Čarodejníctvo je pojem, ktorý mal v rôznych spoločnostiach a dobách rôzne významy. Tieto významy majú spoločné použitie údajných nadprirodzených schopností alebo síl. Naopak rôzny je vzťah k náboženstvu, mágii, etike. Osoba, ktorá čarodejníctvo vykonáva, sa označuje ako čarodejník (čarodejnica) alebo čarodej (čarodejka) (staršie aj kúzelník). Len veľmi ťažko sa dá stanoviť obdobie, kedy bol výraz čarodejníctvo použitý prvý raz, takisto kedy sa prvý raz objavujú fenomény, ktoré sú s čarodejníctvom spojené: kúzlenie, domnelé schopnosti lietať, zmluva s temnými silami, často spojená s bizarným sexuálnym správaním, predstavy blízke halucináciam, náboženské bludy a podobne. Je zároveň veľmi ťažké rozlíšiť, čo sa skutočne týkalo jednotlivo toho ktorého fenoménu a čo je len legendárna interpretácia. Téma čarodejníctvo sa tiež vždy mieša s neoprávneným používaním asociácií, ktoré dodávajú téme atraktivitu, a vlastným myšlienkovým svetom autorov, ktorí sa snažia tému spracovať.
Korene viery v nadprirodzené sily
Viera v nadprirodzeno a účinnosť kúziel bola pevnou súčasťou náhľadu na svet v najstarších civilizáciách. V tomto kontexte bolo kúzlenie samo o sobe eticky neutrálne (kúzla mohli byť dobré aj zlé). Písomné pramene o čarodejniciach sa vyskytujú v starovekom Sumere, a Egypte. Existenciu čarodejníctva v antickom Grécku dokladá Homér, dosvedčujú ho aj rímski autori. Podľa týchto prameňov mali čarodejnice možnosť ovplyvňovať živé tvory a niekedy aj neživé veci, často sa im prisudzovali nešťastia, ktorá sa stali nelogicky počas všedného dňa (náhle úmrtia dobytka aj ľudí, požiare, a podobne). V prameňoch nachádzame aj návody, ako čarodejníkov alebo čarodejnice spoznať a ako sa pred nimi (pomocou zariekavania) brániť.
Mnoho zmienok o čarodejníctve obsahuje tiež biblia, medzi inými napríklad čarodejníctvo v Endore (1 Sam 28), zmienka o čarodejoch v Egypte (Ex 7,11). Biblia sa však stavia voči čarodejníctvu veľmi záporne; ako trest za čarodejníctvo bola v Izraeli stanovená smrť (porovnaj „Čarodejnicu nenecháš nažive“ Ex 22,17).
Čarodejníctvo v stredovekej a ranonovovekej Európe
Vzťah k čarodejníctvu v stredovekej Európe úzko súvisel s postojom cirkvi. Čarodejníctvo dostalo iný význam - akékoľvek praktizovanie mágie, kúziel a kontakt s okultnými silami je považovaný za zlý. Z tohto pohľadu potom ustupuje rozdiel medzi čarodejníctvom, mágiou a kúzlením, a obsahuje aj predchádzajúce pohanské praktiky, voči ktorým sa cirkev ohradzovala. Cirkevní Otcovia zastávajú názor, že čarodejníctvo je klamom a podvodom, a že meno Ježiša Krista je spoľahlivou obranou proti akémukoľvek čarodejníctvu.
V 8. storočí odmietal čarodejníctvo pri svojej misii v Nemecku svätý Bonifác ako nekresťanské. Karol Veľký vyhlásil upaľovanie domnelých čarodejníc za pohanský zvyk a nariadil trestať ich smrťou. V nasledujúcich storočiach sa však viera v čarodejníctvo znova začala šíriť. Čarodejníctvo začalo byť spojované v súvislosti s rozmachom dualizmu s protibožskými silami, konkrétnejšie so Satanom. Myšlienkový základ pre niektoré predstavy o čarodejníctve poskytla scholastická filozofia a teológia, v ktorých rámci sa rozvíjala okrem iného angelologia a démonologia.
V dobe neskorého stredoveku, v 15. storočí, vzniká špecifická západná kresťanská povera v čarodejníctvo; kresťanský Východ fenomén čarodejníctva spojený so zmluvou s temnými silami či diablom nepozná. Obraz takejto čarodejnice predstavuje zmes rôznych predstáv, prevzatých zo starších obrazov, medzi ktoré patrí zmluva s diablom, škodiaca mágia, stretnutia čarodejníc, škodlivé kúzla vyvolávajúce nepriazeň počasia, choroby a smrť ľudí či zvierat, ovládanie ľudi, lietanie a podobne.
Utriedenou syntézou týchto predstáv je slávna kniha Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1487), ktorá sa napriek odmietnutiu knihy cirkvou stala veľmi populárnou a podnecovala predstavy o čarodejniciach niekoľko storočí. Zo všetkých postáv obdobia baroka bola čarodejnica tou najviac obávanou. Obvykle nepredstavovala na prvý pohľad žiadnu hrozbu, po fyzickej stránke zvykla byť často staršou ženou s nízkym spoločenským a ekonomickým postavením, bez politických alebo vplyvných stykov a ľudia s ktorými sa stretávala pochádzali rovnako z nízkych vrstiev.
Africké čarodejnícke tradície
Africké čarodejníctvo je široký pojem a v regiónoch existujú rozličné prístupy: napr. juhoafrický smer inyanga, stredoafrické prístupy azande a kindoki, nigérijská čarodejnícka vetva náboženstva juju, všeobecnejšie západoafrické čarodejníctvo majúce blízko k vodunu, ghanské čarodejníctvo, kamerunské smery nyongo, tfu a djambe, a mnohé ďalšie. K čarodejnému rituálu, ktorého cieľom bolo zaútočiť na nepriateľa a zlikvidovať ho, je venovaná už egyptská kniha o Apopovi. Africkí čarodejníci oddávna využívali svoj hlas, tak aj fyzické gestá a tiež aktiváciu kúziel napríklad zatĺkaním ostrého predmetu do magickej figúry.
Podľa afrikanistu Ondreja Havelku interpretujú Afričania tzv. „zlú smrť“ - napríklad zasiahnutie bleskom, násilné zabitie, náhle úmrtie alebo utopenie - ako útok čarodejníka. Psychické choroby sú nazerané ako pôsobenie zlých duchov alebo aj útok čarodejníka. V JAR často čarodejníci pripravujú mocné muti (prípravok, kúzlo alebo napr. začarovanú časť ľudského tela) za použitia ľudskej hlavy, genitálií, končatín, jazyka alebo krvi.
Čarodejníctvo, exorcizmus, šamanizmus: najextrémnejšie rituály na svete
Právne a inštitucionálne aspekty stíhania
Počas storočí tradične označovaných ako stredovek sa nedajú zákony týkajúce sa čarodejníctva ľahko oddeliť od tých odsudzujúcich magické praktiky a presvedčenia alebo prežívajúce pohanské zvyky. Zákony tvorili jeden z lepších zdrojov pre štúdium mágie a čarodejníctva počas raného stredoveku. Takmer všetky z nich spadajú do jedného z dvoch kategórií: svetské germánske legálne kódexy a cirkevnú legislatívu. Ranokresťanský svet zdedil dve hlavné tradície o čarodejníctve: jednu pochádzajúcu z Svätého Písma, ďalšiu pochádzajúcu z legislatívy Rímskej ríše. Obidve považovali prax čarodejníctva skôr za reálnu než podvodnú.
Počas raného stredoveku mnohé germánske kráľovstvá si zaopatrili písané kódexy, zvyčajne zozbierané z bežných tradícií a viac či menej ovplyvnenými rímskou legislatívou. Niektoré z týchto kódexov trestali magické praktiky a čarodejníctvo, ale tiež obsahovali zákon, ktorý iba káral tých, ktorí verili, že tieto praktiky majú skutočné účinky alebo tých, ktorí obviňovali niekoho z toho, že je čarodejnica lebo kúzelník. V pätnástom storočí sa legislatíva ohľadne čarodejníctva stávala tvrdšou. Svetské autority začali súdiť skutky čarodejníctva ako odlišné od iných druhov magických praktík.
Novodobé čarodejníctvo a kult Wicca
Existujú aj novodobé čarodejnícke kulty, napríklad wicca. Moderné čarodejnícke spolky považujú čarodejníctvo za najstaršie pranáboženstvo - kult Veľkej bohyne stvoriteľky. Hlavnými znakmi sú zmysel pre harmóniu, spolužitie s prírodou, cit pre prírodu a živly. Novodobé čarodejnícke krúžky (coveny) sú vytvárané na spôsob buniek; majú spravidla až 13 členov. Krúžky rovnako ako jednotlivé čarodejnice majú vo vykonávaní svojich rituálov, spevov a zariekavania autonómiu a slobodu. Prijatie do čarodejného kruhu nastáva skrz iniciáciu (zasväcovanie). Najvyšší zákon čarodejníckej mágie znie: „Rob, čo chceš, ak to nikomu neškodí.“
Čarodejníctvo v 21. storočí: Globálny prieskum
Viera v čarodejníctvo, strach a upaľovanie čarodejníc, to všetko sa nám zdalo strašnou, no dávno zabudnutou a prekonanou kapitolou európskych či svetových dejín. Nová štúdia Borisa Gershmana z Americkej univerzity vo Washingtone, DC, ktorú zverejnil 23. novembra 2022 v časopise PLOS ONE nás presviedča o opaku. S cieľom prehĺbiť pochopenie viery v čarodejníctvo zostavil nový súbor údajov, ktorý zachytáva názory viac ako 140 000 ľudí z 95 krajín a území približne z polovice sveta.
Už prvé výsledky výskumu boli prekvapujúce. Ukázalo sa, že viera v čarodejníctvo nie je ani zďaleka pozostatkom minulosti, ktorá sa obmedzuje na malé izolované komunity, ale je veľmi rozšírená v celom modernom svete. Až 43 % účastníkov prieskumu uviedlo, že verí tomu, že „určití ľudia dokážu zoslať kliatby alebo kúzla, ktoré niekomu ublížia či spôsobia zlé veci.“ Výskum opätovne potvrdil aj tézu, že strach z čarodejníctva hrá funkciu sociálnej kontroly nielen v dávnejšej histórii ľudstva. Podľa autora v súčasnosti hrá túto úlohu najmä tam, kde chýbajú alebo sú nefunkčné formálne mechanizmy riadenia a riešenia konfliktov.
Duchovný boj a kresťanský pohľad
Mnohí, ktorí sa venujú čarodejníctvu, s Bibliou nesúhlasia. Hľadajú inšpiráciu a vedenie v mýtoch, v starovekých náboženstvách a dokonca vo vedeckej fantázii. Mnohí sú dnes priťahovaní k čarodejníctvu, lebo sa zdá, že je to neškodné, pozitívne, prírodné náboženstvo. V niektorých spoločenstvách začalo byť čarodejníctvo prijímané ako niečo normálne. Ľudia sa ho už neboja. Často mu ani nepripisujú žiaden hlbší význam.
Pojem „duch Jezabel“ sa v kresťanských kruhoch často skloňuje ako opis démonického kniežatstva zvádzania a neovládateľnej túžby. Jezabel je zlý duch svetla, ktorý dáva svojmu nositeľovi vzhľad dobrej bohabojnosti. Keď sa začnete venovať čarodejníctvu, otvárate sa démonom a démonickým vplyvom vo svojom živote, ktoré vám skutočne ublížia. Satan je veľmi prefíkaný a nikdy mu nesmieme dovoliť, aby ovládol náš život. Vzbura je práca tela, pretože sa jedná o odmietnutie Božej legitímnej autority. Pokiaľ nepôsobíte v autorite Boha a pôsobíte vašou vlastnou mocou ku kontrole alebo presadeniu toho, čo chcete, používate nelegitímnu autoritu. Nelegitímna autorita je čarodejníctvo. Vzbura a čarodejníctvo pracujú spolu.
Psychosociálne súvislosti viery v čarodejníctvo
V priebehu dejín jednoznačným účelom viery v čarodejníctvo bolo poskytnúť ľuďom jednoduché a jednoznačné vysvetlenie nešťastných udalostí v živote ľudí a tak im pomôcť pri ich zvládaní. Preto snaha prekonať vieru v čarodejníctvo zákazmi a prenasledovaním nie sú tým najlepším riešením. Ako sa ukázalo už mnohokrát, vždy je ten správny čas pozrieť sa na veci novým pohľadom, preveriť naše doterajšie pohľady, prehodnotiť naše videnie. Výsledky výskumu dokazujú, že viera v čarodejníctvo a s tým súvisiace obavy sa prejavujú nižšou úrovňou „všeobecnej“ dôvery, dôvery v susedov, dôvery mimo skupiny. S nedôverou úzko súvisí znížená „všeobecná férovosť“, teda vnímanie ľudí, ktorí sa snažia byť spravodliví a nezneužívajú druhých. Ľudia s vierou v čarodejníctvo častejšie zdôrazňujú dôležitosť tradície, zachovávania existujúceho poriadku, odmietajú zmenu a bagatelizujú úlohu kreativity.
Vzhľadom na fakt, že viera v čarodejníctvo je globálnym súčasným fenoménom, je nutné pochopiť, že viera v existenciu nadprirodzených javov a bytostí nebola v minulosti ničím výnimočným. Naši predkovia si pomocou nich vysvetľovali javy, ktoré si inak vysvetliť nedokázali. Možno vás ale prekvapí, že v podobné veci veria mnohí aj dnes. Hoci by sme len ťažko verili, že niektorí ľudia môžu byť obdarený magickými schopnosťami, fenomén pretrváva v rôznych formách, od rituálov a kultov až po iracionálny strach z „neviditeľného“ nepriateľa. Štúdium tohto fenoménu nám odhaľuje nielen hlboké korene ľudskej psychológie, ale aj pretrvávajúcu potrebu nachádzať zmysel v nevysvetliteľných životných situáciách prostredníctvom metafyzických interpretácií.
tags: #carodejnictvo #realne #skutocne