie nad svetom a chráni život na ňom.
Multifacetné symboly v jednom znaku
Symbol ankh pripomína aj kyticu, ktorá je u nás tiež symbolom života. Ďalej sa v ňom dajú rozoznať obrysy obilia, čo symbolizuje chlieb, a teda opäť život. A na záver, ak sa pozrieme na mapu Egypta, zistíme, že jediná rieka pretekajúca cez krajinu je najväčšia rieka sveta - Níl. Porovnaním koryta rieky Níl so znakom ankh zistíme zarážajúcu podobnosť v ich najdôležitejšom význame - sú obidva symbolmi života a plodnosti, ktoré táto rieka prinášala.
Mytologické základy a kozmické princípy
Staroveký Egypt nebol len krajinou monumentálnych stavieb, ale aj hlbokej a komplexnej mytológie, ktorá formovala pohľad na svet, spoločnosť a samotnú existenciu. Starovekí Egypťania nerobili veľký rozdiel medzi posvätným a profánnym, pretože verili, že v ich živote sa uplatňuje dvojica kozmických princípov: maat a istef. Maat, neskôr personifikovaný ako bohyňa Maat, predstavoval poriadok, spravodlivosť, ekonomickú aj spoločenskú stabilitu. Jeho protikladom bol princíp istef - chaos, rozvrat štátu, napadnutie nepriateľmi, nízke záplavy, sucho a hladomor. V období pozemskej vlády bohov panoval v celej zemi maat, ale ľudia boli, aspoň podľa niektorých zdrojov, príčinou rozvratu. Kozmickú rovnováhu bolo potrebné opätovne nastoľovať prostredníctvom rituálov.
Faraón, ako vtelenie boha na zemi, bol ručiteľom za božský poriadok maat. Mal sa starať o bezpečie zeme, o právo a v neposlednom rade aj o poriadne záplavy, ktoré mal ovplyvňovať svojím božským zásahom. Egypt bol podľa mýtogeografie jeho obyvateľov stredom sveta. Egypťania sa považovali za stádo boha Réa a dokonca za jediných skutočných ľudí.
Objavovanie starovekého Egypta: Vysvetlenie bohov, mýtov a kultúry!
Panteón bohov a synkretizmus
Egyptská mytológia nie je len súhrnom predstáv o bohoch, ale odráža aj historický vývoj krajiny. Napriek tomu, že Egypt bol po dlhé obdobia jednotným štátom s kultom podporovaným kráľom, jestvovalo počas celej jeho existencie na jeho území viacero kultov, ktoré pôsobili niekedy nezávisle a niekedy sa navzájom ovplyvňovali. Nejednotnosť náboženských predstáv a rozsiahly panteón bohov majú svoj pôvod v preddynastickom období, kedy sa Egypt skladal z malých, nezávislých mestských štátikov. Z bohov-ochrancov týchto prvých mestských štátov sa neskôr stali jednotliví bohovia egyptského panteónu, ktorý len postupne vytvorili jedno náboženstvo.
Počas dlhej histórie starovekého Egyptu dochádzalo k splývaniu významných božstiev v závislosti od toho, ktorá skupina držala v rukách moc. Tento proces, nazývaný synkretizmus, sa týkal tak "celých" bohov, ako aj spájania niektorých ich atribútov. Tak počas Novej ríše kňazi z Téb, mesta, ktoré v tomto období hralo kľúčovú úlohu v hospodárstve Egypta, dokázali spojiť tébskeho, pôvodne nie príliš významného Amona s populárnym Réom a vytvoriť Amon-Réa. Iným príkladom môže byť Ré-Harachtej, spojenie dvoch významných solárnych božstiev Hora a Réa, v tomto prípade iba niektorých ich spoločných znakov. K spájaniu bohov dochádzalo aj bez ich synkretizácie na základe niektorej spoločnej charakteristiky. Eset bola spodobovaná s kravskými rohmi a klepačkou sistrum, znakmi bohyne Hathor, ale nikdy ju do seba úplne neabsorbovala. Egypťania tiež zvykli zlučovať bohov do rodín, v ktorých boli spoločne uctievaní. Mohlo ísť o božské páry s ich potomkami alebo o súbor bohov.
Kozmogónia a Kráľovský mýtus
Heliopolská kozmogónia je snáď najznámejším egyptským mýtom o stvorení sveta. Jej hlavným prvkom je Enneade, deviatka prvotných božstiev, ktoré tvoria svet. V starovekom Egypte dosiahol tento mýtus taký význam, že do seba absorboval niektoré ďalšie mýty, napr. populárny kráľovský mýtus. Heliopolskí kňazi považovali za najvyššieho boha Atuma (či neskôr Atum-Réa), ktorý vystúpil z prvotných vôd na prvom pahorku benben. Obraz zeme vystupujúcej z vôd, mimochodom pripomínajúci každoročné opadanie záplavových vôd na Níle, je opakujúcim sa motívom vo všetkých kreacionistických mýtoch. Zrodenie a uctievanie solárneho božstva v Egypte bolo spojené s obeliskmi, ktoré snáď mali evokovať benben.
Atum, zatiaľ samojediný a k tomu mužského pohlavia, tvorí dvojicu Šov (vzduch) a Tefnut (vlhkosť) veľmi prozaicky - masturbáciou. Na Bremner-Rhindovom papyruse Atum o tom hovorí: „Moja päsť sa stala mojou družkou“ a ďalej „súložil som so svojou dlaňou“. V inom variante mýtu Atum vyprskne Šova a vypľuje Tefnut. Tu sa na kozmogonický mýtus pripája kráľovský mýtus: zo spojenia Neba a Zeme vzniká štvorica súrodencov Usire, Eset, Sutech a Nebtet, ktorí vytvoria dva páry.
Usire sa stane prvým vládcom nad ľuďmi, no jeho brat Sutech mu túto pozíciu závidí. Ľsťou prinúti Usira, aby vliezol do pripraveného sarkofágu, ktorý zaklincuje a hodí do Nílu. V inej verzii mýtu Sutech bratovo telo roztrhá na štrnásť častí, ktoré rozhádže po celom Egypte, a jeho falus dá zožrať krokodílovi. Usirova žena Eset dlho hľadá manželovo telo (prípadne zbiera jeho kusy po celom Egypte), až sa jej to nakoniec podarí. S pomocou boha Anupa Usireovo telo zabalzamuje a magicky oživí, a ten zaujme miesto vládcu na druhom svete. Esetin syn Hor, ktorého splodila buď s niektorou časťou manželovho tela alebo po jeho oživení, sa usiluje pomstiť otcovu vraždu a bojuje so Sutechom o vládu. Nakoniec ho premôže, znovunastolí maat, ktorá bola porušená Sutechom, a je uznaný za právoplatného kráľa. Sutech ako boh však nemôže byť Horom zavraždený, preto sa tento súboj neustále opakuje.
Memfiská a tébska kozmogónia
V onskej kozmogónii je len málo miesta pre ľudí. Menneferská teológia je podstatne jemnejšia a abstraktnejšia ako teológia Onu. Za stvoriteľa je tu považovaný Ptah, ktorý tvorí prostredníctvom svojho ducha a slova. Šabakov kameň, náš doklad o memfidskej kozmogónii, popisuje Ptaha viac ako intelektuálny princíp, akési staroegyptské logos, než ako živú bytosť. Ptah tvorí Atuma jednoducho tým, že na neho vo svojej duši pomyslí a potom vyriekne jeho meno.
Súčasne so vzostupom Téb (Vesetu) počas Novej ríše získal na význame aj tébsky ochranný boh Amon, pôvodne snáď božstvo plodnosti, ktorý sa stal najvyšším bohom par excellence. Amon (so svojou ženskou polovičkou Amaunet) pôvodne figuroval v chemenskej Ogdoade, ale tébski kňazi z neho vytvorili osobitný princíp, ktorý predchádzal všetkému, podobný memfidskému logu-Ptahovi. Amon, ktorého meno znamená „Ten, ktorý utajuje sám seba“, bol prvotnou energiou, ktorá pohla vesmírom a dala vzniknúť bohom aj ľuďom. V iných podobách vesetskej kozmogónie je Amon prvotnou husou, ktorej gagot znamená počiatok času i priestoru. V časoch, kedy tébske kňazstvo dominovalo na egyptskej náboženskej aj politickej scéne, jestvovala snaha Amonovu osobu spojiť s Enneadou aj Ogdoadou. Podľa chmúnevskej kozmogónie jestvovali na počiatku štyri živly zosobnené božskými pármi Nun/Naunet, Kek/Kauket, Heh/Hauhet a Amon/Amaunet. V neskorších podobách mýtu slnko vznikne buď z vajca, ktoré na pahorok mohol zniesť boh Thovt (zobrazovaný ako vták ibis), patrón mesta Chmúnevu, alebo z lekna. Tu badať paralely s inými kozmogóniami, obzvlášť s Enneadou, ktorej sa Ogdoada priblížila.
Faraón - božský vládca a udržiavateľ poriadku
So stvoriteľským mýtom úzko súvisí tzv. Kráľovský mýtus, ktorý vysvetľoval a stanovoval moc faraóna na zemi. Egypťania chápali boha-stvoriteľa ako prvého vládcu sveta/Egyptu, či už pod týmto pojmom vnímali Réa, Atuma, Ptaha alebo Amona. Tento prvý vládca sa neskôr svojej moci vzdáva na úkor iných bohov. Ré sa sťahuje do úzadia, pretože zostarne a zosenilnie, Amon zostáva v pozadí a, podľa náuky mocných kňazov z Téb, ťahá za nitky ostatných bohov.
Príbeh o Usireho vražde, ktorú spácha Sutech žiarliaci na bratovu moc, tvorí základ Kráľovského mýtu a zároveň vysvetľuje podstatu faraónovej moci. Sutech je symbolom neúrodnej púšte a síl chaosu, Usire naopak vegetácie, úrodnosti a princípu maat. Usire je vzkriesený prvým balzamovacím obradom svojou manželkou Eset a stáva sa vládcom podsvetia, kde vo svojom kráľovstve naďalej udržuje harmonický, šťastný život. Dočasná vláda Sutecha, ktorý v priebehu vekov predstavoval radu negatívnych objektov - nepriateľských nájazdníkov, cudzích vládcov, sucho, vnútorné nepokoje -, je ukončená Usireho synom Horom, dedičom vládnucej moci, ktorá pochádza od najstaršieho stvoriteľa. Hor Sutecha zneškodní (ale nezabije, takže ich kozmický zápas môže prebiehať znova a znova, rovnako ako sa opakujú záplavy a obdobia sucha, roky hojnosti s rokmi biedy) a sám sa ujme moci.
Faraón je pokračovateľ tejto kozmickej dynastie, doslova označovaný ako „krásny boh“ alebo „mladý boh“, teda potomok stvoriteľských božstiev. Podľa egyptských predstáv splodilo faraóna slnko, ktoré v okamihu počatia vstupovalo do tela jeho pozemského otca. Faraónovi, dedičovi solárneho panteónu, prislúchala povinnosť udržiavania maat na zemi. Je bojovníkom proti istef, Horom (za ktorého býva často považovaný), ktorý má poraziť Sutecha.
Hor nie je jediným bohom, ktorý býva stotožňovaný s faraónom. Medzi ďalších patria Usire, Amon, ale aj Sutech (ktorý bol obdivovaný pre veľkú silu), alebo dokonca kombinácia viacerých bohov (tak bol populárny napríklad Ré-Harachtej, Ré, ktorý je Horom na obzore). Faraóni zvyčajne prilnuli k jednému konkrétnemu božstvu, ktoré pochádzalo z ich domovského mesta alebo bolo spojené s ich dynastiou.
Postavenie faraóna prechádzalo počas dejín Egypta vývojom. V Starej ríši bola osoba faraóna nedotknuteľná, jeho kult bol veľmi silný - dokladajú to tak monumentálne pyramídy ako aj sochy týchto panovníkov, ktoré nevyjadrujú vôbec ľudské emócie - a autorita nespochybniteľná. V neskorších obdobiach zažili panovníci spochybnenie svojej božskej moci a dokonca boli považovaní „iba“ za ľudí. Najväčšia kríza postihla božstvo faraónov za 18.-20. dynastie s vzrastom moci Amonových kňazov, ako to dokladá vyškrtnutie niektorých vládcov z chrámových zoznamov aj Achnatonov márny boj o obnovenie význačnej faraónovej úlohy v kulte. Ramesseho XI., posledného vládcu 20. dynastie, si dovoľujú kňazi v diplomatickej korešpondencii s Byblom označovať za púheho človeka a seba jedine za služobníka svojho boha Amona.
Achnatonova revolúcia a kult Atona
Pokus faraóna Achnatona (18. dynastia) o nastolenie univerzálneho monoteistického kultu, ktorého jediným hlásateľom a kňazom je sám faraón, je dodnes považovaný za jeden z najmätúcejších momentov egyptských dejín. Niektorí považujú Achnatonovu revolúciu za utopistickú víziu duševne chorého jednotlivca, ale najnovšie výskumy naznačujú, že faraón mohol mať na zreteli oveľa pragmatickejšie ciele. Vo všeobecnosti je amarnské obdobie vnímané ako odozva na rastúci vplyv kňazov boha Amona z Vesetu, ktorí dokázali konkurovať aj samotnému faraónovi a označovali Amona za skutočného vládcu nad Egyptom, situácia, ktorá vyvrcholí odtrhnutím Horného Egyptu a vzniku Amonovho štátu za 21. dynastie.
Achnaton vlastne nepriniesol významný obrat do egyptského myslenia, práve naopak, vrátil sa k najstarším egyptským tradíciám, ktoré považovali vládcu za najvyššieho veľkňaza v krajine. Tým, že Achnaton strhol všetky kňazské právomoci na seba - v umení bolo napríklad zakázané zobrazovať pri obetovaní niekoho iného ako faraóna -, pokúšal sa prinavrátiť panovníkovi božskú autoritu jediného prostredníka medzi bohmi a ľuďmi, toho, ktorý je vtelením maat, a teda jediným zákonom. Achnatonov jedinečný boh Aton, samotné slnko, taktiež nie je revolučný vo svojej výlučnosti. Už pred ním si monoteistickú podstatu vydobyl iný solárny boh, Ré, a na túto pozíciu sa pokúšali dostať kňazi aj transcendentálneho Amona. Súhlasilo to s dominantnou rolou týchto božstiev v kulte, ktorý ale nebol v rukách faraóna.
V šiestom roku svojej vlády si Amenhotep IV. (Amon je spokojný) zmenil meno na Achnaton (slúžiaci Atonovi), čím naštartoval obdobie označované ako amarnská revolúca (1375 - 1350 pred Kr.). Achnaton zrušil Amonov kult aj kulty iných božstiev a skonfiškoval Amonov majetok (ktorý mohol v tom čase dosahovať až vlastníctvo tretiny všetkej egyptskej pôdy). Za jediné, najvyššie božstvo vyhlásil Atona zobrazovaného ako slnečný kotúč s dlhými, všeobímajúcimi rukami ponúkajúcimi kríž života, anch. Zaujímavé pritom je, že sa Achnaton s Atonom nestotožňuje. Hovorí o sebe iba ako o Atonovom synovi, Aton je pre neho osobným bohom, s ktorým sa bežní ľudia môžu spojiť len prostredníctvom faraóna. Chrámy, ktoré necháva stavať pre Atona nemajú strechu, aby mohlo slnečné svetlo vniknúť priamo dnu.
Achnatonova revolúca nemala úspech z viacerých dôvodov. V prvom rade si ňou znepriatelil kňazov Amona aj ďalších významných božstiev, ktorí boli pripravení o moc, čím sa pripravil o lojálnu správnu vrstvu. Navyše revolúcia zhora bola príliš nepochopiteľná a abstraktná pre obyčajných ľudí, ktorí boli pripravení o svoje jednoduché božstvá a vytrhnutí zo sledu nemenných tisícročných obradov. Napokon prišla vnútorná revolúcia v období, kedy sa otriasali egyptské blízkovýchodné dŕžavy. Zahraničná vojna odčerpávala zdroje pre vnútornú reformu a zároveň vnútorná reforma sťažovala vedenie vojny. Koniec Atonovho kráľovstva na zemi je nejasný. Achnaton bol zavraždený, možno na príkaz Amonových kňazov, ktorí sa postarali o vymazanie „kacírskeho faraóna“ z oficiálnych záznamov a zničenie jeho hrobky. Po ňom nasledovalo niekoľko bezvýznamných vládcov - Smenchkare, Tutanchaton (ktorý sa vrátil k Amonovmu kultu a zmenil si meno na Tutanchamón), Aje - a nakoniec vojenský kráľ Haremheb.
Posmrtný život a umenie mumifikácie
Egypťania kládli dôraz snáď ako nikto iný, na pohrebné rituály a zabezpečenie posmrtného života. Prevládala predstava, že je dôležité zachovať si telesnú schránku po smrti neporušenú čo najdlhšie, pretože v nej prebýva duša. To bol aj jeden z dôvodov, prečo bola egyptská medicína na tak vysokej úrovni. Egypťania dosiahli majstrovstvo v umení mumifikácie mŕtvych. Keďže venovali veľké úsilie tomu, aby mumifikáciu doviedli do dokonalosti, boli znalcami ľudského tela a orgánov. Egypťania verili, že mumifikáciu vynašiel boh Anup, ktorý bol zároveň sprievodcom mŕtvych do podsvetia. Bol zobrazovaný ako šakal alebo so šakalou hlavou, v blízkosti Usira.
Najdôležitejšia bola cesta mŕtveho do podsvetia, ktoré bolo často umiestňované pod zemou, ale tiež v nebi. Na tejto ceste čakali na dušu zosnulého mnohé nástrahy, ktorým mal čeliť prostredníctvom magických zaklínadiel a formulí, ktoré boli často vpísané do sarkofágu alebo na stenách hrobky. Duša zosnulého musela prejsť vážením a iniciačným rituálom, ktorý predstavoval odriekanie mien 42 bohov a pomenovaní rôznych miest v zásvetí. Duša bola položená na váhy, na ktorých druhej strane bolo pštrosie pero. Každým zo 42 bohov, bola položená jedna otázka, na ktorú bolo potrebné odpovedať nie. Ak dotyčný klamal, váhy sa vychýlili tak, že jeho duša bola ľahšia ako pero, symbol spravodlivosti bohyne Maat. Odpovede boli zaznamenávané Usirom, ktorý ich potom vyhodnotil. Ak prevážili pravdivé odpovede, duša mohla vstúpiť do podsvetia. Ak prevážili odpovede záporné, mŕtvy bol zhltnutý obludou Amemait. 42 otázok položených mŕtvemu predstavovali akýsi mravný kódex starovekého Egypta.
Prírodné prostredie a formovanie štátu
Prírodné prostredie malo kľúčový vplyv na formovanie starovekého Egypta. Okolo roku 4200 pred Kr. vznikali roľnícke osady v delte rieky Níl blízko oázy Fajjúm. Suché a teplé podnebie spôsobovalo, že život všetkých obyvateľov závisel od rieky Níl, ktorá bola v Egypte uctievaná ako božstvo. Samotní Egypťania svoju krajinu nazývali „Dar Nílu“. Jarné topenie sa snehu v Etiópskej vysočine a prudké dažde spôsobovali pravidelné vylievanie rieky Níl zo svojich brehov a počas 4 mesiacov v roku zaplavovanie celého svojho údolia v Egypte až po oblasť delty. Obrovské prívaly vôd so sebou každý rok prinášali tmavé úrodné bahno a zem s naplaveninami. Čierna farba bahna symbolizovala úrodné nílske údolie a deltu - „Čierna zem“, zatiaľ čo okolité územie - púšť - bolo nazývané „Červená zem“. Na zabezpečenie zásob vody sa počas celého roka budovali zavlažovacie kanály a používali sa šadúfy - vodné čerpadlá. Pravidelné sledovanie záplav bolo nevyhnutné, pretože od nich závisela úroda a od úrody celá krajina. Obyvateľstvo sa venovalo najmä poľnohospodárstvu (pestovanie obilia a vínnej révy), chovu hovädzieho dobytka, oviec a kôz, ako aj remeslám - brúseniu drahých kameňov a výrobe šperkov.
Zjednotenie Egypta a rané obdobia
Mytológia sa dotýkala už počiatkov starovekého Egypta, jeho zjednotenia faraónom Menim, ku ktorému došlo približne okolo roku 3000 pred Kr. Identita zjednotiteľa nie je presne známa, pretože pod označením Meni sa môže ukrývať viacero panovníkov - Narmer, Hor-Aha alebo Chasechemuej, či dokonca niektorý zo skorších vládcov. Podľa samotných Egypťanov im vládli v najstarších dobách vládcovia božského pôvodu, polobohovia a ešte skôr samotní bohovia.
Egyptské dejiny sa delia podľa vládnucich dynastií (podľa gréckeho historika Marentheho, spolu 31 dynastií) na:
- Starú ríšu (2635 - 2135 pred Kr.)
- Strednú ríšu (2061 - 1785 pred Kr.)
- Novú ríšu (1552 - 1070 pred Kr.)
- Neskorú ríšu - od 10. stor. pred Kr. (30 pred Kr. - Egypt sa stal rímskou provinciou)
Medzi týmito obdobiami boli tzv. prechodné obdobia, keď neexistovala centrálna moc a dochádzalo k úpadku a rozbrojom.
Významní bohovia a ich rola
- Osiris: Boh podsvetia, prvý vládca nad ľuďmi, ktorý bol zavraždený svojím bratom Sethom. Jeho mýtus symbolizuje smrť, obnovu a plodnosť. Po smrti sa stal vládcom a sudcom v ríši mŕtvych.
- Isis (Eset): Manželka Osirisa a matka Hora. Bohyňa s mnohými funkciami, vrátane ochrany mŕtvych, patrónka žien a mocná čarodejnica, ktorá dokázala Osirisa oživiť.
- Horus: Boh oblohy, spojený s vojnou a lovom. Syn Isis a Osirisa, ktorý bojoval so Sethom o egyptský trón. Symbolizuje víťazstvo poriadku nad chaosom. Jeho symbolom je Oko Hóra (Udjat), mocný amulet ochrany.
- Seth: Boh chaosu, násilia, púští a búrok. Brat Osirisa, ktorý ho zavraždil zo závisti. Symbolizuje ničivé sily.
- Anubis: Boh mumifikácie a pohrebísk, zobrazovaný ako šakal alebo muž so šakalou hlavou. Sprievodca mŕtvych do podsvetia a účastník obradu "váženia srdca".
- Thoth: Boh písma, múdrosti, matematiky a astronómie. Zobrazovaný ako pavián alebo muž s hlavou ibisa. Vynálezca jazyka a hieroglyfického písma.
- Ptah: Hlavný boh uctievaný v Memphise, spojený s remeselníkmi a staviteľmi. Stvoriteľ prostredníctvom svojho ducha a slova.
- Hathor: Bohyňa s kravskou hlavou, známa ako "dáma západu", spojená s radosťou, láskou a hudbou. Jej zrkadlo bolo symbolom ankh.
- Hapi: Boh Nílu, nílskej záplavy a úrodnosti. Zobrazovaný ako obézny muž prinášajúci obetné dary.
- Apis: Uctievaný v podobe živého býka, symbol plodnosti. Neskoršie spojenie s Osirisom v božstve Serapis.
- Ra: Jeden z najstarších a najvýznamnejších egyptských bohov, boh slnka. Symbolizuje svetlo, život a cyklus obnovy. Často zobrazovaný ako muž so sokolou hlavou a slnečným kotúčom.
- Maat: Bohyňa poriadku, pravdy, spravodlivosti a harmónie. Jej pierko bolo centrálnym prvkom posmrtného súdu.
- Bastet: Bohyňa ochrany, domova, ženskej plodnosti a radosti. Zobrazovaná ako žena s mačacou hlavou.
- Amon: Pôvodne lokálny boh Téb, spojený s vetrom a neviditeľnými silami. Po spojení s Raom sa stal Amon-Ra najvyšším božstvom celej ríše.
Tieto božstvá neboli len symbolické postavy - boli súčasťou reálneho a praktického života Egypťanov. Ľudia k nim dennodenne prechovávali úctu prostredníctvom modlitieb, obetí, festivalov a chrámových obradov. Staroveký Egypt je fascinujúcou krajinou pyramíd, monumentálnych chrámov a zdobených hrobiek, ktoré dodnes ohromujú svojou dokonalou staviteľskou presnosťou. Egypťania vytvorili aj vlastné písmo - hieroglyfy, ktorým zaznamenávali dejiny, rituály a každodenný život. Ich svet nebol len o stavbách, symboly mali obrovský význam. Objavovali sa na amuletoch, šperkoch aj hrobkách a mali chrániť, prinášať šťastie a zdravie.