Želiezovce, mesto s približne sedemtisíc obyvateľmi ležiace na dolnom toku rieky Hron, predstavujú významnú zastávku na kultúrnej a historickej mape južného Slovenska. Hoci dnešné administratívne členenie a urbanistický vývoj môžu na prvý pohľad pôsobiť nenápadne, hĺbkový pohľad do minulosti odhaľuje fascinujúcu mozaiku udalostí, ktoré siahajú od neolitických osídlení až po pôsobenie svetových kultúrnych velikánov.
Praveké korene a prvé písomné zmienky
O dôležitosti tohto územia v dávnej minulosti svedčia početné archeologické nálezy. Archeológovia označujú skupinu nálezov objavenú na prelome 19. a 20. storočia ako „Želiezovskú skupinu“. Táto skupina bola nositeľom a pokračovateľom kultúry neolitickej západnej lineárnej keramiky z obdobia 4300 - 3900 pred n. l. Veľká časť týchto nálezov bola pôvodne uložená v Želiezovciach, najmä v zbierke manželky Jána Kherndla, správcu miestnych majetkov grófa Augustína Breunnera, odkiaľ neskôr putovali do Národného múzea v Bratislave.
Prvá písomná zmienka o Želiezovciach, vtedy uvádzaných pod názvom Selyz, pochádza z roku 1274. Dokumenty tohto obdobia opisujú usadlosť s kostolom, mlynom a kamenným mostom, pričom územie patrilo Hunt-Poznanovcom. Ešte staršou históriou disponuje miestna časť Mikula. Písomné doklady potvrdzujú jej existenciu už v roku 1075, kedy patrila opátstvu v Hronskom Beňadiku. Od roku 1947 bola Mikula samostatnou obcou, až kým sa v roku 1960 stala integrálnou súčasťou mesta Želiezovce.
Legenda a skutočnosť: Príbeh Juraja Becseiho
Významnou postavou stredovekej histórie mesta je Juraj Becsei Vesszös Želiezovský, syn levického hradného pána Imricha Becseiho. Juraj, obľúbenec kráľa Ľudovíta Veľkého, sa v roku 1348 zúčastnil neapolského vojenského ťaženia. Po návrate domov, okrem nahonobeného bohatstva, priniesol do Želiezoviec aj historický artefakt - rímsky sarkofág, ukradnutý z budínskeho Aquincum.
Pod ťarchou výčitiek svedomia a v snahe o pokánie začal financovať výstavbu gotického kostola sv. Jakuba, do ktorého tento sarkofág umiestnil. Sarkofág, ktorý patril sýrskemu občanovi a veteránovi druhej légie Aeliovi Domitiovi, dnes tvorí základ obetného stola hlavného oltára v spomínanom kostole. Samotný kostol, postavený v 14. storočí, v sebe dodnes skrýva vzácne fresky z roku 1390, na ktorých je pravdepodobne detailne zobrazený súd s Jurajom Becseiom.
Éra Esterházyovcov a príchod velikánov
Skutočný hospodársky a kultúrny rozmach nastal po roku 1729, keď sa rozhodujúca časť želiezovského panstva dostala do rúk rodu Esterházyovcov. Gróf Ján Karol Esterházy dal vybudovať prepychový barokový kaštieľ, ktorý bol v 19. storočí prestavaný v klasicistickom slohu. Areál dopĺňal rozsiahly anglický park, vyhlásený v roku 1984 za chránený areál.
Grófska rodina pozvala v rokoch 1818 a 1824 do Želiezoviec mladého hudobného skladateľa Franza Schuberta, ktorý tu vyučoval dcéry grófa, Máriu a Katarínu (Karolínu), hru na klavír. Pre umelca boli Želiezovce miestom silnej inšpirácie; práve tu skomponoval viaceré diela, vrátane slávneho Okteta F-dur, ktoré venoval kontese Karolíne, do ktorej bol tajne zaľúbený. Na jeho počesť bol v roku 1822 postavený empírový pavilón, známy ako Soví zámoček. Svoje pomenovanie získal podľa vyobrazenia sovy - symbolu múdrosti - na čelnej fasáde.
Dvojitý život Franza Schuberta
Sacherovci a kulinárske dedičstvo
Esterházyovci do Želiezoviec prilákali aj iné významné osobnosti. Gróf Ján Karol si ako svojho osobného kuchára priviedol Franza Sachera, vynálezcu legendárnej Sacherovej torty. Sacher v Želiezovciach pôsobil a v roku 1834 sa mu tu narodil syn Eduard Sacher, neskorší zakladateľ siete luxusných hotelov a kaviarní. Želiezovce sa tak stali rodiskom jedného z najznámejších predstaviteľov viedenskej cukrárskej tradície.
Múzejná činnosť a súčasnosť
Dnešné Mestské múzeum, sídliace v Sovom zámočku, nadväzuje na bohatú históriu mesta. Po rekonštrukcii v roku 2010 sa expozícia stala dôležitým centrom dokumentácie dejín, od neolitu cez rímske obdobie, pôsobenie Schuberta a Sacherovcov, až po vojnové roky 20. storočia. Kustódom múzea je miestny historik Pavel Polka, ktorého práca pri mapovaní a sprístupňovaní histórie je kľúčová pre zachovanie identity mesta.
Kultúrny život v meste nezaháľa ani dnes. Mestská knižnica pod vedením Jany Beníkovej aktívne spolupracuje s miestnymi spolkami, ako je napríklad Občianske združenie Mikulčan. Pravidelné literárne kaviarne a stretnutia so spisovateľmi, akým bol napríklad Ján Jančovic, udržiavajú živú pamäť na minulosť, vrátane osudov presídlencov po druhej svetovej vojne.
Architektonické a prírodné pamätihodnosti
Okrem už spomínaného kaštieľa a kostola sv. Jakuba patrí k významným pamiatkam aj hrobka Esterházyovcov z 2. polovice 19. storočia. V neogotickej hrobke odpočíva 11 členov rodu, vrátane Karolíny Esterházy. Mesto je tiež bohaté na zeleň - v parku nájdeme vzácne staré dreviny, ako sú platany, duby či tisovec dvojradový. Jeden z dubov v parku bol dokonca ocenený v ankete Strom roka 2010.
Žiaľ, história mesta pozná aj smutné straty. V roku 1932 búrka zničila tzv. Drevený kaštieľ - mohutný 700-ročný dub, v ktorom bola vyhĺbená miestnosť slúžiaca na posedenia. Počas druhej svetovej vojny boli zas nemeckými vojskami vyhodené do povetria veže oboch miestnych kostolov, pričom reformátsky kostol bol zničený úplne. Napriek týmto ranám si Želiezovce zachovávajú status miesta, kde sa pretínajú osudy významných šľachtických rodov, svetových umelcov a úprimných lokálnych nadšencov, ktorí každodenne oživujú ducha tohto južanského mestečka.
tags: #cierna #magia #zeliezovce