História je plná mocných kočovníckych národov. Žiadny z nich sa však nezapísal do dejín tak ako Skýti. Tí svojimi nájazdmi budili hrôzu v celom vtedy známom svete. Neboli to však iba bojovníci. Ich umenie bolo charakteristické veľkým dôrazom pre cit a skýtski žoldnieri boli veľmi cenení.
Pôvod a migrácia Skýtov
Skýti patrili k iránskym kočovníckym kmeňom, ktoré pôvodne obývali široké pláne strednej Ázie (údajne v oblasti dnešného Kazachstanu). Usudzuje sa, že k ich migrácii na západ viedli neustále boje o pastviny, pravdepodobne spôsobené suchom. Ich pochod na západ sa odohral niekedy na konci 8. storočia pred naším letopočtom. Skýtské nájazdy prispeli k zániku mocnej ríši Urartu v Zakaukazsku, následne ohrozovali Asýriu a niektoré skupiny prenikli až k hraniciam Egypta, ktorý sa koncom 7. storočia pred naším letopočtom radšej vykúpil, aby sa uchránil pred útokmi kočovníkov. Z Ázie ich nakoniec vytlačili Médi, kvôli ktorým sa museli usadiť na severnom pobreží Čierneho mora. Územie Skýtov sa rozprestieralo od Dunaja až po rieku Don v Rusku. Oblasť bola bohatá na lovnú zver, rovnako tak na železné a medené bane.
Bojová taktika a povesť neporaziteľných
Podľa gréckeho historika a filozofa Hérodota sa Skýti nazývali Skoloti. Toto pomenovanie je pravdepodobne odvodené od staroiránskeho slova „iškuzi“, čo v preklade znamená „strelec“ alebo „lukostrelec“. Lukostreľba hrala kľúčovú úlohu aj pri ich nájazdoch. Najpoužívanejšia taktika boja spočívala v rýchlom a prekvapivom útoku jazdeckých lukostrelcov, ktorí sa nečakane objavili pred nepriateľom, zasypali ho šípmi a v momente zmizli.
Taktika rýchlych a prekvapivých prepadov robila zo Skýtov neporaziteľných súperov. Samotný Hérodotos opísal ich neporaziteľnosť takto: „Kto na nich zaútočí, toho porazia. Nikto ich nedostihne, pokiaľ si to oni sami neželajú.“ S týmito kočovníkmi viedol boj aj perzský kráľ Dárius I., ktorého ťaženie na severné pobrežie Čierneho mora dopadlo katastrofálne.
Krutosť a rituály Skýtov
Hérodotos opisoval Skýtov ako krutých bojovníkov, ktorí praktizovali skalpovanie a lov lebiek. Porazeným nepriateľom odrezali hlavy a potom z nich strhli skalpy, ktoré pripevňovali k sedlám svojich koní. Lebky tiež používali ako poháre. Bohyni Tabiti obetovali telá nepriateľov. Ich prístup k otrokom bol aj na vtedajšie pomery krutý. Podľa Hérodotosa bol každý otrok, ktorý sa im dostal do rúk oslepený, aby nemohol utiecť a celý zvyšok života dojil kobyly. Keď ich pán zomrel, otroci boli následne pochovaní s ním v mohyle.
Fyzický vzhľad a tetovania
Ich výzor bol na tú dobu netypický. Hérodotos o nich hovoril ako o ľuďoch s ryšavými vlasmi, sivými očami a svetlou pokožkou. U mužov aj žien boli bežné tetovania, ktoré zobrazovali divokých predátorov. Tetovaní boli aj najsilnejší bojovníci na pamiatku svojich statočných činov.
Život s koňmi a alkohol
Pre kočovných Skýtov bol život neoddeliteľne spojený s jazdením na koni. Týchto kopytníkov využívali v boji, pri pasení zvierat a na love, nikdy ich však nezapriahli do povozu, na to používali hovädzí dobytok. Vládcovia boli tradične pochovávaní s niekoľkými koňmi, najmenej jedného koňa mali aj prostí ľudia, vrátane žien. Kočovníci tiež obľubovali alkohol, najme víno, ktoré na rozdiel od Grékov neriedili vodou, čo považovali ich južný susedia za barbarské a nekultúrne.
Skýtske umenie a remeslá
Čo sa týka umenia, výrobky tohto kočovníckeho národa mali svojbytné charakteristické rysy. Pôsobili harmonicky, veľmi vyrovnane, zrejmý je tiež veľký cit pre materiál. Zobrazené zvieratá boli pôvodne pomerne realistické a slúžili pravdepodobne na náboženské účely. Postupom času však dochádzalo k výraznej štylizácii a snahe, aby výrobky čo najviac tešili oko.
Pohrebné obrady a viera
Pohrebné obrady vyššej vrstvy boli veľmi zložité a slávnostné, pričom sa dlho odkladali. Obyčajne sa konali len na jar a jeseň, čo súviselo s pravidelnými presunmi a hľadaním nových pastvín. Kvôli tomu bolo nutné zosnulých nabalzamovať. Pri tomto procese sa telá naplnili aromatickými bylinami. Mŕtvych naložili na voz, ktorý prechádzal od osady k osade, nasledovaný nárekmi ľudí. Tí si pri tejto príležitosti ostrihali vlasy. Trúchliaci sa zároveň úmyselne zraňovali a pichali si šípmi do rúk. Celý tento proces viedol kňaz a cesta musela trvať štyri dni. Skýti boli pochovávaní do mohýl známych tiež ako kurgani. Mŕtvemu dali do hrobky všetky potrebné veci, ktoré mal rád vrátanie zlatých predmetov, potravín, nápojov a zbraní.
Skýti boli mimoriadne poverčiví, verili v kúzla a amulety. Z vplyvných rodín pochádzali aj mágovia, ktorí údajne vedeli predpovedať budúcnosť a praktizovali rôzne kúzla. Obliekali sa do ženských šiat a hovorili vysokým hlasom. Bežné bolo u nich uctievanie živlov, obzvlášť ohňa, ktorého patrónkou bola bohyňa Tabiti. Na ňu sa odvolávali ako svedkyňu pri prísahách. Dochovalo sa veľa jej hlinených sošiek, na ktorých je vyobrazená s dieťaťom v náručí. Iné sochy ju vyobrazujú ako napoly žena a napoly hada. Veľký význam mal aj Papaj, boh nebies. Jeho ženou bola Api, bohyňa zeme a vody, matka bohov. Z ich spojenia sa zrodil Targitaj, prvý človek, zároveň ale uctievaný ako boh-predok. Aj jeho manželkou sa stala Api, čím sa stala aj matkou ľudstva. Targitaj bol nielen synom Papaja, ale aj jeho pozemským zosobnením.
Páni koní: Stručná história Skýtov
Príbuzné kmene a "Skýtska kultúra"
Hérodotos a veľa iných vtedajších historikov uviedlo veľký počet kmeňov, ktoré žili v blízkosti Skýtov a zdieľali s nimi podobnú stepnú kultúru a jazyk. Tento druh kultúry bol často nazývaný „skýtska kultúra“, ku ktorej okrem Sarmatov patrili aj Massageti, ktorí žili v centrálnej Ázii a preslávili sa bojmi proti Peržanom. Grécke zdroje spomínajú ako massagetská kráľovná Tomyris porazila zakladateľa Perzskej ríše Kýrosa Veľkého. Do „skýtskej kultúry“ patrili aj Sakovia, ktorí sa migráciou dostali do západnej Indie a vytvorili tam Indoskýtske kráľovstvo. Ich vzdialenejší príbuzní Žou-č’ prenikli až na severovýchod Číny a počiatkom 1. storočia nášho letopočtu založili Kušánovskú ríšu, kde žili budhisti, hinduisti a vyznávači zoroastrianizmu v harmónii.
Sarmati a ústup Skýtov
Vo 4. storočí pred naším letopočtom sa na východných hraniciach Skýtie objavili Sarmati, ktorí hovorili rovnakým jazykom a viedli podobný spôsob života. Najväčšia odlišnosť medzi nimi sa týkala postavenia žien. Zatiaľ čo u Skýtov nemali ženy žiadne postavenie, Sarmatky jazdili na koňoch, pričom lovili a bojovali po boku mužov. Kvôli prenikajúcim Sarmatom boli Skýti nútení migrovať na pobrežie dnešného Rumunska. V roku 339 pred naším letopočtom na nich zaútočil kráľ Macedónie, Filip II., a zabil ich kráľa Atea (ktorý mal vtedy údajne 90 rokov). Vo Filipovom ťažení pokračoval aj jeho syn Alexander Veľký.
Zánik Skýtskej ríše a asimilácia
Na konci 3. storočia pred naším letopočtom sa centrum Skýtov presúva na Krym, kde neskôr vybudujú mesto Skýtske Neapolo, chránené mohutnou kamennou hradbou. Ich kultúra bola ovplyvnená Grékmi, s ktorými obchodovali. Stepné oblasti na severe Čierneho mora postupne ovládli Sarmati, ktorých ťažká jazda bola oveľa nebezpečnejšia ako skýtski lukostrelci. Ríša Skýtov na Kryme definitívne zanikla v 3. storočí nášho letopočtu, keď ju dobyli germánske kmene Gótov. Okrem Slovanov boli Skýti asimilovaní aj príbuzným národom Alanov. V dnešnej dobe síce neexistujú žiadni priami pokračovatelia tohto kočovného národa, udáva sa však, že Skýti (a rovnako tak Sarmati) hrali inštrumentálnu úlohu v etnogenéze Osetov, ktorí sú považovaní za priamych potomkov Alanov.
Odkazy na antické mýty a osobnosti
V súvislosti so skýtskymi lukostrelcami a ich kultúrou sa objavujú aj paralely s gréckou mytológiou a historickými postavami, ktoré sú spomenuté v poskytnutých textoch. Bohyňa Artemis, známa ako bohyňa lovu, bola často zobrazovaná s lukom a šípmi. Jej kult sa rozšíril po celom Grécku a neskôr aj v Ríme. Ako bohyňa prírody bola zároveň bohyňou jej plodnosti a mala pod ochranou lesy, háje, lúky, polia. V Sparte jej vraj v dávnych časoch prinášali ľudské obete, neskôr bičovali pred jej sochou mladíkov, čo bola svojrázna príprava na útrapy vo vojne. Hlavným zamestnaním Artemidy bol lov, poľovala sama alebo s početnou družinou nižších bohýň a nýmf. Z mýtov poznáme niekoľko jej zásahov do ľudských osudov, ukazujú nám ju ako ženu skôr s tvrdým, než s láskavým srdcom. Ukrutne potrestala tébskeho lovca Aktaióna, lebo ju raz náhodou zazrel nahú; premenila ho na jeleňa a nechala ho roztrhať jeho vlastnými psami. Keď jej raz kalydónsky kráľ Oineus zabudol priniesť obeť, poslala do jeho kraja obrovského diviaka, ktorý všetko ničil, na jeho zneškodnenie sa museli spojiť všetci vtedajší hrdinovia na čele s jeho synom Meleagrom. Zo žiarlivosti vraj zabila (alebo dala zabiť) slávneho lovca Orióna. Dodnes je príslovečná jej pomsta na tébskej kráľovnej Niobe za urážku svojej matky; zabila jej všetkých sedem dcér. Pre Grékov bola Artemis ideál ženskej krásy. V Ríme jej postavili chrám na Aventíne, z ostatných jej chrámov v Taliansku bol najvýznamnejší v Aricii, kde ju uctievali hlavne ženy ako Dianu Nemorenskú.
Podobne aj boh Apolón, dvojča Artemidy, bol synom Dia a Léto. Bol bohom slnka a svetla, pôvodcom harmónie a krásy. Chránil ľudí vo vojnách a nebezpečenstvách, zaháňal od nich prírodné pohromy, dával im zdravie a v chorobe ich liečil. Jeho trestajúce šípy boli neomylné a prinášali mor. Takisto neomylné boli aj jeho veštby. Strela z jeho luku nikdy neminula cieľ. Jeho atribútmi sú lýra, luk a šípy, tuľajka, vavrín a trojnožka. S Apollónovým menom sa spájajú najslávnejšie architektonické a sochárske výtvory antiky. Apollón je známy aj ako vodca Múz (μουσηγέτης múségetés). V umení je Apolón často stavaný do protikladu s Dionýzom, pretože je spájaný s harmóniou, poriadkom a rozumom, kým Dionýzos, boh vína, s emóciami a chaosom.
V kontexte raného kresťanstva a jeho šírenia sa v texte objavuje aj postava apoštola Pavla a jeho spolupracovníka Apolla. Apollo bol muž výrečný a zbehlý v Písmach, ktorý poznal iba Jánov krst. Pavol ho vzal k sebe a dôkladnejšie mu vysvetlil Božiu cestu, čím mu pomohol rozumieť Písmu natoľko, že sa stal jedným z najvýznamnejších obhajcov kresťanskej viery. Pavol rozosial semeno pravdy; Apollo ho teraz zalieval. Jeho kazateľský úspech viedol poniektorých veriacich k tomu, že jeho prácu si cenili viac než Pavlovu, čo vyvolávalo v cirkvi rozkol. Pavol Korinťanom vysvetľoval, že ani on, ani Apollo nie sú nič, ale Boh, ktorý dáva vzrast.
Vplyv na slovenskú kultúru a literatúru
Hoci priamy vplyv skýtskej kultúry na Slovensko nie je explicitne zdokumentovaný v poskytnutom materiáli, môžeme vidieť paralely v témach a motívoch, ktoré rezonujú v slovenskej literatúre a histórii. Napríklad v slovenskej poézii po roku 1945, autori ako Ján Kostra, Pavol Horov, Andrej Plávka, Vojtech Mihálik a Miroslav Válek spracúvajú témy ako rodný kraj, domov, ľudské problémy, vojnové udalosti, či sociálna nespravodlivosť. Pavol Horov vo svojej zbierke Nioba matka naša reaguje na vojnové udalosti a vyjadruje rozpor medzi životom a smrťou, pričom symbolom života je pre neho matka. Tento motív materstva a jeho odolnosti voči utrpeniu by sa dal metaforicky spojiť s odolnosťou a prežitím skýtskeho národa napriek drsným podmienkam a neustálym konfliktom. Miroslav Válek vo svojej básni spomína na obdobie 2. svetovej vojny a svoju prvú lásku, ktorá zahynula v koncentračnom tábore, pričom báseň je protestom proti fašizmu a ľudskému utrpeniu. Tieto témy odrážajú univerzálnu ľudskú skúsenosť s konfliktami a stratami, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou aj života skýtskych bojovníkov. Milan Rúfus, ďalší významný slovenský básnik, sa vo svojej tvorbe zaoberá celým životom, všetkými javmi skutočnosti - mierom, vojnou, domovom, prírodou, láskou. V jeho veršoch často zaznieva tragický pocit zo života, úzkosť, pesimizmus, trápia ho krivdy a utrpenie ľudí, napríklad v básni Rakvy z Vietnamu. Tento hlboko ľudský prístup k zobrazovaniu utrpenia a zodpovednosti zaň je niečím, čo by mohlo rezonovať aj s pochopením drsného života skýtskych kočovníkov.