Daniel Day-Lewis je nepochybne jednou z najzaujímavejších a najtalentovanejších osobností filmového priemyslu. Patrí k najvyberavejším hercom, čo sa úloh týka, i k tým najmetodickejším, pokiaľ ide o prípravu na ne. Známy je tým, že počas nakrúcania ostáva často v role, pričom je ochotný svojmu hereckému výkonu obetovať i zdravie. V tejto súvislosti o ňom kolujú doslova legendy. Jeho prístup k herectvu je taký intenzívny, že sa často hovorí o "znamení nevinnosti" - nie v zmysle, že by sa vyhýbal kontroverziám, ale skôr v tom zmysle, že jeho oddanosť postave je absolútna a nekompromisná, akoby mu bolo priamo vtisnuté znamenie jeho absolútnej oddanosti. Toto znamenie sa prejavuje v každom jeho pohybe, slove a pohľade na plátne, čím divákovi sprostredkuje neuveriteľne autentický a pohlcujúci zážitok. Táto nekompromisná oddanosť však nie je bez svojich dôsledkov, ako sa ukáže v neskorších častiach tohto článku.
Počiatky a formovanie osobnosti
Daniel Michael Blake Day-Lewis prišiel na svet 29. apríla 1957. Jeho rodičmi boli básnik Cecil Day-Lewis a herečka Jill Balcon. Jeho starý otec z matkinej strany bol Sir Michael Balcon, šéf prestížnych filmových Ealing Studios a producent prvých filmov Alfreda Hitchcocka. Toto dedičstvo v oblasti umenia a filmu nepochybne ovplyvnilo jeho budúcu kariéru. Za svoje prvé herecké výkony označuje pokusy z detstva zapadnúť medzi deti v Greenwichi, ktoré ho často šikanovali, vraj najmä pre jeho židovský pôvod. Naučil sa preto miestny dialekt a spôsoby. Neskôr bol podľa vlastných slov darebáčikom, občas kradol v obchodoch a má na rováši aj ďalšie malé priestupky. Tieto skoré skúsenosti formovali jeho pohľad na svet a na ľudskú povahu, čo sa neskôr odrazilo v jeho schopnosti stvárňovať komplexné a často aj morálne nejednoznačné postavy.
Mladícka nerozhodnosť a prvé filmové úlohy ho síce priťahovalo aj robotnícke prostredie. Ako tínedžer bol očarený prácou s drevom a umeleckým majstrovstvom až do takej miery, že sa ich rozhodol uprednostniť pred herectvom. „Počas dospievania som cítil rozpor. Predstavoval som si alternatívny život, v ktorom by som vyrábal nábytok. Asi rok som naozaj nevedel, čo mám robiť. Robil som v dokoch a na stavbách. Keď som sa napokon rozhodol sústrediť na herectvo, myslím, že sa mojej mame uľavilo,“ priznal. Táto skúsenosť s manuálnou prácou a remeselným umením mu dala cenné lekcie o precíznosti, trpezlivosti a fyzickom prevedení, ktoré neskôr aplikoval na svoje herectvo.
Ako 14-ročný dostal rolu vandala v dráme Mizerná nedeľa (1971) Johna Schlesingera. Túto skúsenosť si nesmierne užíval, pretože mu zaplatili dve libry za ničenie drahých áut stojacich pred kostolom. O jeho budúcnosti napokon rozhodla náhoda. „Vybral som si len jednu školu, pretože ak by ma vzali, bolo by to znamenie, že to tak má byť,“ prezradil o tom, prečo sa prihlásil do Bristol Old Vic. Po prijatí do prestížnej divadelnej školy sa však naplno vrhol do dramatického umenia. Svoj výnimočný herecký štýl si vypestoval už počas nasledujúcich rokov v divadle a televízii. Tým, že aplikoval na herectvo rovnaký prístup ako mal k práci s drevom, sa z neho stal herec, ktorý sa do každej roly vkladá fyzicky, duševne i citovo. V roku 1982 prišla ďalšia malá filmová rola v životopisnej dráme Gándhi a roku 1984 sa objavil po boku Anthonyho Hopkinsa a Sira Laurencea Oliviera v historickej dráme Bounty. Na medzinárodný úspech a uznanie si musel ešte počkať.
Medzinárodný úspech a cesta za Oscarmi
V roku 1986 mali v New Yorku súčasne premiéru dva filmy, v ktorých stvárnil diametrálne odlišné postavy a dokázal tak svoj neuveriteľný talent a všestrannosť. V romantickej dráme Moja nádherná práčovňa (1985) stvárnil homosexuála z nižšej spoločenskej vrstvy, ktorý sa zamiluje do ambiciózneho Pakistanca, a v romantickej dramédii Izba s vyhliadkou (1985) sa zase predstavil ako bohatý snob v Edwardovskom Anglicku, čím očaril divákov a diváčky i kritiku. Za túto dvojicu úloh získal aj cenu združenia newyorských kritikov a kritičiek (New York Film Critics Circle) pre najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe. Bolo tak už len otázkou času, kedy sa Day-Lewis presadí aj ako predstaviteľ hlavných úloh.
Tú prvú a hneď neprehliadnuteľnú si zahral v adaptácii románu Milana Kunderu Neznesiteľná ľahkosť bytia (1988) v réžii Philipa Kaufmana. V príprave na postavu českého chirurga sa po prvý raz prejavil jeho metodický prístup, keď po celých osem mesiacov nakrúcania nevychádzal z roly a dokonca sa naučil po česky. Uznanie, ktoré mu táto úloha priniesla, však už o rok zatienil ako írsky spisovateľ a maliar s mozgovou obrnou Christy Brown v životopisnej dráme Moja ľavá noha (1989) v réžii Jima Sheridana. Herecký výkon mu vyniesol ceny americkej i britskej filmovej akadémie, teda Oscara a cenu BAFTA, v oboch prípadoch pritom dokázal premeniť svoje vôbec prvé nominácie na tieto ceny v kariére. Vyslúžil si aj nominácie na Zlatý glóbus a Európsku filmovú cenu.
Počas celého nakrúcania snímky vraj zotrval v invalidnom vozíku a technikov privádzal do šialenstva tým, že ho museli neustále voziť a dvíhať ponad káble. Povrávalo sa dokonca, že si pri neustálom nakláňaní sa z vozíka zlomil dve rebrá, čo však sám vyvrátil počas rozhovoru na medzinárodnom filmovom festivale v Santa Barbare v roku 2013. Na úlohu sa pripravoval aj návštevami Sandymount School Clinic v Dubline, kde sa spriatelil s viacerými ľuďmi s rôznymi postihnutiami. To všetko preto, aby lepšie pochopil všetky aspekty života svojej postavy, vrátane prekážok, ktoré musel prekonávať.
Následne sa vrátil na divadelné dosky v produkcii Hamleta v réžii Richarda Eyrea v Národnom divadle. Počas jedného predstavenia však uprostred scény, keď sa Hamletovi po prvý raz zjaví duch jeho mŕtveho otca, náhle odišiel z javiska a odmietol sa vrátiť. Oficiálnym dôvodom bolo vyčerpanie, šírili sa však aj klebety o zjavení ducha jeho vlastného otca. Od tejto udalosti už v divadle nehral. “Krátko po tej udalosti som mohol povedať rôzne veci. A v určitom zmysle som každú noc vídal ducha svojho otca, pretože keď pracujete na hre, akou je Hamlet, skúmate všetko prostredníctvom vlastnej skúsenosti. Myslíte si, že cestujete na vzdialené miesta, aby ste spoznali iný život, no možno ten život zároveň priťahujete k sebe. Je vrcholným sebaklamom tvrdiť, že sa stávate inou osobou - to nie. Spoznávate sa však iným spôsobom, prostredníctvom toho druhého života. Komunikácia medzi otcom a synom, alebo synom a otcom, ktorý už nie je nažive, v tomto zážitku hrala veľkú rolu. Takže, áno, išlo o komunikáciu s mojim vlastným mŕtvym otcom, no nepamätám si, že by som v tú hroznú noc videl ducha môjho otca,“ vyjadril sa k udalostiam v nedávnom rozhovore.
Jeho herecká pauza trvala až do roku 1992, keď sa objavil v hlavnej úlohe romantickej dobrodružnej vojnovanej snímky Posledný Mohykán, vďaka ktorej sa zaradil medzi sex symboly a získal ďalšiu nomináciu na cenu BAFTA. V rámci prípravy na nakrúcanie absolvoval náročný fyzický tréning a naučil sa tiež prežiť v divočine. Učil sa vyrábať kanoe, stopovať, loviť a chytať ryby, sťahovať z kože ulovené zvieratá a všade vraj so sebou nosil pušku. V nasledujúcom roku sa predstavil v životopisnom trileri V mene otca (1993). Pod režisérskou taktovkou Jima Sheridana si zahral muža neprávom obvineného z účasti na bombovom útoku IRA, čo mu vynieslo nominácie na Oscara, cenu BAFTA i Zlatý glóbus. Ešte v tom istom roku sa predstavil aj ako Newyorčan z prelomu 19. a 20. storočia v romantickej dráme Vek nevinnosti (1993) Martina Scorseseho. Dva mesiace vraj vtedy chodil po New Yorku v aristokratickom oblečení zo sedemdesiatych rokov 19. storočia, vrátane cylindra, palice a plášťa.
Dobrovoľný exil, Scorseseho gangy a nekonečné uznanie
Znovu sa na filmové plátna vrátil až v roku 1996 v historickej dráme Čarodejnice zo Salemu. Vďaka adaptácii hry Arthura Millera sa zoznámil aj so svojou manželkou Rebeccou Miller. V ďalšom roku prišla tretia spolupráca s režisérom Sheridanom, keď si v jeho športovej dráme Boxer zahral pästiara, ktorý začína nový život po prepustení z väzenia, kde strávil 14 rokov za prácu pre IRA. I keď film samotný neoslnil, Day-Lewis zaň získal tretiu nomináciu na Zlatý glóbus.
Následne si urobil ďalšiu filmovú pauzu a odišiel do Talianska, kde pracoval ako obuvník. Z dobrovoľného exilu ho vraj vytiahli až producent Harvey Weinstein, herec Leonardo DiCaprio a režisér Martin Scorsese, ktorí ho vylákali do New York s cieľom získať ho pre film Gangy New Yorku. Práve v ňom totiž Scorsese videl ideálneho predstaviteľa Mäsiara Billa. Day-Lewis sa opäť ponoril do úlohy tak, ako to dokáže len on. Svojím „filmovým“ dialektom vraj rozprával aj mimo pľacu, celé dni si brúsil nože a dokonca sa učil u mäsiara. Získal vďaka tomu ďalšie nominácie na Oscara i Zlatý glóbus a tiež druhú cenu BAFTA.
Podľa hereckého kolegu Johna C. Reillyho dostal počas nakrúcania zápal pľúc, pretože odmietol vymeniť ošúchaný kabát svojej postavy za teplejší, lebo v 19. storočí ešte neexistoval. Lekári ho vraj nakoniec museli prinútiť začať brať antibiotiká, pretože odmietal aj liečbu, ktorá podľa neho nezapadala do historického kontextu. Tento príklad dokonale ilustruje jeho extrémnu oddanosť detailu a historickej autenticite, ktorá presahuje bežné herecké požiadavky.
Po gangoch už tradične načas zmizol z verejného života a na plátna kín sa vrátil o dva roky neskôr, keď sa pod režisérskou taktovkou svojej ženy predstavil v dráme Ostrov samoty (2005). Nakrúcanie na Ostrove princa Eduarda v Kanade pritom strávil sám v dome na pláži, preč od ženy a detí, aby sa dokázal vžiť do postavy, ktorú stvárňoval. Neutíchajúce chvály kritiky na celom svete si vyslúžil ako Daniel Plainview v dráme režiséra Paula Thomasa Andersona Čierna krv (2007), adaptácii románu Oil! Uptona Sinclaira z roku 1927. Vďaka takmer 160-minútovému filmu, v ktorom je Day-Lewis na plátne po celý čas s výnimkou jedinej scény, získal viac ako 20 cien, vrátane druhého Oscara, tretej ceny BAFTA a prvého Zlatého glóbusu. Po ďalšej dvojročnej pauze sa objavil ako Guido Contini vo filmovej adaptácii muzikálu Nine (2009).
Neprekonateľný Lincoln a záhadný odchod
Opäť sezónu filmových cien ovládol na prelome rokov 2012 a 2013 vďaka stvárneniu 16. amerického prezidenta v historickej dráme Lincoln (2012) Stevena Spielberga. Získal zaň Oscara, cenu BAFTA i Zlatý glóbus a množstvo ďalších ocenení. Do histórie sa zapísal ako prvý herec, ktorého ocenili Oscarom za úlohu vo filme režiséra Stevena Spielberga, a tiež ako prvý muž s troma cenami americkej Akadémie filmových umení a vied za hlavné roly. Na rolu sa pripravoval rok, počas ktorého prečítal viac ako stovku kníh o Lincolnovi a veľa času strávil prácou s maskérom, aby dosiahli čo najväčšiu fyzickú podobnosť s jeho postavou. “Pomyslel som si, že je to veľmi, veľmi zlý nápad. Vtedy však už bolo neskoro, už som bol pod Lincolnovým vplyvom a ten je veľmi silný, čo je zaujímavé, pretože si od neho zvykneme držať odstup. Ľuďom sa podarilo z neho urobiť mýtus a to až do takej miery, že ho takmer zbavili ľudskosti. Keď sa ale k nemu začnete približovať, je takmer okamžite prívetivý a prístupný, rovnako ako za života,“ vyjadril sa k svojej zatiaľ poslednej filmovej postave.
Krátko po zisku Oscara pritom oznámil, že si berie od herectva na neurčito voľno, pretože má pocit, že svoj výkon v Lincolnovi nedokáže prekonať. Toto rozhodnutie len podčiarkuje jeho neustálu snahu o dokonalosť a posúvanie vlastných hraníc. Jeho odchod z aktívneho herectva bol pre mnohých prekvapením, ale zároveň aj pochopiteľným krokom pre umelca, ktorý vždy kládol dôraz na kvalitu a hĺbku svojej práce nad kvantitu či popularitu.
Osobné vzťahy a občianstvo
V rokoch 1989 až 1994 žil s francúzskou herečkou Isabelle Adjani, ktorá mu 9. apríla 1995 porodila syna Gabriel-Kanea Day-Lewisa. Ďalších dvoch synov má so súčasnou manželkou Rebeccou Miller, s ktorou sa zosobášil 13. novembra 1996. Ronan Cal Day-Lewis sa narodil 14. júna 1998 a Cashel Blake Day-Lewis prišiel na svet v máji 2002. Od roku 1993 má dvojité občianstvo - britské a írske. Jeho osobný život je rovnako ako jeho kariéra vedený s určitou diskrétnosťou, čo len prispieva k jeho tajomnej a legendárnej aury.
Informácie pochádzajú z webových stránok movies.nytimes.com, www.biography.com, www.imdb.com, en.wikipedia.org, entertainment.time.com a www.csfd.cz.
Poznámka k technickým aspektom: V kontexte webových technológií, kde sa spomína "Anubis" a potreba moderných JavaScript funkcií, je zaujímavé, ako sa tieto koncepty prelínajú s témou umenia a osobného prejavu. Podobne ako Daniel Day-Lewis vyžaduje od seba a svojho okolia maximálnu autenticitu a hĺbku, aj moderné webové aplikácie sa snažia o čo najvernejšie zobrazenie a interakciu. Systémy ako "Anubis", ktoré detegujú "headless browsery" a zavedú "challenge proof of work", sú navrhnuté tak, aby odlíšili legitímnych používateľov od automatizovaných skriptov. Ide o snahu o zabezpečenie integrity a zabránenie zneužitiu, kde aj "dodatočné zaťaženie na úrovni masového scrapera" môže znamenať významný rozdiel. Toto zaťaženie, ktoré je na individuálnej úrovni zanedbateľné, sa na masovej úrovni stáva nákladným, čím sa stáva efektívnou obranou. Riešenia ako "fingerprinting" a identifikácia "headless browserov" (napríklad prostredníctvom vykresľovania fontov) sú kľúčové, aby sa zabránilo zobrazovaniu "challenge proof of work" stránky používateľom, ktorí sú s vysokou pravdepodobnosťou legitímni. Je však dôležité poznamenať, že tieto systémy, ako napríklad Anubis, vyžadujú moderné JavaScript funkcie, ktoré môžu byť pluginmi ako JShelter blokované, čo predstavuje ďalšiu vrstvu komplexnosti v interakcii medzi používateľom a webovou stránkou. Táto situácia, hoci technická, odráža širší trend hľadania "znamenia nevinnosti" v digitálnom svete - snahu odlíšiť skutočnú interakciu od manipulácie, podobne ako herec hľadá pravdu vo svojej postave.
tags: #csfd #znamenie #nevinnosti